ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v prvej polovici augusta r. 1873. Slnce ešte nepozlátilo vrcholce tatranských hôl, keď dvaja šuhajci so svojím sprievodčím vystupovali na najvyšší končiar statného Kriváňa. Noc strávili v kolibách, aby na vrcholci tohoto velikána Tatier mohli pozdraviť velebný a utešený východ slnca. Jich krátky dych a na rozpálených tvárach kropaje potu svedčily o ťažkosťách namáhavej chôdze. No, silný duch podopiera i slabé telo a pevná vôľa promôže všetky prekážky. Premohli ich i naši šuhajci. Ešte pár krokov a už nachodia sa na temäni Kriváňa. I vydýchli si oni. Svoj zrak ponorili do doliny povážskej. Tam ešte panovala noc. Hustá tma zakrývala utešené polia a nivy, a na nich rozložené dediny a mestečká, ako i hadovitú stužku bystrého Váhu. No, na východnej strane obzoru začínalo sa už brieždiť. Ružolíca zora predzvestovala príchod kraleviča-slnka. Na končiar Kriváňa sadol ružový páper a na balvanoch skál maloval obrysy tajomných obrazov. Tieň tmavej noci uťahoval sa bojácne do rozsadlín skál, a oblesk znovurodiaceho sa svetla triasol sa na strieborných perlách ranajšej rosy. Už i ostatné končiare Tatier vystrkovaly svoje plešivé hlavy z mhlistého závoja noci, aby hneď prvé lúče slnca ohrialy i jich chladné temäná. A slnko nedalo na seba dlho čakať. V zlatom odeve svojom vynorilo sa ono na obzor neba a svoj prvý bozk vtislo radostne vítajúcim ho končiarom Tatier. Od bozku zachvel sa i starý Kriváň, prebudil sa zo svojho spánku, nakrivil hlavu a túžobne hľadel do doliny čarovného Liptova.

— Jak utešený to obraz! — zajasali šuhajci. — Tu deň a tam dolu noc; tu svetlo, tam noc; tu život a tam ešte smrť! To obraz nášho národa! Jednotlivé končiare Tatier sú už prebudené k životu, ale doliny považské ešte v tvrdom spánku: jednotlivci národa prebudení, ale ľud, ale národ v tvrdom spánku nepovedomia národného; jednotliví velikáni Tatier osvietení, ale doliny považské zahalené tmou: jednotliví mužovia-velikáni pracujú, robia, ale ľud, ale národ v nevedomosti hlivie. No, ale už svitá! Slunce vystúpilo na obzor neba, rozpráši ono hustú tmu noci a náš podtatranský kraj objaví sa vo svojej malebnej kráse. To predzjav našej budúcnosti. Žijeme a budeme žiť! Nech i zastierajú mraky obzor nášho neba, nech križujú blesky a romonia hromy: my sme tu a zvečnej milosti Stvoriteľa všetkých národov i budeme tu! Táto pevná žula, do ktorej už tisíce a tisíce striel vpáralo svoje ostrie, tá nám je dôkazom toho, že národ náš vzdor všetkým nápadom nepriateľským žiť a dejstvovať bude večne.

— Panovia, nezabúdajte aj na telo! — ozval sa za nimi hlas, ktorý šuhajov z ideálnych svetov preniesol do telesnej prósy života.

Šuhajci sa obzreli a pred nimi stál jich sprievodčí, Ondrej Mrva, panský horár. Vysoká, mohútna postava. Zelená košela zakrývala jeho mohutné prse a hlucháňovým perom ozdobený klobúčik len tak čupel na pravej polovici hlavy, ktorú venčaly dlhé kaštanové vlasy. Podlhovatá kapsa a dvojka puška vysely mu na pleci, a dlhými návlakami pripevnené krpce chránily od úrazu jeho svalovité nohy. Tento pekný šuhaj Tatier zastal si pred našich mladíkov a ponapraviac svoj klobúčik, hovoril ďalej:

— Už som mnohých pánov vyviedol na tohoto plešivca, ale všetci boli hladní ako vlci, keď vydriapali sa sem, jedine vy, pánovia, nie! Nechce sa vám jesť?

— Ba ktoby teraz na jedenie myslel, keď vidí takúto krásu pred sebou!

— Kto? Nuž každý! Obzvlášte ale tí Nemci, ktorí sem kedy-tedy prídu. Je vám to aj smiešno, pánovia, keď vám takého tučnáka šikujem hore. Horko-ťažko báka on hore pirťou, za každým krokom zastane a odfukuje, ani kováčsky mech. Dobre ma mrle nezedia pri ňom. Hej, bysťu bohu prabohu! päťťráz jedno za druhým vyletím hore na Kriváň, dokiaľ sa on raz vyterigá. No, a keď sa už vydriape, tu sadne si na zem, sedí najmenej polhodiny a odfukuje; potom napráva a čistí okuliare, vytiahne svoju merindu a zahrýza, až konečne vstane hore, priloží k oku svoj rešpekt, či ako do beťaha tú vec volajú, a díva sa, díva a pritom mlčí ako ryba. Eh, opravdový to nemec!

— Nuž a kdeže je tá naša merinda?

— Tu neďaleko, pánovia! Nech sa vám páči! Za touto skalou už mnohý vyhladnutý žalúdok posilnil sa ku novej práci. Tu vraj obedoval i ten nemecký kráľ, keď bol na našom Kriváni.

— Aký kráľ, Ondriško?

— Nuž ten, čo mu tu dali i pomník spraviť.

— A kde že je ten pomník? My ho nevidíme.

— Hja, — poškrábal sa Ondro za uchom, — nepáčilo sa mu vraj tu a preto ľahnul si hen tam do tej prepasti.

— A bol i nápis na ňom?

— Nemecký a ešte volajaký.

— A slovenský nie?

— Nie! A práve preto ho vraj hromy a blesky zklátily, ako to povedal jeden pán, ktorý bol pred pár rokami tu. No, ale už bude čas, aby sa pohli nazpäť.

— Ale už?

— Veru už, pánovia! Pozrite hen z poza Poludnice a Choča vystupujú mračná. Budeme mať dážď.

— Dokiaľ ten príde sem, my budeme dávno dolu. Veď dolu vrchom pôjde to ľahšie ako hore.

— Poznať, pánovia, že ste prvý raz na Kriváni. Nezakúsili ste cestu dolu vrchom. Len by sme sa nesankovali po skáli. Jedna odtrhnutá skalka valí za sebou tisíc a beda tomu, koho ony pochytia so sebou. Musíte sa mať na pozore a svoje palice dobre zarážať do skála, lebo ináčej nestojím dobre za to, či so zdravými údami dostaneme sa dolu.

— Nuž ale preto nemusíme sa tak ponáhlať! Teraz je ráno a do večera sídeme poľahky. Ach, tu je tak dobre, tak voľno! Pobesedujme si ešte trochu v tomto zdravom povetrí. Kto zná, kedy a či prídeme zas sem! Radšej nám niečo rozprávajte, Ondrejko!

— Rozprávať? Nuž a o čom že pánovia?

— Nuž o všeličom. Tak na príklad o týchto skalách, ktoré sú z nich pamätné a prečo, alebo o divých kozách, čo preskakujú s jednej na druhú. Či ste vy už polovali na divé kozy?

Ondrejovi zaiskrily oči. Polovačka, a to polovačka na divé kozy! Veď to bola jeho najmilšia zábavka! No, a o nej mal rozprávať. Zabudol on vtedy na všetko, čo dialo sa vôkol neho. Aj teraz zabudol, že blíži sa dážď. Rukávom zelenej košielky utrel svoju tvár, ponaprával bajúzky a začal takto:

— Hm! Pánovia, rozprávať je ľahko, ale na divé kozy polovať je ťažko. To každý nevydrží. Bojka zajaca alebo plachú srnku zastreliť, to mi bolo hračkou. I nazdal som sa, že to i pri divých kozách tak bude. Ej, ale sklamal sa Ondrej Mrva. Ba dostal príučné, na ktoré nezabudne nikdy!

— Nuž?

— Nerád síce o tom rozprávam, ale ako vidím, ste naši, a tak vám len rozpoviem všetko.

— Znamenite, Ondrejko! Len ďalej. Už nás i sám začiatok začína zanímať.

— Bolo to teda v pekný jasenný deň, keď viac liptovských a okolitých pánov vybralo sa polovať divé kozy. Ja ako horár, musel som tiež s nimi. Vystúpili sme až hen k tomu miestu, kde sa tá kosodrevina černie. Páni postavili sa na vykázané jim miesta, mňa ale aj s východnianskym horárom vyslali na pohon. Musíte vedeť, pánovia, že je od tých čias už desať rokov, a že vtedy bolo viac divých kôz na Kriváni, ako dnes. I pobrali sme sa hore. So skaly na skalu, s hrebeňa na hrebeň stúpali sme vždy vyššie a vyššie. Ale o divej koze ani chýru, ani šľaku. Naposledy keď sme už i ustali, povie môj kamarát: „Ondro, poďme že my ešte hen na to bralo. Tam som videl nedávno kozy sa pásť.“ I pristal som. V tom brale bola veliká kotlina, zo všetkých strán ostrými balvanami skál ohradená. Riedka trávička a hustý mach pokrýval tu skalnatú pôdu. Do tejto kotliny bol len jeden vchod, ktorým driapali sme sa hore. Ako sme boli už na vrchu, zašepce môj kamarát „pst!“ a ukáže prstom pred seba. Ja fľochnem ta, a skoro zavýsknul som od radosti. Asi desať kôz pase sa na zelenom machu. Jedny ležaly, iné prechodily sa, alebo prednými nohami o skalu opreté vyberaly zo skulín jednotlivé stebielka trávy. Ej, bysťu prabohu! Mne srdce zabúchalo ako hámor, prsty ma zasvrbely a okále vytreštil som ani plánky. Napomínanie kamarátovo bolo daromné. Nemohol som sa zdržať. I schytím pušku s pleca, priložím k lícu a mierim. V tom ostrý hvizd udre o moje ucho. Na tento čarovný zvuk zastrihaly kozy ušima a shŕkly sa dovedna. Ja prestanem mieriť a vietim v ktorú stranu sa pustia. „Ale hop!“ pomyslím si, „či moja polovačka má byť bez výsledku?“ I namierim zase. V tom pustia sa kozy do behu a rovno proti mne. Sotva mám času zpustiť kohútik, bums! pocítim mocný úder do brucha, a poď horeznačky! Usmievate sa pánovia? Dobre vám smiať sa! No, mne nebolo pritom do smiechu. Vtedy nemyslel som inšie, len že tie bralá sypú sa na moje úbohé telo. Cup, cup! cupkalo to po mojom bruchu, až všetky kozy preletely ponad mňa. Horko-ťažko posbieral som sa so zeme, no, a zapár týždňov cítil som, čo to znamená polovať na divé kozy.

— Nuž a váš kamarát?

— Ten? Huncut od kosti, bodaj by ho porantalo! Ten vedel, čo sa bude robiť a preto zavčasu ukryl sa za jednu skalu. Mňa, chudáka, nechal v pasci. Jeho chychot posbieral ma so zeme. Hanbil som sa ako pes, keď mu chvost obaria. No, ale potešil som sa aspoň tým, že neďaleko mňa ležala pekná koza. Moja prvá polovačka na divé kozy nebola predsa daromná. Ej, ale ju nezabudnem nikdy!

— A čo vám riekli ostatní polovníci?

— Zprvu smiali sa tiež, lebo huncút, východnianský horár nemohol zadržať jazyk za zubami, ale pritom všetkom boli mi povďační, lebo všetky kozy přišly jim do rúry, a tak päť kusov, okrem mojej, stalo sa jich korisťou.

— No, ale od tých čias neprihodila sa vám už taká galiba?

— Ej, nie, pánovia! A už keď mám pravdu povedať, ani by to nechcel druhý raz prežiť. Neodstrašilo ma to síce od polovania, lebo od tých čias som už asi desať kusov zastrelil, ale od podobnej galiby nech ma pán Boh chráni a zavaruje.

— A prečo tu teraz nevideť žiadnej kozy?

— Hja, pánovia, každá vec má svoju príčinu. Kozu videť teraz na Kriváni patrí medzi zriedkavosti, a ten deň, v ktorý uvidím kozu, zaznačím si do kalendára čo sviatočný deň. Veď vám neprejde ani jeden rok, aby tieto milé zvieratka prenasledované a ničené neboly. Či naše panstvá pozerajú do budúcnosti? Polovať chce každý, ale aby sa tieto zvieratká rozmnožily, o to sa nepostará nikto. Ej, nech čert vezme také hospodárstvo! No, ale už tu bude vera čas poberať sa dolu. Chmáry už zakrývajú slnce a dážď dlho nevystane.

— Veru pravdu máte, Ondriško! No, a jako sa razom zamračilo, a voláko podivne vyzerajú tie oblaky. Či nebude búrka?

— Možno, že bude i dač inšieho! Len aby sme sa dostali na nejaké bezpečné miesto!

A vskutku tak bolo. Sotva že prebehlo pár okamihov, už ohnivá strela preletela po zamračenom nebi a v zapätí nasledoval i strašný hrmot romoniaceho hromu, ktorý na plešivých bralách a v skalnatých skulinách nebetyčných Tatier v tisícnásobnej ozvene sa odrážal. Zatriasly sa i mocné základy Kriváňa. Hustá tma pokryla celý kraj a hrom zarachotil znovu. Ostré strely blesku ryly sa do tvrdých končiarov tatranskej žuly, odorvávaly z nich celé balvany, ktoré so strašným rachotom rútily sa do bezodných prepastí.

— Sem sa, pánovia! — zavolá Ondrej Mrva. — Za touto skalou budeme aspoň pred dážďom ukrytí.

Skala, pod ktorou hladali sme útulok, tvorila neveľký výklenok, ale dostatočný predsa, aby traja ľudia pred dážďom bezpečne ukryť sa mohli. S polnočnej strany vyzeralo to ako nejaká koliba. Stáť síce v nej nebolo možno, ale skrčení mali sme dosť pohodlný útulok. Uložili sme tedy svoje údy na drobné skáľa a načúvali strašnému rachotu hromu.

A hrom romonil neprestajne. Tma zaobalila aj ostatné končiare Tatier, ktoré len kedy-tedy ohnivým bleskom osvetlené sťa skalní duchovia mihaly sa sem a ta. Dážď nepršal ešte, ale povetrie bolo husté a dusné. Jeho tlak pocítily dýchacie ústroje.

— Mne je ťažko dýchať, — prerečie jeden.

— I mňa tlačí náramne, — namieta druhý.

— Mnoho dažďu preniesol som už na sebe, i hromy rachotily vôkol mojej hlavy, ale takú úzkosť na prsách nepocítil som ešte nikdy.

— To sa spúšťajú oblaky, — vysvetluje Ondro.

— Poďme von s pod tejto skaly!

— To vám neradím teraz urobiť, pánovia! Môže sa spustiť leja, a tu po daždi býva veľmi chladno. Zmoknete a prestydnete. A potom veď to už dlho nepotrvá. Len majte trpezlivosť. Aspoň zkúsite niečo, o čom budete i vašim synom môcť rozprávať.

— No, ja už dlhšie nevydržím. Zadusí ma.

V tom malý pablesk predral sa cez hustú tmu, a za nim druhý i tretí. Dýchanie stávalo sa volnejším. Tma mizla, slnce ostávalo víťazom. V svojej nádhernej kráse objavilo sa ono zase a ožiarilo vrchol Kriváňa. Nádeja obživila šuhajcov. Už dlhšie nemohli vydržať vo svojom úkryte. Vystúpili teda von a zraky obrátili na vôkol. No, a čo teraz videli, to prevyšovalo jich očakávanie. Nad jich hlavami jasno a pod nohami noc, blesk a hrom! Pod končiarom Kriváňa boly rozložené husté, čierné mračná. Ťarcha v nich nahromadenej vody stiahla ich dolu. Rozsrdené mračná vo svojom behu praly jeden do druhého; blesk prepáral jich plášte a hrom otriasal nimi, že stonali boľastne a na vypráhlu zem lialy zo seba slzy. A hore nad končiarom Kriváňa usmieva sa jasné slnce, ktorého lúče lámu sa vo vodných kvapkách oblakov a pretvorujú ich v perly nevídanej krásy.

Šuhajci stáli nemo. Pozerali jeden na druhého a velikosťou krásy premožení stáli v objatí. Na jich mladé a poetickými citami preplnené srdcia účinkovalo to mocne. V básnickom naladení ducha preniesla ich jich obrazotvornosť do utešeno-malebných časov panovania réckeho Olympu, kde na miesto hromovládneho Zeusa z nepriehľadnej výšky mecú hromy a blesky do príbytkov smrteľných tvorov zeme. Z týchto ideálnych svetov ztrhnul ich zas prosaický Ondrej Mrva, ktorý k ním prehovoril:

— Ale čo ste sa tak zamysleli, pánovia?

— Že vraj čo zamysleli? Ondrejko! My sme tí najšťastnejší ľudia na zemi! Takýto neobyčajný úkaz prírody hádam ani otcovia, ba ani dedovia nikdy nevideli a nevidia!

— Ale čo, otcovia! Také dačo sa tu často stáva! Ťažké oblaky sišly dolu a nič viac. Choďte len do Vážca a tam spýtajte sa pána farára, ten vám bude rozprávať, ako prišiel raz k nemu jeden z jeho cirkevníkov, a keď mu porozprával, čo on videl na Kriváni, doložil: „Jah, pán farár, ja som len tak mútil v nebi!“ O takomto prírodnom úkaze, či ako ho vy menujete, vie u nás každý dospelý človek. No, ale teraz sa už poberajme! S pomocou božou, pánovia, ta sa!

Slniečko na svojej púti začalo sa už kloniť na oblohe neba, keď naši šuhajci nastúpili zpiatočnú cestu, ktorá následkom padnutého dážďa stala sa klzkou a nebezpečnou. No, sišli šťastlive dolu, prišli i ku svojim milým a na strašno-velebný úkaz prírodný nezabudli a nezabudnú nikdy!