Zlatý fond > Diela > Sedmoro rozpoviedok


E-mail (povinné):

Stiahnite si Sedmoro rozpoviedok ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Rehor Uram-Podtatranský:
Sedmoro rozpoviedok

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Na salaši

Pán Boh daj šťastia!

— Pane Bože, daj! Vítajte, vítajte! Ej, už som sa nazdal, že ma tohoto leta ani nenavštívite. No, pekne od vás, pánko. Sadnite že si. Chlapče, umývaj črpák! Z ktorejže budete? Sladkej či kyslej? Ale veď je pravda, vy kyslú nepijete. No, nech vám padne na úžitok!

Takto ma privítal bača, Jano Bukovec, môj starý známy, u ktorého bol som každoročne na pár dní hosťom, podávajúc mi črpák žinčice, do ktorej nezabudnul hodiť štipku soli. Mne to bolo nápadné, a preto spýtal som sa ho:

— A načo solíte tú žinčicu? Je asnáď neslaná?

— Ach, nie! — odpovedá bača, — ale to robíme každému príchodziemu preto, aby nám ovce mlieko nepotratily. Hej, bača musí na všetko dať pozor! Ani by ste neverili, čo sa mi vám v druhom roku môjho bačovania nestalo. Nalial som vám jednej gazdinej do hlinenej nádoby žinčice a pritom zabudnul som ovciam hodiť soli; nuž tu všetky moje ovce potratily mlieko a môj celý nájom bol u čerta!

— Ach. ach! Ale, hádam, bolo toho dač iné príčinou?

— Hej, vy múdri páni neveríte ničomu. U vás je to len bájkou. Ale probujte len jedno leto bačovať, a potom budete inakšie hovoriť. Hej, bisťu bohu, prabohu! na salaši dejú sa vám všelijaké veci.

— Nonono! Veď sa vari hneď v prvý deň nepoškriepime. Dosť sme sa nadohovárali v lani. Teraz chcem pár dní v pokoji stráviť pri vás. Ináčej ako sa máte, Janíčko?

— Nuž len tak, ako na salaši.

— Teda dobre. Zdravý ste ako ryba, povetrie vám praje a žinčica tiež. Máte mnoho oviec?

— Veru jich je vyše päťsto.

— Ale samé celodojky?

— Celých je tristo a dve, ostatné sú poldojky.

— Nuž teda budete dobre bačovať?

— Hja, to sa ukáže na Mitra. Do tých čias ujde ešte mnoho vody a človeka potká to i to. Pravda, že keď som vyviedol ovce na salaš, nezabudnul som na prostried košiara zapáliť kus smoly, rozhodiť ponad seba do okola hrsť soli, a hvizdom vovábiť ovce do košiara, nuž ale vraj zavýskaj vtedy, keď si už preskočil.

Už som mal zase trpkú poznámku na jazyku, ale zalial som ju žinčincou, lebo z predošlých čias som dobre vedel, že bača dač takého netrpí. I zatíchol som.

Jano Bukovec bol postavy vysokej, mohutnej, štihlý ani tá jedľa tatranská. Jeho vygombičkovaný klobúk pokrýval peknú hlavu. Z pod klobúka zpúšťaly sa prirodzené výkrutky namastených vlasov a venčily podlhovastú čisto vyholenú tvár. V jeho jasnomodrom oku sídlil výraz dobroty, a len v tom najväčšom rozčúlení vyšľahnul z neho blesk, pred ktorým sklonily sa zraky i tých najsmelších hôrnych chlapcov. Namastená košela so širokými rukávami priliehala na mohútné plecia a pokrývala len polovičku drieku, ktorého druhá polovica ukrytá bola pod vyprackovaným opaskom. Nohy obtáčaly vymastenými návlakami pripevnené krpce. No, a keď prehodil cez plece frumbiami okrášlené cedilo, zahodil na seba neveľkú kabaničku a vzal do ruky valašku alebo mocný vatráľ, vtedy mu nebolo páru ani na desiatych dolinách.

Salaš jeho stál na utešenej polane, ktorá bola zo troch strán krásnou mladou hôrkou obtočená; zo štvrtej strany otváral sa utešený výhľad do doliny a na okolité hole. Dolu dolinou bublal neveľký potôčik a vlahou svojou napájal nielen kvietky a kroviny, po jeho brehoch posiate, ale aj ovečkám a valachom dodával zdravý a čerstvý nápoj. Živicová vôňa ihličnatých stromov, tichým vetríkom roznášaná, obživovala a zmocňovala dychacie ústroje, a ľúby spev a džavot vtáctva, spojený s cvengotom zvoncov, po hore roztratených ovečiek, milo pôsobil na sluch človeka.

Koliba vyzerala ako koliby ostatných salašov. Vystavená bola z brvien v srub uložených a na zásekách pospájaných v podlhlý štvorhran. Mala dvoje oddelenie. V prednom oddelení bolo ohnisko a kôrami vystlaté miesto pre valachov. Nad ohniskom na kumháre (drevený hák) visel medený kotál, a neďaleko od neho kutáč a lopatky. Tu i tam stály stolčeky alebo klátiky na sedenia. Pod strechou tiahnul sa čistý podišiar (polica) a na ňom krásne vyrezávané črpáky, krčiažok s teplým kľagom (v rôsoli namočený žalúdok z mladého teľaťa), a furmy na oštiepky a parenice. V zadnom oddelení držiaval bača syr i žinčicu, hotové oštiepky, zván soli pre ovce a soľ na osolenie žincice. Krov bol pokrytý šindlom. Pred kolibou stály geletky a dojelnice, čisté, len sa tak svietily; drevo na pálivo, žliabok pre psov a neďaleko od koliby košiar.

Romantické položenie salaša, zdravý vozduch a obzvlášte prívetivosť samého baču vyvábily ma každoročne na pár dní na sálaš, kde v neďalekej sennej búdke ustlal som si pohodlný príbytok.

Chcel som ďalej nadpriasť rozhovor s bačom, keď v tom s hrozným brechotom pripáli starý Dunčo a za ním hneď i Zahraj a Tisa, a začínaly dorážať do mňa; no na môj hlas, krúťac kúdeľou chvosta, priplazia sa všetci po zemi až ku mne a vítajú ma, ako starého známeho. Poznaly ony svojho dobrodincu od vlaňajška a šípia, že i teraz dostane sa jim kedy-tedy, pravda len tak ukradomky kus chleba alebo objedená kosť na lakotku.

I ovečky už prichodily bližšie. Harmonia zvoncov stávala sa silnejšou. Holé papuľky bielych ovečiek už vykukávaly z pomedzi stromov a kríčkov. Hľa, koza vystúpila na mýtinu, zastala si ku kolibe do tône a za ňou prihrnuly sa i ostatné ovečky ku košiaru.

Valasi poumývali si ruky, pochytili dojelnice a ovce, jednu za druhou vpúšťajúc do košiara, začali ich dojiť. Honelník poháňal ich dnu a psi s vyplazenými jazykami chniapaly po všetečných muškách.

Už vydojené mlieko precedili cez cedák do velikej gelety; na to vzal bača z podišiaru krčiažtek s teplým kľagom, nameral merťuch (mieru) a vlejúc to do gelety, zakľagal mlieko. Honelník doniesol dreva, priložil na oheň a vatru ponaprával vatráľom. Keď sa mlieko zakľagalo, usadlo, bača poutískal syrenie v gelete svalovitýma rukama a dlaňama do gulatej hrudy, odobral z toho čiastku a podal starším valachom. Tí to hneď utláčali, miesili rukama v podlhovaté kusy, umáčali do rôsoli a stískali i uväzovali do drevených furiem a tak hotové oštiepky ukladali na podišiar nad vatrou do dymu. Bača ale vyvalil hrudu syra z gelety, akoby nejaké obrovské decko na rukách pestoval. Druhí valasi podali mu cedák, široké to plátno, na uzloch trakmi opatrené. Hrudu doňho vyvalenú zavesili na hák v komore, aby odtiekla. Na to bača vylial mlieko z gelety do kotla, kotál zavesil na kumhár a zatočil nad vatru. I začal variť žinčicu.

Dobrá mastná úrda vystúpila skoro na vrch horúceho kotla. Bača vzal velikú drevenú varechu do hrsti a sobral úrdu do čistej gelety a ochladil, vytrepal to tam lopatkou, až milá sladká para z toho naplnila celú kolibu. I nalial z nej do črpáka, odkrojil i kus mladého, sladkého syra a ponúknul ma. Pozostalú v kotle žinčicu odvarili valasi, vyliali ju tiež do druhej gelety, umútili lopatkou, ochladili, vypili po črpáku a ostatok v komore zastreli čistou handrou. Najspodnejšiu a najriedšiu, či tak zvanú psiarku, ktorá ešte v kotle pozostala, vyliali psom do válova.

Potom nasledoval malý oddych i pre ovečky i pre valachov. Valasi povyťahovali z opaskov malé fajočky, zapekačky, nadebňovali ich slinami navlaženým dohánom, poukladali ich na pokraj vatry, a keď už z krátkeho pipasárika vyvalila sa čierna močka a hustý belasý dym, vybrali fajočky von, fúkli pipasárikom do fajky a začali chutne kadiť. Dohán, čo som ja doniesol, chutnal jim znamenite.

— No, Ondro! — rečiem po krátkej prestávke jednomu z mladších valachov. — Teraz ta sa do roboty! Ulap gajdy a zahraj mi tú moju:

„Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí bude chlap. I ja bych bol vyskočil, ale som sa potočil!

Ondro nedal sa dlho ponúkať, lebo vedel, že mu to darmo žiadať nebudem. I pochytil gajdy a nadúchal ich. Zahučal basový huk, zapískal piskor až ohlášaly sa skalnaté grúne. No, a valachovi Martinovi, mladému to šuhajovi, nebolo viac treba. Zaihraly v ňom žilky. Vyskočil z koliby sťa jelen, podoprel si boky, vystrel sa ako struna a začal prepletať nohama. Hneď vystrel pravú nohu napred a na prstoch sohnutej druhej nohy šmýkal sa po zemi; hneď uhnul sa oboma a len driek majúc vystretý odbíjal od zeme. Potom zchytil valašku, prepletal ju pomedzi nohy, vyzvŕtal ju nad hlavou, hneď pochytil ju za porisko, hneď za obušek, vyhodil ju do hora a tancujúc, výskajúc, polapil ju v letku, v tom akoby chcel nebo so zemou spojiť, vyskočil do hora a zas prihnul sa až k zemi, a na znak víťazstva zahvizdnul na malom prste, až zatriasly sa ihlice stromov.

Ale aj Ondro nevydržal dlho gajdovať. Zasvrbely ho nohy. Nedbal on, že už dnes pochodil štyri grúne. Veď je ešte vstave zaskočiť si „od zeme“! Hodil gajdy bačovi a poď „do kola“ do skoku. Bača zanôtil veselo:

„Vykopal reťkev zeme sa netkeu; ký je to čert za motyka, že sa zeme nedotýka?“

A naši šuhaji vrtia sa do okola, tlieskajú dlaňami, uhýňajú kolená, cifrujú nohami, hneď približia sa jeden k druhému, hneď odskočia od seba, jeden sa uhne, druhý vyskočí, jeden zavýskne, druhý zapískne; jeden vrtí sa na prstoch, druhý cifruje vôkol neho; a to tak smižno, tak ľahúčko, že i tá trávička uhýňa sa pod jich nohami a zas pekne vstáva hore.

Zatíchly gajdy, prestal tanec. Víno, ktoré som doniesol, ovlažilo vyschnuté gágory tanečníkov a valach Ondrej, akoby bol vstal z mäkkej postele, pochytil vatráľ i fujaru, zahvizdnul na svoje ovečky a poď! hore grúňom.

Zádumčivé hlasy fujary a zvučný cengot zvoncov tratily sa pomaly v diaľke.

Ostal som samotný s bačom a myslel som v duchu so Sládkovičom:

„Never, že ľud ten, čo ovce pasie, pred budúcnosťou svojou sa trasie, moc zrodí čas, čas moc zmorí, Boh barlu cenou berly odmení, Boh ovce v obce ľahko premení, Boh zo stád štáty utvorí!“




Rehor Uram-Podtatranský

— básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, publicista, autor veršov a próz pre deti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.