ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Išlo dievča pre vodu cez zemanskú zahradu. [: Prišiel pán, zabil džbán, aha, mhm, zabil džbán. :] „Ticho, dievča, neplač ty, škoda sa ti zaplatí: Za ten džbán toliar dám, aha, mhm, toliar dám.“ Dievča toliar nechcelo, len za džbánom želelo: „Keď si pán, zaplať džbán, aha, mhm, zaplať džbán.“ „Neplač, dievča, neplač ty, za džbán sa ti zaplatí: Za ten džbán hintov dám, aha, mhm, hintov dám.“ Dievča hintov nechcelo, len za džbánom želelo: „Keď si pán, zaplať džbán, aha, mhm, zaplať džbán.“ „Neplač, dievča, neplač ty, za džbán sa ti zaplatí: Za ten džbán kaštieľ dám, aha, mhm, kaštieľ dám.“ Dievča kaštieľ nechcelo, len za džbánom želelo: „Keď si pán, zaplať džbán, aha, mhm, zaplať džbán.“ „Neplač, dievča, neplač ty, za džbán sa ti zaplatí: Za ten džbán seba dám, aha, mhm, seba dám.“ „Chvála bohu na nebi, dostal sa mi pán mladý: Za ten džbán pána mám, aha, mhm, pána mám!“

Bola jedna panská lúčka, no len no, žalo na nej švárno dievča, ej, no len ďalej, no len no. Pán sa na ňu z okna díva, no len no, od ľúbosti až omdlieva, ej, no len ďalej, no len no. „Širuj, kočiš, širuj kone, no len no, pôjdeme na poluvanie, ej, no len ďalej, no len no. Vypolujeme zvieratko, no len no, v šestnástom roku dievčatko, ej, no len ďalej, no len no. Daj bôh štestia trávu žati, no len no!“ Vedelo mu ďakovati, ej, no len ďalej, no len no. Dávalo mu srp, plachtičku, no len no, za tú zelenú trávičku, ej, no len ďalej, no len no. „Nechcem ti ja srp, plachtičku, no len no, len mi podaj pravú rúčku, ej, no len ďalej, no len no.“ Pravú rúčku mu podala, no len no, a žalostne zaplakala — ej, no len ďalej, no len no. „Ani som sa nenazdala, no len no, že by pána muža mala, ej, no len ďalej, no len no.“ „A ja som sa tiež nenazdal, no len no, že by ženu sedliačku mal, ej, no len ďalej, no len no.“

Pojdeme my na lovy, na lovy, tovarišu môj! Na lovičky, na lovy, pod ten hájik zelený, tovarišu môj! Beží zajac po poli, po poli, tovarišu môj! Pusti chrta po vôli, ať zajaca dohoní, tovarišu môj! Beží srna po poli, po poli, tovarišu môj! Pusti chrta po vôli, ať tu srnu dohoní, tovarišu môj! Beží sobol po poli, po poli, tovarišu môj! Pusti chrta po vôli, ať sobola dohoní, tovarišu môj! Beží panna po poli, po poli, tovarišu môj! Pusti chrta po vôli, ať tu pannu dohoní, tovarišu môj! Už sme všecko zlovili, zlovili, tovarišu môj! I zajaca, i srnu, i sobola i pannu, tovarišu môj! Poďmeže sa deliti, deliti, tovarišu môj! Tebe zajac i srna, a mne sobol i panna, tovarišu môj! Ač sa ti krivda deje, da deje, tovarišu môj! Tebe všecká zverina, a mne švárna devčina, tovarišu môj!

Bola jedna cestička, malá, neveliká, išla po nej devečka, švárna, černooká. Postretol ju vývoda na vranom koníčku: „Kam ty, devečka, ideš?“ „Na službu, službičku.“ „Poď, devenko, slúžiti, budem ti platiti.“ „A ty, mladý vývoda, čo mi za službu dáš?“ „Mám stádo kráv na dvore, truhlu šiat v komore.“ Hneď do dvora bežala, vo dvore nič neni, len trávička zelená, aj to neskosená. Do komory bežala, v komore nič neni, iba loža vystlaná, vývoda v nej leží. „Poď, devenko, do lože, ináč byť nemôže!“ „Počkaj, mladý vývoda, nach sviečku vyhasím.“ Sviečku vyhasila, oknom vyskočila. Hneď ona bežala k hájku zelenému. „Oj, hájičku zelený, čos’ taký veselý?“ „Len sa ty nečuduj mojej veselosti, len sa ty počuduj tej svojej chytrosti: Žes’ vývodu sklamala, venkas’ mu nedala, venka zeleného, prstienka zlatého.“

„Zomrem, mamko, zomrem pre pastyrče dzivče!“ „Neumiraj, synu, našo vono budze, našo vono budze, kedz boh dopomože. Dame sebe, dame koscil vybudovac, budu do neho dzivky chodzic, dzivky i parobci.“ Dzivky i parobci, nadobni gdovci, a pastyrče dzivče do ňoho neprišlo. „Zomrem, mamko, zomrem, pre pastyrče dzivče!“ „Neumiraj, synu, našo vono budze, našo vono budze, kedz boh dopomože! Dame sebe, dame moscik vymurovac, budu po ňom dzivky chodzic, dzivky i parobci.“ Dzivky i parobci, nadobni gdovci, a pastyrče dzivče do ňoho neprišlo. „Zomrem, mamko, zomrem, pre pastyrče dzivče!“ „Neumiraj, synu, našo vono budze, našo vono budze, kedz boh dopomože! Dame sebe, dame karčmu vymurovac, budu do nej dzivky chodzic, dzivky i parobci.“ Dzivky i parobci, nadobni gdovci, a pastyrče dzivče do ňoho neprišlo. „Hraju v karčme, hraju, ja gu nim nepujdu, frajira tam nemam, tancovac nebudu. Muj frajir maľučky šče za pecom stoji, šče śe toho ročku na tanec nestroji.“ A pastyrče dzivče na vodičku išlo, na vodičku išlo z dvoma gargalkami. Ej, komu to, komu tak prekraśne dzvonia? Ej, tomuto, tomu kraľoj budzinskomu. Gargalky trucilo, ta tam pobehnulo, ta tam pobehnulo, celo opatrelo. „Co to, bože, co to za umarty celo, očka mu śe śmeju, lička rumeneju?“ A vun śe i schopiu, za bočky ju chopiu: „Tu śi, ptačku, tu śi, davno ja ce lapam!“

Zvalo sa mesto Rakovci, v nem prebývali kuruci. Tam mal jedon kováč dcéru, krajšú, nežli král královnu. Sám král sa zalúbil do nej a hledal si cestu ku nej, ale darmo chodil dlúho, odpírala ona tuho. Kopala baba zahradu, prišol král k nej na poradu. „Ej, babo, babo, daj radu, jak by som sklamal tu pannu!“ „Obleč si šaty panenské a črievičky karmažínské, a jdi od domu do domu, až ku kováčovi tomu, a tam zaklopaj na vráta, otvorí ti sám pán tata.“ „Kdo to klope, kdo to tluká? Mal dosť času vo dne dnuká!“ „Já som kramárka z Opavy, idem na jarmok do Prahy, továr som si už poslala a sama som tu zostala. Prosím, milý hospodári, aby ste mi nocleh dali, lahnem si bárs na lavičku a prikryjem sa sukničkú.“ Keď už bolo ku večeru, volá kováč svoju dcéru: „Anička, choď postel postlať, tá pani bude s tebou spať.“ „Ach, pán otec môj premilý, tá pani sa mi nelíbí, ani som to neslýchala, aby pani s pannou spala!“ „Choď len, Anička, choď zbystra však je to pani bárs čistá.“ Keď už bolo o pulnoci, volala otca k pomoci. „Ticho, Aničko, nekrič ty, a však nás nikdo neslyší.“ A keď bolo rozvidneno, bolo po meste vraveno, že Anička už nie panna, že s uherským králom spala. A keď už bolo po roce, nosila Janka na ruce, a keď si ho kolísala, takto nad ním spievávala: „Ej, čučaj, belaj, synu môj, král Matiáš je otec tvoj!“

Medzi dvoma horami chyžka murovaná, [: v jednej býva Šimo kráľ :] a v druhej Zuzana. A keď začal Šimo kráľ ku Zuzane chodiť, trikrát chyžku obišiel, kým Zuzanu našiel. Iba jeden oblôčok, kde Zuzana spala: „Či spíš, milá, či čuješ?“ Dvere neotvára. „Nespím, nespím, nečujem, dvere neotváram: Bohdaj si ty, Šimo kráľ, pravú nôžku zlámal!“ Neďaleko odišiel na vranom koníku, vraný kôň sa mu potkol, zlámal pravú nôžku. Ej, pravda je, pravda je, čo milá zakľaje, každému sa zle vodí, čo po nociach chodí.

[: Bola jenna stará vdova :] [: od samého pána boha. :] Mala ona osem synôv a devátá Katerina. Nemohla jej doma chovac, musila hu na službu dac. Na službu dac do majéra, do ercegového dvora. „Ach, mamičko, mamko moja, nedávaj ma do majéra. Tam sú ludzá všelijakí, aj chudobní, aj bohatí. Tam ma každý lúbic budze, a mňa, mamko, hanba budze.“ Nevystalo ani (v) roce, stali reči po Kačence, že je ona samodruhá od ercegového syna. Katerinka kravy dojí, mladý erceg pri niej stojí. „Mladý erceg, ej, mladý pán, na kerého povedac mám?“ „Na keho bys’ na iného, na ercega na mladého.“ Mladý erceg do vojny šiel, Katerinku tak odešiel. Ercegova stará maci dala slúžku zavolaci, dala sa jej vyzviedaci: „Katerinka, slúžka moja, od keho si samodruhá?“ „Od keho bych od iného, od ercega od mladého.“ Ercegova stará maci dala katóv zavolaci. Dala slúžce hlavu scaci, za Dunajček pochovaci. Šeci páni z vojny idú, každý svojej dary nesú. Mladý erceg kolíbečku, čo sa úfal dziecatečku. „Mój koníček sivovraný, čos’ tak smutný, neveselý? Či ci čaží zbroja moja, či šablenka ocelová?“ „Nečaží ma zbroja moja, ani šabla ocelová. Len mi čaží kolíbečka, kedz nebudze dziecatečka.“ A kedz prišli na kraj dvora, na Katerinku zavolá: „Katerinko, srdco moje, poj mi zložic zbroje moje!“ Vybehla to jeho maci jeho zbroje poskladaci. „Ach, mamička, mamka moja, dze je moja Katerina?“ „Išla ona do pivnice, na vínečko do sklenice.“ „Ach, mamička, mamka moja, dze je moja Katerina?“ „Išla ona do kuchyne, dze sú šetky slúžky iné.“ „Katerinka, srdco moje, poj mi zložic zbroje moje!“ „Čo ca budzem telo šálic, dala som hu katom zabic. Dola som jej hlavu scaci, za Dunajček pochovaci.“ Mladý erceg ništ nemeškal, len do ruky dva nože zal. Jenným nožom jamu kopal, druhým sebe do srdca tkal. Nech tu leží celo s celom, aj tri duše z milým bohom.

„Otec môj, otec môj, smutny sa mi sen zdau: Popred moje oči sivy holub lietau!“ „Synu môj, synu môj, máš dade frajerku, lebo ti je chora, lebo ti zomrela!“ Von na to nemeškau, do maštali bežau: „Stavaj kočiš hore, osedlaj dva kone!“ Podo mňa čierneho, pod tebia siveho, a tak my pojdeme do poľa šireho.“ A jak oni prišli na helpianske vršky, začali vydzvaňať tie helpianske dzvony. Oni sa nazdali, že to na poludňa, a to vydzvaňali milej na rozlučňa. A jak von tam prišou, zaklopau na vrata, išla mu otvoriť jeho stara svokra. „Synu môj, synu môj, jak ťa privitať mam, keď ja už pre tebia viacej dcery nemam.“ „Povedzte mi, manko, čo ste jej spravili, či ste moju milu, frajerku uprimnu, z dačim otrovili?“ „Choďže ty, synu môj, do našej pivnici, tam vinečko toči do malej sklenici.“ A jak von tam prišou, von ju tam nenašou. „Povedzte mi pravdu, de ja milu najdu?“ „Choďze ty, synu môj, do našej zahradky, tam pierečko vije, aj tebe uvije.“ A jak von tam prišou, von ju tam nenašou. „Povedzte mi pravdu, de ja milu najdu?“ „Choďže ty, synu môj, do našho cintora, tam ti ona leží v budke za dveriama!“ Von zo sebou nebrau len dva velkie nože, z jednym jamu kopau, druhym do srdca prau.

„Coky, coky, panské šteňa, neštekaj mi do frajera.“ „Pusť ma, milá, pusť ma dnuka, nech to šteňa tak nešteká. Házau som mu z vačku kôrky, by ma pustiu do komôrky, do komôrky do bielenej, k mojej milej premilenej.“ „Ticho brinkaj ostrôžkami, pod našimi obločkami, lebo otec čujno spáva, na frajerov pozor dáva.“ Otec to predca uslyšau, na svojích synov zavolau: „Synové, hej! vstaňte hore, najdete švagra v komore.“ Hore vstali, nemeškali, šabličky si z klinov brali, vešli oni do komory, tak Janíčka privítali: „Vitaj, vitaj, švagre milý, nepôjdeš ty odtiaľ živý.“ Šabličky z pošvy vytiahli, na kusy ho rozsekali. Kadekoľvek tá krev sikla, všade ružička vykvitla. Keď to Anka uvidela, hneď od žalosti zamdlela: „Tato ruža z mojho muža, této kvietky moje dietky!“ Dost ju bratové krísili, ale ju neprebudili.

Tam hore, tam dolu, tam hore daleko, ľubili śe dvoje zo serdca hluboko. Ta nesčasna matka tak jim zavidzela, Janička Žltyvlas zamurovac dala. „Muľare, muľare, pytam vas preboha, spravcež’ mi okenko do mileho dvora.“ Ešče te muľare nedomurovali, už teho Janička na mare klasc mali. Slyšela Hanička perše dzvony dzvonic: „Puscež’ me, mamičko, bo me hlava boli.“ Slyšela Hanička druhe dzvony dzvonic: „Puscež’ me, mamičko, bo me hlava boli.“ Slyšela Hanička trece dzvony dzvonic: „Puscež’ me, mamičko, bo me serdco boli.“ Ona ju puscila, na cinter bežala, a na Janičkovi vyrosla dulija. A na Janičkovi vyrosla dulija, a na tej Haničke drobna rozmarija. „A vy šicke ľudze, chtere tu stojice, kejc śe dvoje schodza, pobrac śe jim dajce. Ja nesčesna matka tak jim zavidzela, dve duše zmarnila, sama skamenela.“

Naša pani kňahne po palote tiahne, [: piesenku si spieva, slzami zalieva.:] „Bože môj, bože môj, čo som urobila, za teba, suchý býl, ružu som pustila. Keby bola išla za Dunaj za kráľa, za Dunaj za kráľa, za Nemca cisára, bola by videla, jak to more ihrá, jak to more ihrá, jak ten Dunaj splýva!“ Ej, nik to nepočul, len jedno pachole, len jedno pachole, čo kone varuje. „Pane môj, pane môj! dač by vám povedal, dač by vám povedal, keby som sa nebál!“ „Neboj sa, pachole, vezmem ťa za svoje, zastanem za teba jako sám za seba.“ „Naša pani kňahne po palote tiahne, piesenku si spieva, slzami zalieva. ,Bože môj, bože môj, čo som urobila, za teba, suchý býl, ružu som pustila. Keby bola išla za Dunaj za kráľa, za Dunaj za kráľa, za Nemca cisára, bola by videla, jak to more ihrá, jak to more ihrá, jak ten Dunaj splýva!‘“ „Pani moja, pani, obliekaj si šaty, čo sa budú rovnať slnku i mesiaci. Pôjdeme sa dívať, jak to more ihrá, jak to more ihrá, jak ten Dunaj splýva.“ Prvý raz plovnula, na brehu stanula: „Pane môj, pane môj, či som tvojou kňahňou?“ „Mojou kňahňou budeš, keď druhý raz prejdeš.“ Druhý raz plovnula, na brehu stanula. „Pane môj, pane môj, či som tvojou kňahňou?“ „Mojou kňahňou budeš, keď tretí raz prejdeš.“ Tretí raz plovnula, na sredu tonula: „Pane môj, pane môj, či som tvojou kňahňou!“ „Rybári, rybári, lapajte mi rybu, lapajte mi rybu, môjmu srdcu líbu.“ Prvý raz potiahnul, veniec z nej vytiahnul: „Ach, i to z tej ryby môjmu srdcu líby.“ Druhý raz potiahnul, rúbok z nej vytiahnul: „Ach, i to z tej ryby môjmu srdcu líby.“ Tretí raz potiahnul, celú ju vytiahnul: „Ach, to je tá ryba, môjmu srdcu líba.“

Naša pani kiahne po palate tiahne, pieseňku si spieva, slzami polieva: „Avi jaj, bože moj, čo som urobila, pre jeden suchy byl ružu som pustila. Mohla som sa vydať za Dunaj za krale, za Dunaj za krale, za Nemca tisare. Bola by videla, jak to more ihra, jak to more ihra a ten Dunaj spieva.“ Nikto to nepočul, len jedno pachole, len jedno pachole, čo kone pucuje. „Pane moj, pane moj, volač by povedal, volač by povedal, keby som sa nebal!“ „Neboj sa, pachole, vezmem ťa za svoje, zastaniem za tebou ako sam za sebou!“ „Tvoja pani kiahne po palate tiahne, pieseňku si spieva, slzami polieva: ,Avi jaj, bože moj, čo som urobila, pre jeden suchy byl ružu som pustila. Mohla som sa vydat za Dunaj za krale, za Dunaj za krale, za Nemca tisare. Bola by videla, jak to more ihra, jak to more ihra a ten Dunaj spieva.“ „Oblekaj si, mila, oblekaj si šaty, čo sa budú rovnat slnku i mesiaci. Slnku i mesiaci i drobnym hviezdičkám, i drobnym hviezdičkám, tym morskym rybičkám. Vtedy ty, má mila, mojou ženkou budeš, ale keď tri raze ten Dunaj preplaveš!“ Prvy raz plavala, na breh priplavala: „Pane moj, pane moj, či som tvoja mila? „Vtedy ty, má mila, mojou ženkou budeš, keď ješte druhy raz ten Dunaj preplaveš!“ Druhy raz plavala, na breh priplavala: „Pane moj, pane moj, či som tvoja mila?“ „Vtedy ty, má mila, mojou ženkou budeš, keď ješte treti raz ten Dunaj preplaveš!“ Treti raz plavala, naprosred zastala: „Pane moj, pane moj, nie som tvoja mila!“ „Rybari, rybari, zastavajte siete, moja pani kiahne dolu vodou tiahne.“ Prvy raz zatiahli, sukničku vytiahli, druhy raz zatiahli, celu ju vytiahli. Ta ju pochovali do dvora ku studni, ku nej vybijany chodnik dukatami.

Pásol Janko kravy a Anička pávy: Janíčkova krava zašľapala páva, páva najmladšieho, pera najdrahšieho. Anna nemeškala, panej žalovala: [: „Pani naša mladá, škoda sa nám stala :] Janíčkova krava zašľapala páva, páva najmladšieho, pera najdrahšieho!“ Pani nemeškala, kľúče zhľadávala, kľúče zhľadávala, temníc otvárala. Janka do temnice, Annu do svetlice. „Anička, sestrička, nezabývaj na mňa!“ Sedem rokov šila, čo sa neobzrela: na ten ôsmy rôček sníval sa jej sníček. Sníval sa jej sníček, že umrel bratríček: ona nemeškala, kľúče zhľadávala. Kľúče zhľadávala, temníc otvárala: „Janíčko, bratríčko, živý si mi, živý?“ „Živý som ja, živý, napoly som hnilý, moje biele ruky zaťáhli pavúky. Moje biele nohy po kolená (v) hnoji, z mojich čiernych očú ščúri vyzírajú, z mojich čiernych vlasov myši hniezda majú.“ „Janíčko, bratríčko, z čoho si bol živý?“ „Myš niesla jabĺčko, stratila zrnečko. A z toho zrnečka zrostla jablonečka, a na tej jablonke tri pekné jabĺčka: z toho som bol živý, Anička sestrička.“

Byla cesta šlapaná ze zámku do mlyna. Do tú cestu šlapával, ten mlynárku miloval. Šlapával ju Janíček, jeho vraný koníček, šlapala ju dokola, jeho zlatá podkova. Tluče Janek na dvere, mlynárka mu otevre. Mlynár sedzí v mlynici, mele on si pšenici. Jak to mlynár uslyšel, hned svú šablenku vzal, a švarnému Janošku hlavičku preč odeťal. Šla mlynárka pro vodu, pro vodu studenú. Našla ona tam hlavu, tú hlavičku zranenú. „Och, hlavičko zranená, de je tvoje telo?“ „U mlynára v mlynici na tej bílej lavici.“

A tam hore, v čiernej hore, švarné dzievča trávu bere. „Chto ci kázal trávu braci, ty tu mosíš zahynúci.“ „Mala-li bych zahynúci, račej ja bujem volaci.“ „Volaj, volaj, bars cisíckrát, neočuje ca ani vták.“ Kej prvý raz zavolala, čierna hora zahučala. Kej druhý raz zavolala, bratra svého privolala. Kej to mlaččí brat uslyšal, hnedz to bratom povedac šial: „Bracia, bracia, zle je s nami, volá sestra z čiernej hory.“ Bratríčkovia nemeškali, za sestričkú ponáhlali, postretli tam jágerníčka, žalostného mládzenečka. „Vitaj, vitaj, jágerníčku, dzes’ pokrvavel ručičku?“ „Zabil som ja holubičku, čo sedzela v mém srdečku.“

Janíčko susedóv [: koníčky napájá, :] Aničku namlúvá. „Pójdeš ty, Anička, pójdeš ty ver’ za mna, ved tebe nebude krivda u mna žianna.“ „Nepójdem, Janíčko, nepójdem za teba, lebo mi nebude sukénka hotová.“ „Kúpim ti, Anička, dve sukne červené, dve sukne červené zásterky zelené.“ Vyviédol Aničku na skalu vysokú, na skalu vysokú, nad jamu hlbokú. Janíčko vyviédol, Anička zhodila, zo skaly vysokéj do jamy hlbokéj. „Zmárnil si ich, zmárnil, za tri roky sedem, aj ty móžeš ležát medzi nima jeden.“

[: Susedóv Janíčko :] [: koníčky napája, :] susedovu Hanku sebe nahovára. „Susedova Hanka, išla-li bys’ za mna?“ „Já za teba pójdzem, jak ty mne dáš ušic dve sukne zelené z živótkom červené, spínallá striéberné.“ „Už hích máš hotové, dve sukne zelené, z živótkom červené, spínallá striéberné.“ Ona sa spínala, ona sa nemóhla. Ona ho volala, keb’ jej išól pomósc, rada b’ sa zepnúla. On jéj i pomáhal, a on jéj pomáhal, ona ho trcila, padol do Dunaja. „Mój koníček vraný, odkáž méj maceri, že sa budem ženic na tichém Dunaji. Na Dunaji pena, to je moja žena. V Dunaji rybičky, to sú mé družičky. Na Dunaji húžva, to budze mój družba. V Dunajku hnilý klát, to je mój starý svat. Tá veža vysoká, to je má široká.“

Sobotenka ide, čože ma je po niej, [: cesta zarúbaná k frajerence mojej. :] Nenie zarúbaná, jako je zatatá, už je má frajjerka u Turkov zajatá. V tom englickém poli hostineček nový, donho sa schádzajú tié englickí pány. Ket sa poschádzali, na karty sa hrali, na karty sa hrali, na vínko si dali. „Šenkárička milá, nalej holbu vína, jak nám nenaleješ, naleje nám iná.“ Šenkárka nalála, poselkyna nesla, od zlata, od striebra ruka sa jej trásla. „Šenkárička milá, tvá (l)i je to céra, tvá (l)i je to céra, či len poselkyna?“ Nenie to céra má, ale poselkyna, ja som ju kúpila za dve holby vína. Za dve holby vína, za porciu sena, pravda ce, pánové, že je zaplacená.“ „Šenkárička milá, dovol nám s nú spaci, veru c’ nelutujem tri sta zlatých daci.“ Šenkárka lakomá poscielku hned stlala, a jej poselkyna žalostne plakala. „Nenie som, pánové, nenie som ja taká, nenie som ja taká, abych s vami spala, ved som ja céruška englického krála.“ „To si ty, sestričko, čo ta tolko hladám, čo ja sedem rokov s kona nezechádzam.“

[: Keď sa milý na vojnu brau, svojej milej tak zanahau: :] [: sedem rokov by čakala, a žeby sa nevydala. :] Sedem rokov už minulo, dievča na zelinu išlo, nevidelo tam iného, len vojačka jediného. Vojak sa jej začne ptati, či sa bude vydávati. „Ja sa vydávať nebudem, ja milýho čakať budem.“ „Tvoj milý sa už oženiu, ja som na jeho svatbe bou. Čo mu vinšuješ, Anička, červená, biela ružička?“ „Vinšujem mu telko šťastí, kelko je na hore listí, vinšujem mu telko zdraví, kelko je na zemi trávy.“ Zradovau sa a zasmiau sa, zlatý prsteň zablyskou sa! Po prsteni ho poznala, preradostne zaplakala.

Král na vojnu verbuje, ženy, dievky zlučuje, ženy, dievky dopredku, samých chlapcov dozadku. Jeden sa mu starý zdál, že on syna sám nemal. Má on doma tri dcerky, pekné jako holúbky. „Choď ty, dcero najstaršiá, choď do vojny, choď za mňa!“ „Já, pán tato, nepôjdem, já bojovat nebudem.“ „Choď ty, dcero prosredniá, choď do vojny, choď za mňa!“ „Já, pán tato, nepôjdem, já bojovat nebudem.“ Ta najmladšiá Barbora slovíčko mu mluvila: „Nestaraj sa, tatíčku, já pôjdem na vojničku. Kup mi koňa vraného, novô sedlo na neho, zlatú šablu ku boku, a pár pištol do rukú!“ „Ej, Barborko, dcero má, znáš-li, že je vojna zlá? Nedávaj sa dopredku, ale radšej dozadku.“ Keď jej šaty merali, tak mládenci plakali, keď na koňa sedala, otec i mať plakala. Ona na to nedbala, dopredku sa držala, ven zo dvoru vybehla, trikrát tábor obehla. Král sa na to čudoval, potom k vojsku povedal: „To je voják obratný, to je šuhaj prekrásný! Keby on bol panenka, hned by bola ma žienka.“ „Jasný králi, panna som, drž si slovo, tvoja som!“

[: Bola jedna hrdlička, :] [: chovala si sokola. :] Chovala ho sedem liet, a na ôsmy letel preč. Tak on letel, zaletel, do Krakova priletel. Sadol si on na rinček, na ten drobný kamenček. Tak žalostne zaspieval, že sa Krakov rozliehal. Prišla k nemu hrdlička, jeho vlastná sestrička. „Brat môj, brat môj premilý, čo si taký veselý? Azda sa ty nazdávaš, že ty doma žiaľ nemáš? Toto siedma nedeľa, ako mamka zomrela.“ Letel, letel, zaletel, na cintorín priletel. „Či spíš, mamko, či čuješ, či mi hore nestaneš?“ „Ja ti stati nemôžem, priľahla ma čierna zem.“

Z tamtej strany Dunaja, tam sa chlapci schádzajú, schádzajú sa, schádzajú, hádky sebe dávajú. Hádky sebe dávajú, jak to dievča dostanú? Kto ten Dunaj prepluje, ten to dievča dostane. Žiadon sa z nich nevybral, len priam jedon mladý pán, podoprel si své boky, preplul Dunaj hlboký. Keď ku kraju doploval, vesele si zaspieval: „Hoja, chlapci, vesele, už to dievča moje je! Poďme, milá, poďme preč, tu nás ľudia vezmú v reč. Jako by nás nevzali, keď sme spolu sedali. Poďme, milá, k Dunaju, kde nás ľudia neznajú, od Dunaja k Nádašu, tam pôjdeme k sobášu.“

Medzi horami lipka zelená, zabili Janka, Janíčka, Janka miesto jeleňa. Keď ho zabili, zamordovali, na jeho hrobe, na jeho hrobe kríž postavili. Ej, krížu, krížu, ukrižovaný, tu leží Janík, Janíček, Janík zamordovaný. Ta šla Anička plakať Janíčka, hneď na hrob padla a viac nestala, dobrá dušička.

V žilinskom poli hrnčiarsky zámok je vystavený v najvyššom skalí. Brány slamené, múry voštené, oblôčke z ľadu pekne spravené. Ktože v ňom býva? Pán Sova Jánoš. Má z pavučiny preostrý paloš. Dobýjali ho strake s vranámi, strielali doňho čučoriedkami. Ďurko netopier dobre sa brániu, do myšej dierky v tom harcu skočiu. Ptáčkov šibencov kázau lapati, na rožni z dreva ich obracati. Pečte ich, varte, v koženom hrnci, nech sa najedia všetci mládenci. Za stolom sedia, jedia pečeňu, plesňou a prachom okorenenú. Psota ich núka, nemá klobúka, dcérečka hlavníc a syn nohavíc.