ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po doktorovej návšteve, ako opravujem písomné práce svojich žiakov — Zápoľa učil malé deti — počujem kroky, zaklopanie a o chvíľu stojí predo mnou krásne mužne urastený neznámy hosť. Tvár vážna, energická, pohľad priamy. Aj bez predstavenia som vedel, podľa železničiarskej rovnošaty, koho mám pred sebou.

Po obapolnom predstavení ponúkam mu srdečne stoličku. Robil na mňa dojem človeka, ako stvoreného k tomu chrániť bezbrannú ženu. Na prvý pohľad bol taký, ako ho opisovala Dorka Zápoľová.

„Veľmi som rád,“ hovorí priamo, „že najprv vás poznávam, pán učiteľ. Dúfam, keď ste už toľko pre nás všetkých urobili, poradíte aj mne.“

„Veľmi rád vám poradím, pán Hájek, ak budem môcť.“

„Vy, pravda, viete všetko, ako sa to stalo, čo sa stalo!?“

„Viem! Len neviem, ako vy hľadíte na ďalší priebeh veci. Zápoľa vás volal, aby ste sa spolu poradili. On chce, aby o tom, čo oba rozmyslíte, rozhodla vaša žena.“

„Aké rozhodnutie,“ povravel bolestne. „Predpokladajme, žeby ste vy, pán učiteľ, stáli na mojom mieste — čoho vás Boh chráň! Čo by ste spravili?“

Ruže rozčúlenia zafarbili mi líca. „Vrátil by som Zápoľovi jeho ženu i dieťa, i keby ma to stálo smrť vlastného srdca.“

„Tak zaiste by konal každý čestný človek, tým viac ja, ktorý som nechtiac tieto ťažkosti zavinil.“

„Mysleli ste vtedy dobre,“ vravím vrelo. „Chceli ste pomôcť opusteným.“

„Áno, chcel, to aj dnes môžem dosvedčiť, a je mi to jediným potešením. Ale moja matka mi povedala: „Chceš si stať na miesto otca vdov a sirôt, ako čo by ten jediný a pravý Otec nebeský nebol schopný i bez teba postarať sa o ne.“ Tak mi povedala, keď som jej oznámil naše zasnúbenie. Ona s mojím krokom nesúhlasila. Vravela, že si muž nikdy nemá brať ženu, ktorá vo dne v noci srdcom a mysľou bude hľadať stopy mŕtveho manžela. Keď potom poznala Dorku, sama si ju veľmi priľúbila, ako vlastné dieťa, obzvlášť keď videla, aký poriadok sme mali a ako sa ona starala verne o moje dobro. Mala ma rada, ako tá najlepšia sestra. Vedel som, že Zápoľu nikdy nezabudla, no mne to postačilo. Tak krásne to moje rodinné šťastie svietilo, ako jasný deň, no aj tak zapadlo. Že s mojím dieťaťom zostanem sám a že ono chúďatko malé, nebude mať matku a to takú matku, je veľká žalosť. Väčšia ešte i preto, že viem, ani jej šťastie, keď sa aj k mužovi vráti, ktorý jej bol nad život drahší, nebude bez bolesti a sĺz, vylievaných za naším malým miláčikom.“

Muž vravel vážne, bez akéhokoľvek zvláštneho citu, a preto to znelo tým tragickejšie. Nuž, vravel, akoby mohol vravieť nad otvoreným hrobom.

„No ak však Zápoľa má úmysel, nebrať vám vašu ženu?“ namietam po chvíľke tíšiny. „On vie, že váš zväzok je zákonitý.“

Hájek stiahol čelo, no, hneď ho i vyjasnil. „Keď Dorka bude mať rozhodné slovo, viem ako dopadne.“

„Odpustite, prosím,“ hovorím vstávajúc, „povinnosť ma volá do školy, pošlem vám Zápoľu.“ Ponáhľal som sa cez dvor, a tu sme sa stretli so Zápoľom.

„Čo vás zadržalo, pán učiteľ?“ spytuje sa s úsmevom, ktorý tak rád vidím. Naši malí neposedníci iste ho boli niečím rozveselili.

„Rozhovor s Hájkom,“ vravím taktiež jasno. „Čaká na vás v mojej izbe.“

Oprel sa o chodbové dvere, zavrel oči, no, len na chvíľočku.

„Pán Ježiš ide s vami, brat!“

„Verím! On mi pomôže.“

Tak sme sa rozišli.

Keď som asi o hodinu vošiel do kuchyne, počul som hlasy v Zápoľovej izbe. Boli teda tam. Snáď už môžem za nimi vojsť, myslím si a hneď i vstupujem.

Sedeli oba pri stole, pred nimi ležala otvorená Biblia. Tváre oboch boli bledé, nie smutné, len veľmi vážne.

„Veríš mi, Hájku, že ja ináč nemôžem?“ pýta sa Zápoľa srdečne.

„Keď si mi veci v takom svetle ukázal, verím, a myslím, že aj Dorka pristane. Len jej to, prosím, tak povedz, aby sa hneď veľmi nezarmútila. Nezabudni, že ťa roky verne čakala a že má teraz srdce plné radosti, i keď pokalenej, keď ťa len mohla vidieť živého. Keby mala hneď zvedieť, že snáď už skoro zase ťa stratí, jako veľmi by ju to zabolelo!“

„Však ty budeš prv s ňou, Vojtech, ty jej to môžeš ľahšie vysvetliť.“ Zápoľa hľadel tak srdečne na Hájka, nik na svete by netušil, čo ich spojuje i delí. Vtom ma Hájek zbadal.

„Ste už tu, pán učiteľ? Chvála Bohu! Tvrdo vás čakám. Chcem, aby vo vašej prítomnosti vyslovil Zápoľa ešte raz, čo odo mňa žiada. Čo vy na to poviete, či ma neodsúdite, keď som sa dal jeho dôvodmi už čiastočne prehovoriť.“

„No, tak prosím, brat!“ Pritiahol som si stoličku ku stolu.

„Žiadal som, aby sa Dorka vrátila ku mne, že by ma mohla opatrovať. Verím, že táto moja terajšia choroba rozhodne, čo chce Pán Ježiš s nami, čo je Jeho svätá vôľa. No, len ako by mi bola sestrou, tak nech príde! Všetci susedia sa majú dozvedieť, že nežijeme ako manželia, pokiaľ sa neskončí moja choroba. Alebo smrťou, alebo uzdravením. Takto potom, ak ma Pán Ježiš povolá k sebe, môže sa ona zase spokojne vrátiť ku svojmu manželovi Hájkovi. Nikoho tým nepohorší, ani Pánovo meno neuvedie do potupy. Ak mi však môj Boh pridá ešte života a zdravia natoľko, žeby som si ženu statočne mohol živiť, vtedy Hájek bude taký dobrý, vezme to ako Božie rozhodnutie a nechá mi Dorku ako moju ženu, ktorá sa vrátila ku svojmu oživenému manželovi. To je tá rada, ktorú mi udelil Pán Ježiš, obrátiac svoje oči na mňa.“ Stíchol a poloprosebno, no s nezlomným presvedčením hľadel mi do tváre.

„Vy ste pristali, pán Hájek?“ pýtam sa vážne.

„Pristal. Veď takú radu len Boh mohol dať v našej bezradnosti, On, ktorý chce, aby všetci ľudia dostali pomoc.“

„Máte pravdu,“ prisviedčam v hlbokom dojatí „a teraz prosím, pošlite nám pani Dorku hneď, len čo budete môcť.“ —

„Áno, hneď ju pošlem. Ja sa smiem zdržať len do rána. Keď sa vrátim, ona si všetko pripraví, aj pre seba, aj pre Janíčka, no i nás opatrí, a ja ti ich potom hneď pošlem, Zápoľa, aby ti priniesli šťastie a zdravie, áno, všetko, čo si len od Pána Boha žiadaš.“

Odprevadili sme Hájka. Ťažko nám padlo rozlúčiť sa s ním. Mne pripadal, ako čistý kov, vydávajúci určitý, ladný hlas. Je to celý muž a bez falše. No, čo ma najviac k nemu tiahlo, zbadal som až po večeri, keď sme sedeli dlho do noci ponorení do Božích právd. Poznal som v ňom dušu, ktorá, znajúc o Bohu mnoho, túžila po užšom spojive s Ním. Áno, dušu, hľadajúcu cestu k večnému svetlu. Pri toľkej známosti, akú má o Božích a cirkevných veciach z minulosti svojho národa, až ma bolestne prekvapovalo, že pritom tak málo pozná Jeho, ktorý je Cesta a Pravda i Život — nášho Spasiteľa. On verí všetko o Kristu ukrižovanom i zmŕtvychvstalom, verí vo večnosť, čaká svoje vzkriesenie za hrobom, ale Pána Ježiša nemá, ani Ducha Svätého, a tak ani ním darovaný nový rod. Stojí ako na rozcestí, ani na úzkej, ani na širokej ani so svetom ani proti svetu. Otvárali sa mu oči, že my máme dač, čo jemu chýba, po čom ale už tak dávno túži. Áno, ťažko nám padlo sa rozlúčiť!

Povedal mi, že po tieto dni bude preložený do Čiech a to je vraj obzvlášť za týchto okolností pre malého Venouška dobrodením. Povie sa dieťaťu, že ide s tatíčkom za babičkou, tak ľahšie privykne bez matky.

Dal som mu dakoľko adries ľudí, ktorí prijali Pána Ježiša Krista a On im dal moc byť deťmi Božími. Sľúbil, že ich vyhľadá. Budeme prosiť za neho pred Pánom, aby mu On sám, namiesto utrateného pozemského blaha daroval to večné, ktoré sa mu už nikdy nestratí, veď Kristus viacej nezomiera.