ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už je po našej slávnosti. Stála mnoho práce, bojov, sklamania i žiaľu, ale bolo hodno trpieť. Nepriateľ ľudských duší nechcel nám dopriať čistú radosť, a ona napriek tomu prišla. Moje milé sestry — kolegyne poslali mi balíčky a v nich temer pre všetky deti darčeky; len cukrovinky a svetlo sme kúpili. Strom daroval nám pán horár. Veľký; krásny… Ach, všetko nakoniec bolo dobré. Spev znel, ani čo by sa moje deti boli učili na betlehemských lúčinách. Slovo Božie i básničky predniesli bezchybne. Veľký strom žiaril bohatstvom svetla. Mne sa pod ním hovorilo tak dobre o stromoch večne kvitnúcich, ku ktorým nás prišlo doviesť betlehemské Dieťa. Ponúkal som ten dar nebeského Otca všetkým prítomným. Prosil som, aby Ho prijali, veď „tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal… a ktoríkoľvek ho prijali, dal im moc byť Božími deťmi“.

Keď už všetko jasanie malých i dospelých zatíchlo, a zástup, opúšťajúc školu, strácal sa vo vianočnej noci, stáli pod osvieteným stromom Zápoľovci sami.

Zrazu pristúpila pani Dorka k mužovi, ovinúc ruky okolo jeho hrdla: „Martinko môj, aspoň dnes ma k sebe priviň, veď tým nezhrešíš proti nikomu. Ty máš Pána Ježiša, Syna Božieho, ale ja som v šírošírom svete sama.“

Pritiahol ju k sebe, celoval jej čelo i pery a hovorí: „Prečo si sama, Dorka moja, však je dnes Štedrý večer; dnes znovu nám je to betlehemské Dieťa ponúkané, tak Ho prijmi.“

Ach, a my sme prežili ten najkrajší výsledok slávnosti — ona Ho skutočne prijala, nebude už nikdy, nikdy viac sama. Sláva na výsostiach Bohu!

*

Na Božie narodenie išli sme my dvaja, pani Dorka a ja, skoršie do kostola. Dobre sa nám kráčalo pod tým jasným, zimným nebom, keď pri každom kroku veselo vŕzgal primrznutý sneh. Ponáhľali sme sa. Ona sa chcela ešte staviť u pani doktorovej poďakovať sa za darčeky, ktoré si našla pod stromom pre seba, muža aj Janíčka. Najviac ju tešili teplé ponožky pre Zápoľu. Vraveli sme spolu o včerajšej slávnosti, aj o tom, ako sa všetky tie prekážky sťa mrákavy rozplynuli pred slnkom Božej lásky.

Na kopci nad Váľkovcami zrazu postála. Aj oddýchnuť si chcela, no i zahľadieť sa na krásny zimný svet sa jej žiadalo. Mne nie menej. Inovaťou posypané borové háje vyzerali, ani čo by sa kvôli dnešnej slávnosti boli poobliekali do samého striebra a diamantov. Slnce žiarilo cez hmlisté závoje, meniac ich v zlatohlav. Mestečko pod vrchom ležiace, s tými zasypanými strechami na domoch a kostoloch, upomínalo zimnú povesť. Zo striech viseli samé kryštály, žiariace v lúčoch slnka dúhovými farbami. Obzvlášť okolo báne^[17] na evanjelickej veži visel ich celý veniec.

„Aký je ten zimný svet krásny!“ prehovorila ticho ani čo by sa bála porušiť tú kúzelnú nedeľnú tíšinu.

„Aký krásny bude však ten, v ktorom už všetko bude belšie nad sneh, a kde nie zdanlivé, ale skutočné diamanty okrášlia ľudské obydlia,“ vetím zamyslene.

„Je to zvláštne,“ prehovorila zase po chvíľke, „veď ja tento svet dávno dobre znám, neraz som tu už stála — ale ešte nikdy nezdal sa mi taký krásny. Snáď preto, že nikdy nebola taká podoba v tej tíšine, v tej svetlosti a belosti s tým — prosím, nedivte sa, čo poviem — s tým, čo vidím vo svojom srdci. Od tej chvíle, keď ste sa vy, pán učiteľ, tam vo svojej izbe so mnou zhovárali, bolo mi ako iste je človeku, keď mu očný lekár pomaly zosníma belmo. Ó, čo som ja to všetko cez ten advent videla vo svojom srdci i živote! Nikdy som sa necítila taká biedna a stratená, ako včera pri tej našej slávnosti. Vedela som, že Martin a vy máte ten pokoj, anjelmi hlásaný, no ja že ho nemám, a to že ma viacej od Martina delí, ako ten môj druhý sobáš. Vďačne som pristala žiť len ako sestra so Zápoľom, veď som verila, že on ozdravie a potom budeme konečne zase svoji, no, v ten večer tá priepasť, ktorá ma od neho delila, bola zrazu taká veľká a svedčila mi, že aj keď on ozdravie, ja predsa zostanem sama. A dnes!“

„Dnes?“ pýtam sa, keď postála.

„Dnes krásnejšie zvonia vianočné zvony, v srdci včera tak ubolenom, ako tieto, ktoré sa rozozvučali teraz pod nami. Darmo hľadám tú včerajšiu ťarchu hriechov, zostala pri jasličkách. Aj vo mne je všetko tak slávnostne vyzdobené. Nik na svete by mi nemohol vysvetliť, čo sa to vo mne udialo, keď som Pánu Bohu poďakovala a povedala, že prijímam Pána Ježiša — ale že sa udialo, viem, cítim. Vo mne i okolo mňa je ako keď sa život začína, keď sa rodí nový deň. Za mnou zostala noc so svojou minulosťou. Nie som o nič lepšia ako som bola včera, ale verím, že mám v sebe čistý, krásny, dobrý poklad.“

Zatíchla, bo začali zvony zvoniť už aj na katolíckom kostole. Ach, tak nádherne zvonili! Letel v ich harmónii ohlas anjelského spevu: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie.“

Nestihli sme už pred službami Božími navštíviť pani doktorovú, zato sme s ňou išli z kostola a radostne jej oddali svoju vďaku.

Krásne je pozorovať, keď sa v prírode život začína. Ľady popraskali, snehy miznú, potok letí z hôr do dolín. Trávy i stromy vypučali, keď prišlo vzkriesenie, jar. Velebné je vnoriť sa do tajomstva nového života, keď sa národom roztrhli okovy otroctva, hruď stlačená si vydýchla!

A skvostné je pozorovať, ako sa rodí život v ľudskom ume, ktorý rozpína krídla, letiac k svetlu dosiaľ nepoznanej pravdy. Aj, ale najkrajšie, smieť pozorovať dušu, dcéru nebies, keď sťa biela holubica, čo dlho ležala medzi vojnovými kotlami, začne sa vznášať zo tmy ku svetlu a jej krídla, postriebrené lúčmi, nesú ju v ríše nesnívanej čistoty, slobody, krásy, večného života.

Toto blaho dostalo sa aj mne v dňoch nasledujúcich po tom krásnom ráne, keď sme zase sedávali za rána i za večera pri prameni živých vôd. Krátke to boli chvíle, no aké vzácne! Nemusela už pani Dorka žalovať, že ju od muža delí priepasť!

Ich telesné spojivo bolo síce obmedzené len na bratskosesterský pomer, a oni sa nikdy žiadnym slovom alebo činom proti nemu neprehrešili. Zato ich duše zo dňa na deň užšie spojované zväzkom obapolného svetla, ľnuli k sebe v dosiaľ neznámej láske, a vo vzájomnom porozumení. Mohli sme my traja smelo povedať: „Láska Kristova nás viaže!“, lebo o nás platilo „boli ako jedna duša a jedno srdce“. Nikdy dosiaľ nemiloval som Pána Ježiša tak iskrenne a oddane, nevinul som sa k Nemu vrúcnejšie ako teraz, keď mi v tom pomáhali oni.

I moji kolegovia a kolegyne to vycítili z mojich listov, že Kristus sa mi stáva životom, že začína prebývať vo mne a ja v Ňom.

Všetky ťažkosti v škole, ktoré prišli s Novým rokom, prenášal som ľahšie. A že naša nedeľná škola i naše večerné schôdzky krásne rozkvitali, je isté. Čo nás troch vzájomne tešilo, bolo, že i Janíčko začínal hľadať pravdu. Aká milosť! Oba rodičia smeli si dieťa viesť na cestu, po ktorej ani najhlúpejší nezablúdil! Smeli si ho viesť nielen slovom a literou, ale príkladom, životom.

Po prvý raz som mal príležitosť pozorovať, s akými ťažkosťami borí sa i detská duša pri poznávaní pravdy, ako sa búri oproti požiadavke „Daj mi, synu, svoje srdce!“ Možno, že ako najťažšie zomiera dieťa telesnou smrťou, tak najtvrdšie bráni sa i smrti starého človeka. Zato je to potom náramne krásny život, plný mnohosľubnej nádeje, keď urobilo prielom. Ó, by k tomu i pri Janíčkovi prišlo čím skôr!