ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozprávka)

V krajine hornatej, v meste R., žil statočný obchodník Dobroslavský so svojou manželkou. Mali malého chlapčoka, ktorému bolo Jaroslav.

Jaroslav rástol jako z vody. Sotvaj mu bolo rok, už počal chodiť a drkotať. Z toho mali rodičovia veľkú radosť, lebo jim nad synáčka nebol na svete nikto milším.

Ale Boh dopustil na chúďa toto veľké nešťastie. Rodičovia ochoreli, a po smutnom a boľastnom trápení na večnosť sa odobrali, nezanechajúc synkovi svojmu, pomimo dobrého mena, takmer nič, lebo následkom jednej pomýlenej špekulácie, o celý majetek privedení boli.

Jaroslav zostal sirotou. Bolo mu práve tri roky. Dobrí ľudia zaniesli chúďa k jednomu mešťanovi, by sa o Jaroslava staral a jemu tútorom bol.

Mešťan — menom Kvetnický — bol pán bohatý a dobrotivý, mal Jaroška rád, staral sa oňho jako opravdový otec, a chlapčekovi pribývalo na kráse a na múdrosti každodenne.

Už v piatom roku začal chodiť do školy s detičkámi svojho dobrodinca, s Ľudmilou a Karoľom. Vo škole vždy ticho sedával pozor dávajúc na pána učiteľa. Čo pán učiteľ rozkázal, to Jaroslav na vlas vždycky vyplnil.

Ráno vstav bez všetkého napomínania sa umyl, obliekol, učesal, kľaknul ku postielke a nábožne s ručičkáma sepiatýma k Pánu Bohu sa pomodlil. Raňajkoval vždy len po modlitbe.

Nikdy neprestával sa učiť, dokial všetko v pamäť nevštepil, čo pán učiteľ naložil. Preto bol výborným žiakom, a pán učiteľ mal ho radšej než Ľudmilu a Karoľa, ktorí pozor vo škole nedávali a doma učiť sa nechceli.

Raz prišiel pán učiteľ ku Kvetnickým a chválil Jaroslava, na Ľudmilu ale a Karoľa žaloval. To manželku pána Kvetnického zamrzelo, počala Jaroslavovi závideť a jemu, za chrbátom manželovým, ubližovať.

Stalo sa, že pán Kvetnický odišiel do sveta v záležitosťach svojho rozsiahleho obchodu. To prišlo pani Kvetnickej vhod radujúc sa, že bude môcť s chlapčekom nakladať dľa svojej ľubovôle.

Dokial bol pán Kvetnický doma, nesmela Jaroslavovi tak ubližovať; ale jak pána doma nebolo, tu hneď druhého dňa mu nelásku svoju ukázala.

Jaroslav ráno vstanúc, vykonal svoju ranniu modlitbu a šiel podľa denného pekného zvyku svojho, pani Kvetnickej ruku poboskať. Ale ona mu ruku zlostne vytrhla, nad čím sa chlapčok žalostne rozplakal.

„Nebľač mi do ušú!“ okríkla ho neláskavá pani a schytiac ho za rameno vyhodila ho za dvere.

O chvíľku šiel Karoľ s Ľudmilou do školy. Chodilo sa popri hrobitove. Tam zazreli Jaro­slava jako kľačal a modlil sa na hroboch svojich rodičov. Jaroslav vidiac jich, vstal a chcel s nimi do školy ísť, oni ale sa k nemu nijako nemali, ba len že ho od seba neodohnali.

Chudiak Jaroslav kráčal do školy smutný a tešil sa len na dobrého pána učiteľa svojho, ktorý ho pre pilnosť, poslušnosť a zdvorilosť veľmi miloval.

Zo školy šly všetky dietky vesele domov, len chudiačík Jaroslav bol smutný, poneváč bol hladný a bál sa zlej panej.

Pred obedom, keď už na stôl sa chystalo, pýtala sa matka dietok svojich, či bol Jaroslav vo škole. Karol odpovedal, že keď do školy šly, Jaroslav kľačal na hrobe svojich rodičov, potom že šiel do školy.

Pani Kvetnická nič na to neriekla, ale predsa na Jaroslava dobrým okom nepozrela. Tak ju tá pekelná závisť omámila.

Jaroslav bol oddelený od stola a musel pod kachlami na lavičke sedeť; ale on ticho strpel to.

Už dva mesiace pominuly. Pána Kvetnického dosial doma nebolo, a jeho manželka čím ďalej tým horšie a nevľúdnejšie s chlapcom nakladala.

Jaroslav nevediac si už rady, vyšiel raz z rána za mesto, a tam pod holým nebom kľaknúc na zem, vrúcne sa k Otcu Nebeskému modlil, aby ho milostive a laskave chránil a nedal mu zahynúť. A hľa, napadne mu, že dobrý pán Kvetnický kedysi rozprával mu, že má v neďalekom mestečku strýčka, ktorý je tam polesným.

„Počkaj,“ myslí chlapčok, „pôjdem ta a budem strýčka prosiť, aby ma tam u seba mali.“

Pozdvihnúc ešte raz oči k nebu, pustil sa hradskou v tú stranu, kde myslel svojho strýčka vyhľadať.

Stúpal chlapčok šesťročný dlho, až k poludniu prišiel na rozcestie. Kam teraz? V pravo či v ľ?vo? Neistotou trápený a chôdzou unavený, sadol si na trávnik pri ceste a odpočíval, čakajúc, že nekto hradskou pôjde, a povie mu, kade má ísť ku svojmu strýčkovi.

Nesedel dlho, a hľa, človieček tváre prívetivej šiel cestou. Jaroš vstane, beží k nemu a zdvorile ho zastaví.

„Prosím vás, povedzte mi, kade sa ide k môjmu strýčkovi polesnému?“

„Dieťa moje,“ usmial sa oslovený cestovateľ, „či ja viem, ktorý polesný je tvojim strýcom?“ a hladil chlapcovi krásne vlásky.

Jaroslav sa začervenal a vravel nesmelo: „Pán Kvetnický vravel mi, že môj strýčko býva v blízkom mestečku a že sa zove Ján Dobroslavský.“

„Ach, kuriatko!“ riekol dobrý cestovateľ, už viem o tvojom strýcovi. Choď v pravo, tam popri tej brezine; za pôl hodinky prídeš do hory, za horou potom uvidíš mestečko, v ktorom pán polesný Dobroslavský býva, — je to dobrá duša.“

Jaroš zaplieskal radostne ručičkama, ale radosť sa premenila v starosť, keď si pomyslel, že má ísť ešte taký kus cesty o hlade, stál zarazený. — Dobrý cestovateľ uhadol, čo chlapčoka trápi.

„Chcel by si kúsok chleba, syn môj?“ pýta sa chlapčoka, — „je čierny, ale dobrý!“

Jaroš kývol hlavou a složil ručičky tak, jako to u Kvetnických robieval, kedykoľvek za niečo prosil.

Dobrý človek dal mu kus chleba. Jaroš poďakujúc sa riekol: „Zaplať pán Boh!“ a už boly zuby v práci. Olevrant chutnal mu znamenite, lebo dobre sa vraví, že „na biely chlieb treba masla, na čierny hladu.“

Rozošli sa. Jaroslav šiel v pravo, dobrý človek v ľavo. O chvílku sa už nevideli.

Chlapčok kráčal ďalej a ďalej, až prišiel ku hore. Bola vám to za hora. Čím ďalej tým černejšia a hustejšia; nebolo jej konca kraja. — Jaroslav už sotvaj nožičky vlečúc, nemohol ďalej. I sadol si na zelený mach, chtiac si odpočinúť; sedel, sedel až mu hlavička klesla — a usnul.

Zatým slnko zapadlo, a za dobrú chvílu potom bola v hore už hustá tma. Naraz zavial chladný vietor; jedle zašumely a Jaroslav sa zobudil. Čo vidí? Nič len tmu a tmu. A čo počuje? Hukot chladného vetru, praskot haluzí a hlasy rozličnej zveriny.

Čo teraz? Chlapčok pustil sa do plaču; triasol sa zimou a strachom, až znovu usnul. Po nebi sa valily čierne mračná, — a v hlave chlapčokovej zúrily divoké a hrozné sny. Snívalo sa mu, že stojí na úzučkom, dlhom moste, — slabom jako vŕbová palička, — pod mostom hučí divoká rieka, jako by tam na tisíce psov štekalo a vylo — most sa trasie — padá — Jaroslav chce utekať — nemôže z miesta — jako by mu nohy sviazal — — hrôza: už padá do vody — z vody do ohňa — v tom sebou trhne, zkríkne, zobudí sa — a slniečko mu zrovna do očú svieti. Ozre sa, a vidí pred sebou stáť — myslivca.

„Čo tu robíš, synku?“ osloví ho prívetive myslivec, ktorý už hodnú chvílu chlapčoka pozoroval.

Jaroslav z hlboka si oddýchnuc, vyskočí a vraví: „To bola hrozná voda!“

„Jaká voda?“ pýta sa myslivec.

„Voda pod mostom,“ odpovedá chlapec, celý sa ešte strachom trasúc.

„To sa ti myslím snívalo o hroznej vode,“ hovorí milý pán, „už sa neboj a vyrozprávaj mi, jaký si to mal sen, a odkial ideš a čo tu chceš?“

Chlapec vyrozprávajúc hrozný sen, povedal, jako sa mal u pani Kvetnickej zle, jako utiekol, jako v hore zablúdil, usnul, jako by rád ku svojmu strýčkovi pánu polesnému do mestečka sa dostal.

Myslivec hľadel za ten čas na jeho krásne vlásky, na milú, nevinnú tvár jeho; chlapčok sa mu veľmi ľúbil.

„Jako sa menuje tvoj strýčko, polesný?“ pýta sa o chvílku.

„Ján Dobroslavský.“ hovorí chlapčok.

Myslivec sebou trhnul radosťou a prekvapením, lebo očul svoje meno.

„Milé dieťa, to som ja!“ vraví pán a už Jaroška objíma a boskáva.

I Jaroš objal strýčka kolo krku a prosil ho: „Strýčenko môj drahý, sľutujte sa nado mňou, vezmite ma k sebe, aby som nemusel ku pani Kvetnickej!“

„Nemusíš,“ vraví pán laskave, „poď k nám!“

I šli tedy do mestečka. Nebolo to už ďaleko. Cestou vykladal Jaroš obšírno celý život svoj tak, jako znal a vedel, až sa uvidel pod strechou svojho strýčka.

Pani myslivcová privítala chlapčoka laskave, jako každého vítavala. Jaroš jej poboskal úctive ruku. Zatým pozrela na svojho manžela, jako by sa ho opýtať chcela, koho že jej to vede.

„Vedem ti vtáčka, chytil som ho na machu v hore,“ vravel pán polesný, usmievajúc sa a pohládzajúc Jaroslavkové vlásky.

„No, to je pekný vtáčik,“ hovorí pani, žartujúc, „bez krýdeliek, pre toho bude potrebná hodná klietka.“

„Ja do klietky nepôjdem,“ hovorí Jaroš jakosi prestrašený, a dosť skoro by bol spustil na orgánky. Ale pani ho pohladila a poboskala, aby neplakal. A hneď rozkázala slúžke, aby chlapčokovi niečo pod zuby doniesla.

Slúžka doniesla krajíc chleba s maslom.

Zatým vyprával pán polesný svojej manželke, že sirota Jaroslav je syn po jeho bratovi z Važíc, že sa zdá byť hodným dieťaťom, že našiel chúďa v hore zimou zkrehlého a strachom utrápeného.

„A čo robil v hore?“ pýta sa pani celá udivená.

„Utekal od Kvetnických k nám. Riadením Božím som ho tam našiel a doviedol; buď ty mu matkou, a ja mu budem otcom. Je mi dieťata toho skutočne ľúto.“

Pánu polesnému vyhrkly z očú slzy jako hrachy a pani polesnej tiež. Pristúpila tedy ku chlapčokovi, chytila ho za ručičku a pýta sa ho: „Jaroško, budeš poslušným?“

„Oj budem, oj budem, tetuško,“ vraví chlapec radostne, „len ma nechajte u vás!“

„Budeš jako naším, a budeš aj do školy chodiť.“

Jaroslav počujúc o škole, zaplieskal ručičkama, a v očiach sa mu radosťou slzy perlily.

Za nekoľko dňov bol Jaroslav u svojho strýčka jako doma. I počal zase do školy chodiť a vo škole nad všetkých žiakov pilnosťou a mravnosťou vynikat.

Že k myslivecstvu velikú prejavoval náklonnosť, brával ho — keď bol mladíkom pätnáctročným, — pán polesný so sebou, kedykoľvek s inými pánmi do hory na hon vychádzal; že ale ešte takým mladučkým bol, zbroj pravda do ruky nedostal, ale len to i to polovníkom odnášal.

Stalo sa raz, že odíduc od pána strýca na dobré dostrelenie, zazrel srnku. Jako rád by bol po nej strelil. Ale čím? Lež hľa, ona zrovna beží proti nemu, zastane, a jako krotké jahňátko naňho hľadí. Divným mu bolo počínanie si tohoto milého zvieratka. — Stúpa ku nej — ona ale sa obráti, a jako by ho volala, mile naňho pozerá.

Jaroš teda ide a ide, až dojde do neďalekého húšťa. Tam vidí na zemi sedeť malé dievčatko. Bolo spanilé jako anjelik.

„Pane Bože!“ pristúpi ku dieťaťu. „Kdeže si sa tu vzalo?“

Ale dievčatko neodpovedá; trase sa len čiastočne zimou, čiastočne strachom, a púšťa sa do usedavého plaču.

„Neplač, malučká,“ hľadí mu Jaroš krásne, kučeravé vlásky; „neplač a poď so mňou k nám!“

Dievčatko vstalo, a Jaroslav viedol ho, — o pánov sa už nestarajúc — zrovna z hory von ku pani polesnej.

Dobrá pani div radosťou neplakala; i umienila si, jestli neprihlási sa nikto o dieťa, ho podržať a vychovať. Že pán polesný tomu neodporoval, a nikto sa po dieťatu nedopytoval, zostalo dieťa, Boženka, u nich; i rôstlo a chodilo do školy a prospievalo jak vekom tak múdrosťou a cnosťou.

Jaroš zatým vyrôstol v švárneho mladíka, a stal sa mládencom mysliveckým. Povesť o jeho cnosťách rozširovala sa po celom okolí.

I stalo sa, že starý pán nadlesní panstva toho ochorel. I nariadila vrchnosť, aby mu mládenec Jaroslav Dobroslavský na pomoc poslaný bol, a ho vo všetkom a všade zastával.

Zpráva, že Jaroš musí odísť, zarmútila pána polesného veľmi, a do srdca pani polesnej bola zrovna mečom. Ale nebolo pomoci. Jaroš musel predstavenstvo svoje posluchnuť, chystal sa tedy k odchodu.

Dobrá teta pripravila mu všetko, čo potreboval.

Keď prišiel smutný deň lúčenia, predstúpil Jaroslav pred dobrodincov svojich a žalostne plačúc, hovoril: „Drahí a milí rodičovia moji! Znám vašu veľkú lásku ku mne; viem dobre, že sa mi nikdy a nikde lepšie nepovede, a preto nerád, veľmi nerád od vás odchádzam a kebych nemusel, nešiel by som. Zaplať vám Boh lásku vašu životom večným! Čo som previnil, mi odpusťte, a lásku synovi svojmu zachovajte.“

To dopovediac a ruky dobrodincom svojim poboskajúc, ubieral sa plačky z domu. Pani polesná pôl dňa cesty ho vyprevádzala.

Keď domov sa vrátila, pritúlila sa k nej desaťročná Boženka, a ruku jej boskajúc, pýtala sa, prečo Jaroslav, odchádzajúc, tak plakal.

„Preto, milé dieťa moje,“ odpovedá jej laskavá pani, „že musel od nás preč; i ty budeš kedysi plakať, až od nás pôjdeš.“

Boženka sa pustila do plaču a vravela: „Ja od vás nepôjdem, ja mládencom nebudem.“

„Mládencom, dcérka moja, nebudeš,“ hovorí na to pani, milo sa usmievajúc, „ale máloktoré dieťa môže na vždy u rodičov zostať.“

Týmto sa dievča upokojilo. Bola Boženka jako doma, tak vo škole veľmi bedlivá a všade milovaná. Keď nebolo školy, sedávala doma s milou paňou polesnou; obyčajne o Pánu Bohu rozprávaly. Pán polesný, večier domov sa navratiac,často Boženku o Pánu Bohu poučoval, na myseľ jej uvádzajúc, jaký Pán Boh ku všetkým tvorom je dobrotivý, jako laskave a múdre všetko riadi a zachováva.

„?ľ?, milé dieťa,“ hovorieval jej „i ty si len vedením Božím zachránenou bola. Bola si v horách opustená, a hľa! Boh dal vnuknutie zvieratkovi nerozumnému, by Jaroslava k tebe priviedlo. Za toto dobrodenie Božie nikdy neprestaň Pánu Bohu ďakovať!“

Božena pozorne každý večer počúvala reči pána polesného. Tak ubehlo nekoľko rokov. Vkročiac raz večer pán polesný do izby, zazrel na stole list, a rozpečatiac ho, riekol radostne: „Jaroslav!“ a potom hlasno čítal list Jaroslavov tohoto obsahu:

„Rodičovia najmilejší!

Posielam tento lístok, dúfajúc, že zdraví ho obdržíte. Ja — vďaka Bohu! — som zdravý. Na vedomosť vám dávam, že sme včera pána nadlesného pochovali. Všetci myslivci a mládenci z okolia sešli sa na pohräb. Po pohrabe nás všetkých pani vdova slušne uctila. Vravelo sa tam o všeličom, — najviac ale o tom, kto asi nástupcom zomrelého nadlesného bude. Jedni hovorili, že vy, milý otče: nad čím mi srdco plesalo, že by som zase s milými rodičmi svojimi býval. Iní na mňa narážali. Mne sa ale o tom ani nezasnívalo. Ale jako si tak zavdávame a štrnkáme, v tom klopano na dvere: „Volno!“ zavoláme jako jednými ústami, a do izby vkročí jeden zo služobníctva milostivého panstva a sdeluje nám, že sa po chvíli do kancelárie dostaviť máme. Neváhame a ideme hneď — myslivci i mládenci všetci. Tam nás už pán grof i so svojími úradníkmi čakal, takto nás osloviac: „Pánovia! Po smrti pána nadlesného nastala potreba miesto jeho iným mužom schopným a spoľahlivým nahradiť. Mládenec Jaroslav Dobroslavský dostatočne — myslím — dokázal schopnosť svoju, sám počas choroby nebožtíkovej za celých päť rokov všetky záležitosti nadlesnícke vedúc, — a on je od tejto chvíle mojim nadlesním. Naridzujem vám, aby ste nehľadeli na jeho mladosť, ale vážili si jeho mravnosť a znalosť a príslušnú preukazovali mu česť a úctu.“ — Mne pri slovách tých srdce radosťou búšilo, — ale čo si myslivci mysleť budú? — Rodičovia najmilejší! uznávam, že vám po Bohu najväčšou vďakou zaviazaný som, a sľubujem, že vás v čas potreby nikdy neopustím. Na jar, keď budem hory prezerať, navštívim aj vás. Všetkého dobrého v hojnosti vám od Pána Boha praje a ruky vám boskáva váš vďačný syn Jaroslav.“

Čítajúc pán polesný, že Jaroslav ostal nadlesním, zkríkol potešený súc: „Hľa, hľa! Jaroslav je už väčším pánom než ja!“

Aj pani polesná sa tomu veľmi divila.

Na jar Jaroslav skutočne k Dobroslavským došiel, a bol od nich milo uvítaný.

Tým väčšia potom bola radosť jejich, keď pozorovali, že Jaroslav tou istou láskou jako predtým jich miluje, a tú istú úctu k nim chová. Na rozhovory mali času a príležitosti dosť, lebo návšteva celý týdeň trvala.

Zanímavý bol prvý večer. Božena prišla domov odkialsi a privítala Jaroslava s velikou poklonou — nepoznala ho. Jaroslav sa zarazil nad krásou peknej devy — neznámej.

Pani polesná sa rozosmiala, vraviac: „Mne sa zdá, že sa už ani nepoznáte?“

„Pravdaže nie,“ vraví na to Jaroslav.

„Boženo!“ zavolal pán polesný na dievča, „to je pán nadlesní.“

Jaroslav vyskočil radosťou na tie slová a riekol: „Nenie možno, to že je Boženka? Jako že som ju mal poznať!“

Božena teraz už Jaroslava poznávajúc, zvolala radostne a žartovne: „Odpusťte pane nadlesní! Vaša brada a fúzy sú toho príčinou, že som vás zaraz nepoznala.“

Celý týdeň ubehol radostne a vesele.

Odchádzajúc Jaroslav od milých rodičov svojich takto jich prosil: „Keby Boženka náklonnosť ku mne javila, nezabudnite mi to sdeliť.“

Pán polesný mu to slúbil, i rozlúčili sa a rozišli.

Za nedlho dostal Jaroslav list, v ňomž mu pán polesný oznamuje, že, jestli chce si Boženu za manželku vziať, aby si pre ňu prišiel.

Srdce Jaroslavovo zaplesalo radosťou nad zprávou touto, a on zaraz na cestu sa vydal. Radostné to bolo uvítanie! Ale svatba nemohla sa odbývať, dokial pán Kvetnický — jakožto tútor Jaroslavov — k tomu svojho svolenia nedal.

Písalo sa tedy pre pána Kvetnického. Bol on už vdovcom, lebo zlá jeho žena dávno už na večnosť sa bola odobrala.

Dobrý ten pán vždy na Jaroslava rád zpomínaval. Došiel ku pánu polesnému s Ľudmilou i s Karoľom.

Pán tútor nemohol sa Jaroslavovej statočnosti, kráse a učenosti dosť nadiviť.

Jaroslav zase nad Ľudmilou a Karoľom srdečne sa tešil, vidiac, že vyrôstli v poriadnych ľudí.

Božena všetkých úctivo privítala.

„Nože, milý pane nadlesní!“ prihovoril sa Pán Kvetnický ku Jaroslavovi, ukazujúc na Boženu, „to tuším vaša nevesta?“

„Ano, to je moja Božena,“ odpovedá mu na to Jaroslav s milým úsmevom.

„Je to vaše vlastné dieťa, pane Dobroslavský?“ pýta sa pán Kvetnický polesného.

„Nenie,“ odpovedá polesný, „Boženku našiel Jaroslav v ďalakých horách.“

„A kedy?“ pýta sa pán Kvetnický s velikou zvedavosťou.

„Bolo to 20. augusta 187*,“ vraví Jaroslav.

„Dieťa moje!“ zkríkne pán Kvetnický, a už objíma svoju dcéru Boženu, ktorá sa mu bola práve toho dňa ztratila a o ktorej dosial ničoho dozvedeť sa nemohli, nazdávajúc sa, že jim ju túlaví cigáni odniesli.

Radostné to veru shľadanie! Karol a Ľudmila boskávajú svoju ztratenú a najdenú sestru Boženku! Jak podivné sú cesty Božie! Pán Kvetnický ujal sa kedysi Jaroslava, a Jaroslav mu zachránil ztratené dieťa — Boženku.

O mesiac stáli Jaroslav a Božena pred Božím oltárom, sľubujúc si vernosť a lásku manželskú zachovať až do smrti.