ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jesenné hmly ako strieborné závoje stlali sa po horách. Padali slnkom prežiarené do dolín, omotávali borové háje i bujno zelené lúčiny. Snúbili sa s bystrými vodami potoka. V prírode vládla tá tajomná doba, keď sa už život končí a blíži sa odpočinok, sen.

Veď končil sa október. Už prešlo temer osem týždňov, čo moje nohy prekročili Topoľovské údolie. Bol zase štvrtok, voľný čas i pre mňa. Nemal som ho posiaľ mnoho, veď i keď mi môj Pán krásne pomáha vpraviť sa do zverených úloh, vidím, že sa mi otvára mnoho peknej, vždy novej práce a že netak treba šetriť časom, aby vystačil.

Vybral som sa na prechádzku a zároveň v ústrety Zápoľovi, ktorého úradne odvolali do K. Konečne začali sa zaujímať o človeka, ktorého, hoci ešte žil, boli už pred rokmi pochovali. Jeho dedovizeň prevzali do opatery sirotské úrady, a keď sa ten človek vrátil živý, ani sa len nik nespýtal, či má kúsok chleba. Však domovská obec hneď ohlásila, že je tu a pán doktor to svedectvom potvrdil. Ba, myslel som, kráčajúc, čo asi teraz urobili. Vydajú mu jeho majetok? Keď áno, bude mať silu, zaujať sa toho, iste spustnutého hospodárstva? A ako si zadováži popredané hospodárske náradie? Veď jeho rodný dom stál tu pustý a prázdny zvnútra i zvonku.

Ach, a bola tu ešte iná, dôležitejšia vec! Čo bude s jeho rodinnými pomermi? Veď má i ženu i syna. Veď keď žije, druhé ženino manželstvo je neplatné. Alebo je?

Nehovoril som s ním o tejto, pre neho tak bolestnej záležitosti, aby som ho zbytočne nerozčuľoval, no, teraz, keď sa vráti, už musím. Susedia o tom medzi sebou často hovorili a podrichtár Hladký mi včera hovoril, že to tak už ďalej vôbec nemôže zostať.

Zostal som na vŕšku, oprel sa o prostredný z troch stromov pri chodníku, a hľadel dolu na cestu, čo sa vinula dolinkou cez háj popri bujnom potoku, a po ktorej Zápoľa musel prísť. Ešte len druhý deň som bol bez neho a netak mi všade chýbal! Bolo mi bez neho smutno, clivo. Tá tichá, bledá tvár, už nie opadnutá, opeknievala, pravidelnými rysmi, čistým, mysliteľským čelom, mlčanlivo zavretými perami a smútkom v hlbokých očiach. Pripomínala mi knihu tajomstva. Chýbala mi na každom kroku. Tuším som ešte nikdy nikoho tak nemiloval, ako milujem tú vnútornú bytnosť svojho brata.

Mám bratov, sestry, čo spolu so mnou prijali Pána Ježiša a On im dal moc byť deťmi Božími. Spája nás úzky zväzok. Listy, ktoré si z času na čas vymieňame, sú mi netakou posilou. Však i tieto zápisky píšem preto, že sme si vzájomne sľúbili popísať, ako nás Pán Ježiš viedol v prvý rok nášho verejného účinkovania. Aby sme videli, či smel a mohol vykonať skrze nás niečo pre seba a svoje kráľovstvo. Ale spojivo so Zápoľom je celkom iného druhu. Snáď preto, že on je ako tá jeseň okolo mňa, a ja som už od detstva jeseň miloval. Snáď je to i tá okolnosť, že mi ho Pán Ježiš dovolil zachovať telesne pri živote, aby si ho On mohol vzkriesiť k novému, večnému životu.

Zápoľa nikdy nehovorieva o sebe. Ale vždy vidím, cítim pri ňom nový, Boží život, hlboký pokoj, plynúci z odpustenia hriechov, ktorý od toho nedeľného rána naplňuje jeho osamelé srdce. Vidím, ako sa mu Slovo Božie stáva pokrmom. Venuje mu každú voľnú chvíľu. Bývame ešte vždy spolu v jeho izbe, hoci by som už mohol bývať vo svojej, ale je nám tak dobre spolu. Keď si večer ticho čítame pri jednej lampe a svetlo padá mu na tvár, pripomína človeka, dlho moreného smädom, prišlého k prameňu, z ktorého nemôže prestať piť. Dakedy mi predloží otázku. Ak môžem mu dať odpoveď, veľmi ma to teší. A keď nemôžem, hľadáme ju, aj nachádzame spolu v Knihe kníh. Zakúšam, že môj Pán sedí pri nás, ako sedel v Emaus a vysvetľuje nám Písma. Krásny je to výrok: „Všetkých bude učiť Boh!“

Ako som už podotkol, mohol by som bývať vo svojej izbe, veď je zariadená. Dal som si u Sýkoru spraviť ten najnutnejší nábytok: posteľ, skriňu, stôl, stoličky, neveľkú policu na knihy. Od chudobnej tkáčovej ženy kúpil som hodne pokrovcov, keď mi ich ponúkala; pri kachliach, z oboch strán, spravil mi Zápoľa malú lavičku. Posteľ i stôl mám zakryté prikrývkami čerešňovej farby. A mám aj záclony! Biele na zastretie okien a nad nimi pekne farbisto vyšívané drapérie.^[11] Netak sú mi vzácne, veď mi ich vyšili moje sestry a kolegyne vlani k narodeninám. Vraj ľúbim pekné veci, aby som ich mal, až budem samostatný. Nech sám Pán Ježiš im oplatí ich sesterskú lásku.

Babička Zápoľová ma prosila, či by som do tej novej postele — keď tam i tak perín nemám — nedovolil položiť cez zimu dcérine druhé periny. Keď vraj začne v zime v izbe variť, tá smaha im vždy škodí. Dovolil som rád, aspoň posteľ nie je prázdna. Navliekla na ne čisté obliečky, ak by som vraj tak dostal hosťov, môže sa v nich hocijaký pán vyspať, veď sú nové, z dobrého peria! Tak, keď chcem teraz nemýleno pracovať, môžem sa utiahnuť do svojej izby a nemýlia ma susedia, keď prídu za Zápoľom. Bolo tak, ako mi pán doktor sľuboval. Plat som dostal až temer po dvoch mesiacoch, zato hneď za oba, takže som si nábytok vyplatil a Sýkora mi ešte hotoví potrebné veci do kuchyne. Mojich sto korún stačilo, kým som dostal tých dvesto. Z tých ešte dnes míňame. Dobrý je môj nebeský Otec, On sa o nás staral a aj naďalej bude starať. Ja Mu verím! Ako som tak stál opretý o štíhlu brezu a mysľou letelo všetko to, čo píšem, hľadeli moje oči na spomínanú cestu. Zviezli sa z hája bližšie. Neďaleko potoka bol maličký polostrovček, na ňom dakoľko stromov, pod nimi dva uťaté pne, na ktorých sme už dva razy so Zápoľom sedeli. Tam strojil som sa i teraz na neho čakať. Ale zamýšľaný krok vystal, miesto nebolo prázdne.

Uprostred strieborných hmiel a slnkom, čo strojilo sa už zapadať, objatá, sedela na jednom z pňov, o mohutnú jelšu opretá, bytosť, ktorá silne pripomínala túto krásnu jeseň. Jednoduché čierne šaty polo pánskeho, polo remeselníckeho strihu objímali štíhlu, bárs statnú postavu. Z hlavy zviezol sa jej čierny hodvábny ručník. Jeho čerň a lesk vrhali bledú tôňu na tvár. Táto v nežnej pravidelnosti s máličko naružovelou pleťou pripomínala skôr krásny i tajuplný obraz skorej jesene. Mohla mať tak asi do tridsať rokov. Podlhovasté pod čistým, bielym čelom ležiace oči, hľadeli upreno na chodník vinúci sa hájom, akoby i ona tam stadiaľ dakoho alebo dač čakala. Vedľa seba mala položenú kapsu i dáždnik. Topánky niesli stopu prachu, išla iste pešo zo Z. od stanice. Kto bola a kam išla? Mimovoľne by si sa spýtal: „Čo skrývaš v duši, úbohá pútnička, že taká hĺbka smútku odzrkadľuje sa ti v celej bytosti? Stratila si iste dakoho drahého!“

Výraz pekných bôľno zavretých pier akoby volal: Ach, čo, keď čo i svet prejdete, už nikdy a nikde sa nezídete! Zrazu tie do hájov upreté oči sa otvorili a viditeľný záchvev preletel postavou. Nahla hlavu dopredu, zdvihla ruky, akoby chcela vystrieť náruč, pohla perami, ktoré nevydali hlas. Pozrel som k hájom: čomu pripísať tú neopísateľnú zmenu výrazu — a srdce vo mne temer zastalo. Po chodníku, von už z hájov, čo ho posiaľ zakrývali, akoby tými striebornými hmlami nesený, vychádzal Zápoľa. V tej chvíli som vedel, kto to sedí na ostrovčeku, kto to na neho čaká. To že bola ona? Tá nad zem a nebo drahšia jeho žena, ktorá medzi seba a neho postavila druhého muža? Ona že mu zrušila vernosť? Ona že zradila ich lásku? Nemožno. Veď to, čo teraz z celej polonarovnanej bytosti žiarilo sťa prúd slnečných lúčov, bola nielen po hrob, ale až za hrob siahajúca láska. Akokoľvek veci stáli a proti nej svedčili, ona ho ešte dnes veľmi milovala. Jej srdce mu bolo verné.

Zľakol som sa, čo bude s ním, až zdvihne oči, až ju uvidí. Už ju videl, bo zastal a akoby zmeravel. Okamih poznania, okamih stretnutia, kto vás podá? Slovo na to nestačí. Aká hlboká to bola láska, ktorú môj tichý, bledý brat v srdci skrýval, videl som teraz. Vystrel náruč, pokročil. „Dorka!“ počul som ho zavolať. „Martinko môj, predsa mi len žiješ!“ prišla odveta. Ach, ale dvaja, tým najužším zväzkom vzájomnej lásky spojení, hriechom ľudským na dlhé roky rozdelení manželia, nespočinuli si v objatí, bo z oboch strán prišlo zaiste desné vytriezvenie.

Zápoľova náruč klesla a ona, akoby sa pod zem chcela skryť, tak sa znovu schúlila na starom pni. Jej duševná bolesť bola iste taká veľká, že jej spôsobila až telesnú muku. Ach, a veď jeho to mohlo o život pripraviť! Prežíval som ten hrozný okamih s nimi. Zbehnúc dolu chodníkom krytý krami na ostrovčeku, počul som jej polohlasný zúfalý záston: „Ó, by sa tá zem otvorila a skryla ma, nešťastnú!“

Zápoľa, ako som sa obával, neklesol. Po okamihu, keď si zopätými rukami zakryl tvár, pristúpil k druhému pňu a sadol si. Okamih mlčania zdal sa mne samému večnosťou. Už som chcel vystúpením urobiť tej muke koniec. Vtom sa ona narovnala a priamo pozrela do tichej, bledej tváre svojho muža. Oči sa im stretli. Tak, ako ona hľadela, nepozerá vina!

„Prišla som sa presvedčiť,“ začala jednoducho, akoby medzi okamihom — keď posledne hovorili spolu, a dnešnou hodinou — neležala svetová vojna s jej zhubou, roky zajatia s jeho ťarchou, „áno, prišla som sa presvedčiť, či tá správa, že si sa vrátil živý, ktorú sme dostali, je naozaj pravá. Vidím ťa živého, vidím, ale čo z toho, keď mojou vinou sme tak rozdelení, že ma nemôžeš k srdcu privinúť!? Zakúsil si iste mnoho zlého cez tie roky, to najhoršie ťa čakalo v rodnej obci. A ja som ti spôsobila to, že ťa nik doma nevítal, ani žena ani dieťa ani domov. Ruská cudzina nebola smutnejšia a ťažšia ako táto topoľovská. Roky udržiavala ma pri živote nádej na toto naše stretnutie a na chvíľu, keď ti dovediem nášho Janíčka, a hľa, takto som sa postarala o tvoje privítanie! Vidím, že ty napriek mojej krivde ma ešte miluješ, tak, ako ja milujem len teba, a preto práve myslím, že najväčší zármutok spôsobilo to povedomie, že som ťa prestala milovať, že som ti zrušila vernosť a lásku,“ zastala trochu v bolestnej reči a Zápoľa zakrútil hlavou: „Žena je priviazaná k mužovi zákonom, len kým muž žije. Ty si roky pred svetom bola vdovou, než si sa vydala, a tak si mi vernosť nezrušila.“

„Myslíš? Na úradoch mi povedali to isté,“ prisvedčila smutno. „Ďakujem ti, že ma ani ty neviníš z nevernosti. Prišla som ťa odprosiť. Beriem celú vinu z toho, čo sa stalo, na seba. Ničím sa nejdem opekňovať, ale to jedno nemôžem preniesť: že si ty právom môžeš myslieť, ako by sa mne bolo chcelo vydávania a druhej lásky vtedy, keď si ty znášal muky zajatia. Preto som ťa prišla pekne poprosiť, či by som ti smela vyrozprávať, ako sa to všetko stalo.“ Toľko úzkostnej prosby ležalo v jej oku i hlase, že Zápoľa mimovoľne siahol po jej ovisnutej pravici a zavrel ju do svojej.

„Veľmi rád ťa vypočujem, Dorka, len povedz všetko.“

„A budeš mi veriť?“

„Áno, ja ti budem veriť, tak ako kedysi.“

Bál som sa vyzradením svojej prítomnosti pomýliť takú dôležitú chvíľu a okrem toho, veľmi som túžil i sám po vysvetlení. Tak som, ležiac za kríčkami, počúval rozhovor.

„Keď prišla v šestnástom roku na úrad, ba i pánovi farárovi správa o tom, že si padol na ruskom bojisku, všetci ľudia, počnúc od tvojej rodiny, jej verili, len ja som nemohla veriť. Keď tvoj tatíčko dali vybavovať pohreb a kázeň, do kostola som išla nasilu, bolo mi priam protivné počúvať tú odobierku. Márne ma všetci presviedčali, vo mne žila istota, že žiješ a prídeš, že sa nám zase vrátiš. Tatíčko z dešperácie^[12] dali sa piť. Na Janíčka, ako ho predtým mali radi, ani hľadieť nemohli od žalosti, že je už sirota. V gazdovstve, keď to už nemal kto riadiť ani kto pracovať, išlo všetko dolu vodou. Ja som im v ničom vyhovieť nemohla, tak konečne iné nezostávalo — keď som chcela zachrániť chlapca, aby samé hriechy nevidel a nepočul — odišla som slúžiť k mojej bývalej panej, u ktorej som slúžila prv, ako sme sa vzali. Mali tiež muža na vojne, žili len so starým pánom a volali ma k sebe. Dali mi menší plat, ale smela som si Janíčka vziať so sebou. Tak som žila u nich dva roky, až do prevratu. Vtedy niekoľko týždňov opatrovala som tvojho tatíčka, a i doopatrovala. Veľmi ľutovali, že po sebe zanechali také neporiadky, no bolo už neskoro. Len už Boha prosili, aby im hriechy odpustil, aj to, že sa tak proti Božej vôli vzopierali, keď im syna nechal zomrieť. V poslednú noc sa strhli zo sna a povedali: „Dobre ty robíš, dcéra moja, že neveríš v Martinkovu smrť. Práve sa mi snívalo, že prišiel za mnou a povedal mi: nič sa vy o mňa, tatíčko, nestarajte, veď ja žijem a prídem.“ Tie slová ma netak posilnili, veľmi som im verila a všetko ľahko znášala, aj prekonávala, keď som len mala nádej, že snáď zase prídeš.

Po skončení vojny som sa zase vrátila k mojej panej, mnoho posmechu od zlých ľudí som si utŕžila. Ale mne nič na tom ľudskom výsmechu nezáležalo. Častovali ma ním, že sa vraj nechcem s umrlcom rozlúčiť. Moja pani odišla bývať do Pešti za svojím mužom, invalidom, ktorý tam ležal ako dôstojník uhorskej armády. Dom zamkli, kľúče i záhradu odovzdali do opatery mne. Zato ma nechali bývať v peknej kuchyni a dovolili, aby som používala práčovňu. Začala som s praním pánskych košieľ a jemného prádla. Bola som Pánu Bohu veľmi vďačná, že nemusím chodiť prať po domoch, mohol Janíčko vždy byť pri mne. Keď to aj niekedy bol tvrdý chlieb — lebo ľudia sú nesvedomití, zostávali mi dlžní — ale myšlienka, že môj Martin sotva sa má lepšie a že mu celú dedovizeň zachovám, keď nechám všetko v rukách sirotskej vrchnosti a nič, ani na chlapca ani na seba neminiem, ma posilňovala. Však, až sa on vráti, oni mu to potom vydajú a budeme zase spolu žiť.

Až do dvadsiateho roku som sa šťastne trápila. Dolu v dome býval starý poštový úradník. Ten mi vždy nosil správy, keď v novinách čítal, ako sa ten, alebo onen zo zajatia vrátil, takí, čo ich už boli rodiny oplakali. Aj o dvoch vedel, čo sa myslelo, že v rieke niekde zahynuli.

Raz, keď som si chystala priam plný kôš prádla na žehlenie, pribehol Janíčko, že ma vonku čaká akási pani. Bola to ošetrovateľka z mestskej nemocnice. Hovorila, že ju poslal vojak, čo tam už týždeň leží chorý. Aby som vraj prišla za ním, chce mi čosi povedať o mojom mužovi. Ani mi tá sestra stačiť nemohla, tak som sa ponáhľala! Ach, a on mi začal rozprávať, že bol tvojím kamarátom. Menoval sa Uhliarik. Opisoval, aká strašná bitka bola za vami, koľko mŕtvych kamarátov zostalo a že ich oni, živí, jedni na nosidlách znášali a druhí im vykopali spoločný hrob, kde ich potom ukladali. Iní hasili vápno a každý rad zaliali. Medzi tými, čo boli v poslednom rade hore, bol si vraj aj ty. On že ťa s plačom ta ukladal, že si bol celý tuhý, ani oči nijako ti nemohol zatlačiť. Ale ten hrob zasypať, k tomu vraj už neprišlo, bolo treba nepriateľa odraziť, ktorý nečakane znovu začal útočiť.

Ranený Uhliarik sa dostal do zajatia. Až o mesiac zišiel sa s druhým zajatcom, ktorý tiež bol pri tom pochovávaní.

Viem, ten vojak to myslel so mnou dobre, on ma chcel z toho môjho omylu vyviesť. Boli mu to v nemocnici rozprávali, že je škoda takej mladej osobe, aby cez celý život čakala na toho, ktorý dávno práchnivie v čiernej zemi. Áno, dobre mi chcel, ale tá jeho zvesť bola pre mňa horšia ako smrť. Veď všetky moje nádeje, všetko, čomu som žila, pochoval. Do údov akoby mi bol olova nalial, ledva som sa domov dovliekla. Nech nemám chlapca, bola by som v tých prvých dňoch iste hladom zomrela, veď sa mi nič nechcelo, ani jesť, ani pracovať. Celé noci ležala som s otvorenými očami, nič iné som nevidela, len ten veľký hrob a ako v ňom ležíš zasypaný.

Že som tým spôsobom aj prácu, aj Janíčka zanedbala, je isté. Žila vo mne len jedna túžba: zomrieť a ísť za tebou. Bol to hrozný čas. Zúfalosť je strašná vec! Pri nej hriešny človek bojuje v srdci proti Bohu a zvíja sa ako bezmocný červík. Veď, keď už nieto nádeje, ako potom žiť!?

Že mi ľudia prestali prácu nosiť, kto by sa im divil? Však ležala neopraná u mňa. A ak som aj oprala a ožehlila, už to bolo len tak ledabolo. Raz, keď som posledný kúštik chleba bola dala Janíčkovi — už som pre nás nevarievala, nebolo ani z čoho! — ako som tak sedela pri okne bez práce, bárs jej dosť neskončenej ležalo okolo mňa, prišiel si pre svoje, už týždeň oprané košele železničný skladník, Hájek. Bol to môj najlepší zákazník, prádlo mi posielaval po vartášovom^[13] chlapcovi, ale platiť vždy prišiel sám, nikdy nezostával dlžný, ani sa nejednal ako tí druhí. Jeho vždy vážna tvár sa vždy odlišovala od všetkých druhých. Okrem slova pozdravu mnoho rečí nenašíril. Janíčko ho mal rád, aj on mu vždy niečo doniesol, nejaké ovocie, alebo obrázok.

Vtedy, keď vyplatil za prádlo, a sám si ho do papiera zabalil, že si preň chlapca pošle, zastal zrazu predo mnou.

„Čo vám je pani Zápoľová?“ spytuje sa sústrastne. „Ste snáď chorá, alebo čo sa vám stalo? Mali ste vždy taký pekný poriadok okolo seba, takú dobrú prácu ste konali, váš chlapec bol ako kvet, dnes je, chudák, celý špinavý, so zlými kamarátmi behá…“

Mňa akoby bol nožom pichol, tak som sa z tej strnulosti prebrala.

„Počul som, že vy jediná neveríte v smrť svojho muža; vážil som si vás pre vašu vernú lásku, ktorú mu zachovávate vo svojom srdci. Ak naozaj žije a prišiel by, čo by na toto na všetko povedal?“

„Už je jedno!“ On sa nám nevráti! Predsa ho len tam zahrabali! Roky som verila, čakala, no, už sa ho nedočkám. Všetky moje modlitby boli márne, niet tam hore nikoho, kto by nás počúval.“

Prerývane so zúfalým plačom, vyrozprávala som mu všetko. Chcel ma potešiť, že veď bude večný život a raz že sa pred Bohom zídeme. Hriešne, zlé to boli slová, ktorými som mu odpovedala. Nemôžem, nechcem ich opakovať. No, on vážne zakrútil hlavou: „Nehovorte tak rúhavo, ste predsa evanjelička, znáte Slovo Božie, že je tam napísané: bez viery v Kristovo zmŕtvychvstanie — a tak aj naše, — sme najbiednejší zo všetkých ľudí. Mňa vychovali pobožní rodičia. Kým som bol doma, ich viera bola aj mojou vierou. No, keď som prišiel medzi svet a na vojenčinu, stal sa zo mňa zrovna taký neverec ako z druhých. Keď ale pri návrate domov namiesto nevesty, ktorú som tak miloval, ako vy vášho muža, privítal ma už len jej hrob, vtedy som zakúsil, že bez viery vo vzkriesenie a stretnutie človek je tým najbiednejším tvorom na zemi. Boh je milosrdnejší, ako si my myslíme. On mi dal to, že som uveril vo večný život a to mi uľahčilo ďalej žiť. Uverte aj vy, že váš Martin zase príde, že sa s ním stretnete, i ten svoj veľký zármutok prenesiete ľahšie.“

Nuž, Boh je skutočne dobrý a milosrdný, nezabil ma za moje rúhanie. Začala som aj ja veriť, že sa ešte raz stretneme. Ale moje zdravie bolo tou žalosťou podkopané. Už som nevládala nás oboch živiť. K tomu ešte predala moja pani svoj dom, práve vtedy, keď som bola taká bez seba. Ten, kto ho kúpil, dal nám hneď výpoveď. Platiť bývanie som nevládala. Tak som chcela Janíčka zaviesť strynkej — strýčko Zápoľa boli už zomreli — vedela som, že oni mi ho opatria, a sama chcela som ísť dakde slúžiť, hoci sa mi zdalo, že to neprežijem, keď sa musím ešte aj s Janíčkom rozlúčiť.

Hájek od toho nášho prvého rozhovoru častejšie mi vo všeličom poradil a obzvlášť na Janíčka dával pozor, aby sa celkom neskazil. Keď som sa mu zverila so svojím posledným úmyslom, podoprel si hlavu do rúk — dlho tak sedel — zrazu vstal a hovorí: „Čo sme mali oba na svete najdrahšie, nás opustilo. Ja som sa nikdy nestrojil ženiť, vám práve tak nie je do vydávania, no, snáď nám obom bude ľahšie žiť, keď sa zoberieme. Moja samota pominie, keď sa budem mať o koho starať, a vy sa nemusíte rozlúčiť s chlapcom. Mám vaše dieťa rád a rád by som ho Zápoľovi vychoval, aby sa mohol z neho radovať až sa raz večne zídeme. Uvažujte nad tým, o týždeň mi dáte odpoveď.“

Odišiel, a pre mňa nastal týždeň plný bezsenných, preplakaných nocí a v hrozných úzkostiach strávených dní. Ešte prv než skončil, dala som si Hájka zavolať. Povedala som mu, že mu nemôžem podať ruku, lebo som chorá, blízka smrti, že by mal so mnou len trápenie a moja sirota by potom zostala alebo jemu úplne na starosti, alebo predsa len úplne opustená.

No on — keď ma videl v takej telesnej biede — povedal slová, ktoré ma premohli: „Z tej duše by som vám rád pomohol, no vás oboch sa môžem len tak zaujať, keď mi podáte ruku k manželskému zväzku. Hotový som vás alebo vyopatrovať, lebo doopatrovať. Váš chlapec môže byť mojím chlapcom, keď mi ho poručí moja žena, a potom mi ho nebude môcť vziať ani sirotská vrchnosť.“

Ach, Martinko, mne bolo tak akoby som dnes-zajtra mala zomrieť. Nádej, že náš chlapec bude mať ochranu, prinútila ma Hájkovi sľúbiť. A tak som sa s ním dala zosobášiť. Boli sme sobášení v Čechách, v jeho rodisku; tam ma potom v ťažkej chorobe opatrovali dva mesiace jeho matka a sestry. Sú to veľmi dobré duše, ich láska mi nedala zomrieť.

Keď potom Vojtech prišiel pre mňa, dal sa zatiaľ preložiť do H., kde nás ľudia predtým neznali. Cítila som sa jemu i jeho rodine tak zaviazaná za seba i za Janíčka, že som sa netak usilovala robiť všetko možné, aby bol odmenený. Veľmi som si ho musela vážiť. Mala som ho rada ako toho najlepšieho brata. Privykla som na myšlienku, že teba už na zemi nikdy neuvidím. Srdce ma prestalo za tebou bolieť, ale milovať teba a len teba prestať nemohlo. Ani keď sme už s Vojtechom mali synáčika, ani vtedy nie. On pri mne a pri našich deťoch zabudol aj na svoju mŕtvu nevestu, ja som zabudnúť nemohla.

A keď prišla správa, že si sa vrátil, že sen tvojho tatíčka predsa len bol pravdivý a moja verná istota tiež, nemohla som na Vojtecha a môjho Venouška ani pozrieť. Veď div som o rozum neprišla hrôzou, že ty si sa vrátil a ja nemôžem, nesmiem s jasotom bežať za tebou do Topoľovej. Čo cítil Vojtech, ktorý to tak dobre myslel s nami a pritom ma na taký hriešny skutok naviedol!“

„Úbohá žena,“ zažalostil som ja vo svojom úkryte.

„A kto vám poslal tú zvesť?“ prehovoril konečne Zápoľa zlomeným hlasom.

„Bolo to v novinách. Ako si prišiel domov. Aj ako si zdanlivo mŕtvy ležal na slame vo svojom pustom domove, usmrtený žiaľom nad mojou nevernosťou a ako ťa ten cudzí pán prebral k životu a vzal k sebe a že teraz chorý ležíš u neho. — Už som ti všetko povedala, Martinko, veríš mi, že bolo tak ako hovorím?“

„Verím, Dorka, ste oba nevinní. On si vzal ženu, ktorá podľa úradného hlásenia už štyri roky bola vdovou. Ty si chcela zachrániť naše dieťa. Áno, vy ste oba nevinní, Pán Ježiš to vie.“

„Ach, Martinko, ale ja som predsa nemala privoliť, mala som radšej zomrieť. Nech mi ten vojak nerozpráva, že ťa sám kládol do hrobu, nikdy by som nebola uverila, že ťa čierna zem prikrýva. Ó, prečo, prečo ma len oklamal…“ zahorekovala nevýslovne bolestne.

„Neoklamal ťa, Dorka,“ vyhovára Zápoľa. „Uhliarik bol naozaj mojím dobrým kamarátom. On ma našiel na bojisku keď zbierali našich ranených a mŕtvych. Že ležím len v strašnom kŕči, ktorý sa mi už druhýkrát opakoval v tej vojne, vyvolaný hrôzami, o tom nevedel. Nevedel, že cítim, ako ma nesie, počujem, ako nado mnou plače a že mi pôsobí veľkú bolesť násilným zatláčaním očí.

Keď ma položil už na mŕtvych kamarátov, zúfale som sa namáhal dať najavo, že žijem. Vtom strhol sa alarm,^[14] ktorý vojsko odvolal. Museli nás nechať v tom otvorenom hrobe, pretože nepriateľ spravil nečakaný protiútok. Mňa však pekelný rev strojových pušiek a hrozný úder šrapnela,^[15] strhnuvšieho skalu, tak predesil, že som sa prebral a z hrobu vyskočil a utekal slepo, kam ma oči viedli.

Keď po krátkom čase bol nepriateľ zahnaný a naši v podvečer vrátili sa ku svojej práci, prinášajúc ešte nových mŕtvych, vykonal poľný kňaz pohrebný obrad nad vojakmi, ktorých mená mal na zozname. Medzi nimi bolo aj moje. Nikto nemohol poznať ani spozorovať, že chýbam. Mňa našlo ruské vojsko medzi svojimi ranenými a vzalo so sebou do zajatia. No, poď, Dorka, poďme k strynkej, po ceste sa môžeme ďalej rozprávať.“

Vstali oba a o chvíľu som ich videl vychádzať k tým trom stromom. Prešli popri kríčkoch, kde som ležal, bez toho, aby ma zbadali. Mali o čom premýšľať, takže zabudli na celý svet!

Keď zmizli za vŕškom a vchádzali do doliny, vstal som aj ja, ale bolo už pozde, keď som sa vrátil domov. Zápoľa pripravoval moju večeru. Vravel, že on už večeral u strynkej. Bol iba trochu bledší, ináč nebolo badať na ňom, akú hodinu má za sebou. Priniesol mi poštu; v nej bol list i peniaze na zaokrytie trov, ktoré sme mali s opravou školy, aj balík školských pomôcok. Keď mi to rozkladal na stole, videl som, ako sa mu triasla ruka. Tu mi napadlo, prečo vlastne chodil na úrad. Vedel som, že sa ho musím spýtať, kedy prišiel, bolo by mu moje mlčanie iste divné. No, pozrel na mňa, akoby chcel prosiť: nepýtaj sa!

„Ste unavený, brat,“ vravím ospravedlňujúc sa, „až ráno mi poviete. Radšej si poďme prečítať Slovo Božie.“

Prisvedčil vďačne.

Otvoril som žalm 121:

„Pozdvihujem svoje oči k horám, odkiaľ mi prichádza pomoc. Moja pomoc je od Hospodina, ktorý stvoril nebesia aj zem.“

Mám ten žalm veľmi rád, ale ešte nikdy neznel mi tak krásne, tak potešiteľne ako teraz, keď som ho čítal človeku, ktorý nemal na zemi ani pomoci, ani východu z priepasti súženia, do ktorej upadli jeho srdce i duša.

Položil ruky zopäté k modlitbe na stôl, oprel hlavu o ne. „Nedopustí, aby sa pohla tvoja noha,“ čítam ďalej, „nedrieme tvoj strážca. Hľa, nedrieme a nespí ten, ktorý chráni Izraela.“ Najpotešiteľnejšie mi zneli posledné slová: „Hospodin ťa bude ochraňovať, keď budeš vychádzať i vchádzať, od teraz až na veky.“ No, ucítiac, že sa nemôžeme spolu modliť, kým nezvie, že znám, čo cíti, položil som mu ruku na plecia a povedal niekoľkými slovami, že viem, kto s ním prišiel k strynkej.

„Teda vy už viete pán učiteľ, že ona bola i je nevinná,“ povráva temer radostne.

„Áno, sláva Pánovi, oni sú nevinní, ale čo teraz?“

„To ešte neviem! Modlite sa so mnou, aby mi Pán Ježiš zjavil svoju vôľu. Idúc domov, myslel som, že ju mám úplne jasnú pred sebou. Tam mi povedali, že si Hájek vzal moju ženu, keď už boli prešli štyri roky od úradného potvrdenia mojej smrti. A o tri roky mala vraj každá žena nezvestného muža právo vydať sa. Je teda Hájkov sňatok taký zákonný, ako bol môj. On mi ženu vrátiť nemusí, keď už majú i syna, no ani zadržať mi ju nesmie, keby sa ona chcela ku mne vrátiť. Ona si vraj môže voliť, ktorého si zvolí, ten zostane jej zákonným mužom. Bol som odhodlaný napísať list a poslať im obom, že sa svojich práv zriekam, len chlapca aby mi vydali. No ona prišla.“

Vystrel temer preľaknuto obe ruky voči mne. „Majte zmilovanie, pán učiteľ, som slabý, hriešny človek. Nekrieste to, čo som s toľkou bolesťou idúc domov pochoval: svoju veľkú lásku k nej a s ňou spojenú túžbu po rodinnom šťastí a domove.“

„Prečo by ste tieto oprávnené túžby museli pochovať?“ divím sa. „Vravíte, že ona má právo rozhodnúť. Som presvedčený, že ona rozhodne zostať pri vás. Ako by vôbec mohla žiť po Hájkovom boku ako jeho žena a pritom mysľou byť pri vás a srdcom náležať vám. Predovšetkým musíte myslieť na ňu! Je pravda, trpeli ste všetci traja, ona najviac…“

„Viem to všetko, pán učiteľ, máte právo mi tak vravieť, ale rozvážte: Som chorý človek, dal som sa včera prezrieť doktorovi. Keď videl, že chcem zvedieť pravdu, povedal mi, že dlho žiť nemôžem, a to len, ak si ničím nebudem ruky presiľovať. Stolárčinu vôbec nesmiem robiť. Moje malé hospodárstvo nás nevyživí; a aj to vyžaduje ťažkú prácu, pre ktorú nemám síl. Keby sa ona vrátila ku mne, do mojej terajšej biedy ako moja žena, musí sa s Hájkom navždy rozísť. No, nielen s ním, ale aj so svojím malým chlapcom, ktorý tak veľmi potrebuje materinskú lásku! Ja dnes-zajtra zomriem. Keby za ten čas žila pri mne ako moja žena, nemôže sa potom vrátiť k Hájkovi. A tak zostane bez ochrany a pomoci. Mysliac len na ňu a na jej dobro, hotový som sa jej zriecť a svoj život dokončiť bez nej. Alebo sa nazdáte, žeby Pán Ježiš mohol so mnou byť spokojný, nech si splním veľkú, pálčivú túžbu môjho srdca, bez ohľadu na to, čo bude s ňou ďalej?“

Zápoľov hlas sa triasol. Nezvyklé ruže na inokedy bledých lícach svedčili, aké rozbúrené je jeho srdce.

„Prestaňme o tom vravieť, brat môj,“ hovorím starostlivo, „radšej sa pomodlime, veď Pán Ježiš má vo svojom Slove pre nás krásny sľub v žalme 32, verši ôsmom: „Dám radu, obrátiac na teba svoje oko.“ Poďme Ho prosiť!“

A išli sme. Zo Zápoľovej modlitby vidno, ako sú srdce i jeho duša pohrúžené v úzkostnom boji. Veď on za každú cenu chcel poznať Božiu vôľu, aby ju mohol činiť.

Pretrhli ma v písaní a medzi tým večerom, keď som značil tie smutné udalosti a dnešným, sú už zase týždne.

Na druhý deň po onej noci, keď som vo svojej izbe usporadúval školské veci — Zápoľa dozeral na hrajúce sa deti — prišla ma navštíviť pani Dorka. Chcela sa mi poďakovať, že som Zápoľu vzkriesil z tej mdloby a dodnes u seba podržal. Podľa všetkého nielen on, ale aj strynká, pripisovali mne primnoho zásluh. Bol som rád jej návšteve a príležitosti, že jej môžem rozprávať, prečo mi toľko záležalo na telesnom Zápoľovom živote. Neznajúc, či je duševne zachránený, či má ten nový Boží rod a život Kristov, bez ktorého nikto nemôže vidieť Kráľovstvo nebeské, nechcel som, aby zo žalosti zemskej odišiel do žalosti večnej.

„Veď on nebol nikdy zlý človek,“ pozastavila sa ona. „Jeho by istotne Pán Boh bol vzal do neba. On hovorí, je pravda, aký bol na tej vojne hriešny, no však za to nemohol, robil len to, čo musel. Ten hriech mali tí, ktorí mu rozkazovali.“

„Pán Ježiš povedal Pilátovi: kto mňa tebe vydal, má väčší hriech, ale nepovedal, že Pilát je bez hriechu. Slovo Božie svedčí, že niet spravodlivého ani jedného. Všetci zhrešili a nemajú Božej slávy. O všetkých ľuďoch musí teda platiť: „Milosťou spasení ste.“ No, však vám on iste povedal, že sa mu tá milosť už stala.“

Pozrela vážne na mňa a tak znela i odpoveď: „Áno, povedal, že bol tou stratenou ovcou, ktorú Syn Boží prišiel hľadať, no i našiel. Že On mu odpustil hriechy a daroval nový, večný život.“

„Vidíte, pani Dorka, nech dnes leží predo mnou, už by som ho nekriesil. Načo dovolávať dušu z večnej blaženosti? Vtedy išla už údolím tieňov smrti, ale nebola by doputovala k blaženosti, veď nebola zachránená. Ak sa niekto znovu nenarodí, nemôže vidieť Kráľovstvo nebeské, veď tam nemá prístup nič nečisté.“

Zadivená duša hľadela na mňa z krásnych tmavopopolavých očí. Bolo mi ľúto, že deti už išli naspäť do školy a musel som odísť za nimi. Podal som milej spolusestre ruku. Vyšla so mnou a ponáhľala sa odovzdať pozdrav Zápoľovej strynke, že nás oboch pekne prosí, aby sme dnes prišli k nej na obed.

Pri obede potom, hoci sme hovorili o samých vážnych veciach, aj si po obede Slovo Božie čítali, na tento dôležitý predmet sme už neprišli. Večerným vlakom pani Dorka odišla.

Zápoľa povedal — keď sa vrátil od železnice, kam ju zaviezol na richtárovom voze, že dal prosiť Hájka, aby prišiel za ním. Oni dvaja sa vraj musia najprv spoločne poradiť a potom, ako ona rozhodne, s tým budú obidvaja súhlasiť.

Prosil som pozdejšie Pána, že by sa tá spoločná vec čím skorej mohla usporiadať, bo v nasledujúcich dňoch som videl, že Zápoľa tým trpí. Vo dne, pri pilnej, rozmanitej práci, ktorej sa tak verne oddával, bolo mu ľahšie, ale keď prišla noc, trápilo ho srdce natoľko, že som mu všelijako musel hľadať úľavu. Taký mi bol vďačný, keď som sedel pri ňom a zotieral mu z čela studený pot! Keď zdriemol, predstavili sa mu pred oči vojnové hrôzy.

Studené obkladky na srdce a čaj upokojovali tento úbohý nepokojný magnet. Slovo Božie a modlitba utišovali dušu.

Sediac pri ňom, myslel som: „A Dorka by mala zostať pri Hájkovi a nechať muža tak sa trápiť v samote, toho, ktorého milovala? Veď ak kedy potreboval láskyplné srdce a nežnú ruku ženy, tak to bolo dnes! Vedel, ako vďačne a rád mu poslúžim, ale trápilo ho, že ráno budem umdlený a nevyspatý, neschopný zastávať svoje povinnosti. To síce pravda nebola, som mladý, zdravý, a keď jemu Pán Ježiš uľavil a sen daroval, ešte som sa dosť vyspal.

V tých dňoch začali na kopaniciach chorľavieť deti na osýpky. Pán doktor mal mnoho pacientov, každý deň sa na chvíľu zastavil u nás. Raz zostal schválne i na noc a dobre! Prišli Zápoľovi zase jeho úzkosti a boli také veľké, že celý bol studený. Pán doktor sa chcel presvedčiť, ako si počínam pri tom, čo som mu bol povedal. Vnišiel, keď sme ho nezbadali, ponorení v modlitbu. Keď sa mi podarilo nášho pacienta duševne stíšiť, dal mu nejaký liek, po ktorom zaspal omnoho rýchlejšie. Spal až do rána.

V mojej izbe sedel pán doktor chvíľu zamračený: „Vy sa márne namáhate a unavujete. Zápoľovi by pomohlo len to, keby sa jeho žena vrátila k nemu. Radosť a splnená túžba zaháňali by tie príšery.“ I pán doktor má taký názor ako ja. Tým vrúcnejšie som prosil o skoré vyrovnanie tých trápnych záležitostí.