ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi dvoma vrchy, mezi dolinami hrubie vojny stoja mezi táborami. Na Dunaju stála, tri ručníčky prala, za tima ručníčky tri krvavie peny, za tima penami sokol malovaný. „Povezže, sokolík, čo tam dolu slýchat?“ „Ked počnem vypravat, ty budeš nariekat, že tvojho milyho v poli prestrelili, v poli prestrelili, na kusy sekali.“ „Keby som vedela, že leží na deske, dala by mu zvonit i v Rožnave meste. Keby som vedela, že leží na márách, dala by nm zvonit na dvanácti farách. Keby som vedela, že už leží v truhli, dala by mu zvonit na té Slanskej turni.“

[: „Pani mamko, peknú dcérku máte, :] [: ale si ju doma nechováte :] — tam! Vaša dcérka teraz doma není, pleje ona rozmarín zelený — tam!“ A keď ona rozmarín vyplela, kompaniu husárov videla — tam! „Vy husári, pre boha živého, videli ste mojeho milého? — tam!“ „Ej, videli, ale nie živého, leží šabľa vedľa bôčka jeho — tam! A tá šabľa celá je krvavá, dorúbala švárneho šuhaja — tam! Keby bola má milá vedela, bola by sa do vody hodila — tam! Do tej vody, do tej hlbočiny, čo v nej žijú hady, žaby, ryby — tam! Ta ja pôjdem na vysokú väžu, budem hľadeť, skäde ho povezú — tam! Jeho truhla meďou je obitá, jeho milá smútkom je prikrytá — tam!

Hory, hory, čierne hory, však nad vami smutno stojí; sestra bratu hlavu myje, do vojny ho vypravuje. „Ach, môj bračok premilený, kedyže mi prídeš z vojny?“ „Sestra moja premilená, vyjdiže von po tri rána.“ Prvé ráno von vyzrela, biele zore uvidela: „Ach, bože môj, premilený, už je môj brat oblečený.“ Druhé ráno von vyzrela, červené zore videla: „Ach, bože môj, premilený, už je môj brat v prudkom ohni!“ Tretie ráno von vyzrela, čierne zore uvidela: „Ach, bože môj, premilený, už je môj brat pokosený! Všetci páni z vojny idú, môjho brata koňa vedú: Páni, páni, radní páni, kde ste môjho brata dali?“ „Veď sme ti ho neprepili, ani v kartách neprehrali: Tam ti leží pri Dunaji, v čiernej zemi zakopaný.“

Na tej lúce, na tej lúce na zelenej, [: pri studienke pri zrubenej :] stojí koník, stojí koník osedlaný, na ňom Janík dorúbaný. Prišla k nemu, prišla k nemu milá jeho, stojí pri ňom, ľutuje ho. „Milá moja, milá moja, nestoj pri mne, rozpukne sa srdce vo mne. Rozpukne sa, rozpukne sa na tri kusy, vo vojne sa rúbať musí.“ Idú gule, idú gule za guľami, leje sa krú rukávami. Idú šable, idú šable za šabliami, leje sa krú potokami. Šeci páni, šeci páni z vojny idú, a môjmu len koňa vedú. „A vy páni, a vy páni, radní páni, kde ste môjho zanehali?“ „Šak sme ti ho, šak sme ti ho neprepili, ani v kartách neprehrali. Tam ti leží, tam ti leží pri Dunaji, žerú ti ho straky, vrany. Straky, vrany, straky, vrany, jašterice, tam je tvoje verné srdce.“

Na prievoze stála, žalostne plakala: [: „Prevez, prevez, prievozníčku, dám ti pol toliara.“ :] Nemala čím platiť, musela sa vrátiť, musela tá švárna panna milého utratiť. Šiel jej milý z vojny všetok dorúbaný, tam za vodou v čiernej zemi leží zahrabaný. Chcela ho videti, s ním sa potešiti, jeho hlávku dorúbanú šatkou obviazati.

Išlo dievča na jahody, malo šaty novej mody. Prievozníček sa ho pýta: „Kde ty ideš, Pavulina?“ „Išla by som na jahody, jako prejdem cez ty vody? Nemam peniaz prievoz platic, musim sa ja domov vratic.“ „Bar ty nemaš prievoz platic, nemusiš sa domov vratic. Sadni si ty do čunečka, budeš moja frajerečka.“ Do čunečka sebe sadla, o svem milem vypravala. „Ja mam na vojne mileho, nepotrebujem ineho.“

Belehrad, Belehrad, tá turecká skala! Nejedna mamička synka oplakala. Plakala aj plače, slzy jej padajú, na tvrdom kameni jamy prebíjajú. Oplakáva milá tiež svojho milého, že sa jej nevracia zo sveta širého. Mati sa jej pýta: „Čo ti je, dcéra má? Jakú to boľasť máš, že neodpovedáš?“ „Ach, mamička milá, však mä nič nebolí, lež to mi chybuje, že milý nechodí.“ „Jaj,“ skríkla mamička, „sedlajte koníčka, iďte pre farára, zomdlieva Anička. Sedlajte druhého, iďte pre milého, a on v nej zadrží sám ducha živého.“ Bežali, bežali, videli zďaleka, že milý ostrohou pobodá koníka. Bežali, bežali, ze všetkej svej sily, s touto novinečkou Aničku kriesili. „Anička, srdiečko, povstaň hore z lože, už ten lekár ide, ktorý ti pomôže.“ „Vždycky mi noviny za novinami šli, že môjho milého na vojne zabili.“ Ale včul mi prišla novinečka istá, že môj milý ide od Nového Mesta.“

Súčanskú dolinú chlapci maširujú, postretli dievčinu, čo niesla zelinu. „Postojže, dievčina, daj dolu zelinu, budeš oplakávať súčanskú dolinu.“ Keď bolo o týdeň, plakala celý deň, keď bolo o mesác, plakala ešte vác. Keď bolo o roce, chodila po lúce, nosila si synka na svej pravej ruce. „Čo ti mám, synu môj, čo ti mám urobiť, či ťa mám vychovať, či ťa mám utopiť?“ „Len ma vy, mamičko, len ma vychovajte, keď ma vychováte, za husára dajte. Bude vás, mamko má, bude vás pochvala, že ste vychovali švarného husára.“

Hore Mikušovci chonníček dlážený. Chtože ho vydlážel? Šohajíček švárný. A kej ho vydlážel, na vojnu ho zali, ty jeho rodzičia velice plakali. Jeho stará maci u kasárne stála, tých vojanských pánov preboha prosila. [: „My ci ho nedáme, :] my tvého synáčka sami radzi máme.“ „Chojce vy, mamičko, chojce vy len domov, tam vy pozierajce na ten suchý topol. [: Kej sa rozzelenie, :] [: potom prídzem domov.“ :] Ona pozierala každé božie ránie, ale suchý topol ništ sa nezelenie. Jeden raz pozrela na pravé poludnie: „Chvála pánu bohu, už sa on zelenie!“

Štyri kone na dvore, nikto na nich neore, neore, nikto na nich neore. Oral na nich Janíček, červený jak hrebíček. Keď na konci dooral, na svú milú zavolal: „Ach, duša má, poď ke mne, až ti poviem, čo je mne. Ach, bolí ma hlava má od tvojeho klamaňá.“ „Bolí ma též hlavička, dobila ma mamička. Dobila ma pre teba, že ma nedá za teba. Za teba ma nedajú, môžeš chodiť za inú.“ „Mal bych chodiť za inú, radšej sa dám na vojnu.“ „Na vojnu sa nedávaj, truc rodičum nedelaj.“ „Na vojnu sa predci dám, truc rodičum udelám.“ Hraje, hraje muzika, milá plače, naríká. „Ach, čo plačeš, naríkáš? Šak ma ešče tady máš. Keď budem v tábore stáť, príď sa na mňa podívať. Na koníčka vyskočím, šablenku si zatočím.“

Keď sa milý do vojny bral, svojej milej prikazoval, by sa ona nevydala, päť, šesť rôčkov dočekala, a na siedmy počarala. Tak mu ona počarala, že sa tvrdá zem pukala. „Už môj milý z vojny ide, čože večerati bude? Čože mu ja večerať dám? Či čeliadku zobudiť mám?“ Na to pán boh nôcku dáva, by čeliadka spočívala. „Poď ma, milá, odprevadiť, cez tie hory cez široké, cez tie hory cez široké, pod čerešničky vysoké.“ Tam si oni spolu sadli, tam sa oni zhovárali: „A ty, milá, srdce moje, poískaj mi vlásky moje.“ „A ty, milý, srdce moje, zranené sú vlásky tvoje.“ „Jak by zranené neboli, päť, šesť rôčkov v zemi hnili! Tajdi, milá, tajdi zbohem, veď som ja nie tebe roveň, veď som ja nie ten tvoj milý, ale som duch spravodlivý.“

Vyletel vták hore pod oblaky, mal on peria nado všetky vtáky, nado všetko stvorenie. Priletel on Marke pod okienko, zavolal on: „Hej, milá milenko! Povedz, či spíš, či čuješ?“ „Ach, ja nespím, ja ťa dobre slyším, ale tebe otvoriti nesmím, mám milého vo vojne.“ Tak sa oni spolu zhovárali, až sa oba po reči poznali, potom horce plakali. „Vítaj, milý, z ďalekej krajiny, rozprávaj zlé i dobré noviny, jako sa ti vodilo.“ „Zle sa viedlo, sivá holubenko, dorúbali to moje srdenko, šabľou ho rozsekali.“ „Idem, milý môj, do apatéky, donesiem ti všelijaké lieky, všelijaké zeliny.“ „Čo je mne už po tých tvojich liekach, keď (j)a umrem vo tých tvojich rukách, na tých bielych ručičkách. Choď ty, milá, radšej k farárovi, nech rozkáže tomu hrobárovi vykopať mi hrob nový. Na tom hrobe nápis a znamení: Tuto leží Janík dorúbaný!“ A vtom zbledla Marinka.

V šírom poli hruška stojí, pod tou hruškou tábor leží. Všetkým pánom kone hrali, len milého smutne stojí. „Hore, hore, koník vraný, pod ten kaštieľ murovaný, tam budeš mať stajeň teplú, ja budem mať pannu peknú.“ „Netreba mne stajeň teplá, ani tebe panna pekná, keď ty budeš jesti, piti, mne nemá kto dati žrati. Keď ty budeš spať vo zlate, ja budem stáť v hnoji, v blate, keď ty budeš z tanierika, a mne dajú do rebríka. Keď ty budeš z pohárika, a mne dajú do škopíka.“ „Ej, koníčku sivovraný, čo si taký nahnevaný? Či ťa ťaží tá zbroj moja, či šablička oceľová?“ „Neťaží mňa tá zbroj tvoja, ani šabľa oceľová, lež mä ťažia tvé ostrôžky, čo pichajú moje bôčky. Kdekoľvek mä popichajú, všade krvou zalievajú. Ta mä vyveď na trávniček, vezmi zo mňa kantáriček, nech mä straky, vrany zedia mrcha pánom na znamenia.“