ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekná bola naša robinzonáda, ktorú sme žili s mojím Piatkom, ale je to predsa len pravda, že my muži bez našich sestier nemôžeme dlho dobre jestvovať. Snáď preto sa stala žena korunou stvorenia, že bez nej nieto súladného celku. To vidím až teraz, keď už nie sme sami a pani Dorka nám robí tak dobre, starajúc sa o nás, ako tá najlepšia sestra. Pristala na Zápoľov návrh.

„Keď len smiem byť pri tebe,“ povedala mu hneď z príchodu, „keď mi len dovolíš, aby som si ťa smela opatrovať, pristávam na všetko.“

Vystrojil nám ju Hájek asi o týždeň po svojom návrate. Ešte sa mu postarala o jeho sťahovanie. Priviezla si so sebou svoj nábytok, pravda, nie všetok. I periny a šaty, ale čo najhlavnejšie, priviezla Zápoľovi jeho synáčika. Bol ešte nemluvniatkom v perinke, keď otec musel odísť a dnes sa k nemu vrátil jedenásťročný, o ktorom platí, že je, akoby otcovi z oka vypadol. Ja mám v ňom o jedného umného žiaka viac. Útly, vyšvihnutý, v mestskom obleku, netak sa od ostatných našich chlapcov delí ako nejaké veľkopanské dieťa. Napriek tomu sú už dobrými kamarátmi. Matka nám so starosťou oznamovala, že chlapec je hnevlivý, tvrdohlavý a panovitý. Dosť skoro sa ukázalo, nakoľko má pravdu, no ukázalo sa i dačo iné, nádejne krásne: púhy pohľad láskavých otcových očí stačí, aby sa chlapec okamžite spamätal. Ten otec, o ktorom počúval cez roky najkrajšie veci, ktorého túžobne čakával a potom veľmi oplakával, keď prišla zvesť, že mu ho tam do toho veľkého hrobu zahrabali, tento otec, ktorý už iste bol chlapcovým ideálom, opanoval teraz celé jeho srdce. Chlapec cíti, že tak, ako ho otec miluje, ešte ho nikdy nemilovala ani mamička, ktorá mu podnes bola všetkým.

Keď mu Zápoľa prezeral písomnú úlohu prvý raz, opovážil sa ukradomky oprieť hlavu o jeho hruď. A keď otec, posmelený tým prejavom prítulnosti, pohladil ho po vlasoch, ovinul chlapec náruživo obe ruky okolo jeho šije: „Tatíčko, tatíčko môj!“ Odvtedy sú oni oba svoji. Chlapec nie je zhovorčivý, skôr premýšľavý, mlčanlivý. No otcovi, keď sa ho spytuje, rozpráva všetko, čo prežil. Vie, že otec nie je zdravý, že ho treba šetriť, aby nič ťažké nedvíhal. Netak dáva pozor, a keby bol ako zaujatý a zazrel svojho tatíčka vodu do džbánka ťahať, už je pri studni, aby to urobil za neho. V škole, pri otcovom rozprávaní, sadne si vedľa neho — to miesto a to právo mu všetci kamaráti prajú — a tak počúva, že ani oči z otca nespustí. Spávať, spávajú spolu v Zápoľovej izbe. Pani Dorka si dala postaviť svoju posteľ do kuchyne. Necháva dvere privreté, aby mohla počuť, keby Zápoľa dačo potreboval.

No, on, sláva Pánovi, teraz nič nepotrebuje. Pán doktor mal pravdu, jeho miláčkovia ako keby mu boli doniesli kus života. Povedal mi, že také veľké hrôzy neprišli na neho ani raz, ako tej noci, keď bol s nami pán doktor. Keď sa vo sne preľakne a zobudí sa a počuje zdravý dych svojho dieťaťa, hneď musí začať chváliť Boha. A tu vraj strašné rozpomienky nemajú miesta.

Naša kuchynka je ako zo škatuľky: spojili sme môj nábytok (ktorý zhotovil Sýkora) s nábytkom pani Dorky. Zápoľa si z Ruska doniesol niečo peňazí, vyrobených na ceste cez Japonsko. Mal ich v dolároch, z nich sa potom zašatil a zaobul, i bielizňou opatril. Teraz mu na úrade dali z jeho otcovských peňazí istú čiastku. Tie dal pani Dorke do gazdovstva. Ja si u nej platím za stravu a čo nám rodičia detí z lásky posielajú, to je spoločné. Nemáme prebytok, ale ani nedostatok. Pretrváme do Nového roku a potom Pán zase ďalej pomôže.

Opäť ma navštívil pán školský inšpektor aj s pánom farárom. Veľmi sa im páčilo, ako škola vyzerala zvonku i zvnútra. O deťoch sa vyslovili, že to už ako keby boli druhé deti. Ukazoval som im, že v hodinách ručných prác naši väčší chlapci pod Sýkorovým vedením opravili rozkradnutý plot, aj záhradu že sme si skopali prv než zem zamrzla, stromy očistili a pohnojili. Páni boli prítomní pri Zápoľovom rozprávaní. Vyslovili svoju spokojnosť a pán inšpektor sľúbil vymôcť aspoň 200 korún Zápoľovi za tú výpomocnú prácu a že mu ich snáď dajú od začiatku. Od pána doktora sa dozvedeli trúchlohru Zápoľovej rodiny, no i jej terajší obrat. „Ten človek dokázal tým veľkú múdrosť,“ tvrdil pán inšpektor. „Je pravda, že prináša obeť a to tým viac, keď — ako doktor Skala vraví — dlho žiť nebude. No jeho žena bude mať aspoň uspokojenie, že si ho predsa doopatrovala.“

Zadržal som pánov na olovrant. Pretože sme ich čakali, dostali ho dobrý. Jedli na pekne prestretom stole v mojej izbe. Pani Dorka ich obslúžila po pansky. Videl som, že sa im páčila a tešilo ma, že sa k nej správali s úctou. Veď je ona taká milá, šetrná, i tie jednoduché domáce šaty má tak úhľadne upravené! Má v sebe toľko vrodenej i priučenej šetrnosti a jemnosti, i hlas a krok jej je príjemný. Nuž, je to zlato, ktoré išlo tuhým ohňom, preto tak pekne žiari.

Už máme advent. Spoza hôr prilieta k nám zvonenie, volajúce za skorého rána na roráty.^[16] Škoda, že sme tak ďaleko! Zato máme každý večer od šiestej do siedmej schôdzu pre deti a mládež. Učíme sa k prvej vianočnej slávnosti, ktorá v Topoľovej má byť na Štedrý večer.

Počul som, že sa v tento večer v Topoľovej a okolitých kopaniciach robí mnoho zlého. Je mnoho pijatiky a z nej pochádzajúcej bezuzdnosti. Prosili sme so Zápoľom Pána, aby nám dal možnosť, tou slávnosťou aspoň trochu pozdvihnúť mysle našich spolublížnych k nebesiam a betlehemským končinám.

Po skončení detskej schôdzky prichádzajú starší muži i ženy. Čítame proroctvá, spievame adventné piesne a ja mám príležitosť poukázať na všetky predpovedania o narodenom Dieťati, a Synovi nám danom. Končievame modlitbou. S veľkou vďakou voči Pánovi cítim, že sa tie drahé spiace duše môjho ľudu začínajú budiť. Čím viacej vnikám do ich strastí, nerestí, áno hriechov a z nich plynúcich každodenných zármutkov, tým mi je ten ľud drahší. Nie sú takí, ako ich opisovali naši starší básnici! Chýba im čistota, vybájená prelestná dobrota. No, nie sú ani takí, ako ich kreslia dnešní realistickí spisovatelia! Zbadal som, že ešte aj tí v opilstve pohrúžení majú svoje vlastné originálne myšlienkové pochody. Všetci to cítia, že ich mám rád. Tak mi lásku oplácajú vrelou náklonnosťou. Obzvlášť, keď prídem navštíviť ich deti, keď mi ktoré vystane zo školy pre chorobu. Dovolia mi pootvárať okná a dvere a prijmú moje rady ohľadne čistoty. To sa týka hlavne žien.

Dlho, dlho bol ten môj ľud systematicky zanedbávaný. Ojedinelí muži, ktorí sa oň verne zaujímali, často bývali umlčaní. Tí, ktorí spomedzi neho dosiahli vzdelania, hneď sa mu odcudzili. Čo ten ľud hubí, to je hriech, a čo by ho mohlo zodvihnúť, to sú školy, v ktorých základným kameňom by bol Kristus a jedine Kristus, a pravidlom žitia Jeho slovo. No, tým naše školy posiaľ, žiaľ nie sú!

Ale hore zraky! Veď, či nemá Pán Ježiš dosť moci to, čo pri iných národoch vykonal, urobiť i pri nás!? Až On si nás, učiteľov, vzkriesi, až Duch Svätý zapáli v našom srdci horúcu lásku k Jeho svätej osobe a my tak celým životom povedieme budúci národ ku Pravde, Láske a Svetlu, áno, k Nemu, vtedy príde náprava.

Stál som pred chvíľou pri otvorenom okne. Hľadel som na zimnú krajinu osvietenú mesiačikom. Samá belosť, samé kryštály. Pod ťarchou inovate počul som praskanie stromov v neďalekom háji. Poviestková tíšina vznášala sa nad svetom. Veď je advent, doba čakania, a tam, zďaleka, zvysoka, znie mocne: „Hľa, prídem skoro!“ Prídi teda, Pane Ježišu!