ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

mohol by som si zaspievať, veď už štrnásť dní prešlo od môjho príchodu do Topoľovej. Čo všetko som v nich prežil, koľko predivnej milosti a pomoci Božej zakúsil! Nemal len Eliáš havrany, našli oni cestu i k nám. Prvé prileteli z kuchyne pani doktorovej Skalovej s košom rozličných dobrých vecí. Bola v ňom i ceduľka písaná hranatým doktorovým písmom Piatkovi a Robinsonovi. Snáď chcel poukázať na to, že Robinson mal úmysel priviesť Piatka k Bohu a ja Zápoľu k Pánovi Ježišovi. Odpoludnia vodili rodičia deti na zápis. Ani jeden dom v Topoľovej nezostal nezastúpený. Všetci chceli vidieť svojho krajana, na čo som, pravda, okrem výnimiek, nemohol pristať. Veľmi sa divili, že si ho skutočne chcem nechať u seba, keď vraj som nie ani zariadený ani nikoho nemám.

„Nedivte sa,“ hovorím prívetivo vážne, „je to môj nešťastný brat, ktorý práve tak nikoho nemá ako ja. Keby som potreboval pomoc, však vy mi, priatelia, radi pomôžete, pravda!“ Ženy sľubovali horlivo, muži mi vrelo tiskli ruku. No, keď som bol so zápisom detí hotový, pripravili mi aj prekvapenie. Ženy upratali malú izbu pri kuchyni, zakúrili v kachliach, lebo vonku bol citeľný chlad a vnútri ešte horší svojou vlhkosťou. Keď som vkročil do izby, uvítalo ma nielen príjemné teplo, ale aj nastlaná posteľ. Prívetivá starenka predstavila sa mi ako vdova po Zápoľovom strýcovi, teda jeho strynká. To ona dala pre neho sem priniesť posteľ; patrí vraj i s perinami jej dcére. Tá už roky žije v Amerike; nechala si tie veci v kraji, ak by sa tak ešte vrátila. I jej lavicu s operadlom nám požičala a neveľký stôl.

Pod mojím dozorom preniesli večer susedia spiaceho Zápoľu. Medzitým tetička Zelková dala moje periny vyvetrať aj ich čisto prezliekla. Susedia preniesli i moju posteľ, veď som ani nemohol ani nechcel chorého nechať osamote. Babička Zápoľová doniesla i košík čerstvých vajec a niečo mlieka. Do večera bola moja prázdna izba obrátená na komoru. Mali sme tam chlieb, vajcia, syr, maslo, ovocie, múku, zemiaky, áno, všetko možné. „Hovorím, hotový Robinson,“ povedal pán doktor na druhý deň, keď som mu ukazoval naše poklady a povedal, že od strynkej Zápoľa dostane dnes slepačiu polievku. „Vidíte, Pán Ježiš sa už i postaral a ešte postará, aby náš pacient mal prvotriednu stravu.“

„No, takú kopu vajec by mu v nemocnici sotva povarili,“ hovoril pán doktor. Bolo tak, ako predpovedal: Zápoľa spal bez prestávky dva dni i dve noci, len čo sme ho kvôli jedlu preberali. Zato na tretie ráno, keď som pozrel na jeho posteľ, bola prázdna. Našiel som ho už v kuchyni, pripravoval naše raňajky. Na moje dohováranie tvrdil, že je telesne dostatočne občerstvený. Nahradil si vraj mnoho bezsenných nocí a prosil ma, aby som ho nechal pracovať a nenútil ho ležať. Keď vraj nebude vládať, sám si ľahne.

Po raňajkách išiel sa poďakovať strynke Zápoľovej. Od tých čias nastala naša opravdivá robinzonáda, náš spoločný, treba povedať zaujímavý život. Zápoľov strýc bol stolárom, aj on sa u neho vyučil. No tak si od strynkej priniesol stolárske náčinie a pustil sa pomaly do opravovania nášho bývania. Povedal skromno, že vie variť, vo vojne bol dôstojníckym kuchárom u jedného dôstojníka. Keď nás pán doktor navštívil a zadržali sme ho pri obede, pochválil jeho kuchárske umenie. Vôbec bol veľmi spokojný so Zápoľom. Oceňoval jeho energiu, ktorou vraj zavládol nad svojím úbohým, poškodeným srdcom. Povedal mi, aby som muža nechal pracovať. Je vraj dobre, keď sa pustil do toho varenia, nebude môcť ľavú ruku toľko namáhať hobľovaním. Potrebuje hodne jesť. Skôr to dokáže, keď si prácou hlad dovolá.

V daktorých chvíľach som sa až podivil, s ako málo vecami si človek pomôže, keď nič nemá.

„Venujte sa, pán učiteľ, úplne svojej škole,“ povedal Zápoľa, „o to ostatné sa vám, podľa možnosti, pomaly postarám.“ Veliké mi tým preukázal dobrodenie, veď škola, ktorú som prevzal, v každom ohľade bola veľmi zanedbaná, obzvlášť deti. Pripadal som si netak neumelý a nejednu hodinu prekľačal pred Pánom, prosiac v svojej bezradnosti o múdrosť a silu. Nech nemám Slovo Božie, nech mi ono nesvieti na cestu, povedal by som so žalmistom: „Keby mi tvoj zákon nebol potešením, zahynul by som v svojom trápení.“

Prvý týždeň nedalo sa vlastne nič vykonať. Na druhý týždeň prišiel ma navštíviť škôldozorca s Váľkovským pánom farárom. Prosil som ho, aby mi dovolil dať opraviť rozsušené rámy, rozbité sklá na školských oknách, tiež i poštiepané lavice, poškodenú dlážku a rozheganý stôl. Dovolil, ba i novú tabuľu mi kázal zadovážiť, i školské pomôcky a knihy sľúbil poslať, len vraj mám mať trpezlivosť, lebo to tak hneď nebude.

Pán farár mi zas v jeho prítomnosti odovzdal vyučovanie náboženstva, že on už v zime nemôže toľký kus cesty chodiť a kaplána nemá. Posťažoval som sa mu, aké sú deti zdivočené a že by podľa vedomostí skoro všetky patrili len do prvej a druhej triedy. Tak biedne čítajú a píšu. Z počtovania nevedia skoro nič, z ostatných predmetov ešte menej.

„Nedivte sa,“ povedal mi, „váš predchodca bol tulák a opilec. Veď vy to napravíte.“

Po odchode oboch pánov sedel som v prázdnej škole. Ťažkú hlavu do dlaní podopretú, prosil som Pána, aby mi udelil svoju moc, že veď na takú nápravu ja so svojimi vedomosťami nestačím.

Zápoľa, ktorý ma prišiel volať k večeri, položil mi ruku na plece: „Netrápte sa tak veľmi, pán učiteľ, však ste ráno čítali ten krásny verš: „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a ty ma budeš oslavovať.““

„Máte pravdu, Zápoľa!“ vyskočil som. „On mi pomôže.“

„Vy, pán učiteľ, preto nemôžete ovládať osemdesiat detí,“ hovoril milý môj brat, keď sme sedeli pri večeri, „že ich máte v jednej miestnosti. No, ak môžem, dal by som vám radu.“

Podal som mu cez stôl ruku: „Prijímam rád.“

„Ako chlapec — pretože som bol tichší, než druhí, a rád som sa učil — brával si ma náš pán učiteľ na pomoc. Kým on tých starších učil, ja som mu tých malých v menšej izbe bavil. Snáď by som aj dnes tých neposedov nejakým rozprávaním alebo preúčaním skôr zaujal, že by boli ticho.“

Výborná myšlienka! Zdala sa mi byť priamo od Pána. No, než sme ju mohli uskutočniť, čakalo nás najprv opravovanie rozvalín. Od prevratu^[7] tú druhú sieň moji predchodcovia upotrebúvali len za komoru na haraburdie. Keď sa ktorá lavica zlomila, vandrovala tam. A keď deti za trest zostávali po škole, tuto bývalo ich väzenie, pravda, neškodné, keď porozbíjané obloky umožnili utiecť.

Večer prišli susedia za Zápoľom, ako to od jeho choroby začali robievať. Povedal im, čo zajtra mienime robiť. Hromžili na školskú správu, že tá to mala dať už dávno opraviť, ale vždy len sľubujú a nič nespravia. Ponáhľal som sa ich uspokojovať, že keď tí páni majú tak mnoho naprávať, že tá náprava až k nám hneď prísť nemôže. Keďže my ju potrebujeme hneď, aby sa deti práve cez zimu lepšie mohli učiť, musíme si tuhľa so Zápoľom pomôcť sami.

„Susedia,“ hovorí Zápoľa svojím tichým, neodolateľným spôsobom, „veď to naše deti polámali a sú tam iste i lavice, čo ste vy mladší na nich sedávali, keď som vás ako chlapec preúčal. No tak to, čo sme kedysi pomáhali kaziť, popravme. Ty, Ferko Sýkora, si stolár a sused; ty, Janko Prachár, vieš dobre murovať, všetci sa v kadečom vyznáte. Keď sa do toho dáme, za deň-dva sme hotoví. Potom vaše ženy pekne poprosíme, ony izbu vylíčia a umyjú a pán učiteľ nebude sa musieť trápiť s toľkými deťmi v jednej miestnosti. Vy sami, keď máte tri-štyri doma, neviete si s nimi poradiť, tak nám pomôžte.“

„Pomôžeme, Martinko,“ ohlásil sa Sýkora, „aj druhých navedieme. Nájde sa u mňa všelijakých odrezkov aj kusy dosák na poplátanie dlážky a opravenie lavíc. Urobím, ale len, ak sa ty nebudeš s tým unúvať, lebo pán doktor povedali u nás, že si ľavú ruku musíš chrániť, aby ti zase srdce nevypovedalo službu. Sme radi, že ešte žiješ, že si zase medzi nami.“

„Vezmem si na starosť zasklenie okien,“ sľuboval Zápoľa, dojatý láskou susedov, „to ma tak nezmorí.“

„A ja s deťmi sa vám postarám o vynesenie toho haraburdia,“ namietol som veselo, aby mi ho nejak citlivými rečami príliš nedojali.

Nuž, bol to dôležitý štvrtok^[8] a ja som si na vlastnú päsť dovolil k nemu pribrať i piatok a sobotu, aby sme v pondelok začali prácu už v obnovených sieňach. V noci zo soboty na nedeľu počul som Zápoľu dva razy ticho zastonať i zľakol som sa, že sa predsa len tou prácou nejak presilil. Keď som sa ho pri raňajkách pýtal, zakrútil hlavou. „Včera večer ste povedali, že na druhý týždeň začneme spolupracovať na tom, aby sme z tých spustlých detí vytvorili nových ľudí, že to Pán Ježiš urobí skrze nás, keď ich privedieme k Nemu. Ešte aj vo sne som o tom krásnom slove rozmýšľal. Ale — tak sa mi tá pravda pred oči postavila, že my dvaja nemôžeme tú prácu spolu konať. Veď vy ste ovca, Kristom Pánom nájdená, vy môžete iných viesť po tej ceste, po ktorej ste sami prišli k Pánovi Ježišovi. Ale ja som z tých oviec, čo nikdy pri pastierovi neboli, z tých ďaleko zatúlaných. Čím dlhšie vás počúvam, keď ráno i večer to Božie slovo čítate a keď sa tak dôverne k Otcovi nebeskému modlíte, tým väčšia priepasť sa roztvára medzi nami. Vy svedčíte, a ja vidím, že je tak, že ste zachránený a ja som zahynutý, stratený hriešnik.“

Netak moje srdce pri tých jeho slovách zaplesalo. „Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo,“ hovorím mierno. „Keď ste už raz poznali, môj drahý, že ste stratený, zahynutý, to je znak, že Pán Ježiš je pri vás, že On si vás volá tak, ako predtým volal mňa, tak sa Mu dajte nájsť ešte dnes, ešte v tejto hodine, ako som to urobil aj ja, keď ma volal.“

„Pán učiteľ, vy sa so mnou neporovnávajte, neboli ste v svetovej vojne,^[9] neviete, čím sme sa my tam museli poškvrňovať. To, nad čím by sme sa boli hrozili, to sme tam museli robiť denne. Boli z nás podpaľači, ničitelia cudzích majetkov, zlodeji, vrahovia… Pred nami neraz ležal raj, za nami zostávala púšť, spálené dediny a kostoly a znel plač vdov i sirôt. Počúvali sme stonanie umierajúcich, nepriateľov, ale nevedeli, ktorého to naša ruka usmrtila. Videl si padať z povetria jednotlivé ľudské údy a snáď ten tebou hodený granát roztrhal toho tvojho brata, ktorý ti nikdy osobne neublížil. Divá zver trhá len dokiaľ sa nasýti, my sme trhali znovu a znovu, hoci sme sa tým nemohli nasýtiť. V Biblii je napísané a sprevádzalo ma to teraz: „Kdo mi to dá, aby hlava má byla plná slz, že bych oplakat mohl zmordování dcerky lidu mého.“ Tie hrúzy užierali moje svedomie, ktoré hrozne trpelo, ony ma priviedli po dva razy ku zdanlivej smrti, lebo ich srdce nevládalo uniesť. A to, čo sa stalo, už sa nikdy neodostane. Moja nevinnosť, statočnosť, dobrota, navždy je stratená. A keď som zase začal žiť v svojej dedine, vidím jasne, čo som bol kedysi a čo je zo mňa dnes. Moja žena, ktorú som miloval nad zem i nebo, medzi seba a mňa postavila iného muža. Považujem to za zaslúžený Boží trest. Veď snáď, ba iste, mojou vinou nejedna žena stala sa vdovou, nejedno dieťa sirotou. Preto aj môj jediný syn musí za môjho života žiť v dome otčima. A vy sa chcete prirovnať ku mne? Tak, ako ste vy išli, ja nemôžem ísť k tomu, ktorý prišiel, aby hľadal, čo bolo zahynulo…“

Zápoľa vstal, vyniesol do kuchyne riad od raňajok. Myslel som, že sa nevráti ku spoločnému čítaniu Božieho Slova, no, prišiel a ja som pokračoval tam, kde sme včera zastali. „Ak by boli vaše hriechy ako červec dvakrát farbený, budú ako vlna.“ „Milý brat,“ vravím s veľkou vážnosťou po modlitbe, „vypočul som si vaše vyznanie desných hriechov, vypočujte aj vy to moje.

Vy, keď hľadíte naspäť, zdá sa vám, že ste boli kedysi dobrý, nevinný, čistý a dnes ste krvou postriekaný hriešnik. Ja, keď ma Pán Ježiš vzkriesil, videl som len, že som bol dosiaľ mŕtvy vo vinách a hriechoch a že musím začať nový život, lebo ten doterajší pred Bohom nemá platnosť. Veril som od detstva, že Pán Ježiš zomrel za ľudské, no, i za moje hriechy a bezbožnosti. Ale ma to nikdy netrápilo. Dnes som však vedel, že keď je tomu tak, tak aj ja mám spoluúčasť na tej všeľudskej vražde, ktorá zmárnila Božieho Baránka. No, On, dobrý Pastier, prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. On si ma vzkriesil a keď som Ho prosil, dal mi odpustenie všetkých vín, dal mi seba samého. Keď som Ho zavrel do svojho srdca, mal som zrazu nový život. Jeho čistota a nevinnosť bola mi darovaná. Tak stratený hriešnik našiel Spasiteľa a dobrý Pastier svoju stratenú ovcu. Vaše viny sú veľké, to pripúšťam. A že vás tlačia, verím práve preto, že už nikdy nemôžu byť odčinené. Ani Boh by ich nemohol odpustiť, keby za ne, smrťou zločinca, nebol na kríži zomrel Jeho svätý, čistý Syn, Baránok Boží. On tak sňal hriechy sveta a na to bol daný ľudstvu, aby odpustenie hriechov prijal skrze Neho každý, ktokoľvek by uveril v Neho.“

V izbe stíchlo slávnostným tichom. Sväté nedeľné ráno skláňalo sa k nám. Zápoľa mal zopäté ruky vyložené na stole, hlavu položenú na nich. Zrazu ju zdvihol.

„Myslíte, pán učiteľ, že každý z nás, ktorí sme tam tak hrozne zhrešili, mohol by dosiahnuť odpustenie u Boha? Aj tí, ktorí nás do tej vojny nahnali? Ktorí ju vyvolali?“

„Všetci, bratu! Každý, kto toho zabitého Baránka prijme od nebeského Otca a uverí v Neho ako vo svojho Spasiteľa, bude spasený. No, o nich teraz nejde, dnes ide o vás. Počujte, zaspievam vám jednu vážnu pieseň:

Neraz som spieval tú pieseň, no nikdy ešte neznela mi tak svätokrásne, mocne a sladko. Bola ako povrázok milovania, o ktorom hovorí Pán: „Ťahal som ich povrazmi lásky!“ Už pri prvom verši klesol Zápoľa na kolená. Keď som skončil, nasledoval som ho. Bolo to sväté ráno, to ráno nedeľné, ráno vzkriesenia. Stojac na svätej pôde, nemám slov, ktorými by som ho opísal. Pastier našiel svoju ďaleko zatúlanú ovečku, ležala v hlbokej priepasti, zranená ostrým tŕním. Príšerná tma ju objímala, povíchrice a orkány leteli nad ňou. Pre túto zem bolo všetko stratené, žalosť, ktorú pero neopíše, zvierala srdce človeka a naraz prišlo odpustenie a pokoj, hlboký pokoj ako potok. Ó, bol to pre človeka nevídaný, neslýchaný hosť!

„On mi odpustil, On ma prijal!“ znelo z bledých pier môjho brata, prv, než ma opustil, aby v samote, uprostred krásnej, jesennej prírody priblížil sa k Bohu.

*

Keď som sa v tú nedeľu odpoludnia vrátil z Váľkoviec, kde som po službách Božích išiel pánu farárovi povedať, že pre svojich žiakov zariadim nedeľnú školu, a predostrieť mu program a poriadok svetového zväzu nedeľných škôl, našiel som našu menšiu učebňu plnú susedov a susediek. Sedeli okolo Zápoľu a on im veľmi pútavo rozprával o tej veľkej, bratskej ruskej zemi. Jeho príťažlivá, bledá tvár stala sa ešte zaujímavejšou, tým zvláštnym odbleskom pokoja na čele a prívetivej láskavosti okolo perí.

Nálada bola taká príjemná, že mne ľahko padlo vysvetliť, že na budúcu nedeľu začnem nedeľnú školu, v ktorej s deťmi budeme rozoberať biblické histórie a budem ich učiť spievať.

„No tak čo, bratu,“ spytujem sa v pondelok s úsmevom, „necháte ma pracovať samého?“

„Nie, pán učiteľ. Keď na smrť chorý človek našiel lekára i liek, nemôže iných k tomu lieku neviesť. No, jedno musím ešte povedať: Nežil nikdy dobrý, nevinný, spravodlivý Zápoľa; to som sa včera mýlil. „Vy ste boli onoho času bez Krista, mŕtvi vo vinách a hriechoch,“ platilo aj o ňom.“

Podal som mu ruku. Stisli sme si ich vrelo. Odvtedy žijeme tu spolu ako bratia. Chcel som, aby sme sa vzájomne menovali len menami, no on nepristal, a dal také platné dôvody, že som musel uznať. Ach, akú pomoc daroval mi Pán v ňom, mojom Martinkovi! Tak ho totiž volajú všetci Topoľovčania, prečo nie ja? Musel som mu ukázať, ako má ten malý drobizg preúčať. Snaží sa riadiť podľa nášho terajšieho, zlepšeného spôsobu, ale nemožno, aby nepripojil svoj originálny. Deti ho majú rady. Hovorí ich nárečím, zná spôsob ich života. Mne značne prekáža, že som vlastne nikdy s ľudom nežil. Nie som zo sedliackeho rodu, a tak sa ešte len musím vžívať do duševných poryvov^[10] kopanického, dedinského človeka. Keď jemu malí filozofi predkladajú otázku, na každú nájde trpezlivo odpoveď. Že za každú, pekne napísanú plnú tabuľku alebo stranu v písanke dostanú deti za odmenu rozprávku, netak sa usilujú! Keď príde čas, aby sme sa zamenili, prevezmem malých neposedov tak pekne utíšených, že môžem nadviazať a získať si ich celú pozornosť. Začínajú aj mňa mať rady. Tých väčších ovláda Zápoľa ešte skôr. Rozpráva im tak pútavo, ani čo bys’ tlačil, že by som sa sám najradšej posadil medzi nich a počúval. Keď idú, aby sa na čerstvom vzduchu pohrali, aj keď on hrať sa s nimi nemôže, im stačí, keď sa on len na nich díva a vysloví kedy-tedy spokojnosť, alebo povel. Učí ich hry už zabudnuté, ktoré sa dakedy hrávali ich otcovia.

Počasie sme mali veľmi pekné. Dostal som od kolegu Miloslava návod, ako spríjemniť deťom počtovanie. Učiť ich vraj vonku, v prírode, mimikou, pochodovaním a pritom rátaním. Použili sme na to hodiny telocviku i ručných prác. Dá môj Pán, že sa im myseľ otvorí. Veď sú to deti — okrem daktorých úbožiačikov, dedične zaťažených — rad radom nadané. Naša prvá nedeľná škola netak sa všetkým páčila. Prišli sviatočne poobliekané a vážne, zvedavo si posadali. Odsek Slova Božieho začínal sa práve históriou Samuelovou a dalo sa krásne nadviazať i na detstvo Syna Božieho.