ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U krčmára von z pivnice vyvaľujú sudy, — pravda prázdné, bo ich obsah prešiel už do ľudí. Na ich miesto prídu iné do tejže pivnice, ale plné zatracenia, smradu, fľúdrovnice. Práve teraz von jedného tisne velikána vychudlý muž, ach, postava biedna, otrhaná. Napružuje svoje sily, chce ho dostať vyššie, ale sud je asnáď ťažký, pomaly sa kníše. V tom priskočí krčmár rezko: „No si mi za chlapa!“ Riekne k nemu a pravicou sám sa suda lapá. Sud sa pohne, a s hurtom sa z pivnice vyvalí: „Hľa, ty bedár, korheľ, žobrák, to sú mocné svaly!“ — A ten muž to trpí, slúcha bezcitne jak skala výnde na dvor, — potisne sud, — a ďalej ho váľa. — * No, oznámte to každému, ľudia, korheľovi, že to Pijan gazda váľa sudy krčmárovi. Tam, kde predtým on bol pánom, v práci sa hrdúsi; tam, kde predtým rozkazoval, on poslúchať musí. Ten, ktorý ho predtým volal: „Pán Pijan, gazdíčko!“ preňho teraz má len meno: „žobrák, korhelisko!“ — A pozrite na tú predtým mohutnú postavu, dnes má chrbát nakrívený, dol sklonenú hlavu. Jeho údy vycivené trasú sa v slabosti. Akoby nie? — Veď to telo len koža a kosti. Iba tvár má opuchnutú, naliatu, žltkastú; a mdlé oči, bez života, a nos samú chrastu. Že od čoho? — Od besnice; veď ju už piť musí, lebo každé ťažšie jedlo brydí sa mu, hnusí. Žalúdok má opuchnutý, zapálený z dnuky, v ktorom každá malá byľa pôsobí mu muky. No, a telo bez pokrmu vždy viac a viac chradne, tratí silu, chuť ku práci, hynie, schnie a vädne. Áno, morí tá besnica, ničí každé telo, k včasnému ho hrobu vedie, by tam zpráchnatelo; ale väčšmi a hroznejšie ničí obraz boží, dušu našu, keď ju v bahno hriešnosti uloží. Odoberá božiu milosť, lásku a spasenie, a miesto nich plodí peklo, večné zatracenie; borí pokoj v domácnosti, rozum zatemňuje, a človeka ku hovädu sprostému snižuje. Ó, by všetci to korhelia dobre povážili, a viem, že by tú besnicu nikdy viac nepili!