ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedže furman dolinom, dolinom, a zbujnici bŕezinom, bŕezinom: „Hop, stoj, furman, nejehoj, nejehoj, śteri hone veprongoj, veprongoj!“ „I veprongoj sobje som, sobje som, jo ne sluga, teś ne pon, teś ne pon. Kebe belo na roli, na roli, nedal bef śe po voli, po voli, ale že je v doline, v doline, tam zbujnici f tambore, f tambore.“

Na Cvenglovom vršku jasný ohník horí a okolo neho desať chlapcov chodí. Chodia oni, chodia, baltami zvíjajú, hej, veď Janošíka verne si vartujú. Desať jich vartuje, a jeden gajduje, Janošík si sladko spí a odfukuje. Ako si on takto sladko odfukuje, Ilčík, bystrý chlapík, hore ho vzbudzuje. „Vstaňže hore, Janko, choj dačo uloviť, akože si budeš dobrých chlapcov živiť?“ „Ilčíčku, Ilčíčku, vyskoč na jedličku, hoj, pozriže, pozri, či mi dačo vezú.“ „Vezú, vezú, vezú, ale jich je mnoho, sto jich je s koštúrmi a toľko bez toho!“ „Nebojže sa, neboj, tej veľkej hromady. Hej, postoj, kočišu, skladaj dolu lády.“ „Keby sme neboli pod zeleným hájom, veru bych sa spýtal, či si jim ty pánom.“ „Kebys’ sa bol spýtal, ale sa nespýtaš, veď ty za to slovo tu dušu zanaháš. Hej, a vy sypajte peniaze do jamy, nech jich netrovíme ani my, ani vy!“

Nenazdau som sa ja v Klenovci na krčme, že by ma bou zradiu môj gajdoš falošne. Prišieu on ta, prišieu s Nemci i s hajdukmi, dau on moje ruky v tie preťažké muky. Janošik, Janošik, nepobožné dieťa, kebys’ bou nezbíjau, nelapali by ťa. Šak som ja nezbíjau chudobných sedliakov, len pánov zemanov, tých zlých prokurátrov. Janošik, Janošik, tvoje biele ruce už nebudú zbíjať kupecké truhlice. Gombári, kramári už bezpečne pôjdu, ani súkeníci báť sa ťa nebudú. Tebe, milý Hunka, čvo si vo väzení, bohu ťa porúčam v tomto mém trápení. Bohu ťa porúčam, bohu poručujem, už sa ja, môj Hunka, s tebou rozlučujem. A tebe, Uherčík, čvo si na slobode, srdečne ti žiadam, maj sa na pozore. Janošik, Janošik, de je tvoj palašik? V Klenovci na Studne, pri červenom víne. Klenovec, Klenovec, hospoda má milá, bodaj si zhorela, keď si ma zradila. Kto tu pieseň skladau, nebou to žiadny pán, ale bou Janošik, zbojnícky kapitáň.

Čo sa stalo vnove v tej hore tamborskej, [: zabili tam Janošíka :] [: v stolici Ľuptovskej. :] A keď ho zabili a ho pochovali, plné štyri kily hrachu pod neho vsypali. Janošík, Janošík, ty bezbožnô dieťa, keby si ty nebol zbíjal, nelapili by ťa. Veď som ja nezbíjal chudobných žobrákov, ale som ja veru zbíjal pánov vlkolakov.

Zabili, zabili Demikáta Paľa, mali dovolenie od pána Šurmana. Ej, veď ho zabili Bezekovci planí, ulakomili sa na ten turák márny. Vedľa Bezekovcov krvavý chodníčok, ktože ho krvavil? Demikát Palíčok. Nik ho nenarieka, krem jeho frajerka, ktorá je v Klokoči najhodnejšia dievka. Dívali sa páni zo Sáskej bučiny, ako Demikáta Palíka mučili.

Čo sa stalo vnove na Kobeliarove: Chytili Vdovčíka pri milej v komore. Jak ho ulapili, tak ho poviazali a v nočnú hodinu do Rožňavy dali. Rožňavskí pánovia tak sa čudovali, že Vdovčíka vedú pod karabínami. „Pánovia, pánovia, pýtam vás prvý raz, dajte mi tú babu do hrsti hoc len raz.“ Oni mu nedali, bo sa obávali, že by v starej babe priam kosti sprašťali. „Pánovia, pánovia, pýtam vás druhý raz, dajte mi opasok opásať ešte raz. Zlatými gombíky opasok obitý, a každý gombíček stojí doliar bitý.“ Oni mu nedali, bo sa obávali, že by ho v opasku viac neprevládali. „Pánovia, pánovia, pýtam vás tretí raz, dajteže mi ten stĺp obhajduchovať raz.“ Pol centa železa na svojich nohách mal, ešte on dva razy stĺp obhajduchoval. A na treťom raze tak sebe podskočil, až na ten stĺp na hák ten kat ho obesil.

Zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny, jeden bol Kapusta, druhý bol Ursíny. Kapusta, Ursíny, to bol chlapík silný, našli sa silnejší, čo ich obesili. „Kapusta, Ursíny, čože si pokradol, že vás poviazali do mocných povrazov?“ „Veď sme neukradli iba jeden kotál, už nás idú vešať na bystrický chotár. Na bystrický chotár, nad jakubskú vodu, už mi zaviazali tú moju slobodu. Keď ma šikovali cez to dolné pole, žienka za mnou volá: ,Vráť sa, srdce moje.‘ ,Akože sa vrátim, keď som poviazaný, už ma majster čaká pod šibenicami.‘ Keď ma šikovali, cez tie dolné lúke, žienka za mnou volá: ,Podajme si rúčke!‘ Keď ma šikovali hore cez Bystricu, už mi otvárali hajdúsi temnicu.“

[: Čie sa to ovečky na tom grúne pasú? :] [: To sú Janíkove, :] čo ho vešať idú. A keď ho už viedli cez to šíre pole, milá naňho volá: „Vráť sa, srdce moje.“ „Akože sa vrátim, keď som okovaný, čakajú ma kati pod šibenicami. Nevešaj ma, kate, nevešaj ma hore, kým sa ja odberiem od otca, matere.“

Od Mikuláša v tom poli [: nesie sa Janík :] na koni. Nesie sa, nesie plačúci, že je na vojnu nesúci. Odkážte mojej materi, nech ma nečaká k večeri. Ani na zajtrá k obedu, bo ma na šibeň povedú. Nevešajte ma na duby, tam ma zožerú holuby. Al’ ma zaveste nad vodu, kde chodí milá po vodu. Keď bude vodu načierať, bude holúbky odháňať. Heš, heš, holúbky, heš, heš, heš, môjho milého idu zesť.

Horeže, len hore, ešte zhora vyššie, išiou by som k milej, keby bolo bližšie. Poľana, Poľana súsedovho Jana. Poľanu skosili, Jana obesili. Poľana, Poľana, popod Poľan’ prte, kamaráti moji, len za mňou sa vrťte. Hore pod Poľanou zbíjau som kramárov: dolu košarisky dávau som Mariški. Hore pod Poľanou voľačo sa blýska: vono to môj milý na píštelke píska. Hore pod Poľanou voľačo sa belie: moja najmilejšá košielečku perie. Hore pod Poľanou pekný ohník horí, moja frajerôcka pri ňom kravy dojí. Ondrášku, Ondrášku, des’ dau tú valašku? Ej, veru je na holi, zaťatá v javory.

Na tej pustej hore pekný oheň horí, a pri tom ohníčku dvanásť chlapcov stojí: Jeden dorúbaný, druhý dosekaný, a ja nebožiatko koňmi došliapaný. Kamaráti moji, tu ma nenahajte, k tureckým hraniciam pochovať ma dajte, k tureckým hraniciam do tej zahradečky, kde má moja milá pekné fijalečky.

[: Slúžilo dievča na fare, :] [: nemalo otca, matere. :] Len tri kľúčiky od veži, kde dvanásť zbojníkov leží. Jedenásť ích tam zabilo, len Janíčka si nechalo. „Tu lež, Janíčko, tu lež sám, príde ťa súdiť radný pán.“ „Nevešajte ma na duby, lebo ma zedia holuby. Lež ma zaveste na jedlu, kde milá chodí pre vodu. Keď milá vodu ponese, vtáčatá zo mňa odžene.“ „Ej, heši! heši! vtáčatá, už je hlavenka načatá. Ej, heši! heši! z milého, z telenka jeho bieleho.“