ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mala matka, mala, jedneho synačka, hej! Tak śe v nim kochala, po voli mu dala. A un hujum-buľum jak sokol po poľom, hej! Nebila ho matka za jeho svavoli. Češku robotu robil, na huru hnoj voźil, hej! Popod šibeničku, na jaru pšeničku. Na voly zašmaril, šibence uškalil, hej! Šibence uškalil, šibenec prehvaril: „Nešmaraj, nešmaraj mojo hrišne celo, hej! Bo o tydzeň, o dva tvojo budze pnelo.“ Neminulo tydzeň, dva nedzele, hej! Janičkovo celo jak čarne pečene. Neminulo temu tydzeň, dva meśace, hej! Janičkovo celo jak čarne pečene.

Ide Kračún, ide, Nový rok prikvitá, keď ja prídem domo ktože ma privíta? Privítala by ma tá moja mamička, ale ju prikryla tá čierna zemička. Čierna zem, čierna zem, vylož mi matku ven, nak sa ja jej ešte verne vyžalujem. Tak sa ja jej budem verne žalovati, že nado mňou bude celý svet plakati. „Ej, mamičko, mamičko, či vám je nie ľúto, že sa ponevieram po tých cudzích kútoch?“ „Ľúto mi je, ľúto, i tam z toho sveta, že mi namítajú toho môjho kveta.“ „Ej, mamko, moja mamko, staňteže mi hore, umyte mi hlávku aj moje hrdielce.“ „Choj, sirota moja, k tej tvojej macochi, nak ti hlávku zmyje a ušká nebije.“ „Keď ma ona myje, po hlávki ma bije, keď mi chleba dáva, za uši ma kváča.“ „Dobrú noc, dobrú noc, ty moja sirôtka, bohu ťa porúčam, s tebou sa rozlúčam.“

[: Jak je to nebe vysoko, :] [: tak je môj milý daleko. :] A ja si ta pre ňu pôjdem, a ja si hu sem dovediem. „Manko, vedem vám nevestu, plakala nám celú cestu!“ Izbu, pitvor zametala, slzami hu polievala. „Nepolievaj hu slzami, máš vodenku za dverami.“ Jak to manka uslyšela, hneď aj metlu uchytila. „Choj ty, flandra, z domu mého; nenis’ honna syna mého.“ „Pôjdem, pôjdem, čo bych nešla, (k) mojej mance rovná cesta. (K) mojej mance rovný chonník, rozlúčme sa, môj milovník.“ Jak sa joni rozlúčili, dve srdenká zarmútili. Dve srdenká, štyri joči, budú plakať ve dne, v noci.

Kačička divoká letela zvysoka, [: šuhaj, dobrý strelec, :] strelil jej do boka. Odstrelil jej krídlo i pravú nožičku, horce zaplakala, sadla na vodičku. „Milý, mocný bože, už som dolietala, už som moje milé deti odchovala! Moje drobné deti na kamenci sedia, kalnú vodu pijú, drobný piesok jedia.“

Okolo Dunaja chodili šuhajá, jeden z ních, najkrajší, padol do Dunaja. „A to bol môj braček, ja som sestra jeho, mala som z troch bratov toho najkrajšieho. Išla bych ho hľadať dolu tým Dunajom, keby som vedela, ktorým letel krajom. Dunaj je hlboký, naširoko beží, kto vie, v ktorom plesi môj dobrý brat leží. Vždy sme sa tešili, ako dva holuby, len raz preč zaletel, nevrátil sa nikdy! Dunaju, Dunaju, ty rieka hltavá, povedz, koľkos’ ľudí v sebe pochovala?“

Veje vetrík po doline, šuhaj milú sebou bere. „Ber ma, milý, ber ma sebou, milerada pôjdem s tebou.“ „Nechoj, milá, vedľa koňa, budú vraveť, že si moja, ale idi strán chodníčka, budú vraveť: ,Brat, sestrička!‘“ Do pol hája prichádzajú, tak sa oni zhovárajú: „Steľ mi, milá, steľ mi ložu, už od spania nič nemôžu!“ „Z čohože ti ju mám stlati, nedala mi perín mati. Už ma doma spomínajú, mladšiu sestru vydávajú. Mladšiu sestru s perinamí a mňa smutnú so slzamí. Mladšej sestre kone, voly, a mne smutnej pusté hory. Tak sa takej panne vodí, čo za svojou vôľou chodí. Ja som jedna taká bola, po svevoli som chodila.“

U súsedov je švárny syn, vandroval by, keby mal s kým. „Keby mi len rékol slovko: ,Vandruj se mnú, mé srdénko!‘“ Vandrovali dolinečkú, našli oni studenečku. „Tu si, milá, spočineme, chleba, syra si zajeme. Stel ty, milá, stel ty lóžu, už ja ďalej isť nemôžu.“ „Z čeho bych tu smutná stlala, maňka ma nevystrájala.“ „Široký list javorový, ešte širší jabloňový. Javorov si usteleme, jabloňovým prikryjeme.“ Tak si oni spočívali, až sa večera dočkali. Keď už bolo pri pólnoci, počal dáždik mrholiti. Milá stala a plakala: „Čo som smutná dočekala? U méj maňky hudci hrajú, mladšú sestru vydávajú. Za ňú vedú kone, kravy, za mnú leťá straky, vrany. Za ňú vedú jalovice, za mnú leťá jarabice.“

„Keď my cez hory pójdeme, čože tam jesti budeme? čože tam jesti, moje srdénko, budeme?“ „Dobrá kórečka dubová, lepšá než strídka chlebová, lepšá než strídka, moje srdénko, chlebová.“ „Keď ti je lepšá, jedz si sám, a ja sa s tebú rozžehnám, a ja sa s tebú, moje srdénko, rozžehnám.“ „Keď my cez hory pójdeme, čože tam píjať budeme? čože tam píjať, moje srdénko, budeme?“ „Dobrá vodička z kolaja, lepšá než vínko z pohára, lepšá než vínko, moje srdénko, z pohára.“ „Keď ti je lepšá, pi si sám, a ja sa s tebú rozžehnám, a ja sa s tebú, moje srdénko, rozžehnám.“ „Keď si sa scela žehnati, malas’ mi rúčku nedati, malas’ mi rúčku, moje srdénko, nedati.“ „Ja som ti rúčku dávala, keď mi mamička kázala, keď mi mamička, moje srdénko, kázala.“

Čo sa stalo v Podolí, v tom domečku na kraji: Sviedol Janko Marišku v tom zelenom hájičku. Nasypal jej žaludu: „Jedz, Mariška,jedz žalud a nikomu nežaluj.“ Žalud jedla, plakala a na Janka volala: „Poď, Janíčko, poď ko mne, poviem ti ja, čo je mne. Poviem ti ja, čo je mne, v tebe duša, vo mne dve. Len ma nahaj na žive.“ „A ja na to nepodbám, na žive ťa nenahám, lebo bys’ ma zradila, do väzenia vsadila. Do väzenia takého, čo nevyndem viac z neho. Ten trenčanský zámeček to mi bude tatíček. Tá trenčanská temnička, to mi bude svetlička. Tá hajdúska palička, to mi bude mamička, tá ma bude objímať a ku líčkam prikladať.“

Šenkovala šenkárička nové víno, prišel za ňú mysliveček: „Ulej mi ho!“ Šenkárička ulévá, myslivec hu objímá, ej, a ten jej najmilejší sa jej dzívá. „Nech to ja vác, moja milá, neuvidzím, aby si sa zhovárala s každým iným.“ Myslivec sa rozhneval, vytáhel meč, do nej vtal, ani jeden, ani druhý jej nedostal.

Chodí Janko po potoce, hoja, hoj! chodí Janko po potoce, umývá si z krve ruce, bože mój! „Čos’, Janíčko, čos’ urobil, hoja, hoj! čos’, Janíčko, čos’ urobil, keď sis’ ruce zakrvavil, bože mój!“ „Zabil som ja holubenku, hoja, hoj! zabil som ja holubenku, čo sedala v okénenku, bože mój! Ve dne v noci hrkútala, hoja, hoj! ve dne v noci hrkútala, mne smutnému spat nedala, bože mój!“ Sobotištské zvony zvoňá, hoja, hoj! sobotištské zvony zvoňá, už Janíčka v poli hoňá, bože mój! Té senické vyzváňajú, hoja, hoj! té senické vyzváňajú, už Janíčka doháňajú, bože mój! Té skalické dozvonili, hoja, hoj! té skalické dozvonili, už Janíčka obesili, bože mój!

„Ukos, dievča, ukos trávy, [: polož mému koníčkovi.“ :] „Keď chce tvoj kôň trávu jesti, musíš z neho dole zlezti.“ „Keď ja zejdem z koňa mého, ja ti ujmem vína tvého.“ „Janko, Janko, cos’ urobil, keď si ruky dokrvavil?“ „Zabil som tam holubičku, čo sedela v okenečku.“ Nebola to holubička, lež to bola frajerečka. Vezú Janka k šibenički, plačú za nim dve dievčičky. Jedna plače, že jej bol brat, druhá plače, že ju mal vzáť. „Neplačte, vy dve dievčičky, zaslúžil som šibeničky. Zaslúžil som dvoje, troje, striebrom, zlatom okuvané.“

[: „Čo to, milá, :] za lásku máš? [: Keď k vám prindem, ty sa hneváš.“ :] „Jako bych sa nehnevala, zobudils’ ma, ked som spala. Zobudils’ ma na svitaní, ked som bola v tuhém spaní. Zobudils’ ma (v) komorecce, ked som spala (v) postielecce.“ „Budeš, milá, budeš spaci, ked ja pójdem bojuvaci.“ „Ked ty pójdeš, pójdem aj ja, pójdeme bojuvat oba.“ „Slabého my kona máme, jako nanho posedáme.“ „Bárs aj pójdem po chonníčku, nech len budem frajerečkú. Bárs aj pójdem vedla kona, nech len budem tvoja žena.“ Ked už boli prostred mora, zejdzi, milá, dole s kona. Ked už prišla na krajíček, posadil (j)u na trávníček. Ruce, nohy jej odrúbal, aj čierné oči vylúpal. „Ach, Janíčko, srcco moje, dze sis’ mi dal ruce moje?“ „Tam sú tvoje bielé ruce, pri Dunaji na tej lúce.“ „Ach, Janíčko, srcco moje, dze sis’ mi dal oči moje?“ „Tam sú tvoje čierné oči, dze sa najvác voda točí.“ „Ach, Janíčko, srcco moje, dze sis’ mi dal nohy moje?“ „Tam sú tvoje bielé nohy, pri Dunaji na tej roli.“ „Ach, Janíčko, srcco moje, dze sis’ mi dal vlasy moje?“ „Tam sú tvoje žuté vlasy, po poli ich veter nosí.“

[: Išiel šuhaj spoza Lubča, :] [: ej, postretlo ho švárno dievča. :] Mala vlasy rozcuchané, ej, sivé oči vyplakané. „Šuhaj, šuhaj, ber ma sebou, ej, milerada pôjdem s tebou.“ „Malého ja koníčka mám, ej, nespraceme sa oba naň.“ „Ej, malý, malý, ale pevný, ej, lenže ty ma, milý, vezmi. Chytniže ma za ručičku, ej, aspoň ma veď pri koníčku.“ Keď už prišli na kraj mora, ej, sadaj, milá, hor’ na koňa. Keď už prišli vprostred mora, ej, schádzaj, milá, dolu s koňa. Rúčke, nôžke jej obrúbal, ej, a tak vprostred mora nechal. „Dajže, bože, takový dar, ej, žeby mohla na druhý kraj. Vedela bych spomínati, ej, jak je s milým vandrovati.“

[: Išla Kačenka na trávu, :] [: do vinohradu do sadu. :] Postretla svojho milého, pásol koníčka vraného. „Ej, milý, milý, čo robíš?“ „Pasem koníčka, šak vidzíš.“ „Povedz, Kačenka, prvý ráz, máš-li frajjera, či nemáš?“ „Ej, nemám, nemám iného, len teba, milý, samého.“ „Povedz, Kačenka, druhý ráz, máš-li frajjera, či nemáš?“ „Ej, nemám, nemám iného, len teba, milý, samého.“ „Povedz, Kačenka, po trecí, zakál ci hlávka nelecí.“ „Ej, nemám, nemám iného, len teba, milý, samého.“ Kej jej už hlávka lecela, ešče za milým volala: „Ej, nemám, nemám iného, len teba, milý, samého.“

„Chto to na mňa povedá, chto to na mňa svedčí, že som zabil jeleňa v chocholanskej seči? Nezabil som jeleňa, lež som zabil laňku, ach, mám sa já nasedet na trenčanském zámku!“

„Co ty, Pavle Vínko, co robíš v temnici?“ „Zabiu sem Kačenku v Trhových ščepnici. A já sem ju zabiu, sama si je vina, sama si je vina, že mja nelúbiua.“ Kady je rosička z travičky strasená, tady je Kačenka do vody vlečená.

Hen tam hore na kopci, hen tam hore na kopci, ej, [: čosi sa tam bielá. :] Či to tam snehy ležá, ej, či holuby sedá? Keby to boli snehy, ej, by sa roztápali, keby boli holuby, ej, by sa rozlietali. Lež je to tam postiélka, ej, milého vystlaná, na nej leží Janíček, ej, dorúbaná hlava. „Podaj mi, milá, šablu, ej, šablu zrcadelnú, nech sa ja do niej pozriem, ej, skoro i ja umrem.“ A jak mu ju podala, ej, nabok odskočila. „Kto ti, milá, radu dal, ej, veru ti dobrú dal. Bol bych hlavenku zetal, ej, pod javor zakopal. Pod javor pod zelený, ej, pod vysoké drevá.“

Na tej hore vysokej, na tej skale širokej [: studňa murovaná. :] [: „Napi sa z nej, má milá, :] [: ah si spravodlivá.“ :] Prvý raz sa napila, barvičku zmenila. „Predsa si ty, má milá, nenie spravodlivá.“ Druhý raz sa napila, slzičky ronila. „Predsa si ty, má milá, nenie spravodlivá!.“ Tretí raz sa napila, dušičku pustila. „Predsa si ty, má milá, nenie spravodlivá.“

V hornom dolnom konci, [: v richtarovom dvorci :] [: leží richtárov syn :] na ťažkej nemoci. Mať sa ho spytuje: „Syn môj, čože ti je? Čí ťa hlávka bolí a či bôčok biely?“ „Hlávka ma nebolí ani bôčok biely. Jaj, mamička moja, tam je má frajerka. Jaj, mamička moja, chojteže ju konať. Ak vám ju nedajú, tak misím dokonať.“ „Pánboh daj dobrý deň, prišla som vás konať. Ale si nedajte, zdraví ostávajte.“ A keď domov prišla, syn sa jej spytuje. „Jaj, synček môj dobrý, že ti hu nedajú.“ „Jaj, mamička moja, čo vám poviedali?“ „Že hu radi majú, že hu radi vidia.“ „Jaj, mamička moja, keď vám hu nedali, misím hu zanechať, tak misím dokonať.“ Zvony zazvonili, ľudia sa spytujú. Richtárov syn zomreu na ťažkej nemoci. Ona kupy chytla, na vodu bežala. Kupy položila, priam dušu pustila. „Keď ste nám bránili, mohli ste nám dávno. Mohli ste nám nedať nôcky tráviť darmo. My sme sa chybili, chybí sa celý svet, akoby odpadou z červenej ruže kvet.“

„Čo som ti urobila, prečo sa na mňa hneváš? Pred každým ma ohováraš, že ma už tak zanaháš. Môže sa to ľahšie stať, že ja môžem ťa nahať, ale tebe ľúto bude, keď ja budem s iným stáť.“ Šla Marienka k sobášu, bežal Janko ku oknu, od bolesti, od žalosti zavolal na svú matku: „Jaj, mamička premilá, poďteže sa podívať, jak by mi nemalo ľúto byť, keď ju vidím s iným stáť? Jaj, mamička premilá, choďteže po maliara, dám si ju ja odmaľovať, nech mi je pred očima.“ Maliar nemal kedy prísť, mládenec musel umrieť, pre jednu pannu falešnú musel z toho sveta zísť. Jak Marienka počula, hneď na cmiter bežala: „Bohdaj som ťa, môj najmilší, bola nikdy neznala.“ „Choď ty do domu svojho a cti manžela svojho, ja tu budem spočívať až do dňa súdneho.“

Keď som išiel cez ten hájik, cez ten hájik zelený, stretol som tam švárno dievča, malo vienok zelený. „Dobrý večer, moja milá, prišiel som ťa navštíviť, prišiel som si, moja milá, zdravia, šťastia vyprosiť.“ „Akô zdravia, čo za šťastia, keď si celý život môj, až ma ty máš zanechati, zanechá ťa pán bôh tvoj.“ „Už je milá, už je darmo, bráni celá rodina, že si ty panna chudobná, podľa mňa není rovná.“ „Keď som ja panna chudobná, tys’ nie taký bohatý, za tú našu vernú lásku nech nám pán bôh zaplatí. A keď si aj čo pomyslím, aj to sa mi môže stať, keď s inou na sobáš pôjdeš, tenkrát mi môžu cengať.“ Už milý na sobáš ide, muzikanti mu hrajú, a tej jeho prvej milej pri skonaní cengajú. Keď už prišlo v prvom rôčku o dvanástej hodine, otvorili sa milému na jeho izbe dvere. „Počula som, môj najmilší, že máš novú rodinu, prišla som ti navštíviti, tú tvoju mladú ženu. Nie tak tvoju mladú ženu, ako teba samého, ja ťa budem navštevovať do skonania tvojeho.“ Keď už prišlo v druhom rôčku, milý leží v posteli, žena sa ho opytuje: „Mužu môj, čo ťa bolí?“ „Nebolí mňa žiadna rana len láska potajomná, čo sme sa my milovali, rodičia nám bránili.“

Kedz Janko do vojny išel, tak on svej milej povedzel: „Kedz neprindzem za rok, za dva, dopytuj sa, milá, na mňa.“ Kedz už Janko z vojny prišel, už on svej milej nenašel. „Keby vedzel tú cestičku, kadze nesli mú Haničku?“ Tá cestička povedomá, rozmajrínom vysadzená. Trikrát ten cinter obišel, leč on svej milej nenašel. „Kto to chodzí po mém hrobe, nedá v mém hrobe pokoje?“ „Ja to, milá, ja to chodzím, tú zelenú trávu brodzím. Dze si, milá, ručník dala, co si ode mňa prijala?“ „Ten ručník má pani máma, rekni, aby ci ho dala.“ „Dze si, milá, prsten dala, co si ode mňa prijala?“ „Ten prsten má pani máma, rekni, aby ci ho dala.“ „Ostávaj tu, milá, zbohem, odpočívaj tu s pokojem.“ „Dzekujem ci za to, milý, za to tvoje navščívení, že sa tak na mňa spytuješ a mňa tak verne miluješ.“

[: Ked som išiel cez jeden les, :] pleli tam tri panny oves. „Pomáhaj pánbo, panenky, nenie tún’ mojej frajjérky?“ „Nenie, čo by tún’ robila? Ščera týden pohreb mala.“ „Ukážte mi tú cestičku, kade vezli frajjérečku?“ Tá cestička velmi známa, rozmarínkom vysádzaná. Dvakrát som cinter obešel, milej hrobek som nenašel. Trikrát som cinter obešel, milej hrobeček som našel. „Kdo to chodzí po mém hrobe, prečo mi nedá pokoje?“ „Já to, milá, já to chodzím, já studzenú rosu roním. Dzes’, Anička, dary dala, kerés’ ode mna prijala?“ „Dala som ich tvéj materi, puscila jich po Dunaji. Dzes’, Janíčko, ručníček dal, kerýs’ ode mna obdržal?“ „Já som ten ručníček zedral, ked som si krev s ním pucuval. Dzes’ Anička, prsten dala, kerýs' ode mna prijala?“ „Já som ten prsten stracila, ked som na trávu chodzila.“

„Pani mámo, kde je vaša dcéra? Prišiel som ju navštíviť. Tri roky, čo som ju nevidel, rád bych sa s ňou potešiť.“ „Moja dcéra na cinteri leží, tam ona má postielku, môžeš si nemysleť, môj milý Janíčku, že ti bude manželkou.“ „Pani mámo, ukážte mi cestu, kde má Náninka leží.“ „Tri ruže červené, dajú ti znamenie, kde je tvé potešenie!“ Išiel cestou celý uplakaný, slzy z očí vylieva, že už svej Náninky, svej srdenenky, že už viac neuhlieda. „Ach, Náninko, mé milé srdenko, prerekni mi slovenko.“ „Kebych mluviť mohla, aj bych hore vstala, mám zemdleté telenko.“

Káčor na doline, kačka v bukovine, káčor kačku volá: „Vrác se, duša moja.“ „Veru se nevrátím, veneček nestratím.“ Ona se vrátila, veneček stratila. „Rybáre, rybáre, na tichom Dunaji, či ste nevideli môj vienok zelený?“ „Videli, videli, pod trníkom zostal. Veru si si, šuhaj, peknie dievče dostal.“

Pod Muráňom v tej doline čierny havran vodu pije. Pije, pije v veľkom žiali, že mu milá v cudzom kraji. Kto ju videl, nech mi povie, nech sa srdce teší vo mne. Videl som ju, s čiernym očkom žala trávu za potôčkom. Keď nažala, poviazala, na šuhajka zavolala: „Šuhaj, šuhaj, z druhej strany, poď mi dvíhať batoh trávy.“ „Nach ti dvíha otec, mati, nechceli ťa za mňa dati.“ „Otec by dal, matka nedá, že jej dcéra doma treba.“ Jednou rúčkou bremä dvíha, druhou rúčkou prsteň sníma. „Nesnímaj mi prsteň zlatý, bo ma stojí tristo zlatý.“ „Hoc by ťa stál i štyristo, už si moja a najisto.“

Dobšiná, Dobšiná, pekne vystavená, tie dobšinské dievky išli si trávu žať. Ilena nežala, bremä neviazala, leč pod jedným kríčkom paholä zrodila. Tá dobšinská voda tak sa rozihrala, že pekné paholä na breh vyhodila. Pásli tam voliari, pásli oni stádo, najšli tam paholä na breh vyhodenô. Oni nemeškali, richtárom znať dali, a richtár nemeškal, devečky povolal. „Devečky, devečky, ktorá tomu vina?“ „Nie my, nie, pán richtár, leč vaša Ilena.“ Hej, poslau on, poslau mladšieho pougára. „Ilena, Ilena, pán otec vás volá. — Pán otec vás volá na dve na tri slová.“ Pán otec nemeškau, ku Ilene bežal: „Ilena, Ilena, moja dcéra drahá, lebo pod meč kľakaj, lebo v svet utekaj.“ „Svetom ja nepôjdem, pod meč kľakať budem, radšej život ta dám, jak svetom zutekám. Lúčka moja, lúčka, nebudeš zelená, keď sa mi vyleje moja krv červená.“

Jeli, jeli tré pánové, tré vojanští husarové. Jeli cestú, aj necestú, až dojeli k temu mostu. Pod tým mostem pacholátko a to byuo nemluvňátko. Jeden praví: „Vezmime ho!“ a ten druhý: „Nechajme ho!“ A ten trecí, ten byu z boha, vzau pachola do hintova. Ke(d) do mesta dojížďali, na richtára sa pýtali. „Daj, richtáru, vyzvonici, nech sa temu najde maci!“ Ked ponajprv vyzvonili, hned sa ženy pozbíhali. Ked po druhé vyzvonili, hned sa gdovy pozbíhali. Ked po trecí vyzvonili, hned sa panny pozbíhali. Ešče tady jednej není: richtárovej Kateríny. „Tu máš, Kačko, pacholátko, to malučké nemluvňátko!“

[: Páslo dievča pávy :] [: v tom zelenom háji. :] Dievča poblúdilo, pávy potratilo. Sadlo si pod duba, videlo tam orla. „Orlíčku, orlíčku, nevidels’ pávičku?“ „Nevidel, nevidel, ale som jich počul, tam dol na doline, v drobnom rozmaríne, drobný zožierajú, veľký nechávajú pre také dievčence, čo sa vydávajú.“

Pod hájičkom pod zeleným, [: ej, orie dievča s volkom jedným. :] Ešte brázdu nezorala, ej, mati na ňu zavolala: „Ančúš, Ančúš, poďže domu, ej, vydávam ťa, neviem komu. Vydávam ťa Janíkovi, ej, najväčšiemu zbojníkovi. V noci príde, v noci tajde, ej, nič dobrého nedonesie. Len košielku vyparenú, ej, a šabličku skrvavenú.“ Bielu plachtu potrhala, ej, kým šabličku utierala. Už v Liptove vyzváňajú, ej, už Janíka opatrujú. Už v Liptove odzvonili, ej, už Janíka ulapili. Už ho vedú cez Košice, ej, plačú za ním tri dievčice. Jedna plače, druhá kvíli, ej, tretia sa mu lapá šiji. „Janík, Janík, srdce moje, ej, čo tu vidíš všetko tvoje.“ „Vidím, vidím zoreničku, ej, prenešťastnú šibeničku. Kebych ja bol o tom vedel, ej, že ja na nej viseť budem, bol bych ju dal vymaľovať, ej, striebrom, zlatom povykladať. Po spodku len toliarami, ej, a po vrchu dukátami. Naprosredku mramor, skalu, ej, kde položím moju hlavu.“

[: Pod hájičkom pod zeleným, :] [: ore dievča volkom bielym. :] Ore, ore, preoráva, mamka na ňu povoláva. „Pojže, céra, pojže domu, dala som ca, neviem komu. Dala som ca Janíčkovi, borovému zbojníkovi.“ Janíček je taký zbojník, vie po hore každý chodník. Každý chodník, každá cestu, kaje choja páni k mestu. „Janko, Janko, zle gazduješ, nikdy doma nenocuješ. Večer vyjdzeš, v noci príješ, (v)ždy krvavé šaty neseš. A ja ci ich praci mosím, rozvinúc ich nikdy nesmiem. Jedenkrát som rozvinula, horce som si zaplakala. Našla som tam rukavičku, v rukavice bielu rúčku. V rukavice plno zlata, to je rúčka mého brata. Čo si, Janko, čos’ urobel, kej si mého brata zabel?“ „V noci bolo, nevidzel som, vietor fučal, neslyšal som. Jaká by si žena bola, kebys muža vyzradzela?“ „Taká by som sestra bola, kebych brata zatajela.“

„Búvaj, búvaj, synáček môj, [: nebuď taký jak otec tvoj. :] Tvoj otec je veľký zbojník, vie po hore každý chodník. V noci ide, vo dne príde, nikdy mi nič nedonesie. Len šabličku skrvavenú a košieľku vyznojenú.“ „Mariš, Mariš, biela Mariš! ako si si to spievala, keď si syna ukladala?“ „A ja som si nespievala, len som varovkyňu kliala, že plienočky neoprala.“ „Mariš, Mariš, biela Mariš! obliekaj si biele šaty, pôjdeme sa prechádzati.“ „Tri rôčky sme vedno boli, na špacír sme nechodili. Ešte môžme tri rôčky byť, a na špacírky nechodiť.“ „Mariš, Maríš, biela Mariš, pobozkaj si svojho syna.“ V jedno líčko ho bozkala, a v druhé ho ukúsala. „To ti, syn môj, na pamiatku, keď ti stínal otec matku.“

Čo sa stalo vnove v tom Bendove dvore: Zabil Janík manželku pre druhú frajerku. V tom Bendove dvore smutne hudci hrajú, už toho Janíčka do pút okúvajú. V tom Bendove dvore všetko smutne chodí, už Janík v Plešivci zatvorený sedí. „Dobre tebe, Janík, v tom Plešivskom zámku, druhí sejú, orú, a ty sedíš v chládku.“ „Ej, horká, prehorká je mi to dobrota, veď už dnes tretí deň, čo mi šli pre kata. Budú ma stínati, budú ma vešati, moje drobné deti budú nariekati.“

Stala sa v Tisovci, stala sa novina, Zuza Lukášove muža si zabila. Keď ho zabíjala, slniečko svietilo, a keď ho zabila, hneď sa zarmútilo. „Preč’ si ho, Zuzanka, preč’ si ho zabila? Či pre tie peniaze, čis’ ho neľúbila?“ „Nie pre tie peniaze, len pre tú ednú vec, že som ja nemohla na jeho tvár hľadeť.“ Dobre je Paľovi v tisovskom cmiteri, a Zuze je beda v sobotskom žalári. Už Palíčka nesú tisovskí mládenci, a Zuzičku vedie kat ku šibenici.

Slniečko sa níži, k večeru sa blíži, muzikanti hrajú, hosci sa schádzajú. „Páni muzikanti, zahrajce vesele, už vác nebu(d)ece na moje veselie. Ty, družba najmladší, ze šetkých najväčší, pre boha ca prosím, neukladaj ma s ním.“ Kej bulo spolnoci o jednej hodzine: „Obrác sa, duša má, pravým líčkom ke mne.“ „Ja sa neobrácim, mňa hlavička bolí, není si ty manžel, nenis’ po mej voli.“ Kej bulo spolnoci o druhej hodzine: „Obrác sa, duša má, už som sa ja k tebe.“ „Ja sa neobrácim, mňa hlavička bolí, není si ty manžel, nenis’ po mej voli.“ Kej bulo spolnoci trecia hodzinečka, vrazel jej ostrý nôž, zrovna do srdečka. Ten družba najmladší, ze šetkých najväčší, do komory kročel, nohy (v) krvi zmočel. „Páni naši, páni, už (j)e zlá novina, už mladá nevesta je celá studená!“ Družičky sa radzia, čo jej majú daci, či vienek zelený, či čepec bielený? „Nedáme jej čepec, lež je dáme venec, ona je panenka, a ja som mládenec.“

[: V šírem poli rakyta, :] ej, striebrom, zlatom prekvitá. Pod rakytú stolička, ej, na stoličke Anička. Na stoličke Anička, ej, čaká z hory Janíčka. Už Janíčko z hory jde, ej, nese špalek na hlave. Trikrát se s ním zatočel, ej, hneď mu špalek odskočel. Padol milej do bočka, ej, nedaleko srdečka. Milá na to nedbala, ej, len si rany viazala. Len si rany viazala, ej, k sobášu sa chystala. Choj, Janíčko, k sobášu, ej, pred oltár k tomu sväzku. Od sobášu sa brali, ej, obidva hned plakali. Hned si káže ložu stlac, ej, že ona už pojdze spac. A kej se uložila, ej, dušu hnedz vypuscila. Tam se ludzie stavali, ej, čo jej dajú do jamy. Či jej dajú čepeček, ej, alebo len veneček.

„Žeň sa, šuhaj, žeň sa, ej, žeň sa, šuhaj, žeň sa, tebe ženka treba, ej, tebe ženka treba. Mamka mu nedala, ej, sestra mu kázala. „Pojdzeme, bratku moj, ej, pojdzeme my spolu, pojdzeme my hľadac, ej, tvoju mladú ženu.“ A kedz oni išli, ej, cez zelené lúky, spadel Janko s koňa, ej, polámal si ruky. A kedz oni išli, ej, cez zelené hory, spadel Janko s koňa, ej, polámal si nohy. A kedz oni išli, ej, cez zelený vršek, spadel Janko s koňa, ej, polámal sa šetek. A kedz oni prišli, ej, pred milej biely dom, ona sa spýtala; „Ej, dze je sobášnik moj?“ „Dze by bol? Doma je, ej, chystá si na stole!“ „Šak sa to nepatrí, ej, mladoženíchovi, ale sa to patrí, ej, otcovi, materi.“ Kedz ich uložili, ej, tak jej prikázali, ab’ sa ho netknula, ej, do pol pravej noci. Ona nestrvala, ej, len sa ho týkala, na jeho bielu tvár, ej, ruky založila. „Ľudzia milí, ľudzia, ej, čo sce urobeli, kedz ste živú pannu, ej, s mrtvým uložili.“ Kuchárky sa radzia, ej, čo jej majú daci, či čapček bielený, ej, či venček zelený? „Neni som ja hodna, ej, čapca bieleného, ale som ja hodna, ej, vienka zeleného.“

Ej, umrela mi žena, už som vdovec, dal som ju pochovať do Bátoviec. Ej, ten bátovský kostol pod horama, tam je moja žena pochovaná. Ej, leží ona, leží v čiernej zemi, zelený rozmarín v ruce drží. Ej, kopali jej jamu tri mládenci, nemohli vykopať do polnoci. Ej, ver’ už vykopali do pol pása, tam leží má žena, aj jej krása. Ej, mala dvesto rokov bez päťdesiat, škoda mojej žene v zemi ležať. Ej, otvorím jej bránu v cintoríne, azda moja žena domov príde. „Ej, nebojže sa, neboj, neprídem ti, lebo ty máš veľa drobných detí.“

Sedí straka na kope, trepe chvostom konope, natrepala tri kyty, priam ich ta šla prepiti. Tak sa ona napila, že komára zabila. Komár leží na dvore, muška plače v komore. „Neplač, muška, nič ti je, veď ti komár ožije.“ „Horkô jemu ožiti, keď je na smrť zabitý.“ Sadlo z neho vybrali, za sto zlatých predali, a koštičku za meru, to je pravda, hej, veru!

Preneščasné boli hody sokolovské, keď sa potopili dievčence drahovské. Sokolovské zvony naším sezváňajú, drahovské dievčence do čúna sedajú. Sokolovské zvony naším sezvonili, drahovské dievčence z čúna vypadali. A keď už padali, mynáré dívali, ony, nebožiatka, briežka sa chytali. „Mynáré, mynáré, čo za srdcá máte, keď vy tým dievčencom ruky nepodáte? Katušce pátričky a Maríšce knížku, azda by sa ony priblížili k briežku.“ Katuščíne ruky, briežka sa chytajú, Maríščíne vlasy po vode splývajú. Plachetka bielená na breh vyhodená, a stará mamička nad ňú zalomená! „Vy, stará mamička, otvírajte lesu, už vám ty dievčence utopené nesú.“ Drahovskí mládenci ve dva rady stáli a keď ím spievali, suzy ím padali.

V Borovci na konci, tam sa voda točí. Evička Domakiech smele do nej skočí. Keď do nej skočila, ručenkú kývala, Evička Domakiech na boha volala. Borovskí mládenci tej noci nespali, Evičku Domakiech v vodenke hledali. Vy stará Domáčka, otvárajte lesu, už vašu Evičku v bílej plachte nesú. Borovskí mládenci, berte si ručníčky, pójdete sprovádzať Evičku z vodičky. Borovské dievčence vážte si venčeky, pójdete sprovádzať Evičku z vodenky. Borovskí mládenci ve dva rady stáli, tak hu naríkali, jak by hudci hráli.

[: Brodí Janík kone :] [: v tej dunajskej vode. :] A keď ich vybrodil, sám sa do nej hodil. Milá nemeškala, k šifárom bežala. „Šifári, šifári, pristavte ty šify! Už je utopený moje potešení!“ Prvý raz zatiahli, rybôčku vytiahli. Druhý raz zatiahli, klobúčik vytiahli. Tretí raz zatiahli, Janíka vytiahli. „Toto je tá ryba, mojmu srdcu ľúba!“ Milá nemeškala, k zvonárom bežala. „Zvonári, zvonári, zvoňte na vše strany! Už je utopený moje potešení!“ Milá nemeškala, k hrobárom bežala. „Hrobári, hrobári, kopte takú jamu, čo dva do nej ľahnú!“ Milá nemeškala, k tišliarom bežala. „Tišliari, tišliari, robte takú truhlu, čo dva do nej ľahnú!“ Milá nemeškala, hneď domov bežala. Od veľkého žiaľu priam umreť musela.

Myjava, Myjava, čo si tak boľavá, [: keď do teba teče :] vodenka krvavá. Neteče, neteče, ešte len počína, utopil sa Janko s čiernyma očima. A keď sa už topil, kamarátov volal: „Kamaráti moji, už som sa vám schoval! Už som sa vám schoval pod tichú vodenku: Podajže mi, milá, tú svoju ručenku.“ A keď mu podala, horce zaplakala: „Jako si sa kúpal, keď ťa voda vzala?“ „Ja som sa nekúpal, jach len kone brodil, tuším ma sám pán bôh do tej vody hodil. Hodil ma on hodil, do tej hlbočiny, že som si nevšímal chudobnej dievčiny.“

Na Považskej doline veľká hubočina, utopil sa Adaško s čiernyma očima. „Čo si mi, Adaško, čo si mi zanechal, keď sas’ tak nanáhle ze sveta odebral?“ „Ja som ti zanechal zelený stromeček a pod tým stromečkom červený hrebíček.“ „Čo ma je, duša má, po tvojem hrebíčku, keď mé potešenie pluje pod vodičkú.“

Co sa stalo nové v richtárovom dvore: privalila hlinka Janka od infanterie. Kej ho privalila, na boha zavolal: „O, bože môj, prebože môj, už som dobojuval. Odpíčce, odkážce, k mému regementu, nech ma vytrú aj vypíšu, nepatrím do frontu. Odpíšce, odkážce tej mojej maceri, nech ma ona už nečaká k tej svojej večeri.“ Ale jeho milá žalostne plakala, že ho ona sedzom rokov verne miluvala. „Neplač, milá, neplač, nerob si z toho žiaľ, kej z Dunaja voda vyschne, potom ja prijem k vám.“ „Nebuje to, milý, nebuje to nikdy, bystrá voda ven z Dunaja nevysychá nikdy.“

Čo sa stalo nové v tom zemanskom dvore? Ej, zabili Janíčka farárove kone. A keď ho zabili, po ňom pošlápali, ej, košelenku tenkú na ňom dotrhali. Košelenka tenká, šitá dole krajom, ej, šila hu má milá pod zeleným hájom. Keď hu vyšívala, pekne si spievala, ej, keď mu hu dávala, žalostne plakala. „Načo ti, Janíčko, tá košelka bude, ej, ty pojdeš do vojny, kdo hu nosiť bude?“ „Keď ma dorúbajú, bude mi na rany, ej, a keď ma zabijú, bude mi do jamy.“

Došli ma noviny z kláštornej doliny, že môjho milého kláty privalili. Keby ja vedela, že ho privalili, hneď by moje šaty na čierno barvili. Na čierno barvili, žeby boli čierne, že sa rozlučujú dve srdiečka verné. V noci som nespala, lieky som zháňala, horký jeho lieky, keď ho už obliekli.

Sedzela Mariška na medzi, myslivec sa za nú prechodzí, strelil na lišku, zabil Marišku, tam leží Mariška na vŕšku. Ona má hlavičku zranenú, červeným ručníčkom zvázanú, má oči čierne, líčka červené, zaplače srdenko kamenné. Vyrástli z Marišky tri ruže, žáden ich odtrhnúc nemôže, jenna červená, druhá zelená, tá trecá na bielo prekvitá.

Vyletela holubenka šuhajovi do okénka, vletela mu do maštale, medzi jeho kone vrané. Koníčky sa naľakali holubenku zašlapali. Nebola to holubenka, lež to bola frajerenka.

Čo sa stalo nové v susedeje dvore? [: Strelila Mariška :] do svojho srdiečka. A keď si strelila, na boha volala: „Bože môj, otče môj, čo som urobila?“ Suseda počula na boha volati, išla pod okienko na kamienok stati. „Čo si si, Mariška, čo si urobila, keď od teba tečie tá krú jaká divná?“ „Ja som si strelila do môjho srdiečka, do môjho srdiečka pre môjho tatíčka. Mojej mladšej sestre vydaju nebránte, lebo veru aj tá do neštestia prinde.“

Čo sa stalo nové v súsedovém dvore, skočela Zuzanka, skočela do studne. „Prečo si, Zuzanka, do studne skočela, a snáď že si neni panenka poctivá?“ „Aj, veru poctivá, jaká že bych bola, frajjéri nemala, od kohož by bola?“ Susedoviech Janko už ze dverí kričí: „Spustite jej vedro, ona sa ho chycí.“ Nechycí, nechycí, už jej zvony zvonia, už jej u stolára novú truhlu robia. Truhlu javorovú, vršek orechový, aby bolo lúto tomu frajjérovi.

Hej, v šírom poli je jedlička, hej, dorúbali šuhajíčka peknyho, švárnyho, dala by ja mé srdiečko za neho. Hej, kto neverí, nech tam beží, hej, ešte šabľa pri ňom leží, šablička krvavá, umýva hu jeho milá slzamá. „Hej, pokropte mi hlávku s vodou, hej, pokropte mi očká s vínom, ešte raz, prosím vás, dajte sa mi za to diovča rúbať zas.“ „Hej, načo by si sa rúbať mau, radšej to diovča zanahaj!“ „Nenahám, nenahám, lebo ja to švarno diovča v srdcu mám.“

Pod kostolom na tom vŕšku rúbajú sa pre Marišku. Pre kerú? Za kerú? Kerá mala šnerovačku červenú. „A ja by sa ver’ nerúbau, radšej by ju tak zanahau.“ „A ja ju nenahám, lebo ju ja odmalička dobre znám.“ Kto neverí, nech tam beží, ešte šabľa pri ňom leží, šablička krvavá, umývajú moja milá slzama. Ešte tomu neverila, líčko k nemu priložila: „Milý môj, milý môj! Dve srdiečka, štyri očká, bože môj! Dokiaľkoľvek živá budem, čierne šaty nosiť budem. Akovie? Smutkovie, pre tie naše dve srdiečka cukrovie.“

Oliva, oliva, listeček zelený, povez mi, oliva, kde je môj premilý? Chodí po chodníčku, v zelenom hájíčku, utírá si slzy svú bílú ručičkú. „Povez mi, slavíčku, však lítáš v hájíčku, čis’ ho ty nevidel chodit po hájíčku?“ „Chodí on tam, chodí, šabličku si brúsí, pre svú frajerečku rúbati sa musí.“ „Rúbajte sa, jagri, a mna nelitujte, ani kvapky krve ve mne nenechajte. Rúbajte ješče víc, já na to nedbám nic, pre moju najmilšú podstúpím ran tisíc. Omdlévám, omdlevám, milá o tom neví, pošlite mi pre nu, snad se mi zahojí.“ Milá to zvedela, hnedky pospíchala, nad svojím úprimným horce zaplakala: Kde slzička padla, hned krev zastavila, kde hubička padla, ranu zahojila.

V tom Uhrovskom poli chlapci pasú voly, a keď ich napásli, do bitky sa jali. A keď ich napásli, do bitky sa jali, chudobnej matere synáčka zabili. „Otvárajte, mamka, otvárajte dvere, už sa z vášho syna nevinná krev leje. Otvárajte, mamka, otvárajte lesu, už vášho synáčka zabitého nesú.“

Bili sa hájnici, zabili bojtara, [: tam (h)o oni juhodzili dole do Dunaja. :] Prišél k nemu otec: „Stan, Janíčko, hore, šaty nove, šnoruvané sú na tebe hnilé.“ Prišla k nemu maci: „Stan, Janíčko, hore, čižmy nové korduvané sú na tebe hnilé.“ Prišla k nemu sestra: „Stan, Janíčko, hore, košelenka vyšívaná je na tebe hnilá.“ Prišél k nemu aj brat: „Stan, Janíčko, hore, širák nový, kosierkový je na tebe hnilý.“ Prišla k nemu milá, jag (h)o uvidzela, zalomila bielé ruce, padla do Dunaja.

[: Ej, topoľ, topoľ, :] [: zelený topoľ :] Kedz ma ty nesceš, dajže mi pokoj. Kedz ma ty nesceš, budzeš banovac, prídu ma inší chlapci namlúvac. Ej, prídu, prídu tí Vysočané. Tí Vysočané v čiernych halenách zabili Janka v zelených horách. Keď ho zabili, zamordovali, ma jeho hrobe kríž postavili. Ej, krížu, krížu ukrižovaný, tu leží Janko zamordovaný.

Pásol Janko dva volky, hej, pásol Janko dva volky [: na zelenej otavki. :] Prišli k nemu hájnici, hej, prišli k nemu hájnici, tí mošovskí zbojníci. „Daj nám, Janko, halenku, hej, daj nám, Janko, halenku, spásol si nám otavku.“ „Ja si halenku nedám, hej, ja si halenku nedám, ja sa s vami pojednám.“ Tak sa oni jednali, hej, tak sa oni jednali, až Janíka zabili. Tam on leží na vŕšku, hej, tam on leží na vŕšku, v peknom bielom lajblíčku. Ktože ho tam narieka, hej, ktože ho tam narieka? Otec, mati, frajerka. Otec, mati žalostne, hej, otec, mati žalostne, a frajerka falošne.

[: Keď som išieu cez ten háj, :] [: cez ten háj zelený, :] stupiu som tam na kameň, na kameň studený. A tam pod tým kameňom tri krvavé peny. A pod tými penami šuhaj porúbaný. „Ej, deže ťa rúbali, ej, deže ťa sekali?“ „Na zelenej lúce!“ „Ej, mohou si sa brániť, máš valašku v ruce!“ „Ej, veď som sa dosť brániu s dvoma ručičkama, až mi krvička tiekla dolu rukávkama.“

Hej, sponiže Budína prišla smutná novina: Keď šuhajka ženili, že ho vtedy zabili. Ktože ho tam narieka? Nik, krem jeho milenka. Nemá viacej rodiny, bo bol z cudzej krajiny. Do Budína behala, tam lekárov hľadala, sľubovala dukáty, že im ona zaplatí. Kým lekári dobehli, bez duše ho nalezli.

V dlhopolskéj rubanine leží Janko, zrúbaný je. Kto ho rúbal, nech ho hojí, nech ho vezie k felčiarovi. Kto ho rúbal? Jeho bratia, horší boli jako katia.

Okolo Trnavy chodníček krvavý, kto ho dokrvavil? Janko dorúbaný. Tak ho dorúbali ako v hore do pňa, až mu od tej krve košelenka zmokla. Košielka bielena, šila ju Iliena, šila da ju v noci pri zelenej svieci. Keď ju došívala, žalostne spievala, keď na mňa dávala, žalostne plakala.

U susedov za dverama stojí postel [: s perinama. :] Na posteli Janko leží, Anička mu hlávku drží. „Nedrž, milá, ťažko ti je, ešte ťažšie, jako je mne. Daj, Anička, šatku tvoju, uvážem si hlávku moju.“ Ništ Anička nemeškala, vyšívaný ručník dala. „Daj, Anička, šatku inšiu, abys’ mala škodu menšiu.“ „Ručník bude, ty nebudeš, tu mi, Janíčko, zahynieš, oj, zahynieš.“ „Keď ja umrem, bude inší, tvojmu srdcu najmilejší.“

Co sa stauo vnovje pod cáhnofskú fárú, Joženku Turečku porubali v huavu. Už Joženku vezú do ranšpurských zánkú, ešče sa ohlédá do Valových gankú. „Co sa tam, Jóženko, co sa tam ohlédáš, šak ty tam,Jóženko, tvej mamičky nemáš?“ „Bár nemám mamičky, šak mám frajírenku, ona mi opere z krvi košelenku.“

[: Zabili Janíčka na holi, na holi, :] [: bola by to pravda, :] bola by to pravda, lebo ni, lebo ni? Akže by to pravda nebola, nebola, keď som sama na to, keď som sama na to hľadela, hľadela. Zabili Janíčka niže Vrbového, ktože ho narieka, ktože ho narieka? Frajerečky jeho. Jedna ho plakala, druhá zvoniť dala, tretia mu z kameňa, tretia mu z kameňa hrob vykopať dala. „Keď ma pochováte, položte ma v hájku, budú ku mne chodiť, budú ku mne chodiť dievky na fijalku. Dievky na fijalku, nevesty na trávu, budú ony vedieť, budú ony vedieť, v akom som ja kraju.“

V mikulášskej kompanii leží milý porúbaný, leží, leží zabitý, rozmarínom prikrytý. Zvoňte zvony po vše strany, umrelo mi potešení, odpadnul mi z ruže kvet, bude plakať celý svet. Pokiaľkolvek živa budem, čierne šaty nosiť budem, čiernu pantlu na rukú, pre tú ľubosť velikú.

[: Na zelenej pažiti leží Janík zabitý. :] Kto ho zabil, ten ho zabil, my nevieme, ale si ho my panenky pochováme. Kdeže ho pochováme? kdeže ho uložíme? Uložme ho do hájička zeleného, tam mu môžme zaspievati pieseň jeho. Hrob pri hrobe kopali, milú s milým schovali. Ešte boli jaré žitko nepožali, už tí naši v chladnej zemi rok ležali.

[: Plače dievča :] na doline, [: ej, zobrali ho na zeline. :] Keby vedel, čo mu vzali? Ej, pekný ručník vyšívaný. Keby vedel, ktorý hájnik? Ej, Gašparovie pán úradník. Keby vedel, či bez viny? Ej, podpálil by dve dediny. Jeden Prosiek, druhú Belú, ej, a to všetko pre mú milú. Prosiek horí, Belá nechce, ej, lapili ma pri neveste. Keby vedel, kto ma zradil, ej, doraz by ho dneska zabil.

Zoťali brezu, [: už ju vezú, :] už na ňu chlapci [: nepolezú. :] Už sa tá breza vyvalila, čo veľa ľudí ochladila. Ej, ochladila, kým hor’ stála, kým ju sekera nezoťala. Už sa tá breza nezelená, už je i stade odvezená. Plakali chlapci i dievčatá, že je tá breza už zoťatá.

„Výndiže, služebník, výndiže von, kto to klope a nevolá. Ak prišiou žebráčik, almužnu mu dám, ak prišiou hosť, vyndem vonka sám.“ „Nie je to žebráčik, ani hosti, smrti preukrutná za dvermi stojí. Smrti preukrutná nemá nosa, len zuby velikie, v ruki kosa.“ „Zapriahnite kone mi, kočiši, ideme utekať spolu šeci.“ „Bláznivý človeče, rozpomeň sa, kde budeš utekať, dohoním ťa. Ty pôjdeš na koni a ja peši, ešte mi neújdeš spod nebesí. Ty pôjdeš na koni na celý rok, a ja ťa dohoním na jeden krok. Kde pôjdeš, kde újdeš, kde sa podieš? Už ty môjho meču viac neújdeš.“