ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

[: Išli hudci horou, :] [: horou javorovou. :] Našli drevo krásno na husličky hlasnô. „Iba ho zotnime, a sebou vezmime.“ Prvý raz zaťali, íverčok vyťali. Druhý raz zaťali, do krvi preťali. Tretí raz zaťali, taký hlas počuli: „Neni som ja drevo, drevo javorovô, ale som ja dievča z mesta richtárovo. Na vodu som išla, neskoro som prišla. Mamka ma zakliala, by kameň ostala, kameňom meravým, drevom javorovým. Kupa skamenela meravým kameňom, ja som zdrevenela zeleným javorom. Tak vy, hudci, choďte pred mej mamky vráta a tak jej zahrajte, žiaľu jej dodajte. Toto sú husličky z tej vašej Aničky. Toto je podstavka, vašej dcérky hlávka. Toto sú strunočky, jej zlaté vlásočky. Toto je sláčičok z jej bielych ručičôk. Toto sú kolíčky, jej biele prstôčky.“ Keď matka slyšala, ku oknu bežala. „Ach, vy hudci smutní, choďteže preč, choďte. Choďteže preč, choďte, a žiaľ mi nerobte, však ho ja dosti mám, že Aničky nemám.“

Hej, v Hriňovskej doline srnka vodu pije, šuhaj na ňu mieri, hore háj, že si ju zastrelí, naozaj. „Hej, nemieraj, nestrieľaj, neni som ja srnka, ale som panna, hore háj, zakliata panenka, naozaj. Hej, zakliala ma mati, za pondielka rána, že som nechcela ísť, hore háj, za pána horára, naozaj.“ Hej, horári, horári, zle horárujete, pod každou jedličkou, hore háj, diovča milujete, naozaj.

Vydala mamka, vydala dcéru do cudzej krajiny; zakázala jej, prikázala jej, aby neprišla k nej za sedem rôčkov, za sedem týždňov aj za sedem hodín. „Jaj, mamko moja, to je zaveľa, ja vám to nezdržím. Ja sa urobím vtáčkom jarabým a ja k vám priletím a do zahradky sadnem na hriadky, na bielu ľaliju. Keď ona vyschne, keď ona vyschne, ved ju ja polejem, ani rukami, ani kupami, len môjmi slzami. Keď ma budete, mamičko moja, dolu z nej zháňati, tak vám ja budem v mojej žalosti odpovedati: ,Ej, dobre vám je, mamičko moja, medzi tou svojinou, ale mne beda, beda, prebeda, medzi tou cudzinou.‘“

„Kdeže si bola, Anička moja?“ „Na svadbe, na svadbe, na svadbe, na svadbe, mamička moja!“ „Čo ti jesť dali, Anička moja?“ „Tri rybky bez soli, hlavička ma bolí, mamička moja!“ „Čo ti piť dali, Anička moja?“ „Červené vínečko, bolí ma srdečko, mamička moja!“ „Kde ti popravím, Anička moja?“ „V kostole na chóre, pri bielom oltáre, mamička moja!“ „Čo ti popravím, Anička moja?“ „Bielenú plachtičku, jedlovú daštičku, mamička moja!“ „Čím ťa prikryjem, Anička moja?“ „Bielenou plachtičkou, jedlovou daštičkou, mamička moja!“ „Jako ma naháš, Anička moja?“ „Dosť težko, težičko, boli ma srdečko, mamička moja!“ „Jako ma naháš, milá milená?“ „Dosť težko, prevelmi, frajer môj uprimný, dušička moja.“

Išol Janíčok (v) vohledy bez materinej porady. Mati se toho doznala, po čiernej hore behala, čierno korenia kopala, v červenom vínci varila. „Otváraj, mamo, nový dvor, veziem nevestu na výbor.“ Ej, s jednou rukou otvárá, a s druhou rukou piť dává. „Piže, Hanička, to víno, nepila si ho jakživo!“ „Čo by to bolo za víno, bych ho nepila jakživo? Pi ty, Janíčku, pi teraz, já sa napijem druhý raz.“ Jak Janíčok raz napil, priam si srdéčko oblapil. Haničku viedli na úvod, Janíčka nesú do chyžov, Haničku vedú z úvodu, Janíčka kladú do hrobu.

[: Juliana, strojná panna, :] [: na potoku šaty prala. :] Tu prišli k nej dva huláni, „Juliana, poď ty s nami.“ „Ja bych s vami rada jela, keby len skrz brata smela.“ „Brata môžeš otráviti, a ty môžeš s nami iti.“ „Jako bych to urobila, keď som sa to neučila.“ „Choď do hája zeleného, najdi hada jedlivého, rozsekaj ho na tri kusy, podávaj ho na tri misy.“ Už bratríček z hája ide, maľované drevo nese. „Poď, bratríčku, k snídaníčku, máš pripravenú rybičku.“ „Čože je to za snídaní, keď už na tri míle voní. Čože je to za rybička, nemá hlavy ani líčka.“ „Hlavičku som odrezala a von oknom vyhodila.“ Keď z tej prvej misky zedel, hneď na jedno líčko zbledel. Keď z tej druhej misky zedel, hneď na druhé líčko zbledel. Keď z tej tretej misky zedel, hneď aj mrtvý na zem padel. „Hej, vy páni, veľkí páni, už ja môžem jeti s vami.“ „Keď si brata otrávila, aj nám bys’ tak urobila.“ „Ach, bože môj, biela ruža, nemám brata, ani muža. Brata som si otrávila, muža som si nedostala.“ Švarné panny s venci idú, Julianu mrtvú vezú.