ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zúri víchor, zimný víchor, mece sňahu sklady, a mráz za ním mení vodu v biely srieň a ľady: zúri hájom pustoclivým, drúzga vetvi stromov, fučí poľom sňahobielym, derie sa do domov. Čo je živé, utiahnuto v teplej izbe čuší, bo kto teraz cestovať má, silu zimy zkúsi. Zotmilo sa. Zhasly svetlá, usnuly už deti, iba v krčme u krčmára tam sa ešte svieti. Vôkol stola pár korheľov v dyme si popíja; nemýli ich, že von zima, víchor že zavíja. Dobre jim je, ved pri pití miznú, vraj, starosti; tu chcú silu najsť ku práci, tu otužiť kosti. — V tom sa ztrhne svada, — dvaja schlpia sa, a tretí v kotúč dymu zahalený von z krčmy vyletí. Urobí len pár krokov a — v sňah zaryje nosom: „Mňa vyhodiť?“ — mrmle k sebe. „Ukážem vám, kto som!“ I sbiera sa pomaličky, ale ťažká hlava nedá mu vstať, — a za každým zas vo sňahu pláva. Hor’ na nohy nedajbože! Krúti sa svet celý! Snáď štvornožky! — Ach, zas leží v sňahovej posteli! — Ver’ marný boj, — hynie sila, — meravejú údy, — spánok telo už objíma, — krv sa tichšie prúdi. — Padá sniažik, halí všetko v závoj biely, nový; a pohrebnú pieseň spieva vietor korheľovi! * Noc minula. — I povstal chýr za včas rána ešte, že mrtvolu zmrznutého prešiel voz na ceste. Obzreli ju, — a v nej Pijan — korheľa poznali, i vzali ho na ramená a pod vežu dali; na druhý deň ho odniesli do hrobu tmavého; kde kňaz vzdychnul: „Pane, smiluj sa nad dušou jeho!!“