ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

[: Rabovali Turci :] [: v tom zvolenskom zámku. :] Nikoho nenašli, len jedno pahoľa. „Povedz nám, pahoľa, de pán s paňou býva.“ „Nesmiem povedati, dau by ma pán sťati. Kľúče sa pod prahom, šaty za oltárom. A pán s paňou leží hore na vrchveži.“ Prvý raz strelili, vrch veži zvalili. Druhý raz strelili, pána zastrelili. Tretí raz strelili, paňú sebou vzali. Keď ju šikovali cez širokie hory, ešte sa obzrela na tie smutné múry. „Múry, moje múry, moje smutnie múry! Kde sa tí murári, čo vás murovali?“

Rabovali Turci až do Bielej hory, [: zvolenskej richtárki :] dve deti zajali. Šudy Katarinku do hintova dali, Ludy Tomašeka pod koč uviazali. A keď oni prišli do tureckej zemi, Šudy Katarinku do svetlice slali. Šudy Katarinku do vrchnej svetlice, Ludy Tomašeka do spodnej temnice. „Šudy Katarinka, má sestra premilá, ak ti bude dobre, nezabudni na mňa.“ Šudy Katarina v sriebre, zlate žila, od veľkej dobroty na brata zabudla. Len na siedmy rôčok prisniu sa jej sníčok, že z jej pravej rúčky vyleteu holubčok. Šudy Katarina ako ráno stala, dlho nemeškala, hneď k snáru bežala. „Snáričok, snáričok, povedz mi ten sníčok, že mi z pravej rúčky vyleteu holubčok.“ „Zomrie ti mamička, alebo tatíčok, alebo sestrička, alebo bratríčok.“ Šudy Katarina dlho nemeškala, od spodnej temnici kľúče zhľadúvala. „Ludy Tomáš, Ludy, môj bračok úprimný, či si ešte živý, a či si už mrtvý?“ „Živý, sestra, živý, dopoly umretý, moje biele nohy po kolená v zemi. V mojich čiernych očiach žaby škrkútajú, v mojich žltých vlasoch myši hniezda majú.“ „Ludy Tomáš, Ludy, môj bračok úprimný, či len tu budeme, či domov pôjdeme?“ „Domov, sestra moja, k tej našej materi, žeby som neumreu v tej tureckej zemi.“ A keď oni prišli do svojej krajiny, pýtali si nocľah od svojej materi. „V izbe vám ja nedám, tam veľa hostí mám, v komore vám nedám, tam veľa sriebra mám.“ „Dajteže nám, dajte, aspoň predo dverci, aspoň predo dverci na hnilom pazderci.“ „Tam vám ver’ ja už dám, lebo tam nič nemám, tam vám ver’ ja už dám, lebo tam nič nemám.“ Ludy Tomáš, Ludy umreu už do rána, Šudy Katarinka tak ho nariekala: „Ludy Tomáš, Ludy, môj bračok úprimný, keby si bou umreu v tej tureckej zemi! Tam by si bou ležau v hodbábnej posteli, pri tvojej materi na hnilom pazderí.“ „Deti moje, deti, vy nešťastné deti, prečo ste sa vy mne nedali poznati? Bola by som vás ja zlatom obhrabala, zlatom ohhrabala, sriebrom obsypala.“ Šudy Katarinka v sriebre, zlate žije, a Ludy Tomašek v čiernej zemi hnije.

Tam za horou za vysokou a za vodou za širokou býva dievča richtárovo, richtárovo, boháčovo. Chodí k nemu Janík švárny, švárny, ale je chudobný. „Darmo dievča pomiluješ, za ženu ho nedostaneš. Keď chceš, Janík, Hanku dostať, musíš s Turkom do vojny stať. Keď dvanásť hláv z nich donesieš, vtedy Hanku sebe vezmeš.“ Janík koníčka osedlal, tri roky jej čakať kázal. Už tri roky pominuli, ale z vojny nejde milý. Od Budína idú chýry, že Janíka tam zabili. Keď Janíka tam zoťali, peknú Anku pochovali.

Na Sabatke Turek býva, na Pokoradz jesť chodíva. Neiď, milá, neiď vonká, ver’ ťa zabolí tvá hlávka. Tí janičiari tureckí radi vidia naše dievky. Neiď, milá, do Slatviny, ver’ stratíš vienok zelený. Ona na to nič nedbala, len k Slatvine pospiechala, pekný veniec utratila, janičiara nedostala.

[: Sobotenka idze, čože mňa je po niej, :] cesta zarascená, [: cesta zarascená :] k tej Aničce mojej. Nie tak zarascená, jako len začatá, už je moja milá od Turka zajatá. Od Turka zajatá, od velkého pána, preto ju zajali, kej je ona švarná. Tá švarná Anička u Dunajka stála, z svetlého damašku tri ručníčky prala. Tak ich ona prala, až sa ligotali, naprostred Dunajka stojí koník vraný. „Blíž sa sem, koníček, blíž sa sem ke kraju, asnaj mi ty povieš, jak sa naši majú.“ „Tatičko umretý, mamička zostali, tvojeho milého na vojnu si vzali.“ „Čo mňa po rodičoch, šak už boli starí, ale ten mój milý kej je odebraný.“

Išuo dzífča na trávu g zelenému háju, postreteu ju komisar, zalúbiua sa mu. „Po(t) ty, dzífča, k nám súžit, k temu mému pánu, nic nebudeš robívat, enem pásat pávú.“ „Já k vám súžit nepújdem, máte nové vrata, nemohli by k nám chodzit švárné pacholata. Já k vám súžit nepújdem, máte novú branku, nemohli by nosívat pérka z maderánku. Já k vám súžit nepújdem, máte nové dvera, nemohli by k nám nosit režanové péra.“ A ked už j(í) rok došeu, pýtaua si sužbičku, že pújde nahlédnúci tacíčka, mamičku. A ked ona dom došua, nikoho nenašua, len najmuačí sestričku sedzet v okénečku. „Och, sestričko najmuačí, de sú naša maci, de sú naša mamička, de sú naši šeci?“ „Mamička nám umreli, oca Turci vzali, a tvojeho miuého do Pezinku hnali.“

Ten prešpurský mýtný prepjeknú cérku má, ona nic nerobí, len v okénku sedá, prepjekne vyšívá, ešte krajše spívá. Její cichý hlásek do Turek sa zdvíhá, ten turecký baša po rínku chodzívá, mýtného cérečku dycky on počúvá. Zvony-li to zvoňá, lebo včely hučá? [: A to si mýtného cérka pjekne spívá. :] Ten turecký baša cedulenku napsau, cedulenku napsau, do Prešpurka poslau. „Ty prešpurský mýtný, prepjeknú cérku máš, a ked mi ju nedáš, mjesto Prešpurk prehráš.“ Ten prešpurský mýtný cedulenku čítá, cedulenku čítá, tak si smutne vzdychá. Jeho pjekná cérka, ona sa ho pýtá: „Múj tacíčku milý, co ste taký smutný? Hlava-li vás bolí, lebo život bílý?“ „Mja hlava nebolí, ani život bílý, tebja som zapredau Turku pohanovi.“ „Má stará mamičko, jaké prachy idú, ovce-li to ženú, lebo pre mja jedú?“ Dojeli, prijeli první polajtári: „Sedaj, mladá pani, ty mosíš ít s nami.“ Dojeli, prijeli druhí polajtári: „Ber sa, mladá pani, ty mosíš ít s nami.“ „Och, céruško moja, jaké ti šaty dám, jestli fáťové, alebo dolomán?“ „Och, mamičko moja, nač by mi tam byli? Šak ja tam nebudem ani štvrt hodziny. Než by já mjela byt Turkovi nevjestú, rači nech mja v mori drobné ryby žerú. Ty morské rybičky, to sú mé družičky, ti morskí kaprové sú moji družbové.“