ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Január sa skončil a ja som nemohol nič zaznačiť. Aj dnes sedím už vyše hodiny nad svojou knihou, premýšľajúc, kde a ako začať. „Vyzuj obuv, stojíš na svätej pôde,“ volá dač vo mne.

Bolo po nedeľnej večernej hodine, v ktorej nám Zápoľa veľmi zaujímavo rozprával zo svojho života o tom, ako utekal cez Japonsko. A čo dosiaľ ešte nikdy neurobil, pripojil k tomu rozprávaniu, akým bol vtedy pohanom, žijúcim bez Boha a bez Krista a aká sa mu potom stala Božia milosť pri návrate domov.

Hoci pani Dorka sedela medzi nami, nezamlčal svoju zúfalú bolesť vyvolanú poznaním, že prišiel konečne domov, ale že v tom domove zostal sám, ba že na zemi všetko stratil. Muselo vraj tak byť, hovoril vážne. Jeho srdce bolo pripútané k žene a dieťaťu vyše desať rokov. Potom žilo zase nádejou na stretnutie, keď tie poklady stratilo. Muselo byť takto vyprázdnené pre toho, ktorý roky stál pri dverách srdca a márne klopal. Niekoľkými slovami opísal muky zobudeného svedomia no i jeho hrôzy. Tak prišiel po Božiu milosť, ktorá mu odpustila, po krv Baránkovu, ktorá ho očistila, a po Ducha Svätého, ktorý, keď prišiel, doniesol so sebou nový, večný život. Božia láska ako príval zaplavila potom celý jeho ďalší život. Umožnila mu sporiadať roztrhané rodinné pomery do súčasného stavu. Povedal susedom, ktorí už i tak vybadali, že žije so svojou ženou len ako brat so sestrou, i prečo tak koná. Potom sa pomodlil. Z celej duše prosil za tú istú milosť, ktorú on dostal, pre všetkých prítomných, aby neodkladali s pokáním a neváhali, dať seba samých Pánovi Ježišovi. No skoro nepozorovane odišiel spomedzi nás. Robieval tak často, keď mu ťažký vzduch uberal dych. Pani Dorka vyšla potichu za ním.

Zakončili sme schôdzku spevom večernej piesne a rozišli sme sa. Mlčky podávali mi všetci ruku. Len Sýkora ma odprevádzal, že by vraj rád ešte so mnou o niečom hovoril. Ale k rozhovoru neprišlo. Na dvore beží nám Janíčko oproti: „Pán učiteľ, s tatíčkom je zle!“ volá s plačom.

Vbehli sme do izby. Zápoľa ležal na pohovke. Vysoko nastlané podušky ho podopierali. Pani Dorka, zalomiac rukami, ukázala nám na neho.

„Idem pre pána doktora,“ povravel Sýkora a zmizol.

Náš drahý brat nebol v mdlobe, no srdce mu bilo prudko. Začal som sa hlasite modliť. Hoci aj telesne veľmi trpel, duševne mu tá modlitba uľavovala. Práve, keď som mu chcel dať liek, ktorý mu posledne predpísali, vnišiel lekár do izby. Sýkora ho našiel u Hladkých, kde mali ťažko chorú pacientku. I teraz dal mu Pán Ježiš nájsť úľavu pre neho. Prebral sa, pozrel po nás láskyplným pohľadom.

„Neľakaj sa, Dorka moja, už som dávno cítil, že sa to blíži.“

„Veď ja sa neľakám, Martinko,“ vetila, zmužilo potláčajúc plač, „len zavri oči.“

Zavrel ich, stíšil sa a čo nevidieť zaspal. Odišli sme s doktorom do mojej izby. Ten pokrčil plecami.

„Márna naša nádej! To šťastie prišlo už neskoro. On sotva dlho vydrží. Snáď niekoľko dní, snáď niekoľko týždňov. Je to začiatok konca. Ak by sa nával bolesti opakoval, ešte dnes môže prechádzať cez údolie tieňov smrti. No, som rád, že ním pôjde presvedčený o láske, ktorá ho prevedie i cez toto údolie, kvôli čomu ste ho vy boli vzkriesili. V každom prípade pripravte čo bude potrebovať na tú cestu.“

Január sa skončil a môj drahý brat ešte vždy bol medzi nami. Zo svojej izby už síce nevykročil. Vo dne ležal na pohovke, v noci na posteli. Toľko pohybu mu jeho srdce dovolilo. Nával bolesti sa, sláva Pánovi, neopakoval. Všetci sme sa starali, aby nebol ničím vyrušovaný. Prosil i pani Dorku, i nás, aby sme nebránili susedom chodiť k nemu, tak sme ich po dvoch alebo troch na chvíľočku k nemu púšťali. Mával s nimi krátke, pre nich iste veľmi cenné rozhovory. Aj deti sme mu museli vodiť. Veľmi pekne ich napomínal, že ja mám teraz o mnoho viacej práce, keď on už nemôže pomáhať, aby mi ony pomáhali poslušnosťou.

No je to zvláštne: jeden Zápoľa nemôže, tak ho zamenil druhý. Janíčko, ktorý každú voľnú chvíľu trávil pri tatíčkovi, vediac, že si to on praje, hotový bol deti preúčať. A bol mi ten chlapec skutočne posilou. Spolu sme sa pred vyučovaním i po ňom modlievali. S radosťou rozprával potom otcovi, čo sme robili, ale každú zlú správu mu šetrne zamlčal.

Pani Dorka opatrovala si muža vo dne v noci. Milým rozhovorom krátila mu bezsenné chvíle. Teraz mu mohla preukázať všetku svoju lásku. No, aj on jej! Pred bránami smrti prestávajú všetky ohľady. Dakedy som sa s nimi radoval, inokedy zase ma srdce nad nimi bolelo, že môžu byť šťastní až v bránach údolia tieňov smrti.

Naše pekné ranné a večerné chvíle, hoci bol aj veľmi ťažko chorý, na jeho prosbu nemali sme vynechať. I teraz sme boli ako jedna duša a jedno srdce a Janíčko s nami. Zápoľa ma prosil, aby som napísal Hájkovi, ak môže dostať dovolenku, aby prišiel. Túži vraj, ešte raz ho vidieť a s ním prehovoriť. Dostal som telegrafickú odpoveď, že na druhý týždeň príde. Niesol som tú odpoveď Zápoľovi, bol sám so svojím chlapcom, pani Dorka varila obed.

Otec so synom tvorili peknú dvojicu. Chlapča kľačalo pri pohovke a ramenom objímalo otcovu šiju. S veľkou láskou hľadeli na seba.

„Tatíčko môj, však vám je už nie tak veľmi zle, už aj lepšie vyzeráte. Keď vám tetičky aj pani doktorka, aj naša strynká, posielajú tak mnoho dobrých vecí a mamička vám to dobre pripravia, to vás posilňuje, pravda?“ Z príhovornej chlapcovej otázky vanula túžba, aby prisvedčil.

„Mám sa veľmi dobre, Janíčko môj,“ pohládzal otec synáčkovo čelo. „Obklopuje ma láska aj na nebi aj na zemi.“

„Viete, to preto toľko dobrých vecí dostávate, aby vám Pán Ježiš nahradil, že ste museli tak často hladovať! Predtým sme sa veľmi báli, že nám umriete, ale už sa nebojím! Aj mamička boli raz taká chorá a keď prišla jar, zas ozdraveli. Aj vy, tatíčko môj, keby ste si museli aj poležať, príde jarné slniečko, my vás naň vynesieme, zase nám ozdraviete. Pravda áno, tatíčko!“

„Janíčko, a či by si mi nedoprial, aby som mohol čím skôr uvidieť Pána Ježiša?“

„To áno, no, veď ešte uvidíte! Čo nám On tam pripravil, to vás však dočká. Keby ste odišli k Nemu, vám by bolo dobre, ale čo by sme robili my, mamička a ja? Tak dlho sme čakali na vás, toľko sa za vami naplakali a len tak máličko by nám vás dobrý Pán Boh nechal?“

„Vieš, Janíčko môj, keď mi Pán Ježiš dal tú milosť, že ma tam na fronte za živa nepochovali, keď dal mi uvidieť vás ešte živých a zdravých, ba aj to umožnil, že smieme takto bývať spolu, za to mu neviem dosť poďakovať, a preto som na všetko hotový. Veľmi vás milujem, to vieš, no, Jeho milujem nadovšetko. A keď si ma On k sebe zavolá, či by som nešiel? Veď On raz kvôli tebe a mne opustil svojho dobrého Otca a prišiel do cudziny, poslušne za mňa na kríži v mukách zomierať. Keby ma bol nechal zomrieť vtedy, keď som ležal na tej slame a pán učiteľ ma tam zobudili, bol by som musel ísť do večného trápenia. Keď ma teraz odvolá, odídem do večnej radosti a vy tam prídete za mnou. Janíčko môj, neplač, však aj ty Ho už miluješ,“ chlácholil Zápoľa.

„Ach, tatíčko, keď ja Ho ešte tak máličko znám! On má plné nebo ľudí aj anjelov, je už zase u svojho nebeského Otca a má sa s kým potešiť, ale ja mám len vás!“

Pristúpil som k nim, zavrel chlapca do náruče. „Neplač,“ vravím čo najjemnejšie, „či nevieš, že nesmieš tatíčka rozčuľovať? Chceš, aby im bolo zase zle?“

Náruživý plač ako keby uťal. Chlapec hodil sa mi okolo krku. „Veď Pán Ježiš tvojho tatíčka dnes ešte nevolá!“

„On ho ešte nevolá!“ zajasal, a vymaniac sa mi, vybehol z izby.

„Ďakujem vám, pán učiteľ, že ste mi ho potešili,“ podával mi Zápoľa ruku, „no nesmiete mu robiť klamné nádeje!“

„Hovoril som len o dnešnom dni, brat môj. Cítite sa snáď horšie?“

„Telesne nie, ale ja viem, že tu už dlho nebudem a musím tých svojich drahých aspoň trochu pripraviť.“ „A nepripadá vám to samému ťažko, odísť od nich?“ spytujem sa teskno.

„V takýchto chvíľach, ako bola minulá, áno. Srdce sa tomu rozlúčeniu vzopiera, veď Janíčko má pravdu. Je krv z mojej krvi a len taký kratučký čas mohol som mu lásku dokazovať, a už ho musím nechať! Ach, ale v mojom vnútri, kdesi hlboko, vraví dač túžobne: „Mám žiadosť zomrieť a byť s Kristom.“ Nie preto, aby som unikol tejto ťažkej chorobe a tým trápnym okolnostiam, nie preto, ale ten môj vnútorný človek túži po Bohu, oj, tak veľmi po Ňom túži!“

Príchod pani Dorky, ktorá chcela vedieť, či môže priniesť obed, ukončil tento náš rozhovor.

„Dostal som peknú novú pieseň,“ hovorím, keď sme si po obede prečítali Slovo Božie. Jedávame pri Zápoľovi, aby mu lepšie chutilo. „Rád by som vám ju potom zaspieval. Je preložená z českej reči, len melódiu má slovenskú.“ Pristali radi.

„Počkajte, prosím, na mňa,“ žiadala pani Dorka, „hneď prídem!“

Vyniesla zbytky jedla i riady, ja som zatiaľ otvoril okno, vpustil čerstvý, snehový vzduch, ktorý Zápoľu vždy občerstvoval. Janíčko zobral obrus a prestrel na stôl zelenú pokrývku. Sadli sme si k nášmu pacientovi. Kolegyne mi povedali, že môj hlas je ako stvorený pre sólový spev. Prial som si, aby znel čo najkrajšie pri tejto piesni, ktorou som svojmu milému bratovi chcel uľahčiť a pomôcť pri jeho drahých. Zanôtil som:

Spievajúc hľadel som na Zápoľu. Ležal so zatvorenými očami. Pri druhej slohe ich otvoril. Pozrel do krásnej tváre svojej ženy, ktorá stála pri nohách pohovky, zimným slniečkom osvietená ako obraz. Pohľady sa im stretli, vnorili sa jeden do druhého, a duše splynuli… Tvárou môjho brata preletel svit poloúsmevu a našiel i na jej tvári ozvenu.

Keď pieseň zatíchla, pristúpila pani Dorka k hlave pohovky. Pokľakla, oprela svoje líce o jeho bledé, vložila ruky do jeho zložených na hrudi, a kľačala tak chvíľu ticho, akoby unikla ďaleko vysoko…

„Dorka moja, veríš, že tá krásna pieseň má pravdu?“

„Verím,“ prisvedčila slávnostne, dodávajúc: „Pán učiteľ, prosím, zaspievajte ju ešte raz!“

Splnil som jej žiadosť.

opakovala za mnou poslednú slohu,

Narovnajúc sa, vtlačila na mužove pery i čelo dlhý bozk a so smutno-vďačným pohľadom vyšla z izby. Vzala so sebou i Janíčka.

Zápoľa ležal chvíľu, zadržal moju ruku tak zvláštne utíšený, až i zaspal.

Ó, sestrička moja, za horami, za dolami, či sa potešíš, až zvieš, aké dobrodenie urobila tebou poslaná pieseň dvom ľuďom?

V nedeľu po našej rannej domácej pobožnosti môj brat zase zaspal. Keď sme ho pozdejšie budili k jedlu, ďakoval nám zaň. Pani Dorka si ho sama opatrovala; Janíčka som zamestnal. Dopoludnia išiel s listom k pánu doktorovi, odpoludnia bol v nedeľnej škole, pred večerom som prosil pani Dorku, aby ho vzala so sebou a išla sa nadýchať trochu čerstvého povetria. Pristala. Pôjde vraj navštíviť strynku. Mne ponechala svojho manžela. Však nebyť mňa, nikdy by sa s ním už nebola stretla v živote a nikdy by nebola dosiahla večný život. No tak sme boli zase sami v celom dome ako kedysi, keď sa ten náš život ešte len začínal.

V kachliach horiaci oheň poviestkovo osvecoval súmrakom zastretú izbu. Bolo to naše Emauz, kde na lavici medzi oknami, hoc nevidený, ale cítený, sedával s nami Pán Ježiš a vysvetľoval nám Písma. Predstavil som si, ako to bude, keď Zápoľa odíde s Ním domov a ja tu zostanem sám. Nemohol, nechcel som na seba myslieť, a tak som radšej dumal o tom, kam to on ide a čo ho tam čaká.

Tiché zaklopanie, ešte tichšie vrzgnutie dvier ma vyrušilo z tohto vážneho snenia. V otvorených dverách, ožiarený svetlom ohňa stál Hájek. Zadivil som sa, že je už tu. Ukladajúc prst na ústa, len som ho mlčky objal. Pristúpil som s ním späť k pohovke. Sklonil hlavu a zahľadel sa do tichej tváre spiaceho. Potom pozrel na mňa, akoby si tým pohľadom pýtal vysvetlenie.

„Ako to prišlo? Veď ešte nebol taký chorý,“ vraví skormútene, keď sme si sadli na lavicu. „Stalo sa mu dačo?“

„Nestalo, pán Hájek. Choroba bola tu, ona len pokročila. Aj sa zdalo, že radosť, prežívaná posledné týždne, ho ešte uzdraví, no to sa nám len zdalo. Pred dvoma nedeľami prišli naň veľké bolesti a odvtedy zháša ako svieca na oltári. Volal vás, aby ste sa mohli rozlúčiť. Dobre, že pani Dorka vyšla trochu von. Snáď sa zobudí a budete mať chvíľu nemýlenej samoty.“

„Ako som rád, že mi dovolenku dali tak rýchlo. Sám Pán Boh ich naklonil. Dostal som zástupcu,“ hovorí Hájek.

Vtom si Zápoľa vzdychol. „Ja už nespím,“ prehovoril jasno. „Je tu Hájek naozaj?“

„Áno, brat môj, už prišiel.“

„Ako som ťa to našiel, druh môj,“ sadal si hosť ku hlave chorého. Ja som poprával oheň, aby lepšie svietil.

„Našiel si ma vystrojeného na ďalekú cestu. Kde je Dorka?“ Vysvetlil som mu. „Ó, to je dobre, môžem ťa aspoň poprosiť. Nejde o ňu, veď ju miluješ. A láska, keď je pravá a nehľadá svoje veci, naučí človeka všetkému. Ide o môjho syna. Jeho srdce sa celkom uplo na mňa. Nie div, mali sme jeden druhého tak krátko! Ak bude veľmi žialiť, maj s ním trpezlivosť. Je to len dieťa, vpraví sa, odvykne. U teba privykať nemusí. Roky si mu bol dobrým otcom, váži si ťa, má ťa rád! Znajúc, že už dlho na zemi nebudem, vyzdvihol som si na sirotskom úrade len malú čiastku svojej dedovizne. Ostatné je tam i s testamentom. Rozdelil som im to na polovicu, tvojmu a môjmu chlapcovi, keď si mi ty roky Janíčka opatroval. Dorke nechám našu chalupu, ak by tak na starosť chcela tu bývať, až ty pôjdeš do penzie. Ak nie, môžete dom predať. Janíčko je telesne slabý. Z neho nebude ani hospodár ani remeselník. Má duševné schopnosti, ako som ich mal i ja. Veľmi som túžieval stať sa učiteľom; nemohlo to byť. Dnes aj naši sedliacki a remeselnícki synkovia majú ľahký prístup do škôl. Nech bude chlapec učiteľom. Nechaj ho za to, čo mu porúčam, vyštudovať. Je to v testamente označené. Nebude vám sirotská vrchnosť robiť prekážky. Sľúbiš mi to, Vojtech?“

„Pán učiteľ je svedok. Sľubujem spraviť všetko, aby na tvojom mieste bol nášmu ľudu pripravený dobrý a verný učiteľ, ktorý by Boha a Pána Ježiša Krista aj ľudí tak miloval, ako si to robil ty! Je pravda, priskoro odchádzaš. No, dá Pán Boh, že po sebe zanecháš živé dedičstvo. Ďakujem ti, že si vo svojom závete pamätal aj na môjho Vašíčka. Táto tvoja láska svedčí, že si sa na mňa naozaj nehneval, ba, že si mi môj pomýlený krok odpustil, ktorým som nás troch doviedol do nešťastia. No, už snáď aby sme prestali hovoriť, si slabý.“

„Áno, Vojtech, som slabý, veľmi slabý. Prosím vás, pán učiteľ, pomodlite sa s nami, lebo ma chce premôcť driemota. Potom musím ešte trochu spať, než sa Dorka s Janíčkom vráti.“

Spravil som mu po vôli. Ó, veď moje srdce bolo plné chvál nad týmto krásnym vyrovnaním. Pán Ježiš dal Zápoľovi naozaj dokonalú radu. Jeho oči boli obrátené na neho aj v tejto chvíli. Čo sa Zápoľa modlil, sme dobre nepočuli, ale Pán ho počul, a ten slabý hlas bol taký oddaný a vďačný… Spozornel som však, keď sa zrazu začal modliť Hájek. Z tej modlitby poznala moja duša, že tá jeho roztúžená bytosť našla už svojho Boha, že Ho našla v Kristovi Ježišovi, Božom Baránkovi na Golgote. Medziiným ďakoval i za mňa, že som ho nenechal spať v hriešnej samospravedlnosti. Modlil sa zvlášť za Zápoľu, ktorého láska, schopná takej veľkej obeti, ho priviedla na láskyplné Spasiteľovo srdce.

Zápoľu tá modlitba prebrala a oživila. Nikdy na ňu nezabudnem.

Sotva sme stačili privítať Hájka ako brata v Kristovi, vnišla pani Dorka s rozožatou lampou. Hoci ožiarila celú izbu, nemalo to svetlo takú moc, akou ožiarené boli srdcia nás troch. Janíčko doniesol otcovi rozkvitnutú čerešňovú ratoliestku. Mala vykvitnúť na Vianoce. Prišla včas, aby svojou prelesťou oblažila dušu, ktorá už odchádzala do krajov večne kvitnúcich stromov. Potom chlapec radostne objímal otčima. A keď pani Dorka podala ruku Hájkovi, nijaký tieň nepokryl ani jej jasné čelo. Zápoľu bozkala, odovzdala mu pozdrav od strynkej. Nato nám išla pripraviť večeru.

Môj drahý brat ležal tichučko, s takým dobrým úsmevom na tvári. V ruke držal rozkvitnutú ratoliestku túliac šiju kedy-tedy k lícu i perám. Hľadel na nás, ako spojenými silami pripravujeme stôl. Keď sme večerali, vypil aj on trochu mlieka a zjedol kúštik zákuska, ktorý Hájek doniesol od svojej mamičky. Potom trochu driemal. Ale keď sme si okolo neho posadali, prebral sa. Prosil, aby sme mu zaspievali pieseň:

a aby sme spolu čítali devädesiaty prvý žalm. Mal obavu, že pri tom zaspí, tak aby sme mu prv povedali dobrú noc.

Ó, s akou láskou sme ho všetci celovali a on zase nás! Potom znela krásna pieseň a svojím významom ojedinelý žalm. Nakoniec sa kratučko pomodlil on. Posledné slová „Žehnaj Topoľovej“ som si už viac len domyslel. S nimi na perách usnul tak sladko, tak dobre, že z toho sna ho zobudí už len hlahol archanjelskej trúby.

Odišiel z radosti do radosti, z lásky do lásky. A keď aj pani Dorka opretá o hruď Hájkovu horko zaplakala a on zaplakal s ňou, neboli to slzy žiaľu, vyvolané zlým svedomím, vynútené sebaobžalobou. Veď medzi nima troma nestálo už nič. Všetky krivdy boli odpustené, aj tie najtrpkejšie nezrovnalosti vyrovnané. Všetci traja boli svoji. On nikdy nebude zabudnutý a neprestane byť milovaný.

*

Nepamätali v Topoľovej taký pohreb, kde by tak úprimne všetko bolo plakalo: deti, ženy, muži, starci, stareny, áno všetko. Jedni plakali nad Zápoľom, že len tak nakrátko sa mohol vrátiť zo zajatia do otčiny. Len zomrieť vraj prišiel z cudziny. Iní plakali za ním, že už na zemi nikdy viac neuvidia tú bledú, vzácnu tvár, nepočujú ten dobrý, tichý, k posledku tak láskyplný hlas, nepočujú slová dobré a múdre, ktoré upriamovali poslucháčov na Božiu milosť… A čo ja? Moje srdce žialilo ako Dávidovo za Jonatánom. — Tak ako som netušil aké dobro posiela mi Pán, keď mi môjho brata položil do cesty, tak dnes viem, čo a koho mi vzal teraz. Ja som ďakoval, že som smel byť svedkom toho, ako to bolo, keď sa život začínal. Kým sa duša začala vznášať k zorám milosti, ako tá holubica s postriebrenými krídlami. Ako dlho musela ležať medzi vojnovými kotlami, putami hriechu i svojho i cudzieho sputnaná, než prišla sloboda, sloboda večná.

Keď som hľadel do otvoreného hrobu pri nohách, a hľadel za ním, ako ho ta spúšťali ruky lásky, ako matička zem prijímala syna, ktorý sa navrátil po dlhých rokoch, aby si odpočinul v jej lone, prv než príde i pre neho povolanie k vyšším úlohám, pozdalo sa mi, že veď ja tu v Topoľovej žiť bez neho, tak sám a sám ani nevydržím.

Môj pohľad padol na pána doktora, ktorý hľadel tiež na tú miznúcu rakvu. Iste videl to, čo aj ja: toho v nej ticho spiaceho muža, ktorému na tvári spočíval odblesk hlbokého pokoja a v ruke rozkvitnutá čerešňová halúzka, znak skorého zmŕtvychvstania dnes spiacej prírody. Napadli mi jeho slová: „pôjde údolím tieňov smrti, však už môže, keď už poznal lásku, ktorá ho cez ne prevedie“. Moje oči blúdili z neho po plačúcom zástupe. „On poznal,“ myslel som, „poznal, sláva Bohu! Ale tento zástup ju ešte tak málo zná! Do loďky Zápoľovho života vkročil Pán Ježiš práve vtedy, keď sa ju už vlny súženia v krútňave chystali pohltiť. S jeho vstúpením stalo sa veľké utíšenie a loď dokärovala ku brehu. Áno, tá jeho už dokärovala, no, tá ich zmieta sa ešte vždy na tom rozbúrenom mori hriechu, hádzaná vlnami strasti, súženia, nevedomosti, neresti a tmy.“

„Pane môj, učiň ma verným,“ vzdychol som si, „a daj mi tú milosť pre slávu svojho mena, aby som ešte neraz smel pri nich pozorovať to krásne bronenie^[18] zory vzkriesenia, keď sa život začína…“

*

Písal v prvom polroku svojho verejného účinkovania v Topoľovej roku 1925

Jaroslav Ďumbiersky

(1931)