Zlatý fond > Diela > Sedmoro rozpoviedok


E-mail (povinné):

Stiahnite si Sedmoro rozpoviedok ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Rehor Uram-Podtatranský:
Sedmoro rozpoviedok

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Matkin sen

(Skutočný sen matky mojej.)

Noc je. Tichá, tmavá noc. Ligotavé hviezdičky nepotriasajú hlávkami, lebo čierne mraky temným závojom zakryly oblohu neba. Pokoj panuje všade, a nad zemou kraľuje hustočierna noc. Len v ostatnom domčeku sa ešte svieti. Ach, tam niet pokoja. Nad nemocným dieťaťom bdie utrápená matka. Okom svojím sleduje každý jeho pohyb; uchom načúva stenaniam ubohého dieťaťa. Ó, z vlastného života by chcela vliať nový život do vychudlého a zmoreného tielka! Sen neprichodí na jej oko, slza neovlaží jej zapálené klapky. Ach, už vyschnul ten prameň dobročinný, a strach odháňa blahodarný spánok s oka utrápenej matky. Len kedy-tedy trápny vzdych vyderie sa z jej boľavého srdca a sťa najzkrúšenejšia modlitba vznesie sa k večnemilostivému Otcovi ľudského pokolenia.

Blíži sa dvanásta. Hodina vraj duchov. Lež čože dbá matka na to? Veď už nejednu noc samotná presedela pri svojom chorom dieťati. Jej myšlienky sú — dieťa; a jej strach — smrť. I teraz sedí samotná a načúva klopkaniu milého srdiečka. A hľa, boľastný ston nemocného dieťaťa pomaly tíchne, ztíchne a zatíchne. Naľakaná matka skloní sa k nemu. Bôľ sviera jej hruď. Ach, snáď blíži sa už ten okamih, v ktorom osvobodená dušička zanechá putá smrteľného tela a povznesie sa do blažených stánkov večného pokoja! No, dieťatko spí. Spí tichúčko a sladko. Jeho dych je volnejší, ba i sladký úsmev kedy-tedy ožiari jeho vybledlú tváričku. Úsmev dieťaťa zplodí nádeju v materinskom srdci, a nádeja odháňa strach a kvapká hojivý balsam do boľavej rany srdca. I opre matka svoju utrápenú hlavu o slabú ruku, a hľadí, hľadí na svoje drahé dieťa.

Tichosť zavládne izbou. Pokoj skloňuje sa s výšin neba, on vstúpi i do izbičky a utrápenú matku ukolembá v tichý, sladký spánok. Všetko spí.

V tom odbije dvanásta. Zvuk posledného úderu zaniká v priestranstve a pred matkyným duchovným zrakom maľuje strašný sen.

Zašumí v povetrí, a pod oblokom izby zdvihne sa postava, bielym rúchom zahalená. Zodvihne svoju pravicu a zaklope na oblok.

— Kto to? — zpýta sa matka vo sne.

— Otvor! — odpovie postava.

— Kto si?

— Som, kto som. Teba do toho nič. Len otvor!

— Žobráčkam a pobehliciam v noci neotváram!

Žobráčkou som nie a tým menej pobehlicou.

— Teda kto si?

— Hovorím, že teba do toho nič! Ty len otvor!

— Prv neotvorím, kým nepovieš svoje meno.

— Nie? Nuž teda vedz: volám sa „Smrť“ a prichodím pre tvoje dieťa.

— Teraz ti práve neotvorím. Myslíš si, že matka len tak ľahko prepustí svoje dieťa? Ó, mýliš sa! Aj lvica si bráni svoje mladé. Opravdivá matka, aby zachránila svoje dieťa, pustí sa i so strašnou smrťou v krutý boj.

— Dobre! Chráň ho a bdi nad ním! Vedz ale, že všetko tvoje bdenie je daromné. Koho raz objímu moje kostnaté ramená, tomu odbila posledná hodina života. Spierať sa mne nemožno. Koho ja pojmem, ten ísť musí, a pôjde i tvoje dieťa. Keď ale nechceš otvoriť, dobre. Ľahnem si tu pod oblok, a tu prenocujem. Akonále ale otvoria sa prvý raz dvere na izbe, vojdem dnu a so sebou vezmem tvoje dieťa. Dobrú noc!

V tom prasklo niečo v izbe, a matka sa prebudila. Pozrela k obloku, ale tam tma a o bielej postave ani šľaku; nachýlila sa k nemocnému dieťatu, a hľa, ono si spí tíško a pokojne.

— Chvála Bohu! — zavzdychne ubohá, — to bol len sen. Ale jak strašný sen! Nedopusť, Pane Bože, aby sa uskutočnil! Ber môj vlastný život. Ó, jak vďačne položím svoj život za život drahého dieťaťa! Ale, či sú to nie slová rúhania? Nemiešam sa do riadenia Božieho? Nepredpisujem cesty Tomu, ktorý je pánom života i smrti? Ach, odpusť, Pane Bože! Odpusť slabej matke, ktorej láska k dieťaťu na krátky čas zatienila vieru v Teba, Hospodine. Staň sa vôľa Tvoja!

I sklonila hlavu a v nábožnej modlitbe porúčila dieťa svoje do milosti Trojjediného.

Pokoj rozhostil sa znovu. Okamih za okamihom poberal sa do mora večnosti. Panstvo noci slablo pomaly, lebo približoval sa kralevič, ktorý svetlom svojím v nové a skvostné rúcho mal zaodeť všetky predmety zeme. Noc už i cítila jeho moc, lebo pomaly redla, ustupovala a uťahovala sa do rozsadlín skál tatranských. Na oblohe neba objavila sa ružová zora; svitlo nové ráno.

Otvorily sa dvere na izbe, lebo dnu vnišla služka spýtať sa, či už má naklásť ohňa. No, paní jej nedala odpovede, lebo v tom zastenalo nemocné dieťa. Boľastné „mama“ vydralo sa z jeho ústočiek. Matka priskočila k postielke, a hľa, pred sebou videla obraz posledného boja života so smrťou! Schytila svoje dieťa, — no, na jej ramenách spočívala už len — chladná mrtvola.




Rehor Uram-Podtatranský

— básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, publicista, autor veršov a próz pre deti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.