Zlatý fond > Diela > Sedmoro rozpoviedok


E-mail (povinné):

Stiahnite si Sedmoro rozpoviedok ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Rehor Uram-Podtatranský:
Sedmoro rozpoviedok

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Hamedy

(Dľa arabskej legendy.)

Ali ben-Braham-bu-Šattabiah,[1] mocný bey[2] Tunisu, sedí na skvostnom tróne a ku shromaždeným radcom svojim hovorí:

— Verní moji! Známo vám je, že vo vlasti našej potulovala sa nezbedná háveď zločincov. Majetky, áno aj životy naše neboly isté pred jich ukrutnosťou. Mnoho našich verných padlo jim v obeť, a všetko naše ustávanie, všetky naše výpravy ostaly bez účinku. No, Allah je dobrý! On vyslyšal prosby jeho verných vyznavačov. Ukrutníci tí sú už v rukách našich. Tu, hľa, smelému a nám tak milému Hamedy-mu podarilo sa ich premôcť, zničiť a jich vodcu do našich rúk vydať. Týmto činom oslobodil on vlasť našu od krvožížnivých tygrov, za čo zaslúži nielen skvelú odmenu, ale aj veniec nevädnúcej slávy! Shromaždil som vás teda, aby ste vyrkli súd nad vudcom bandy tej a za jeho ohavné skutky aj zaslúženú odplatu určili. Súďte spravedlive. Súďte dľa zákonov a dľa hlasu svedomia.

Dokončil, a na jeho pokyn vovedený bol dnu starec, ktorého hlavu pokrývaly už kvetiny hrobu. Jeho tvár bola tiež vráškami posiata, ale telo vypnuté; brada ošedivela, ale krok pevný a oko plamenné.

Starec obzrel si prítomných, no, nesklonil zraku, ani pred pohľadom prísnych sudcov, ba čím ďalej tým plamennejšie isky sršaly z jeho oka. Stál pýšne, hoc aj ruky zpútnané bezvládne vysely dolu.

— Poď bližšie, starče! — prerečie bey. Starec poslúchnul.

— Ako sa voláš?

— Mahomed ben-Abd-el-Kader![3] — pevne odpovedá starec.

— Čo ťa priviedlo na cestu zločinstva?

— Zločincom som nebol nikdy.

— A tvoje skutky?

— Sú skutky pomsty, ktoré si zapríčinil ty. Áno, ty, mocný bey Tunisu! Neznáš ma? Ja som ten Mohamed, ktorého život otrávil si ty. Teraz som v tvojich rukách. Pokojne očakávam svoj osud. Prv ale, akoby si aj toto biedne telo zničil, hovoriť chcem a hovoriť budem. Áno, čujte vy sudcovia mojí! Nešťastného otca neodsudzujte prv, dokiaľ nevyslyšíte aj obranu jeho. To jedno mi doprajte, lebo veď prosba umierajúceho je svätá.

Umĺknul starec. Zraky všetkých obrátily sa k nemu. Áno, aj sám bey utíšil svoje hnevom rozpálené srdce a ku hovoriacemu starcovi obrátil svoje oko. Starec pokračoval po chvíli ďalej:

— Žil som život blaha. Môj dom bol pravým édenom.[4] Ku môjmu šťastiu nechybelo bohatstvo, lebo bol som pánom bohatej krajiny; nechybela ani láska, lebo v očiach krásnej Jaminy usmievala sa mi blaženosť prorokovho raja. A aby som bol cele šťastný, požehnal mi Allah[5] aj syna, v ktorom obraz vlastný s obrazom mojej Jaminy sdružený som našiel. V tom prišiel si ty a sťa horúci Samum[6] pripravil si ma o vlasť, o manželku, o jediného syna, áno, aj mňa ranami posiateho v cudzine prítulok hľadať donútil. Stál som o samote, na rozvalinách môjho blaha; vyhnaný z vlasti, vyhnaný z raja! Nemal som ničoho, len biedny život. Od prepasti zúfalstva oslobodil ma len anjel pomsty. I posvätil som sa jemu. Sosbieral som mne ešte málo pozostalých a pomstu svoju vylieval na tvojej vlasti. Ničil som tvoj kraj, abych dostal teba. Chcel som mať to tvoje čierne srdce, aby sa na jeho trápäch tešiť a svoju dušu pokochať mohol. No, nezdarilo sa mi, ba práve Allah vydal ma tebe, abys to, čo si začal pri mladíkovi, pri šedivom starcovi dokonať mohol. Som v tvojich rukách. No, nasýť srdce krvou mojou.

— Dokončil si, — odpovedá bey. — Tvoja prosba je vyplnená. Hovoril si, ale nedopovedal si všetko. Tvoju reč teda doplním ja. Áno, sudcovia, tohoto starca zničil som ja. Prečo? Mal som k tomu príčinu? Súďte sami. Bol istý mladík, postavy krásnej, nevšedných darov ducha, a volal sa Mahomed. Tento mladík prišiel na dvor otca môjho, kde toľko priazne si získal, že môj otec povýšil ho na hodnosť bega a dal mu svoju jedinú dcéru za manželku. A za toto dobrodenie jako odplatil sa jemu? Zavraždil ho. Áno, zavraždil svojho vlastného testa, lebo žil mu pridlho. On túžil po tróne tunisskom. No, túžba jeho sa nesplnila. Po smrti otca na trón Tunisu dosadnul som ja. V ňom búril hnev a tento hnev svoj vylieval on na bezbrannej žene, na manželke svojej, na sestre mojej vlastnej. Tupil ju, sužoval ju, bil ju, a tá ľúba žena ľúbala tú vražedlnú ruku, ľúbila jeho. Videl som to a mlčal som, lebo muž je pánom ženy. Ale nevinne vyliata krv otcova a tie úklady, ktoré proti mojej osobe a proti trónu strojil, nútily ma k tomu, abych očistil svet od hnusného vraha. Napadnul som ho a šťastne aj pokoril. On síce utiekol mojej pomstve, ale sestru moju, usužovanú Jaminu, ako aj jej syna odviedol som k sebe. On sa stal zločincom. Lúpil a vraždil. Vylieval krv nevinných ľudí. Moja sestra to vedela a ľúbila ho; áno, od žiaľu ale s láskou k nemu vstúpila aj do chladného hrobu. Svojho syna odporučila mne. No, a čo sa nepodarilo mne, to podarilo sa tomu synovi. Tvoj premožiteľ, Mahomede, áno, ten, ktorý ťa zajal, je tvoj vlastný syn Hamedy.

— On môj syn! — zastenal starec.

— On mojim otcom! — zažialil aj mladík.

— Áno, Mahomede, on tvojím synom! To trest Allaha. Ale trest to nie dostatočný. Súďte sudcovia. Čo zaslúžil, jaká pokuta dľa našich zákonov patrí tomu, ktorý otca a mnoho nevinných duší zavraždil, ktorý manželku na pokraj hrobu doviedol, ktorý zdarnému synovi zanechal poškvrnené meno, ktorý po mojom živote siahal, a ktorý na našu vlasť pritiahnul vojnu a vraždu, biedu a stenanie?

— Smrť! — ozvali sa sudcovia jednohlasne.

V tom povstal Hamedy, sklonil sa pred trónom mocného bey-a a srdečným hlasom prosil za svojho otca. A srdečné slová prosiaceho syna účinkovaly aj na samého bey-a. Slzavým okom pozrel on na kľačiaceho mladíka a pohnutým hlasom preriekol k nemu:

— Vstaň, Hamedy! Nesvedčno, aby tak zdarný syn klačiac prosil za takého otca. Bôľ môj je veliký a vina jeho hrozná. Odpustiť mu nemožno. Krv môjho otca žiada krv jeho. Ale tvoje zásluhy sú veliké, no, a pre tieto zásluhy zmierňujem výrok sudcov. Miesto smrti odsudzujem ťa, Mahomede, ku ztrate pravej ruky. Tam v bočnej izbe očakávaj svoj trest!

Starec bol odvedený, a bey práve chcel jednomu zo sluhov dať rozkaz, aby uskutočnil výrok, keď predstúpil pred trón Hamedy, hovoriac:

— Mocný bey-u a pane môj! Výrok tvoj je nezvratný?

— Áno, nezvratný!

— Dovolíš teda jednu prosbu?

— Hovor, syn môj!

— Jedno prosím, a jestli mi to povolíš, tak mám odmenu za moje tebe preukázané skutky. Smiem tvoj výrok uskutočniť ja?

— Ty, syn môj? — zadivene zpytuje sa bey.

— Áno, ja!

— Pomysli, mladý človeče, že on je tvojim otcom! Chceš okaličiť vlastného otca?

— Áno, chcem, lebo on nenie mojím otcom. Ja nemám a neznám otca. Ten, ktorý môjho starého otca zavraždiť, moju matku sužovať, ruku svoju v krve nevinných ľudí omáčať mohol: ten nenie a nemôže byť mojím otcom! Jestli kto, tak ním si ty. Ty si ma vychoval, a tebe na smrteľnej posteli poručila ma mať moja drahá. A čo by on aj bol mojím otcom, ale ja nie som, ja nechcem byť synom jeho. Synom zločinca som nebol a nebudem nikdy. Ku tebe vinul som sa dosiaľ v pravej synovskej láske; naskytla sa mi príležitosť, túto lásku dokázať aj skutkom. Skutok tento dokáže ti vernosť moju naproti tebe, a nenávisť moju naproti nepriateľom tvojim.

Shromaždení počas tejto reči sa triasli. Z jich rozškerených zreníc šibaly blesky hnevu. Tak nezdarného syna nevidel ešte žiadon z nich. Odhováranie ho bolo daromné. Hamedy stál na svojom; a bey, keď videl, že ani prosbou ani hrozbou nič nevykoná, s opovržením odvrátil sa od neho a privolil.

Hamedy sa vzdialil. Zraky opovrženia nasledovaly ho.

— Sklamal som sa! — smutne prerečie bey. — Ach, sklamal som sa strašne. V ňom bola moja úfnosť, v ňom složená aj nádej moja. A teraz? Vlastný syn chce okaličiť otca. Ha! ale tak je. Strom zlý nemôže vydať dobré ovocie. No, ale ukážem svetu príklad. Muštafa! — k jednomu zo sluhov hovorí, — akonáhle ten nezdarný syn ukáže sa aj s odťatou rukou, na daný znak odtneš mu hlavu! Aspoň očistím svet od jednej ohavy.

V tom sa otvoria dvere a dnu vstúpi Hamedy. V jeho pravici spočíva krvavá ruka, ktorú jednomu z otrokov pokojne oddá.

Zaiskrilo sa beyovi oko. V strašnom hneve dá znak, a hlava Hamedyho kotúľa sa k jeho nohám.

Bezhlavé telo padne k zemi, plášť, ktorý ho zakrýva, rozhrne sa, a hľa, na mrtvole len jedna ruka!

Doviedli otca, ktorý zhliadnuc bezdušné telo syna svojho, v nevyslovnej boľasti skloní sa k nemu a žalostne zaplače:

— Synu môj! toto je tá sloboda, ktorú som obdržal na prosbu tvoju? Ó draho to kúpená sloboda! Sotva, že si poznal otca, už lúčiš sa od neho. Syn miesto otca, mladosť jará miesto šedín staroby klesá do chladného hrobu!

Zažialili aj prítomní. Slzy opravdivej ľútosti lialy sa každému z oka. No, skutok ostal skutkom a preinačiť sa nedal. Smrť nevydala svoju obeť nazpät.

Povesť o tomto skutku rozniesla sa v národe a vďačný národ z úcty k tak velikej obeti vlastnýma rukama vykopal hrob, do nehož zdarného syna pochovali. A na tento hrob postaviť dal bey mošeu, odkiaľ tisíce rodičov odosielajú prosbu svoju k Bohu, aby aj jim požehnal tak zdarného syna!



[1] Ali, pán z Brahamu, otec Šattabiov

[2] Bey = námestník

[3] Mohamed, pán z Abbu, syn Kaderov

[4] raj

[5] Boh

[6] horúci vietor, veje na pustatine Sahare




Rehor Uram-Podtatranský

— básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, publicista, autor veršov a próz pre deti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.