Zlatý fond > Diela > Sedmoro rozpoviedok


E-mail (povinné):

Stiahnite si Sedmoro rozpoviedok ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Rehor Uram-Podtatranský:
Sedmoro rozpoviedok

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Požehnané slovo umierajúceho učiteľa

Radunovce bola neveľká dedina. Asi štyridsať gazdov, zväčša bývalých kurialistov, malo tu svoje sedenia. Jich úhľadné domčeky zahradami a sadami ohradené ukazovaly na majetok občanov. Štrkom vysypaná cesta hadila sa medzi dobre obrobené polia, na ktorých bohaté klasy pri každom zaviatí vetríka vítaly pocestného. Bystrý potôček šepotal tichú pieseňku a radostne obmýval nôžky šumným dievčatkám, ktoré na jeho brehu povystierané plátno čistými šechtárikami veselo polievaly. Mládež si spievala pri práci, potôček načúval a počutú piesenku zaniesol bystrému Váhu, kde každej vlnke rozprával o šťastnej dedinke.

A veru šťastná to bola dedinka, lež šťastnejší jej obyvatelia. Požehnanie Božie sprevádzalo každú jích prácu. Darilo sa jim všetko. A jakoby aj nie? Veď zasluhujú toho. Nazrite sa len do hocktorej z jich domácnosti, a veru poteší sa srdce vaše. Tam nepočujete krik a lomoz, tam nedoráža na ucho vaše vada a bitka, ale nábožná pieseň, pobožnosť a láska, vďačnosť a úprimnosť vítajú vás všade. Hospodin si vyvolil domácnosti tieto za svoj byt a ony Hospodina za milého otca.

Ale nebolo tomu vždy tak! Ešte len pred pár rokami bola tu bieda a núdza. Domy letely na hŕbu; škola sa chýlila k zemi, učiteľ biedne živoril, krčma sa vypínala hore a krčmár bol pánom! Vycivené a v handry zaobalené postavy občanov tackaly sa po blativej ceste, ach, a nejeden z nich vychudlíma rukama v kaluži objímal tučnú krčmárovu ošípanú! Koňa nebolo videť v dedine, a tých pár kravičiek, ledva že vlieklo za sebou nohy, keď ich otrhané, neučesané a umazané dietky vyháňaly na pašu.

No, ale časy zmenily sa. Nová škola usmieva sa vo svojej kráse a stará ošarpaná krčma letí do prachu. Už bieda nevyškiera viac svoje zubiská. Blaho a dobrobyt ustlaly svoje miesto v tichých príbytkoch občanov a požehnanie Božie spočíva na jich domoch.

Ako sa to stalo? Čo je tej premeny príčinou? Tieto otázky predkladal som si aj ja, keď viedla ma cesta spomenutou dedinkou, a tieto otázky predložil som aj zhŕbenému starčekovi, ktorý pred jedným domom na teplom slniečku ohrieval svoje ustaté údy. Ochotný starček vyrozprával mi všetko.

Ó bársby jeho slová našly ozvenu v srdci každého Slováka-kresťana, a staly sa mu príkladom, výstrahou a poučením z tejto strany chladného hrobu!

Starček rozprával takto:

— Neidem vám opisovať, ako sme prišli do tak veľkej biedy, len to pripomeniem, že nášmu nešťastiu bola tá besná pálenka príčinou. Ach Bože! veď pil som ju aj ja! Pily ju aj naše ženy, pily naše deti, pili sme ju všetci! Hynuly naše majetky, upadalo zdravia, nechával nás pokoj, množily sa bitky a vady, naše dietky riastly ako drevo v lese a my zaslepení pili sme len ďalej. Naše majetky už trčaly v pazúroch krčmárskych a duše naše z pazúroch diabla. Nebolo nám nič svätého, lebo naším kostolom bola krčma; naše domáce blaho a pokoj boly v krčme. Ach, hynuly sme časne i večne.

V tom, keď sme už boli na kraji prepasti, rozniesla sa povesť, že náš staručký učiteľ umiera. Ten, ktorý nás vychoval, ktorý nás vždy napomínal, ktorý nás ani v najväčšej biede neopustil, ten umieral hladom! Ó, to preniklo dušu našu! Ľútosť zmocnila sa našich ešte cele nezkazených sŕdc. My jeho nezdarné dietky začaly sme sa po prvýraz hanbiť. Srdce nás tiahlo k nemu, no hanba odhovárala nás. Konečne dobrý duch premohol zlého: šli sme k nemu a tam sme poznali zpustlosť a hriešnosť našu.

Na biednej posteli ležal on, šedivý starček, učiteľ náš a otec náš. Hlad vyryl znaky na jeho tvári, bieda a núdza na jeho čele. So sklopeným zrakom stáli sme pri ňom. On pozrel tak milo na nás a blažený úsmech preletel jeho rtami. Na jeho vyblädlom obličaji zjavila sa radosť. Prívetive pokývnul rukou, aby sme si sadli a slabým hlasom prehovoril k nám:

— Tu ste deti moje? Nezabudli ste ešte na mňa? Ďakujem vám, priatelia moji, že v poslednej hodinke života môjho nezabúdate na učiteľa, ktorý vás vždy na srdci nosil. Ach, skoro sa už rozlúčim s vami. Shodím toto marné telo, ktoré ste vídali a duša moja zaletí ta do stánkov večného blaha. Nebude ma viac medzi vami. Toto ustaté telo vložíte do tmavého hrobu, kde ho pokryje zem večným odpočinkom, no ale duch môj, deti moje, duch môj, ten zostane večne s vami!

Ó, Pane, keby ste boli videli tie slzy, ktoré pri týchto slovách padaly z očú našich, ó, potešilo by sa bolo aj srdce vaše! Zaradoval sa aj zomierajúci, keď trasľavým hlasom pokračoval ďalej:

— Slzíte, deti moje? Ó, plačte, len plačte! Veď tie slzy sú drahé perly, ktoré Boh sbiera do nádoby milosrdenstva svojho; plačte, veď tie slzy sú mi drahou odmenou za moje šesťdesiatročné pracovanie medzi vami; áno, tie slzy sú mi zárukou, že vaše srdcia niesu cele zkazené. Ó, čujte slová moje! Vyplňte poslednú vôľu zomierajúceho. Zanahajte tú cestu, po ktorej kráčate teraz. To cesta zahynutia. Pozrite na vaše ženy, hľadte na majetky vaše, na role a hospodárstva vaše; viďte túto školu, kde ste sa učili, áno, obzrite samých seba, a nech precitnú srdcia vaše! Hyniete, deťi moje. Hyniete a zahyniete! Kdeže je váš majetok? kde vaše zdravie? kde váš pokoj? kde vaše spasenie? Ach, tam oproti, tam v tej krčme, tam leží všetko pochované! A ja idem k Bohu. Ha, idem počeť klásť zo skutkov svojich!

Nevládal ďalej. Slza zperlila jeho oko a my dojatí bôľom jeho kľakli sme na kolená. Vzdychy vynuly sa z pŕs našich, ľútosť a bôľ lomcoval srdcom našim.

— Otče, otče! — zkrikli sme dojatí, — neopúšťaj nás! Povedz, čo máme robiť?

A on pozrel na nás. Radosť poliala jeho obličaj a ako duch z tých nadzemských výšin hovoril povýšeným hlasom:

— Deti moje! Posledný raz hovorím k vám. Posledné naučenie dávam vám: nasledujte toho, ktorý pobral majetky vaše! Vaše majetky sú v rukách žida. On je teraz bohatý a vy ste chudobní; no pred desať rokami on nemal ničoho a vy ste mali všetko. Nasledujte ho. Nie síce vo všetkom, ale nasledujte ho a učte sa od žida

1) miernosti v jedení a pití. Videli ste Abraháma kedy opitého? To verím, že nikdy. No, a on by mohol skorej piť, ako vy. On má pálenku v dome, merá ju vám. Koľkoraz on príde ku súdku, aby pre vás natočil z neho, ale ju ani neokoštuje. Prečo? Lebo sa mu zhnusila pri vás. Veď každý deň vidí, čo robí pálenka s vami. On vidí, že vám odoberá rozum, ničí majetok, ruší domáci i verejný pokoj, prináša roztržitosť, vadu a bitku; človeka znižuje ku hovädu a zo všetkej ľudskosti zvlieka. Skrze pálenku utráca človek zdravia, česť, dobré meno a úctu ako pred vlastnými dietkami, tak aj pred svetom. Koľké životy ľudské a koľké majetky padly jej už v obeť! A žid to vidí, merá pálenku aj ďalej, ale ju on nepije. Kresťanská duša môže byť zatracená, ale židovská nie! Dával som pozor na nášho Abraháma aj vtedy, keď bol chudobným, ale tú miernosť v jedení a pití u žiadneho z našich kresťanov nevidel som nikdy. Jeho obyčajným pokrmom bola cibuľa a kus suchého chleba. Ale on pri tom nagazdoval a pre svoju miernosť aj zbohatnul veľmi. Učte sa od neho, deti moje, miernosti, ale majte pritom aj

2) lásku ku bližným. Pozrite, či Abrahám pustí niektorého žida od svojich dvier bez toho, aby ho niečim neobdaril? Pravda, že židovi bližným je len žid. Vám ale nech je každý človek. „Dávajte a budeť vám dano!“ hovorí Písmo. Vedzte, že žiaden dobročinný skutok nenechá Boh bez odmeny. Keď ty udelíš núdznemu, udelia iní aj tebe. Či ty nepotrebuješ? Nono! nevýskaj, kým si nepreskočil. Dnes mne a zajtrá tebe. Dnes máš majetok, zajtrá ti ho môže odobrať Boh! On dáva, on berie. Kam sa obrátiš, keď na tvoje dvere zaklope bieda, a keď si z tvojho majetku neurobil sebe priateľov. Žid myslí na to a udeľuje. On ale obzerá sa aj na zadnie kolesá. Gazduje a nemárni. A keď troví, troví len preto, aby si získal lásku, lebo vie, že bez láskavého srdca nepomáha celý majetok nič vtedy, keď staroba zaklope na zmeravené údy a utrápená duša keď nikde nenachodí potešenia a lásky. On túto lásku hľadá u tých, ktorí sú kosť z kosti jeho a krv z krve jeho, a preto učte sa od žida a

3) dajte si vychovávať a vzdelávať dietky. Hľadte na Abraháma. On má sedmoro dietok.

Bol chudobný, keď jich mal troje. Nemal školu, ako sa hovorí pod nosom, ale neľutoval peňazí. Dietky svoje posielal do mesta. Tam musel platiť nielen od školy, ale aj byt a stravu a všetko, čo jim bolo potrebné, dal vďačne. On jedával cibuľu a jeho dietky mäso, on sa trápil, mozolil, nespal celé noci, len aby svojim dietkam mohol dať všemožnú výchovu. A Boh ho neopustil. Jeho ustávaniu požehnal Boh na zdarilých dietkach. Teraz mu je jeden zo synov pravotárom, druhý doktorem, tretí professorom atď. A pozrite na tú lásku, ktorú majú jeho dietky k nemu. Či pominie jeden výročitý sviatok, aby mu ony neposlaly niečo. On toho síce nepotrebuje, a dietky jeho to vedia dobre; ale jim to pôsobí radosť, keď mu môžu niečo poslať, a jemu väčšiu, keď vidí, že dietky nezabúdajú na mozole otcove. Učte sa od neho, deti moje, vychovávať dietky svoje. Ale aby jich výchova bola zdarná, vychovávajte ich v bázni Božej a vo viere otcov vašich. Tu musíte ale byť príkladom dietkam vašim a od Abraháma musíte sa naučiť

4) svätiť nedeľu a sviatok. Kto sa Boha nezpustí, toho ani Boh neopustí. Siedmy deň je posväteným dňom Bohu. V nedeľu sa nedelá, nerobí, nepracuje. Po práci týdennej odpočíva v nedeľu telo a duch povznáša sa k Tomu, ktorý nám požehnáva všetko. Vidíte Abraháma? On svätý svoj šábes! On nikdy nezanedbá služby Božie. On plní nariadenia viery svojej. A vy? Ach, deti moje! Za šesť dní pracovali ste v krčme a siedmy deň svätili ste tiež v krčme. Zpustili ste sa Boha, a Boh opustil vás! Role a polia vaše sú zapustené, domy vaše opustené, deti vaše zanedbané a vy sami aj s domácnosťami octli ste sa na kraji prepasti. Jeden krok a ztratení ste večne! No, ale ešte je nie neskoro. Navráťte sa z cesty hriecha. Obráťte sa k Bohu. On kajúcich hriešnikov prijíma a pokorným dáva milosť. Učte sa od žida: šesť dní pracovať a siedmi deň zasvätiť Bohu. Obrábajte role vaše, v zkrúšenej modlitbe obracajte sa k Hospodinu a On požehná práci vašej. Buďte skrovní v jedení a pití. Milujte bližného svojho ako seba samých a vychovávajte dietky v bázni Božej a v cnosťach kresťanských. Ó, verte zomierajúcemu starcovi, ktorý vás vždy na srdci nosil a ktorý aj tam za hrobom bude prosiť za vás Hospodina, že ešte aj nad vami zasvieti slnce milosrdenstva Božieho. Ach, keby s tým povedomím mohol si ľahnúť do chladného hrobu, že moje naučenia ste si zachovali a že podľa nich aj spravovať sa budete!

My sme mu prisľúbili a on s blaženým úsmechom odobral sa do večnosti. Sľub náš sme aj zadržali a hľa — náš drahý učiteľ, Pán mu daj slávu večnú, vyprosil nám pomoc a milosrdenstvo od Hospodina, lebo vysvobodil naše majetky z časného, nás ale a dietky naše od večného zahynutia. Opustená krčma padá, dietkami naplnená škola v kráse sa vypína a s ňou aj blaho a šťastie celej obce Radunoviec.

Dokončil starec a ja som vzdychnul z hlbiny srdca:

— Ó, by každá obec mala tak výborného učiteľa a tak hodných občanov!




Rehor Uram-Podtatranský

— básnik, prozaik, prekladateľ, dramatik, publicista, autor veršov a próz pre deti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.