ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zvonici odzvonili dvanástu hodinu; každý gazda vôkol stola svoláva rodinu, aby najprv poďakoval z srdca vnútornosti, a požíval, čo Hospodin požehnal z milosti. Iba v dome u Pijanov nesadajú k stolu, bo chybí im ešte niekto, nie sú všetci spolu. — Pijan gazda nenavrátil sa z kostola ešte, a gazdinej stisnú srdce nepokoja kliešte. Behá z izby do kuchyne aj na priedom kročí, čiby asnáď niekde gazdu nezrely jej oči. No, daromné vyzeranie. — — Oko zvlhne v plači. — A polievka stydne, chladne, a čeľaď sa mračí. — V tom pribehne Janko malý, jeho ústka šepcú: „Že, vraj, otec v krčme sedia, a domov isť nechcú!“ Zmeravelo srdce matky, zatriasla sa žena; z úst dieťaťa toto počuť musí utrápená! — V tom ale sa vzmuží — skočí — schytí svoje deti, — nevýslovným citom hnaná ta ku krčme letí. — A tam v krčme Pijan gazda sedí si za stolom, — pred ním spevník, pri ňom liter s pekelným nápojom. Jeho oči osklenené, — tvár mu horí, blčí; — hneď vykríkne slovo kliatby, hneď zas ticho mrčí. Sám už sedí, — lebo bača keď oldomáš strovil odišiel preč, by niekoľko oviec, vraj, ulovil. Pijan chcel tiež ísť, lež krčmár nechcel, hneď za rána by mu ušla táto korisť dávno vyžiadaná; lavicu mu ofukuje, kol neho sa točí, a „gazdíčko, pán Pijanko“ líška sa do očí. „Kdeže by ste už teraz ísť? Už kázni v kostoli. Doma žena frfľať! — Robte si tu dobrý vôli!“ — Pijan prijal múdru radu, ostal len pri stole, a zabudnul pri pálenke, že mal byť v kostole. Vojde žena, — a vidí ho, — zalomí rukami: „Čo sa stalo, muž môj? — Bože, smiluj sa nad nami!“ Lež z Pijana tak tichého, pri pohľade ženy, stal sa razom ľúty dravec, vlk to rozsŕdený. Schytí liter a v slepote ním do ženy šmarí; chúďa žena, zkrvavená uteká von z dverí! — Lež v tom jeho tiež premôže besné pálenčisko, — skláti sa, — a už pod stolom chrápe korhelisko!