Zlatý fond > Diela > Sedmoro rozpoviedok


E-mail (povinné):

Stiahnite si Sedmoro rozpoviedok ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Rehor Uram-Podtatranský:
Sedmoro rozpoviedok

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Za živa pochovaný

Bolo nás viac spolu. Besedovali sme o všeličom, a neznám ako, ale prišla do spomienky aj smrť. Možno, že sme mali medzi sebou dvoch rechtorov, lebo, ako viete, smrť je priateľkou každého rechtora. Že nie? Nuž a o čom že svedčí nasledujúca anekdota:

— Chlapče! — prehovorí pán rechtor k mendíkovi, — choď doniesť funt mäsa, a ak počuješ vyzváňať, dones dva!

Smejete sa? Dobre. Ale vedzte, že vysmievate len samých seba. Keď každá cirkev, no, a cirkev ste vy, dá svojmu rechtorovi taký plat, z ktorého bude môct seba a svoju rodinu vyživiť, veru nebude túžiť za pohrabmi, ale z útrob srdca vám zaželá, aby vás Hospodin mnoho a mnoho rokov živil na tomto svete.

Dosť na tom, že shovárali sme sa o smrti. A tu jeden ju chválil a druhý hanil. Všetci posudzovali sme ju dľa toho, koho, kedy a jakým spôsobom povolá ona z tohoto do onoho života. Jeden spomínal tento, druhý zas iný spôsob smrti. No, každý zdal sa nám byť strašným. A nie div, lebo veď sme boli všetci v najlepšom kvete, a vtedy nechce sa nikomu umreť.

— To je všetko nič, bratčekovci, — ozve sa dosiaľ mlčky načúvajúci Janko. — Najstrašnejší spôsob smrti je za živa pohrobeným byť.“

— Pravdu máš, — prerečieme, — keby v tom bolo niečo pravdy. No veriť nemožno, žeby niekoho živkom pochovali.

— Keď neveríte, choďte do súsednej obce Okoličného, a tam vám hoďskto vyrozpráva, ako istú paňu Okoličány pochovali do krypty, ako na druhý deň počuli v krypte buchot a krik, a ako konečne, keď o pár mesiacov do tej istej krypty pochovávali mrtvoľu iného úda tejže rodiny, našli tú paňu ležať pri dverách s obhryzenými prstami. Obhrýzla si ich od hladu, keď na jej krik bál sa každý otvoriť dvere.

— Ale choďže nám s takými bájkami. To patrí do starého sveta. V našom osvietenom storočí, kde máme už i prezeračov či prehliadačov mrtvých, ani sa to stať nemôže!

— Vari pre tých prehliadačov mrtvých? Hahaha! Nedávno spýtal som sa jednoho: „Ako to poznáte, že je už patričný človek mrtvý?“ „Nuž prosím“, riekol cele vážne, „keď mrtvému zodvihnem nohu alebo ruku a tá mu spadne nazpät, vtedy je iste mrtvý.“

— Ba keď do rubriky „príčina smrti“ napíše: doktor N.…

— No, už jako je, tak je; ale z vlastnej zkusenosti vám hovorím, že najstrašnejší spôsob smrti je, za živa pohrobeným byť.

— Čo? jako? — zkríkli sme všetci. — Z vlastnej zkusenosti? Nuž ty si už bol v hrobe?

— Bol! — odpovedal chladne Janko.

My sme vyvalili na neho oči. Znali sme síce, že si on tu i tu aj rád zažartuje, ale teraz, — nie to nebol žart. Žiaden úsmev nepohrával jeho rtami, bo práve hrobová bledosť poliala jeho tvár, ako čoby rozpomienka na prežité trapy budila strášné city v jeho srdci. Zadumeno hľadel pred seba. Snáď vždy v určitejších a určitejších črtoch rozviňoval sa strašný obraz pred jeho duchovným zrakom. Hu! veď predstava obrazu toho v obrazotvornosti už mocne zatrasie strunami srdca! I my sme sedeli ticho. Nikto neopovážil sa preriecť slova. Čakali sme, že on sám začne rozprávať ďalej. A on začal.

— Bolo to v šesťdesiatom odseku nášho storočia. Slávna to doba nášho národného žitia. Myšlienka svobody ohrievala našu hruď. Na národa roli dedičnej pracoval každý, jako mohol. Nám, mládeži, dostalo sa za podieľ: spievať, zavádzať sbierky na národné ciele, usporadúvať výlety, tanečné zábavy a divadelné predstavenia. A išlo to hlučne, lebo tehdajšia mládež bola ideálnejšia než terajšia. Dnes do sŕdc mládeže vtiahla pôžitkobažnosť a materialismus, ktorý hnusný hriech tiahne čím diaľ tým väčšmi do svojho pľuhavého bahna. Kam nás to zavedie? Iste nie k svobode národa.

Hrali sme divadlo, a síce „Križiakov.“ Emmu z Falkenšteinu predstavovala slečna Olga H. Znali ste ju všetci. Bola krasavicou. Obzvlášte ale na javisku a v tejto úlohe bola opravdovým anjelom. Hrala tak prirodzene, ako by to bol odsek jej vlastného života. No, a zvlášte ten výjav, kde následkom zrušenia kláštorského sľubu za živa ju zamurujú, bol azaj majstrovský. I teraz mi je pred očima. Na zemi kľačia mníšky so svojou prísnou predstavenou a modlia sa. Z kostola zavznieva smutný, pohrabný spev so sprievodom organa, a vo výklenku stenovom stojí ona, — murári ju zamurúvajú. Výklenok sa vždy umenšuje, úži, a ona len stojí bledá, s trápnym výrazom na tvári, no s odbleskom nevinnočistej a hlbokej lásky v oku, ktoré v detinskej oddanosti sa do vôle Všemohúceho hľadí hor k večnemilostným nebesiam. Ach, to podoba anjela, ba je to chvenie sa čistej nevinnosti nad hriešnym prachom zeme!

Moje srdce sa triaslo. Mladá obrazotvornosť malovala mi ten obraz ďalej. Videl som ju zamurovanú, videl som tie trápy tela, ktoré hlad a nedostatok čerstvého vzduchu zapríčiňujú; áno videl som i to trápenie duše, ktorá bojuje s telom, aby čím skôr opustila útly a ku svojmu rozkladu chyliaci sa pozemský stánok. Hlava mi horela, krev vrela v žilách, v rozčulení prišiel som domov.

Ľahnul som si; ale spánok nesklonil sa na moje oko. Nemal som pokoja. V hlave mi kuvalo, údy sa mi triasly. Na krýdlach obrazotvornosti lietal som po nikdy netušených svetoch. Konečne istá zmeravelosť, istá bezvládnosť opútala moje telo. Zaspal som, ale duch pracoval len ďalej.

V tom počujem buchot. Niekto mi klope na dvere.

— Otvor! — ozve sa hlas z vonku.

— Hneď! — chcel som odpovedať, ale jazyk mi zdreveňal. Ústa nevydaly hlasu. Chcel som vstať hore, ale nikam. Nevládal som pohnuť údom. A von len klopanie a buchot. Ba už ozýva sa i viac hlasov: „Vyborte dvere!“ „Toto je nie v poriadku!“ „Zadusil sa!“ „Porazilo ho!“ Takéto a podobné výkriky dorážaly k môjmu sluchu. Áno, počul som, ako zpraštaly dvere, ako hrnuli sa ľudia do izby, a nemohol som hnuť sebou.

— Choďte pre lekára! Tu je potrebná pomoc! Trite ho octom! Dajte mu pod nos práchna! — kričal jeden nad druhého. Ja som jim v duchu nadával do bláznov; hneval a srdil som sa; chcel som vyskočiť, že ich vyprášim zo svojej izby; no, zmeravené údy ma neslúchly. Ležal som ako kus dreva.

Prišiel i lekár, prezkúmal ma a vyniesol výrok: Všetko daromné, — mrtvý!

— Ba tvoja hlava! — pomyslel som si. I chcel som mu dokázať, že klame, ale daromné namáhanie, nevydal som hlasu.

Konečne odišli, lebo nastalo v izbe ticho. Dali mi času na rozmýšľanie. Ale nie nadlho. Zas som začul hlasy: Škoda ho v hrobe hniť! Tak mladý a už mrtvý! Chudera jeho mať! Jediného syna, jedinú podporu svoju tak náhle utratiť! Hja, všetci sme smrteľní! Dnes mne, zajtrá tebe! Ach, ale predsa! Veď mohol tak mnoho dobrého vykonať na svete! Čo komu súdeno, veru ho neminie. A čože mu oblečieme? Nuž tieto čierne šaty. Zaživa ich rád nosil, nech v nich spočíva v pokoji.

Ale načo vám opisovať všetky dojmy duše? To všetko bych ani vysloviť nebol v stave a obzvlášte čo pocítil som vtedy, keď nad mojou mrtvolou, nad svojim jediným synom nariekala moja ubohá drahá mať. Ach, to len pocítiť možno. Dosť na tom, že vložili ma do truhly a truhlu zabili. Počul som nábožný spev, počul i pohrabnú reč z toho textu: „Márnosť a všetko márnosť!“ Áno, počul som i vlastnú odobierku. Na to ma vzali, niesli, vložili do tmavého hrobu; a keď prvá skala zaromonila na vrchnáku rakve mojej, prišiel som k sebe a zobudil som sa.

— Nuž, bol to len sen ? — zkríkli sme všetci.

— Áno, dosiaľ bol to len sen, sen strašný, ale prebudenie z neho bolo o mnoho strašnejšie. Za ním nasledovala skutočnosť hrôzyplná! Čujte ďalej! Áno, prebudil som sa. Prišiel som k sebe. Videl som, že žijem, lebo veď omakal som hlavu, ruku, nohy, celé telo. Okolo mňa ale bola čiernotmavá noc. Dojmy strašného sna boly mi v živej pamäti. No neznal som, kde som: či som pod zemou a či na zemi, v rakvi či v posteli. No, v posteli som nebol, lebo som ležal na tvrdom. Nuž teda kdeže som? Vystrem pravú ruku a tu doska; vystrem ľavú, tam doska; zodvihnem hlavu a udrem sa na dosku. V hrobe! Pohrobený za živa! Živý medzi mrtvými. Nie, to nebol sen. To strašná skutočnosť. Tak teda ma pochovali. Vložili ma do tmavého hrobu. Hu! jako ma ztriaslo! V podzemnej tme, v hrobovej tíši nemôcť sa hnúť; v nedostatku čerstvého vzduchu pomaly hynúť a zhynúť; v trápäch duše i tela zahynúť večne! Ha, už cítil som, jako kráti sa mi dych; dusí ma, pľúca pracujú silno, chlipkajú poslednú čiastočku kyslíka. Už tíchnu, ťarcha viaccentová tlačí mi prse, ešte jeden vzdych, hlboký, posledný — a…

V tom začalo sa brieždiť. Cit nádeje preletel mojím srdcom. Snáď nie v hrobe! Otvorím oči, hľadím… a hľa, tam je nejaký predmet. Tu je stolička. Moja stolička. Tam zas kasňa. Moja kasňa. Veď je to moja izbička! Ach, chvála Bohu, veď ja ležím v svojej vlastnej izbe, ale kde?

— Nuž?

— Ach, bratčekovci, ani by ste si nepomysleli? Ležal sem vám — pod postelou!




Rehor Uram-Podtatranský

— básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, publicista, autor veršov a próz pre deti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.