ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš smelý, pilný a statočný Daniel Šustek, stolár, žijúci teraz v Amerike, konajúc r. 1872 remeseľnícku cestu svoju po Azii, sdržoval sa za čas v Syrskom meste Bajrute, majúcom asi 15.000 obyvateľov, zväčša arabských, náboženstva mohamedánskeho, kde dokonale oboznámiac sa s domácim životom tamejšieho obyvateľstva, podával nám v „Obzore“ svoj cestopis tak zanímavo a poučno písaný, že neváhame z neho i na tomto mieste daktoré uverejniť obrázky, pevne veriac, že sa nimi zvlášte tým ct. čitateľom, ktorí cestopisy Šustekove nemali príležitosti dosial čítať, veľmi zavďačíme. Šustekove cestopisy a jeho neskoršie obrázky z amerikánskeho života, majú, a budú mať i na ďalej, dosť velikú pre nás dôležitosť. Toho dôkazom je i tá okolnosť, že bývalá „Matica Slovenská“ počala jich vydávať, a vo viac tisíc výtiskoch rozširovať. Ešte i dnes na čase by bolo, keby jich nekto, s porozumením pána pôvodcovým, hromadne vydal, bo tak dostala by sa do rúk ľudu kniha, jakej niet páru v našej, na cestopisy chudobnej, literatúre slovenskej.

1. Arabská svatba

Aby som i pre švárne čitateľky naše podal z Bajrutu nektoré novinky, opíšem tu v krátkosti, jako Arabi mohamedánskeho vyznania odbavujú svatby svoje; pri tomto ale opise mám pred očima prvé manželstvo, z nehož pošlé dietky sú zákonní dedičovia majetku rodinného. Keď tedy mladý mohamedánský Arab „má v čape“ (inde sa hovorí „v kole“ alebo „na muške“) daktoré dievča: počne sa vyjednávanie medzi ním a rodičmi vyvolenej: koľko asi za ňu dajú? lebo nevestu svoju takmer kúpiť musí. Toto vyjednávanie nikdy nekoná sa kroz mládenca, ženiť sa chcejúceho, ale potrebujú sa k tomu rozliční cudzí poslovia, a často i rok ubehne, prvej nežby rodiny sjednotiť sa mohly strany toho: koľko dá mladoženích neveste a ona jemu? Keď na­pokon ustálily sa v obostranných vymienkách, začnú sa prípravy k sobášu. Prvá z nich je, že týdeň pred sobášom ide mladoženich spávať do domu nevesty svojej; pri čom ale „videť sa nesmie“ od nikoho, trebas o tých návštevách nie len celý dom vie, ale i susedia na široko ďaleko.

Ráno dňa toho, keď sobáš vykonať sa má, príjdu staré ženy z „príplety“ rodinnej (len z ďaleka pribudzné) do nevestinho domu, donesú jej tri, dla zámožnosti zlaté alebo strieborné prstene, ktoré pochádzajú od otcov párika; alebo keby tých už nebolo pri živote od najbližšieho z mužských pokrevných jeho. Tyto šperky zotchnú (nastrčia) neveste na prsty, dajú jej medzi dva a dva prsty zlaté (i tu dľa zámožnosti stránok) alebo strieborné peniaze, ktoré obdržaly tyto ženy, už vopred od svatobných stránok. Napokon pristrojá mladú nevestu do Evinho rúcha a počnú ju od päty do hlavy umývať, aby dostala sa „čistá“ do domu mladoženichovho. Keď umývanie vykonalo sa, dostanú tyto práčky, alebo lepšie umývačky ty peniaze, ktoré držala mladá nevesta po čas práce v rukách: pri delení ale toho daru pohašteria a pobijú sa obyčajne ty staré ženičky. Keď nevesta hore udaným spôsobom pripravená je k sobášu, dojdú ženy zo stránky mladoženichovej, dajú si predložiť nevestino veno, a prezerajú ho na všetky strany skušujúcim okom. Ono záleží obyčajne z týchto veci: po samom predku strojené kvety, jedna truhla, pri zámožnejších kasňa k vyťahovaniu, odev, zrkadlo, strieborné (pri bohatších svatbách zlaté) retiazky, náramnice (bracelety), prstene atď. Pri tomto donášaní a prezeraní vena počínajú si rodičovia nevestini veľmi skúpo a smiešno. Keď na pr. donesú jeden kúšťok pred túto ženskú posudzujúcu komissiu a táto po náležitom posúdeni vysloví sa v tom smysle, že hajda mostajib (toto nie je dobré) donesú po tej pochvale ten istý, ale trochu lepší kúsok, na ktorý ale posudzujúce ženičky zas povedia hajda mafi kvais (toto nenie pekné), a tak to ide jedno za druhým tri štyrirazy pri každej veci, dokým len koľvek majú rodičia donášať niečo nového.

Keď napokon ženská komissia všetky články vena dokonále posúdila a prijala, ide sa do modlitebnice k sobášu, medzitým ale zostane veno v nevestinom dome. K sobášu idú chlapi s mladoženichom osobitne svojou cestou, a ženy takže s mladuchou; strany samých ale obradov (ceremonií) náboženských pri sobáši nemôžem nič povedať, preto že „neveriaci“ frandži (kresťanský obyvateľ europejského rodu, a vôbec žiadon kresťan) nemá k nim prístupu. Po vykonanom sobáši zase každé pohlavie ide osobitne domov, chlapi s mladoženíchom, ženské s nevestou do jej domu. O krátku chvílku nastane hlavný „akt“ celej svatby, totiž prevedenie mladej nevesty do mladoženíchovho domu, čo vykonáva sa nasledujúcim poriadkom. Na čele pochodu rozhadzujú sa 2 arabskí tanečníci, v dlhých a širokých nohavicách z modrého súkna; pri chudobnejších svatbách, majú modré gate, krátky, po pás dolu siahajúci kabátik z podobnej tkaniny, len tak ces plecia prehodený, na hlave červenú čapicu (fez). Títo šarvanci majú v pravej ruke holú šablu, v ľavej ale na remeni dolu visiacu, asi 2 dm v priemeru majúcu pľachovú šajbu, na ktorú pri všakovom vyskakovaní, shybovaní a prekrúcaní tela bijú takt svojimi šablami. Za tanečníkmi ide svatobná hudba: veľký bubeň, jedna alebo dve píšťalky a dve železné pokrivky, ktoré srážajú stranami širokými aby hodne cvendžaly; je to asi podobná banda, jako ju vídame pri Talianoch, keď chodia s medveďom po ulici. Za hudbou kráča mladá nevesta, od hlavy do päty zakrútená do veľkej bielej plachty, a rozhadzuje sa v nej, aby svet videl jak neráda ide za muža, a čím viac rozhadzuje a miká sa v tej plachte, tým väčšia bude jej pochvala pred arabským diváctvom. Za mladuchou idú všetky svatobné ženy, nesúc v rukách, vysoko nad hlavu hore vystrčených, jednotlivé články vena, a obracajúc ty kusy neprestajne, aby diváci všetko náležite videť mohli. Na samom konci pochodu vlečú tri, štyry ženy spolu svatobnú truhlicu, a potom nasleduje húf nepovolaných detí, žobrákov a obyvateľov europejského rodu, ktorí takúto uličnú komediu ešte nevideli.

Keď tento svatobný pochod príde k mužovmu domu, nevkročí medzi chlapov, ale do osobitnej, pre ženské určenej izby; pri bohatších svatbách ale sú chlapi v jednom, ženské v druhom (susednom) dome. Podivné toto odlúčenie vysvetluje sa z mohamedánskych obyčajov, že totiž „opravdová, statočná“ manželka nesmie nikdy pred mužom svojim niečo vziať do úst, a čoby to bol i len kúsok ovociny, ale jedáva voždy osobitne. Keby zaiste jedla pred mužom, urazilaby ho náramne, a po častejšom opakovaní tej viny nasledoval by — rozsobáš. Preto už 12-ročný chlapec arabský nesmie s matkou jedávať, ale utiahne sa cele na stranu otcovu. Dľa obyčaja tohoto i oba tanečníci a ti muzi­kanti vkročia v dome svadobnom medzi chlapov, a potom začne sa hostina. Záleží ona z púhych lahôdok; o mäsitom pokrme ani reči, len čierna káva, limonáda, všakové cukroviny, a sladká, zapravená ovocina, pričom pravda každý mužský hosť fajčí svoje nargile. Keď chlapi najedli, napili a nafajčili sa do chuti, začne hudba svoju prácu, pri ktorej mladší hostia, držiac vysoko nad hlavou biele šatky, všakovak vyskakujú jeden proti druhému podľa taktu veľkého bubna; starší chlapi ale sedia na zemi s nohama na kríž položenýma, fajčia z nargile a tešia sa z tejto „výbornej“ hudby a krásneho tancu. Podobne i ženy, keď jich čierna káva a limonáda hodne rozpálila, počnú spievať a po izbe skákať, ktorá jako vie a chce, až od unavenia nemôžu ďalej. Tyto radovánky trvajú v chudobnejších domoch iba v deň svatobný, v bohatších rodinách ale za 3-4 dni. Po zavŕšení svatobných slavností nasleduje odovzdanie mladuchy novomanželovi, ktorý na ňu čaká samotný v jednej izbe; avšak ona, prvej než by dnu vkročila, musí viackrat zutekať, a keď on ju konečne dochytí, vtiahne ju za sebou do izby, a svatba je dokonaná.

2. Arabské pohrobovanie

Keď som arabskú svatbu švárnym čitateľkám našim opísal, nemožno mi pominúť, abych i na posledniu počestnosť mohamedánsku zraky laskavého čitateľstva neobrátil. Mrtvé telo arabské neleží iba za 12 hodín; lebo najmä pri letnej, často 3 stupňov Reomýrových dosahujúcej pálčivosti, ono hnedky porušenie bere. Po čas môjho meškania v Bajrute zúrila tam i cholera, nad mieru strašným spôsobom, koho zaiste napadla, trebas bol i mladý a silný chlap, ten bol obyčajne za hodinu zdravý lebo mrtvý. Ľudia padali na ulici, jako muchy; očerneli v hrozných kŕčoch a zostali o chviľku na mieste mrtví. Týchto pravda, jako vôbec všetkých na choroby nákazlivé zomrelých, nenechávajú ani za 12 hodín ležať, ale čo najskôr pochovajú mŕtvolu. Každé mrtvé telo zakrutia hnedky príbuzní do bielej plachty a tak potom čaká na pohrab.

Sám pohrabný sprievod vykonáva sa týmto poriadkom a spôsobom: Do domu zármutku prinesú chlapi máre, o ktoré pripevnená je všeobecná umrlčia truhla; v tejto vynášajú sa na hrobitov mrtvé telá všetkých obecnejších dospelých ľudí, bez rozdielu veku a pohlavia. Otázna truhla nepodobá sa našej, ale vyzerá jako štok, t. j. štvorhranné, z dasiek shotovené, ale pri hlave trochu širšie bedno. Dľa zámožnosti svojej nájme potom rodina zomrelého 3 do 6 žien, ktorých povinnosť je, za 2 — 3 piastre (našich 18 — 24 krajc.) mrtvé telo sprevádzať s krikom a pla­čom na hrobitov. Okrem týchto najatých „plakačiek“ dostaví sa k domu i celý húf mužských žobrákov, z ktorých každý má v ruke asi na 5 stôp dlhú palicu; ďalej shromaždia sa i muž­ski pokrevní zomrelého, ktorí vybavia všetky pohrabné obrady, lebo vyjmúc tých najatých žiadna mohamedánska žena (jako u Židov) neide na pohrab.

Keď pohne sa sprievod pohrabný, začnú tí žobráci spievať pieseň, k tejto príležitosti usta­novenú; samo sebou rozumie sa, že o dajakom súzvuku (harmonii) spevu toho ani reči; každý rozdrapuje sa a vreští dľa svojho dobrozdania. Len v tom srovnávajú sa títo speváci, že na počiatku a na konci každého veršíka tej pohrabnej piesne vykrikujú ty isté slová: Haj aj il allah, il ala Mohamed rai cal allah. (Je len jeden Boh a Mohamed je prorok Boží.) Najaté plakáčky idú za truhlou a taký vresk robia, že ho europejské ucho takmer vydržať nemôže; lebo čím väčšmi daktorá z nich vreští, tým väčšia dostáva sa jej pochvala, čoho následkom i častejší a lepší „zárobok“ máva. — Pohrab sprevádza i duchovník mohamedánsky, ktorý ale ničím nerozoznáva sa od iných prítomných mužských osôb: iba keď na hrobitove počne predpísané slová z koránu (knihy mohamedánom svätej) mrmlať, europejský človek zbadá, že to bude duchovník.

Jamy na hrobitove sú našim podobné, ale niečo hlbšie. Keď chlapi mŕtvolu vyzdvihnú z tej, o máre pripevnenej truhly, položia ju na spodok jamy, po vrchu bezdušného tela poukladajú (k tomu cieľu už prihotovené) tlapkavé kamene a všetko zahrabú obyčajným spôsobom. Tu tedy nepočuť toho desného hrmotu, jako keď pri našských pohraboch hrudy a kamene búchajú na truhlu; a tento hluk potom preráža boľastne všetky vňútornosti prítomných, najmä jak pochovávajú človeka, ktorý by ešte bol veľmi potrebný býval na svete. Ale pravda títo Arabi ani z toho nerobia si nič, keď ty tlapkavé kamene zošuchnú sa na bok, a keď potom na samé mrtvé telo i dakoľko funtové kamene rúcajú.

Najzámožnejší Arabi dávajú si pre sebä osobitné umrlčie truhly robiť, v ktorých potom i pochovaní bývajú. Ale tyto osobitné truhly pre dospelých nenosia sa na márach; najsilnejší chlapi pochytia truhlu holýma rukama; sdvihnú ju vysoko nad svoje hlavy, a tak ju nesú až na hrobitov, čo pravda s veľkým napnutím telesnej sily spojeno býva, tak že nosiči zamieňajú sa veľmi často. Ale túto namáhavú prácu považujú i za česť, najmä keď dajaký arabský pohlavár zomre; potom vadia a strkajú sa chlapi, s pohrabom idúci, lebo každý chce truhlu niesť. — Mrtvé telá dietok nosia jednotliví chlapi v truhličkách, jako chcú a jako jim je to najľahšie; daktorí položí truhlu na hlavu, iný na plece, zas iný nese ju pod pazuchou, štvrtý sebou atď. — Po dokonanom pohrabe dostávajú žobráci všakové handry na odev zdarma; plakáčky ale, ktoré pred pár minutami „zachodili“ sa od hrozného plaču svojho, keď je raz mŕtvola v hrobe, vezmú zas prirodzenú veselú „natúru“ na sebä, lebo veď svoju „povinnosť“ vybavily a teraz už dostanú vyplakanú plácu svoju. O karoch (hostinách pohrabných) Arabi nič nevedia, a to je veru veľmi múdre; nič zaiste tak neuráža citlivé srdce ľudské, jako ked na karoch našich dajaký ožran začne hulákať, jako keby sedel pri „oldomáši“ po dobrom jarmoku.

3. V Žandakru

Šusteka, konajúceho práce svojho remesla v Bajrute, tiahly túžby ešte raz navštíviť nektoré pamätnejšie miesta Svätej Zemi. I vybral sa s priateľom Slezákom (Čechom), dľa remesla sedlárom, dňa 19. júlia 1872 po ruskej jednej parolodi morom, ktorá jích 20. julia priviezla ku námorskej pevnosti Žandakr, kde vystúpili, a Šustek svoje skušenosti tu nadobudnuté, nasledovne opisuje:

Paroloď zastala hodne ďaleko od mesta, čoho následkom prevážali pocestných arabskí šajkári (majitelia člnkov) na pobrežie. Z morskej strany opatrený je vchod do mesta veľkou železnou bránou, kde museli sme všetky naše kapsičky dať poprezerať, aby sme niečo „cel­ného“ bez poplatku nevpratali do mesta. Po krátkom vypočinutí šli sme s mojim spolucestovateľom Slezákom, obzerať mesto. Pred očima našíma rozprestieralo sa najväčšie námestie, dláždené, jako všade v tureckých mestách na východe, prachom a všakovým hnojom; len tu i tam leží kameň, aby Arabi pri svojich, často veľmi hlučných „rozprávkach“ mali niečo pri ruke, čím by svojim rečiam váhy dodať mohli. „Paláce“ námestia tohoto už preto sú zpomenutia hodné, že na uličnej strane, každý oblok má svoju zvláštniu velikosť a podobu; v samom obloku zase kus mreží a kus obločnice, ktorá visí na jednom čape; kamene z múru vypadané, tak že skoro do ňútra domu vidno. Hlavné dvere či brány týchto „prednejších“ domov sú posbíjané zo všakových bedien, v ktorých pán „veľkupec“ dostal nejaký tovar z Europy; vyzerajú tedy na spôsob haleny žobráckej, záplata na záplate. Sám priestor námestia (rynku) preplnený bol obyvateľstvom všakových národov, sháňajúcim sa po svojom obchode. Tu stálo krížom krážom nekoľko del (kanónov), a to bez všetkej stráže; v najbližšom susedstve kopa rozličného dreva; tam zase veľké hŕby obilia a iných plodín; tu celé stádo ťáv (dromedárov), s dajakou karavanou (pocestným kupeckým spolkom) došlých; tam rady somárov, na svoj náklad čakajúcich, a pri tom škrek a lomoz neslýchaný, najmä vtedy povstávajúci, keď tymi hovädmi zahatí sa premávka na ulici. V takomto páde sbehne sa ľudstvo s palicami, a mláti nemilosrdno na hovädá, ažby rozostúpením sa, premávku zas otvorily.

Z tohoto námestia dostali sme sa do hlavnej kupeckej ulice či do bazaru. Jeho sklady či sklepy najlepšie prirovnať možno k ohniskám kováčskym; lebo sú asi tak veľké a nad zemou ulice zvýšené. V tomto „sklepe“ má kupec továr svoj porozkladaný alebo na paličkách rozvešaný; sám ale sedí v prostredku, nohama krížom rozloženýma na zemi a fajči zo svojho nargile. Po krátkom prezretí bazaru, poberali sme sa ďalej, obzreť i tú nedobytnú pevnosť, pri ktorej roku 1799 toľko Francúzov svoje kosti složilo. Vkročíme bránou dnu a nevidíme nikde ani vtáčika ani človiečika; stúpame ďalej hore, obzerajúc ty mohutné zboreniny, a dostaneme sa o chviľku k delám, pevnosť ochraňujúcim. Boly to kusy, hrdzou celkom zožrané, kameňmi popodopierané, aby z tých prehnilých koliesok nezrútily sa na zem; pri každom kuse ležalo 6 — 8 železných gúľ, ktoré vplyvom povetrnosti a hrdzou boly na podobu „bochníkov“ stlapkavené. Smutný to obraz tureckého neporiadku! Pri tomto chodení hore dolu zočila nás konečne varta. Boli to dvaja bosi, pod jedným stromom svätojánskeho chlebíka vyvalení šuhajci, z ktorých jeden vyskočil a poberal sa proti nám; keď ale postaviť sa mal pred nás dľa regule a zpýtať sa nás čo chceme? padlo chudákovi na um, že pušku zabudol si v chládku pod stromom, na čom sme sa pravda chutno zasmiať museli. O chviľku došiel už ozbrojený nazpak, postavil sa, majúc jako liška hrdzavú, asi 5 stôp dlhú pušku na pleci, pred nás do positúry a privolal nám po arabsky, aby sme sa z tadial odstránili, čomu som ja i hneď hlavou prisvedčil, keď veru nestálo ďalej za prácu, túto pevnosť v terajšom jej stave obzerať.

Keď sme stúpali z pevnosti dolu, žalúdok upomínal nás, že bude poludnie; poneváč ale v tomto meste nebolo hostinca na spôsob europejský sriadeného, boli sme prinútení, vkročiť do hôtelu arabského. Hneď u vchodu našli sme Speisekartu (soznam pokrmov), totiž nekoľko hrncov na ohnisku rozostavených, a pán hostinský vyvolal nás úctivo, aby sme šli koštovať. Boly v tých hrncoch všakové z rýže alebo z kuchyňských zelenín pripravené jedlá, v jednom ale plával kus baraniny, z ktorej objednali sme si dve porcie. Sama jedárňa bola veru biedna a nechutná, jeden, v prostredku izby postavený rozkývaný stôl, na ňom polozabitý krčah (džbán) s vodou, tri roztratené stolce (stoličky), a pri stole hodná geleta (vaňa) s poplakami a všakovými kuchyňskými odpadkami, ktorá hádam ešte „k iným cieľom“ slúžiť mala, keby hosťovi tej čistoty nevdojak zle prišlo. Dva obloky tej izby boly hustými drevenými mrežami pokryté, tyto ale sadzou tak obtiahnuté, že svetlo božie sotva dnu preniknúť mohlo. Konečne doniesol nám pán hostinský na jednom tanieri obe porcie žiadaného jedla; o ližici ale, o vidličkách a nožoch dľa tureckého spôsobu ani reči; ale na výslovnú žiadosť našu doniesol nám potom, dakde u susedného kresťana poshladúvané dve obyčajné pľachové ližice. Keď sme odbavili prvú porciu, rozkázali sme si doniesť, k nemalej radosti pána hostinského, že nám tak dobre chutí, ešte nové dve porcie. Po tomto „skvelom“ obede našom, zaplatiac útraty jeho, našli sme ešte dom, kde sme vypiť mohli po poháre dosť dobrého vína; o 3-tej ale hodine odpoludnia opustili sme Žandakr, uberajúc sa pešky ďalej.

4. Cesta do Nazarethu a pobyt tam

Zle to šlo pešky, a tak prinútení sme boli naisť si vodiča a dvoch somárov na jazdenie, bo v tejto náramnej pálčivosti letnej cestu pešiacku neboli by sme dlho vydržali. K tomu opatreniu nebolo treba dlhého ustávania; bo Arabi so svojimi somármi stáli už tu, jako veľkomestskí fiakri v Europe, čakajúc na nejaký zárobok. Bolo to v mestečku Kaifa rečenom. Vkročil som tedy medzi nich a prihovoril som sa dajedným, jako to v obyčaji: ente hmar? (ty si somár?), a každý odpovedal mi hrdo aiva (áno). Somár tedy volá sa po arabsky hmar; avšak druhé toto meno veľmi zriedka potrebováno býva, lebo Arabi sú na púhe slovo hmar tak pyšní, jako nektorí z veľkomešťanov na slovo domový pán. Zjednal som tedy na 9-hodinnú cestu z Kaify do Nazarethu 3 somárov, a sice 2 na jazdenie pre nás, jednoho ale pre vodiča, všetko spolu za 40 piastrov, alebo naše 3 zl. 30-40 kr.

Druhého dňa ráno o 6 hod. vydali sme sa na túto novú, obťažnú cestu. Naši somári osedlaní boli po arabsky, t. j. vrece slamou vypchané, krížom cez chrbát hoväda preložené a všakovými motúzmi popriväzované, to bol celý náš „rajtársky“ výstroj; o hlavovej oprate (ohlávke, kantáre), alebo práve o strmeňoch ani reči. Arab pozdvihol nás hore za nohu, a keď sedeli sme na vreci, museli sme ozaj váhu držať, aby sme sa dolu nezvalili. Potom zvrtol náš vodič svoje hovädá k východnej strane sveta, kam nás cesta viesť mala, a poháňal somárov ďalej. On sám bol oblečený v dlhej, okolo pása stiahnutej košely, na nohách ale mal drevené topánky a tak stúpal za nami pešky; my ale, jako všetci v týchto krajoch cestujúci Europčania, mali sme veľké slnečníky, a na klobúkoch biely závoj, jehož konce viseli nám dolu na chrbát, a síce tým cieľom, aby náramnú pálčivosť slnečnú odrážaly; taký biely závoj visel nám z klobúka i do tvári. — Hnedky na začiatku cesty, vlastne chodníka, otvorila sa pred nami krásna, asi 3 hodiny dlhá, na brehu morskom na míľu široká dolina, ktorá ale čím ďalej, tým viac sťahuje sa, tak že podobu trihranu má. U vchodu doliny prešli sme ces malú horu olivovú, za ňou ale našli sme celú utešenú dolinu horčicou zarastenú, tak že vyzerala jako žltým súknom pokrytá; iba kde tu dvíhal sa z tejto bariny ker pavlnový. Je to hriech a náramná škoda, nechať tak úrodné a krásne polia bez užitku ležať; bo lenivý Arab okolo svojej koliby len toľko zemä obrábä, alebo lepšie: rozrýva, koľko k biednej výžive svojej potrebuje. Nie div tedy, že i dve arabské dediny, ktoré videli sme v doline, veľmi biedne vyzeraly; domky maly z blata ucápané, na spôsob egyptských kolíb alebo cigánskych búd. Kopce ale, krásnu dolinu otáčajúce, pokryté sú rozličnou krovinou, agátmi a našej osike podobným stromovím, medzi ktorým tu i tam stojí pekný strom svätojanského chleba, jehož suché, sladké struky v každom skliepku našom dostať možno.

Z tejto doliny dostali sme sa na kopec, zarastlý dubami, ktoré ale neboly väčšie od obyčajnej jablony. Z kopca zošli sme na rovinu, kde prekrižovaly sa chodníky na všetky strany; ale náš Arab ešte tu vedel, ktorý je pravý, k Nazarethu vedúci chodník? Medzitým slnce čím viac tým hroznejšie pripekalo; vytiahnem tedy okolo poludnia teplomer, a vidím, že ukazuje na slnku 41 stupňov dľa Reomýra. Takej pálčivosti nie len u nás v Uhrách, ale ani v južných krajinách europejských nebýva, ktorú tedy len pevného tela človek europejský vydržať môže. Od vrchu boli sme dosť dobre opatrení, tým viac ale pálilo nás od spodu; bo piesok a kamienky na chodníku boly jako pahraba vrelé. Najhoršie bolo to, že nám voda, ktorú sme sebou vzali, celkom zteplela; potôčkov ale v týchto kamenistých vrchoch veľmi málo jesto, a keď dostali sme sa tu lebo tam k vode, i tá bola jako lúh teplá, nepitná. Že sme ale predsa natrafili na nektoré, trochu lepšie staväné arabské dedinky, tedy napiť sme sa mohli tam čerstvej vody, pravda za cenu jednoho piastru.

Čím ďalej pokročili sme v týchto pustých, kamenistých vŕškoch, tým krkolomnejšú podobu bral chodník na sebä; lebo o ceste, po ktorej by trebas jak malý vozík jachať mohol, ani reči byť nemôže. Nie div tedy, že pri častom obzeraní sa na divú krajinu, zabudli sme na tom vypchanom vreci „rovnováhu“ držať, a zvalili sme sa bez ublíženia nabok dolu. V takomto páde somár ani krok nespraví ďalej; on stojí pokojno a obzerá zvedavo svojho, na chodníku ležiaceho rajtára; keď ale tento vstane a vyškrábe sa hovädu zas na chrbát, pohne sa ono samo od sebä a stúpa svojim rovnakým a bezpečným krokom ďalej. Niemálo veru divili sme sa, vidiac v hroznej pálčivosti dennej túto nezlomenú vytrvalosť, a somár stal sa nám od tej doby hovädom, všetkej uznalosti hodným. Z druhej ale strany znepokojovalo nás to, že náš hamir v odpoludňajších hodinách patrne už nevedel: ktorý z mnohých, sem i tam križujúcich sa chodníkov do Nazarethu vedie? Na každom tedy kopčoku zastal, obzeral si celý kraj povážlivo a kýval pochybno hlavou; ja ale, znajúc arabsky, dohováral som mu, že jestli nás poriadne do Nazarethu nezavedie, z vyjednanej pláce nič nedostane. Na šťastie ale stretli sa s nami v tejto trápnej pochybnosti Arabi, ktorých hamir náš pristavil hneď s otázkou: fen Nazir (kde je Nazareth)? Títo neznámi ľudia poobzerali nás po samom predku zvedavo na všetky strany, potom ale ukázali nášmu vodičovi, vo ktorom smere leží spomenuté mestečko, a ktorého chodníka držať sa máme? Ja som chcel síce dľa môjho zemevidu našu cestu spravovať; nuž ale to je nemožné, keď medzi tymito pustými kopcami takej cesty nieto, ktorá by mohla byť na zemevide (mappe) zaznačená.

Keď sme v udanom smere asi 2 hodiny cesty vybavili v hroznej pálčivosti slnečnej, a to síce o hlade a smäde, stretli sa s nami zase Arabi, ktorí na otázku hamirovu: fen iži fi Nazir (käde ide sa do Nazarethu)? tak určite rozpovedali mu ostatok trapnej cesty našej, žebych už i sám bol ta potrafil. Sotva že vydriapali sme sa na jeden strmý kopec: ukáže sa nám z ďaleka na východnej strane svetochýrna hora Tábor. V oči tomuto znameniu, mali sme, podľa reči týchže ostatných Arabov, ešte asi 2 hodiny cesty do Nazarethu: čím viac ale ubúdalo nám z cesty, tým viac pútala dušu našu otázka: jako asi bude vyzerať bydlisko Krista Pána? Po netrpezlivom, ešte za chvíľku trvavšom stúpaní ďalej, ukáže sa nám v jednom úbočí dom, ktorý zdá sa byť nie dedinským, ale mestským, potom 2, 3 iné domy, — a už stojíme na kopci nad Nazaretom! Ešte nekoľko minut dolu kopcom, a boli sme už v mestečku samom, po 9-hodinnej, nad mieru trapnej ceste.

Nasledujúc príklad všetkých pocestných europejských, poberali sme sa rovno do kláštora, kde sme laskavo prijatí boli. Po krátkom vypočinutí zbadal som, že mi z čižiem takmer holé prsty vyzeraly. Mal som totiž pri mojej, výše 5 a pol šúchovej postave prinízkeho somára, tak že moje, dolu visiace nohy o každý kameň zavadily a často priťahovať som jich musel hore, abych ja nezostal na kameňoch stáť a somár aby neušiel z popod mňa. Týmto trením tedy o tvrdé rozpálené skaly, zodraly sa mi konce čižiem, čo pravda, v nedostatku príslušných remeseľníkov, nebolo veľmi príjemné. — Po žiadostivom vypočinutí z trapnej cesty dňa pominulého, hnedky z rána šli sme obzerať mestečko Nazareth, o jehož položení a obyvateľstve v krátkosti poznamenám toto: Mestečko Nazareth, po arabsky Nasir, u terajšieho židovstva Nazar, leží v úbočine nad nepeknou, neúrodnou dolinou, na severo-západnej strane hory Tábor. Jeho domy, počtom asi 250, sú na spôsob východných krajín bez krovov stavané, starosvetským baštám podobné, a pre úbočnú polohu mestečka tak rozložené, že ono žiadneho rovného námestia (rynku) nemá. Počet obyvateľstva jeho udáva sa na 3000 hláv, a síce Kresťanov rozličného vyznania, Židov a Mohamedánov.

Najpamätnejšia budova celého mestečka je nepochybne kláštor, jako všetky podobné budovy Zeme Svätej, vysokým múrom obehnaný. Sám kostol kláštorský má iba jedny pevné dvere; v tomto chráme, alebo vlastne pod ním, nachodia sa všetky náboženské pamiatky nazarethské. Popod hlavný oltár ide sa dolu širokými mra­morovými schodami do jednej kaplnky, u jejž vchodu stojí 6 stĺpov kamenných, z toho starovekého chrámu pošlých, ktorý dala císarovná Helena v 4-tom storočí po Kristu P. vystaviť, ktorý ale Turci rozborili. Ale ani tyto, na pamiatku dopravené stĺpy nezostaly celé; bo jeden z nich bol v egyptsko-tureckej vojne rozlomený. Jeden kus visí teraz dolu z povale, druhý ale oproti nemu von zo zeme trčí. Podľa mienky tureckej boly ty stĺpy peňažitými pokladmi naplnené; keď jim ale pri rozlomení prvého zuby na prázno kleply: nuž ostatným dali pokoj. Za oltárom tej kaplnky sú 2, do velmi mäkého a bieleho kameňa vytesané jaskyne, o ktorých vysvetloval sprevádzajúci nás mních rádu kapucínskeho, že tam prebývali Jozef, Maria a Kristus Pán. Zo steny týchto izbičiek odlúpil som si kúsok kameňa na pamiatku. Potom zaviedol nás vodič k druhej kaplnke, ktorá stojí na onom mieste, kde bola tesarská dielňa Jozefova; v nej ale nevidno nijakého stroja remeseľníckeho. Obe tyto miestnosti sú svedectvom chudobných pomerov domácich v živote Krista Pána, ktoré i sám spomína vo známej reči svojej: Líšky dúpatá (skrieše) majú, ale syn človeka, nemá, kdeby hlavu sklonil. — V tretej kaplnke chrámu nazarethského leží v prostredku jeden, asi 10 stôp dlhý, 4-5 stôp široký, trochu oválny (na rohách vajcovite zaokrúhlený) kameň, na ktorom Kristus Pán s učedlníkmi svojimi často večeriaval; i tento kameň je tak mäký, že nechtom zaškrabnúť sa môže doňho. Konečne zavedení sme boli do kaplnky, označujúcej tú miestnosť, kde Kristus Pán v deň sobotný vyučoval Židov, udávajúc (Luk. 4. kap. v. 16 a nasl.): že žiadon prorok nenie vzácny vo vlasti svojej, a kde nad ostatnými jeho rečmi tak rozhnevali sa Židia, že ho vyhodili z mesta a viedli na horu, aby ho ztrčili dolu z nej; on ale útekom zbavil sa jich zlosti.

Pri ďalšom obzeraní Nazarethu padol nám v oči úhľadný, celkom dľa nového slohu zbudovaný, a preto v celej Svätej Zemi jediný kostol, o ktorom dovedeli sme sa, že ho vybudovali pred 2 rokmi anglikánski protestanti. Nepremeškali sme tedy i tento chrám navštíviť. Duchovný správca protestantskej cirkve nazarethskej, jako sám hovoril asi 50 duší počitujúcej, rodom Angličan, prijal nás tiež veľmi laskavo, otvoril nám pekný kostol, poukazoval všetky pamätnosti jeho, a shovárajúc sa s nami v plynnej reči nemeckej, vyrozprával nám v rozhovore, asi za hodinu trvavšom, pôvod malého sboru toho a všakové pomery duševného i hmotného života v mestečku.

5. Cesta na brehy Jordanu

Z Nazarethu poberať sme sa mali ďalej do zeme galilejskej; nastala tedy nová starosť, najať Araba s dvoma koňmi, ktorí by nás doprevadil do mesta Tiberias, ku brehom rieky Jordanu, na vrch Tábor a zase nazpät do Nazarethu. Pritom všetkom, že arabsky hovorím, bolo predsa treba dlhého vyjednávania s rozličnými majiteľmi koní; lebo pre nebezpečenstvo zbojníckych nápadov zo strany Beduinov (na púšti Arabov) nikto, ani pri dobrom plate, na túto cestu rád neide. Napokon predsa našiel som jednoho Araba, ktorý za 90 piastrov (niečo vyše 7 zl. r.) vybral sa s nami. Okrem týchto, a na nevyhnutné potreby určených peňazí, nechali sme všetky naše ostatné turáčky v kláštore nazarethskom, aby nám ostalo niečo na zpiatočnú cestu, keby nás beduinskí zbojníci obrali. Na takú nemilú príhodu boli sme náležito prichystaní; okrem strelnej zbroje mali sme i veľké, ostré nože a buzogáňom podobné, na spodnom konci ostrými hrebíkmi (klincami) obité kyjáky.

Málo pred poludním doviedol najatý Arab ku kláštoru dva utešené arabské kone; práve tak osedlané a vystrojené, jako ti somári, ktorí doniesli nás do Nazaréthu. Miesto sedla našli sme i tu vrece slamou vypchané; o kantáre a strmeňoch ani reči. Ja tedy vyslovil som Arabovi moju pochybnosť: že jako nás ty kone ponesú, keď kantárov nemajú? On ale ujišťoval nás, že pôjdu bezpečno a pokojno, lebo že sú krotké jako barance, čomu skutočne tak bolo. Sám vodič mal na nohách drevené topánky, oblek arabský veľmi ľahký a na pleci dlhočiznú pušku. Prv než by sme boli cestu nastúpili, ukázal som mu jednu guľku, nabil som ju pred očima jeho do ostatnej cievy môjho revolveru, a povedal som mu v Arabčine prísnym hlasom: „Čuješ! kebych zbadal, že nás vedieš zúmyseľne medzi zbojníkov, túto guľku máš hnedky v hlave.“ Arab vypočul moje slová pokojno a doložil, že nie len jako statočný človek, ale už z opatrnosti to neurobí, lebo žeby mu zbojníci i jeho kone istotne odobrali.

Práve na poludnie, tedy v najväčšej palčivosti dennej, vydali sme sa na cestu. Arab stúpal pešky po predku a naše kone za ním, napriek veľmi skalnatému chodníku tak istým, bezpečným krokom, že sme boli hnedky o tom presvedčení: vinou koni neprihodí sa nám nič zlého! Ale i vytrvalosť Arabova bola v tej náramnej pálčivosti podivná. Vodil nás hore dolu po rozličných skalnatých kopcoch a dolinách, bez patrného znaku zunovania. Nevideli sme nikde ani človiečka ani zvierata; len citlivým nedostatkom vody trpeli sme v tej pálčivosti náramne. Ale už okolo 5 hod. odpoludnia ukázalo sa nám, z vršku dolu hladiacim, jazero genezaretské: a po krátkej hodinke boli sme v mestečku Tiberias. V arabskej reči volá sa ono Bahar Tabariah, leží na západnom brehu jazera genezaretského, v sv. písme i morom galilejským nazvaného (Mar. 7, v. 31), ktoré od mestečka tohoto už za starodávna volalo sa ešte i tiberiadským (Ev. Jána 6. v. 1). Dlhosť jeho počíta sa na 6, širokosť na l1 do 2 hodín. Poloha mestečka, vysokými múrami obohnaného, je pekná; domy sú na známy spôsob východných krajín (bez krovov) staväné; počet obyvateľov udáva sa na 2.600 hláv, skoro výlučne rodu arabského a židovského. Na južnej strane mestečka ležia zboreniny starého mesta, vystaveného od židovského kráľa Herodesa, ktorému dal meno Tiberias k úcte rímskeho cisára Tiberiusa, pod jehož panovaním žil a ukrižovaný bol Kristus Pán. Židovstvo pripočíta otázne mestečko medzi sväté mestá, preto že po rozborení Jeruzalema vojskom rimským, učení židovskí rabíni utiahli sa sem a založili povestnú školu rabínsku, ktorá kvitla za dlhé časy.

Málo po našom príchode, asi o 7. hod. večer šli sme k mori galilejskému, okúpať sa v pamätných vlnách jeho. Má ono čistú, sladkú pitnú vodu, a sdržuje sa v ňom i teraz, jako za času Krista Pána, veľa všakových rýb. Tento kúpeľ po hroznej pálčivosti dennej, padol nám veľmi dobre; nuž a keď sme si tak veselo v čistých vlnách plávali: jaký dojem činilo na nás to povedomie, že Kristus Pán často plavieval sa po tomto jazere; že málomyseľnému, deň a noc darmo pracovavšiemu rybárovi Petrovi doňho kázal roztiahnuť sieť svoju, a že zbúrené vlny mora tohoto zúriť prestaly na pohrozenie Spasiteľovo?! — Na samom mraku vrátili sme sa do mestečka; poneváč nám ale v tamejšom kláštore nedali nocľahu, boli sme prinútení, prenocovať u jednoho Žida. Pani hostinská rozprestrela nám po jednom pavlnenom prikrývadle na holú kamennú dlážku, a postel bola hotová. Sotva že sme ale údy naše na tom loži rozprestreli a plány robiť počali, ohľadom na cestu dňa budúceho; vrhli sa ploštice na nás a obrábäly kožu našu tak, že sme prinútení boli, pavlnené podsteradlá odhodiť a ležať na holej kamennej dlážke do bieleho rána. Keď potom z rána upravil sem k tejto Racheli otázku: Čo sme za nocľah dlžni? Ona, bezpochyby v tej myšlienke, že okrem bohatých Angličanov nikto necestuje ku brehom Jordánu, zatiahla si po jednej zlatke od každého, čo sme jej i voľky nevoľky vyplatili.

Prv, nežby sme opustili mestečko Tiberias, pripomeneme si niečo z okolia jeho. Prvá pamätnosť je nepochybne rieka Jordán, ktorá smerom od severu (polnoci) k juhu vteká do mora galilejského; okrem tejto rieky neprijíma žiaden iný potok do vĺn svojich. Strany hojnosti vody, Jordan podobný je Hronu okolo Baň. Bystrice, ba bude azdaj i trochu menší; vodu má čistú a sladkú, ktorá hojne rýb odchováva. Z tejto, krstom Krista Pána posvätenej rieky, nabral som si na pamiatku vody do sklenice, ktorú som ale na zpiatočnej ceste osoliť musel, že mi v náramnej pálčivosti smrdeť počala. — Neďaleko mestečka Tiberias, v severo-východnom smere, nachodia sa zboreniny mesta Kafarnaum, kde Kristus Pán v ostatnie 3 roky svojho zemského života častejšie pomeškával, tak že sa volalo i mestom jeho (Mat. 4, v. 13 a kap. 9, v. 1.) konajúc tam rozličné divy, menovite uzdravenie syna rečníkovho a vzkriesenie dcéry Jairovej. Tyto pamätné zboreniny sú teraz celkom pusté.

Nasledujúceho dňa ráno o 6 hod. náš hamir už čakal s koňmi, aby sme nastúpili ďalší a nebezpečnejší kus cesty k hore Tábor. S vodičom našim usrozumeli sme sa tak, že on pôjde (rozumie sa, pešky) všade 50 — 60 krokov napred, aby nás istým znakom hnedky upozorniť mohol, keby zbadal nejaké príznaky, že zbojnícky Beduini sú na blízku. Sotva že sme asi hodinu cesty vybavili v udanom poriadku, zbadali sme, on i my 3 podozrivo vyzerajúcich Arabov; náš vodič tedy dal umluvené znamenie rukou, aby sme zastali čo sme i hnedky urobili, majúc natiahnuté kohútiky našich revolverov, on sám ale shováral sa za chvílku s nimi. Potom zakýval rukou na nás, aby sme šli ďalej, že tí chlapi nie sú nebezpeční. Keď títo ľudia šli popri nás, ukázali sme jim zbroj našu; oni za chvíľku postáli, obdivovali nás a tak odišli pokojno ďalej.

6. Návšteva hory Tábor

Po tej prvej schôdzke s pocestnými Arabmi, jazdili sme trápne ďalej po kopcoch a dolinách, ktoré maly už peknú polohu a zem úrodnú, ale bez obyvateľstva, ktoréby ju obrábäť a mnohý užitok z nej brať mohlo. Celé krásne doliny našly sme zarastené horčicou a bodláčom; ach! pomyslím si, keby ten náš pilný a pracovitý ľud slovenský takúto bohatú zeminu obrábäť mohol: stal by sa v krátkom čase zámožným a vzdelaným národom! V tomto dumaní mojom zazreme dedinu pred nami, jakej som dosial nikde nevidel. Na 4 — 6, do zeme zabitých drúkoch (kolíkoch) roztiahnutá je roztrhaná plachta: to je celý príbytok arabskej rodiny týchto krajov. Otázna dedinka mala 6 takýchto, z ďaleka pernikárskym šiatrom našim podobných prítulkov, a pred každým pár hrncov: to bolo všetko domové náradie! Daktorí Arabi povalovali sa lenivo pod plachtou, iní fajčili zo svojho čibuku; ženy ale, iba roztrhanou košelou zaodené, donášaly vodu v nádobách, našim hampulám podobných, na hlave postavených a v ruke nesených. Okolo týchto biednych šiatrov pásli sa kone, ťavy, kravy a somáre v úplnej volnosti a svornosti.

V blízkosti tejto dedinky videli sme i pše­ničné a jačmenné strniská. Pšenicu pestujú títo Arabi na chebus (postruhníky) a jačmeň pre kone; z obojeho ale iba toľko, aby do nového vystačilo. Arab je zaiste prilenivý, než aby viac poľa obrábäl, a tak pomerne i svoju domácnosť zlepšil; on so svojim „predpotopným“, na spôsob egyptský ustrojeným plúžikom radšej bude obchodiť 2-centový, na roličke ležiaci kameň, než aby ho ku kraju pozemku odvalil. Obilie mláti sa tu na dolňozemský spôsob náš. Stoh obilia vystavený je 2 — 3 mesiace slnečnej pálčivosti, a keď Arab niečo zrna potrebuje, či pre sebä či pre koňa, zhádže zo stohu niečo obilia, a všetko čo nohy má: kone, ťavy, somáre a kravy, miesi sa po ňom veľmi pomali, až je slama domrvená. Potom Arab túto miešaninu v čas vetru vyhadzuje lopatou hore, až namlátené zrno svojim spôsobom oveje. — Okrem obilného strniska videli sme ešte okolo tých šiatrov kukuricu, jejž steblá boly trochu vyššie od našskej, ale dosť jalové; ďalej krovinu pavlnovú, na 3 stopy vysokú s ovocinou, asi veľkým lieskovcom podobnou, ktorá keď dozreje, rozškerí sa, a chĺpky surovej pavlny z jej ňútra vyzerajú. Túto pavlnu spriadajú arabské ženy čiastočne k domácej spotrebe, veľkú väčšinu ale tej úrody odpredávajú kupcom europejským. — Najväčšia starosť je tu o pitnú vodu, prirodzených studničiek a potôčkov niet; kopané studne dávajú tedy potrebnú vodu, ktorú pocestní kupovať si musia.

Čím viac blížilo sa poludnie, tým viac pripekalo slnce na nás; hladom a ešte viac smädom skvárení, často koňskej hrivy držať sme sa museli, aby sme sa nezvalili z koňa dolu. Náš hamir kráčajúc v podivu hodnej vytrvalosti porád 60 — 100 krokov pred nami, dal nám zase znamenie, zastať a strelnú zbroj natiahnuť, lebo že sbližujú sa Arabi. Zastali a čakali sme, majúc zbroj pohotove; avšak i títo pocestní, jako ešte i tretí Arabi, prešli popri nás pokojno. Náš vodič rozprával nám potom, že tázal sa tých pocestných: či nikde nezjavujú sa zbojnícki Beduini? na čo vraj odpovedali, že táto chasa v dennej pálčivosti vo svojich dierach povaluje sa, a len v podvečernom chládku vychodí kradnúť a zbíjať. Podobné osvedčovania vzali sme radostne u vedomosť; lebo trebas i svojej telesnej sily a smelosti boli sme si povedomí, predsa lepšie býva, keď človek tyto vlastnosti svoje nemusí dosvedčovať v nebezpečnom boji so zbojníkmi.

Okolo 10. hod. pred poludním šťastno došli sme pod vrch Tábor; ale dostať sa ešte hore v najväčšej pálčivosti dennej: to stálo trápneho namáhania! Na túto pamätnú horu vedie úzka cesta, alebo lepšie povedano širší, kamenistý mnohé zákluky majúci a miestami tak strmý chodník, že sme kone naše okolo krku objať museli, aby sme sa (v nedostatku strmeňov) z nich nezvalili nazpät. Málo pred 12-tou hodinou dodriapali sme sa, po náramných trampotách, na samý vrchol hory Tábor, ktorej mohamedáni dávajú meno Džebel Tor. Z okolitej rovinky dvíha sa tento vrch na 1.800 stôp a rozkladá svoj vrchol asi na pol míle; vidno tam kus poľa, niečo stromov a mnoho stavebného, z rozbúraných budov pošlého kamenia. Podľa židovských povestí bola hora Tábor už vtedy opevnená, keď z Egypta došlé židovstvo tyto kraje opanovalo; po rozborení Jeruzalema opevnili ju Židia proti vojsku rimského cisára Vespasiana; vo 4. století dala cisarovná Helena vystaviť na vrcholi kostol, jehož miesto zaujal pozdejšie kláštor, ktorý ale mohamedáni v bojoch križáckych rozborili. V novšom dejepise spomína sa hora Tábor r. 1799, keď Francúzi u päty hory porazili turecké vojsko. Teraz stojí na vrchu grécky kláštor, asi pred 10 rokmi z toho kamenia vystavený, ktoré pozostalo z oných starých budov cirkevných.

V kresťanskom dejepise pamätný je Tábor najmä preto, že tam udalo sa premenenie Krista Pána (Mat. 17. 1, 2.) z ktorej príčiny tento vrch i meno svätej hory nosí. Ja mal som príležitosť, dívať sa dolu na okolité krajiny z vysokých Alpov tyrolských; stál som na najvyššej budove kresťanského sveta, na svetochýrnej väži chrámu vo Strassburgu; díval som sa na púšť afrikánsku z egyptských piramíd: ale tak utešeného výhľadu nemal som nikde, jako z vrchu Tábor! Vidno z nej celá zem galilejskú a čiastku Samarie; vo veľkej vzdialenosti na juhu pobelavomodré vrchy skalnatej Arabie; k západnej strane sveta horu Karmel a námorské mesto Žandakr s morom stredozemským; severovýchodne brdo vrchov Libanon, k východu more galilejské a dolinu, v ktorej blyštia sa, jako strieborný pásik, vlny rieky Jordanu. Velebno-krásny to pohľad! nie div tedy, že i Petor apoštol, okúzlený touto krásou prírody, povedal Spasiteľovi: „Pane, dobre nám je tuto byť, chceš-lí, spravíme tu tri stánky“ atď. (Mat. 17, 4.) Áno, i nám dobre bolo na tej hore, a boliby sme tam dlhšie pomeškali, keby čas náš nebol na hodinku býval vypočtovaný. — V gréckom kláštore na vrchu ničoho nedostať pre pocestných, aspoň s nami to tak bolo ; dobre nám tedy padlo, že na každú príhodu vzali sme si boli po kúsku chleba. Verte mi ale, drahí rodáci! žebych tento môj „obed“ zo suchého chlebíka, nebol zamenil s trebas jakou hostinou v paláci najväčšieho boháča. Vody dostali sme zo studien, ktorých nekoľko videli sme tu, vykopaných na spôsob pivníc našich; bola to najlepšia voda, ktorú našli sme v Zemi Svätej.

Ešte raz poobzerali sme sa po tomto čarovne krásnom, pre celé kresťanstvo tak pamätnom kraji, aby sa nám obraz jeho tým hlbšie vryl do duší našich; potom ale dali sme sa na zpiatočnú cestu, lebo už boly 2 hod. odpoludnia a my do večera vrátiť sme sa mali do Nazarethu. Dolu vrchom šli sme z väčša pešky, aby, pre veľkú strminu chodníka, nezvalili sme sa koňom ponad hlavy dolu; pod samým ale vrchom usadili sme sa bezpečne na kone a stúpali sme čerstvo k Nazarethu bez patrnejšej prekážky, výjmuc náramnú pálčivosť. Nie div tedy, že i náš vodič pri konci cesty už jakosi ustával, chodiac hore dolu po kopcoch a skalách, v tom náramnom úpeku od 6 hodín ráno. Keď sme boli u samého Nazarethu, chudiak už ledvaj nohami prepletal; pri kláštore vyplatili sme nášmu hamirovi zajednané peniaze a ja dal som mu ešte bakšiš (dar) jednu zlatku, ktorú on s hlbokou poklonou a úctivým poďakovánim prijal; veď ju i skutočne zaslúžil! Na druhý deň bavili sme sa do poludnia v Nazarethe, obzerajúc ešte raz ty, už opísané pamätnosti; popoludní ale zaviedol nás ten istý vodič na svojich koňoch do Kaify. I tam pobavili sme sa chvíľku; mesto Žandakr sme tiež znovu poobzerali; dňa ale 6-ho aug. navrátili sme sa, ustalí síce ale nad mieru spokojní, a pri dobrom zdraví, po parolodi do Bajrutu nazpät, čo tu dalej opisovať netreba.

Vysvetlenie nektorých neznámych slov

Bracelet, braceleta — náramek; ozdoba, jakú menovite ženské na rukách nosievajú

Čibuk — u Turkov a Juhoslovanov fajka s dlhou sárkou

Fiaker — meno najatých kočiarov vo väčších mestách

Hôtel — meno toto dáva sa hostincom väčšieho a lepšieho druhu

Limonáda — nápoj chladiaci, ktorý pozostáva z vody, citronovej šťavy a cukru

Náramnica — viz bracelet, braseleta

Nargile, nardžile — turecké meno fajky s ohýbavou sárkou, ktorá vodou sa vede, aby dym tabákový sa ochladil

Piaster — turecký peniaz, ktorý sa rovná našemu desiatničku

Pyramidami nazývajú sa náhrobné budovy staroegyptských kráľov.