ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veselohra v 1 dejstve. (Kisfaludy)

Osoby

LUŽANSKÝ, poštár

PAĽKO, jeho syn

HELENA, jeho sestra

MARINA, sirota z rodiny Lužanského

ŠALAMÚN, žid

MIŠO, poštársky paholok

Dej koná sa v príbytku Lužanského.

Výstup 1.

(Chyža s hlavnými a dvema bočnými dverami.)

Marina a Šalamún

MARINA (Drží list v ruke.): Vás tedy zasvätil do svojich tajností?

ŠALAMÚN: Na službu. (Obzerá sa.) Sme samotní? Nesmie nás nikto videť.

MARINA: Buďte spokojným. Starý je teraz zamestknaný — nepríde. Vravte, kde ste Paľka nechali?

ŠALAMÚN: Na hradskej; čo chvíla je tu. Máme spolu také maličké vyjednávanie. Rád bych z tadialto niečo šupákov odniest.

MARINA: Tak? Mnoho šťastia! Ale z tohoto domu to veľmi ťažko pôjde. Tým vás po predku musím potešiť; lebo tu sú peniaze v dobrých rukách. (Otvorí list.) Čo len píše? Musím chytro prečítať. (Číta.) „Teraz alebo nikdy, ešte posledniu skúšku vykonám. Keď s dobrotou nechce prosbu moju vyslyšať, teda nech ma nevinný klam ku cielu privede.“

ŠALAMÚN: Čujem kroky — ktosi ide.

MARINA: To je starý!

ŠALAMÚN: Čo mám robiť? Jak ma zazre, koniec je všetkému.

MARINA: Vojdite do tejto chyže, z tadial sa na dvor vykradnite, a — fujas Matias! Len ticho a opatrno, aby vás nikto nezbadal.

ŠALAMÚN: Keď sa človek zaplete do záležitostí zaľúbencov, musí vedieť sa aj ukrývať. (Vkradne sa do bočných dvier.)

MARINA (za ním slabým hlasom): Pozor! Neprezraďte sa! (Upravuje veci v izbe.) Práve teraz musel prínst!

Výstup 2.

Lužanský a Marina

LUŽANSKÝ: Vždy si prácami zamestknaná. Dobre, — to ja mám rád. Dobrú mám na tebe gazdinku.

MARINA: Myslela som, že ste išli do poľa, strýko môj!

LUŽANSKÝ: Chcem list písať. Ten šibal, Paľo zase len píše o peniaze, že je, vraj, chorľavý — že —

MARINA: Chudiak! Teda mu len čím skôr pošlite.

LUŽANSKÝ: To je tebe ľahko povedať — ale z čoho? odkial? Zlé časy sú, dieťa moje; príjmy malé, výdavky veľké. A potom, ver mi, dieťa moje, ja tomu kujonovi neverím, lebo ma už raz previedol cez lavicu. A koho už raz niekto oklamal, k tomu ten oklamaný nikdy nemá dôvery. Vieš, aj nedávno písal, že má horúčku. Ja div som o kone a svoje zdravie neprišiel, čo som za ním ponáhlal, mysliac že už priam zomiera — a pomysli —

MARINA: Ozdravel —

LUŽANSKÝ: Plnú chyžu veselej študentskej chase som uňho našiel.

MARINA: Došli ho potešovať —

LUŽANSKÝ: Čerta rohatého! Skákali, spievali, len sa tak okolie ozývalo, a on s nimi. Miesto medicínových flašiek, stály na stole butele vínové; na miesto príjemného zápachu liečivých rastlín, udrel mi do nosa doháňový dym.

MARINA: To všetko preto sa dialo, aby na boľasti zabudol.

LUŽANSKÝ: Nahneval som sa, a preto mu teraz nič nepošlem.

MARINA: Však len azda neodvrhnete od seba svojho jediného syna.

LUŽANSKÝ: To nie! Ale dokial žijem, nie nedostane. (Mrzuto.) Aj ty s ním držíš. Nazdávaš sa, že som od nektorého času to i to nespozoroval?

MARINA: Nemali ste čo, strýčko môj drahý!

LUŽANSKÝ: Darobnice! Lárifári! Len odstúp od neho. Vziať si ťa žiadnym pádom nemôže. Veľa dudkov treba teraz k vydaju.

MARINA: Do jakých rozpakov ma privádzate, strýčko môj!

LUŽANSKÝ: On je chudobný, a ty tiež len chatrnú sumičku máš odloženú. Keď sa ty chceš za môjho syna dostať, dcéra moja, musíš preukázať najmenej dve tisícky!

MARINA: Jako len môžete takto zachádzať so svojou rodinou — s dieťatom svojho niekdy najdôvernejšieho priateľa — s dieťatom svojho bratranca.

LUŽANSKÝ: Vychoval som ťa, staral som sa o teba jako o vlastniu dcéru.

MARINA: Je pravda — ale —

LUŽANSKÝ (skočí do reči): ale ty mi to uznať nechceš. Tvoj zvečnelý otec bol zlým gazdom, vždy len v knihách trčal — mnoho sa učil — mnoho mudroval — a len málo nagazdoval.

MARINA: Je pravda; pre svoju dobrotu vychádzal na psotu. Ale za to, kto ho znal, každý si ho ctil, každý ho miloval.

LUŽANSKÝ: Cnosť — vážnosť — láska — a naopak láska — vážnosť — cnosť sú síce pekné slová — aj príjemne znejú, ale vždy sú väčšieho významu pri naplnených vačkoch. (Ukazuje na bočný vačok.) Tuto je chvála a sláva!

MARINA: Ani peniaze nerobia vždycky človeka šťastlivým.

LUŽANSKÝ: Nerobia, nerobia, to sa dobre vie; ale ten kto jich nemá sa obyčajne za veľmi nešťastného pokladá. Načo by som to ďalej mal tajiť: môj syn musí bohatú nevestu vyhľadať si.

MARINA: Keď je pán strýčko bohatý, syn — —

LUŽANSKÝ: Ja som chudobný, veľmi chudobný. Tú maličkosť, ktorú som si sgazdoval, musím pre seba nechávať, lebo nevie človek, či aj stý rok nedožije.

MARINA: Zo srdca vám prajem, pán strýčko môj — ale sto rokov žiť by len predsa —

LUŽANSKÝ: Nuž či nemáme dosť príkladov? Hovor! Teraz mi nič iné nenasleduje, len abych sa ešte raz oženil. (Marina smeje sa.) Azda sa ti to nepozdáva? Dokážem ti, že práve pre takých ľudí je stav manžeľský, jako som ja. Lebo pováž, či takýto človek s rozvahou a s presvedčením nepristupuje k oltáru? Kdežto mladý pobehlík ani nepomyslí čo robí — zamiluje sa — a už by nedbal zajtra k sobášu. Taký človek dnes je horúci, zajtra studený a pozajtra má celej tej lásky dosť a dosť.

MARINA: Ale naozaj, pán strýčko môj — snád len —

LUŽANSKÝ: Darmo nevravím — úplné presvedčenie — múdre rozváženie.

MARINA (posmešno): A ktorú že chcete šťastlivou urobiť, keď sa smiem pýtať?

LUŽANSKÝ (stranou): Aha, už je zvedavá. To dobrý znak. (K Marine.) Poznáš ma — do­konále ma už poznáš, Marienka! Odstúp od toho neporiadneho Paľa, a ja ti zaopatrím ženicha — muža, jakého si ešte nikdy nemala; no hovorim ti, že nikdy neobanuješ.

MARINA: Veď o mne reč nebola, milý pán strýčko, ale o vás —

LUŽANSKÝ: Dievča, docela tebe podobné, sivooké, — práve jako si ty — štihle zrostené, okruhlých líček — jako ty — s malým majetkom — práve jako ho ty máš — ľúbim ho, práve jako teba. Na štvorke bude sa voziť jako pani grófka, a všetko sa jej musí klanať.

MARINA: Šťastlivé stvorenie!

LUŽANSKÝ: Pravda šťastlivé? (Lichotivo.) No rada by si to dievča poznala? Vyjavím ti — —

Výstup 3.

Helena a predošlí

HELENA (vo dverách): Marina!

LUŽANSKÝ: Och, jako nepríležito prichádza; človek nemôže vyjavit čo má na srdci.

MARINA (stranou): Chvála Bohu!

HELENA (vojde): Vy sa tu diškurujete, a dom celý v neporiadku. Každý raz čo dojde pošta prichádzajú i pašašieri a z komína sa ešte ani len nedymí. So mňa si vezmite príklad. Máte v dome človeka pilnejšieho a schránlivejšieho?

LUŽANSKÝ: Ach, jaká si mi dnes driečna, sestra moja, červená ani ružička. (Vštipne ju v líco.)

HELENA: Už je veru čas, abys’ pravdu hovoril.

LUŽANSKÝ: Jako ty tie roky vieš previesť, oklamať. Keď sa človek takto na teba díva, myslí, že si najmenej o desať rokov mladšia.

HELENA: Vy mužskí vždy len tak zvonku tie ženské posudzujete, ale jich vňútorných, obyčajne krásných vlastností, si ani len nepovšimnete. Ach, keď ešte i teraz musím zakusovať falešnosť a neuznalosť svetskú!

Výstup 4.

Mišo a predošlí

MIŠO (chlúbivo): Voľakoho som doviezol.

LUŽANSKÝ: Ale koho, pre pána Jána?

MIŠO: Pašašiera — strašne — hrozne bohatého pána — millionera. —

LUŽANSKÝ: Iste ti dal dobré sprepitné, keď o ňom tak súdiš.

MIŠO: Ale čoby, päť tisíc zlatých ztratil na ceste.

LUŽANSKÝ (lomí rukama): Päť tisíc zlatých! Nesťastný človeče!

MIŠO: Hore vrchom zišiol s koča, nuž mu jakosi tobolka vypadla. Veľkým musí byť pánom, lebo jich ani nedal dlho hľadať. Na ceste s jedným židom priateľský viedol rozhovor; má tmavo-modré okuliare, pekné „bakomporty“ — a oblečený je ani grof Esterházi. Chcejúc peniaze dlhšie hľadať, nedovolil. Žeň „postillon“, hovoril, dosť mi ešte ostalo. Keď je tebe všetko jedno — myslím si — dobre, sadnem na bak, šibnem Lucu a leteli sme jako by nás Turci boli naháňali.

LUŽANSKÝ: Kam zamýšla ďalej, ten nešťastlivec?

MIŠO: U nás je vraj konec jeho cesty.

LUŽANSKÝ: U nás?

MIŠO: U nás veru. A jako sa vidí, ten človek čosi zamýšla. (Šibne šelmovsky po ženských.) Pýtal sa na urodzeného pána, ktorého som do neba vychválil, hovoriac, že je to jedna šľachetná duša. (Stranou.) A že jedine tú chybu má, že je z neho náramný skučko.

HELENA: Bože môj? Snád len — —. Čo mám urobiť? Jako vyzerá?

MIŠO (trepe dve na tri): Nízky, bucnatý, vysoký, krásny, chudý, slovom taký mladý pán, jakého naša Luca ešte nikdy neviezla. A jako som vyrozumel, po veľmi dôležitej povinnosti ide — lebo cestuje, jako sa to vraví „kopnito“ či „impoknito“.

MARINA (smeje sa, opakujúc „impoknito“).

LUŽANSKÝ: Inkognito, inkognito!

MIŠO: Už on volačo musí mať za lubom; darmo by sa on nebol na náš dom vypytoval. (Pozre šelmovsky na Helenu.)

HELENA: Isteže. Inak nenie. Prichádza na priehlady. Ach, keby už len raz — (Vzdychá a napravuje si šaty.)

MIŠO: Zaraz bude tu. (Preč.)

LUŽANSKÝ: Vy choďte ta do kuchyne. Tajnosti vonkoncom pre žiadnu Evu nehodia sa.

HELENA: Ale sa svedčí, brat môj, by sme ho všetci prijali, lebo ver mi, taký pán si to žiada. A nech vidí, že aj po dedinách znajú ľudia kus slušnosti!

LUŽANSKÝ (nepočúva): Toľkú summu ztratiť! a do zúfalstva nepadnúť! nezblázniť sa! nelamentuvať a vlasy z hlavy si netrhať! To mi je len predsa nepochopiteľným! No iste musí byť boháčom — snád naozaj millionárom. Poďme mu v ústrety. (Chcejú ísť, ale v tom vchádza sám domnelý boháč.)

Výstup 5.

Paľko a predošlí

PAĽKO (s malou kapsičkou, dáždnikom, s okuliarami, velikými bakenbartami a s premeneným hlasom.): Neviem —

LUŽANSKÝ: Sluha ponížený!

HELENA: Večná služobkiňa!

MARINA (nenúteno sa pokloní).

PAĽKO: Ráčte odpustiť, drahý pane, že tak nepovolano vstupujem. (Obzerá sa.) Ach, jaké nepredvídané šťastie. Na takúto milú společnosť by som si nebol nikdy pomyslel. (K Helene.) Jak sa nemýlim, mám šťastie s domácou paňou?

LUŽANSKÝ: Moja sestra, Helena!

HELENA: Na službu, sestra — slobodná sestra. (Popravuje na sebe šaty.)

PAĽKO: Ráčte odpustiť. Slabé oči moje sú príčinou, že som to hneď nespozoroval. Tým lepšie, aspoň môže mať človek ešte nádej. (Bozkáva jej ruku.)

HELENA (stranou): Hneď videť, kto je jako vzdelaným.

PAĽKO (ukazuje na Marinu): A tu, s kým mám šťastie?

LUŽANSKÝ: Sirota — z rodiny. (Dáva znamenie Marine, žeby odišla.)

PAĽKO: Teší ma, veľmi ma teší. V spoločnosti tak milej, zabudne človek aj na cestovné nehody a nepríjemnosti.

LUŽANSKÝ (núka stoličku): Nech sa páči složiť a posadiť.

PAĽKO: Veľmi mnoho pekného popočúval som o ctenom tomto dome. Teraz už chápem, prečo tak mnohí cestovatelia s radosťou upamätúvajú sa na krásny tento vidiek. Kto do očiek takých krásavíc len raz mal príležitosť nazrieť, nemôže povedať, že nikdy nemiloval.

HELENA (stranou): Jako utešeno rozpráva.

MARINA (stranou): Poznám ťa, drahý môj. Veľa šťastia! Len aby ti to „inkopnito“ dobre vypálilo. (Preč.)

PAĽKO: Jestli ráčite dovoliť, pane poštár, budem tak smelý, a so všetkým sa u vás složím; i tak budeme mať spolu maličkú prácu.

LUŽANSKÝ: Veľmi nás bude tešiť. Zaraz rozkážem vaše veci sem priniesť. (Ide ku dverám.)

PAĽKO: Neráčte sa unúvať; cestujem inkognito, preto so sebou nič nevláčim. Zajtra dojde za mnou moje služobníctvo na voze i s po­trebnými vecami.

LUŽANSKÝ (stranou k Helene): Helena! Služobníctvo — vozy — hm! (K Paľkovi.) Osmelujem sa s poníženosťou na ctené vaše meno pýtať.

PAĽKO: Gróf Nizianzenus Prišlinawšicky.

HELENA: Ach jaké utešené meno: -šický -nawšický.

PAĽKO: Prišlinawšický. Snád je slečinke to meno známe.

HELENA: Len koniec. (Dôverno.) Ach, osvietený pán gróf! Toto meno upomína ma na môjho malého macúška, ktorý mi pred nedávnom zkazu vzal. Oh, koľkorazy som tomu povedala: šicky, šicky!

LUŽANSKÝ: Neuvádzaj teraz do rozhovoru tvojho macúška; mohla by si radšej nazreť do kuchyne.

HELENA: Idem, idem. Veď ešte budem mať šťastie. Dotial sa pekne porúčam, osvietený pán gróf. (Preč.)

PAĽKO (vytiahne cigare): S dovolením. (Núka i Lužanskému.)

LUŽANSKÝ: Prosím, prosím — nech sa vám len páči; tak jako doma. Ja ale srdečne ďakujem, nekúrim — zlé časy — človek si musí všeličo odopreť, keď chce niečo na staré kolená odložiť.

PAĽKO (zapáli si): Ja som človek, ktorý žiadneho neľúbim okolkovania, ale zrovna poviem čo myslím a čo chcem. Teda zaraz vyrozprávam o čo som prišiel.

LUŽANSKÝ: Ráčte len, ráčte —

PAĽKO: Vyjednávam s grófom Hájnickým o tunajší jeho majetok; rád by som ho dostal.

LUŽANSKÝ: Počúvam — počúvam.

PAĽKO: Leš prv jako by som peniaze vyčítal, chcem sa osobne presvedčiť, čo jako to tu vyzerá, aby som potom nekúpil mačku vo vreci.

LUŽANSKÝ: Veľmi múdro, prozreteľno.

PAĽKO: Chcem sa presvedčiť o smýšlaní úradníkovom, podobne i o smýšlaní ostatného služobníctva. (Zpamätá sa.) Skoro bych už bol zabudol. Prosím vás, ráčte mi poslúžiť kúskom papieru. Musím písať do M… Ale lístok môj, ráčte prosím, zaraz odoslať nápočným poslom.

LUŽANSKÝ: Stane sa vďačne. Tam na stolíku všetko vám k potrebe slúži, pane grof! (Paľko sadne ku stolíku a píše. Lužanský k sebe.) To je neočakávané šťastie. Musím ho náležite použiť. Príde ma žiadať o radu — mne sa chce sdôveriť — ba snád ma aj, do Boh vie jakých tajností, zasvätiť. Dobre je. Na každý pád aj na mňa výhra padnúť musí. Teraz, pane úradník! uvidíme ktorý z nás viac môže, vy, lebo ja. Hahaha! Uvidíme, kto je väčším pánom v dedine — kto môže väčšmi jedon druhému škodiť. Grófovi všetko vyzradím, čokoľvek som počul i — nepočul. Stavím sa, že jakonáhle bude majetok v rukách iných, vyskočíš pekne krásne zo služby; nie — nie — on takého úradníka, lebo správnejšie povedano „úkradníka“ nebude držať; o tom som s istotou presvedčený.

PAĽKO (medzi písaním): Maličká nepríjemnosť sa mi na ceste prihodila.

LUŽANSKÝ: Počul som, počul; veľmi ľutujem. (Stranou.) Snád je prinútený — — nemá peňazí — — hm, hm, — potrebuje groše —

PAĽKO (složí list a zapečatí): Tu je list.

LUŽANSKÝ: Zaraz ho vystrojím. (Chce preč.)

PAĽKO: Píšem svojmu agentovi, aby mi zaraz 3000 zl. poslal. Ráčte si len povážiť; idúc sem, ztratil som všetky svoje peniaze. Je to síce len maličkosť, ale predsa keď je človek medzi neznámymi, zle to naňho pôsobí. Kedy môžem mať odpoveď nazpiatok?

LUŽANSKÝ: Dva dni k tomu veru potrebujeme.

PAĽKO: To je dlho. Čo mám robiť? Vďačne by som dal dve stovky komukoľvek od troch tisícok úroku na osem dní.

LUŽANSKÝ (stranou): Dve stovky! (K Paľkovi.) Zdá sa mi, žeby som pár sto zlatých i ja mal; možno že sa aj toľko sobere.

PAĽKO: Statočne! Tak tedy nepotrebujeme ani posla vystrájať. (Trhá list.) Po tieto dni príde za mnou i tak môj sekretár a vtedy požičku s poďakovaním budem môct vám prinavrátiť.

LUŽANSKÝ (stranou): Vlastne s úrokom. (K nemu.) Za povinnosť si pokladám.

PAĽKO: Dosť o tejto nezajímavej veci. Čo nás už potom! Radšej prosím, cteného pána, keby tak laskavým bol a pravdu mi riekol, jako teda v tunajšom panstve veci stoja.

LUŽANSKÝ: Všetko v najväčšom neporiadku. Veľa by sa dalo o tom hovoriť. Panstvo by najmenej dvarazy tak veľké mohlo mať príjmy, keby ony do vačkov nesvedomitého úradníka nevtekaly.

PAĽKO: Prosím, poznačím si to. (Vytiahne notes a značí.) Príjmy — vačky —

LUŽANSKÝ: Hospodárstvo zle sa darí, majetok klesá úradník sebe gazduje. Okrem luksusu a parády ničoho nezná — nadúva sa — na štvorke sa vozí v bunde astrachanom pramovanej; a jeho ženu by ste mali videť, pane gróf; jaké klobúky, mantile, čipky, no, moja dlaň nič nenie —

PAĽKO (píše): Luksus, — úradník sa nadúva — štvorka — bunda — klobúky — mantle — čipky — dlaň —

LUŽANSKÝ: Ja všetko dočujem — na poštu dochodí denne mnoho ľudu a najlepšie viem o úradníkovi, čo je za človeka — grobián —

PAĽKO (píše): Pošta — mnoho ľudu — poštár — grobián.

LUŽANSKÝ: Prosím! Ráčili ste pomýliť. Úradníka treba si preznačiť; úradník grobián, nie poštár.

PAĽKO: Ano, ano — odpusťte; len ďalej — —

LUŽANSKÝ: Stavby sa rozpadávajú.

PAĽKO (píše): Stavby. (Jako chce v svojom notesi list obrátiť, tento mu z ruky vypadne a kadejaké papieriky rozfŕknu sa po zemi. Lužanský to počne sbierať.)

LUŽANSKÝ: Ráčte dovoliť.

PAĽKO: Sprepadená historia!

LUŽANSKÝ (sdvihne jeden list, pozre naň — a cúfa na zad): Čo je to? Jako vidím, to je moje písmo.

PAĽKO (stranou): Už je po všetkom!

LUŽANSKÝ: Čože to znamená? (Podá Paľkovi list a merá ho od päty do hlavy. Paľko hľadí vyhnúť jeho zraku.) Tu je list, osvietený pane! (Stranou.) Mňa aj tak nikto — to je môj syn — kam som podel oči — s istotou on —

PAĽKO (stranou): Koniec všetkému. (K Lužanskému.) Ráčte, prosím, v započatom pokra­čovať.

Výstup 6.

Helena a predošlí

HELENA: Ráčite snad niečo pred obedom rozkázať?

PAĽKO: Ďakujem, nič. (Stranou.) Už mi chuť prešla.

LUŽANSKÝ (Helenu pritiahne k sebe a potichu vraví): Ver mi, svoj vlastný list som videl uňho.

PAĽKO (stranou): Čo šopce? No, už ma s istotou poznáva.

HELENA (stranou k Lužanskému): Nie, on to nenie. Paľko celkom inak vyzerá. (K Paľkovi.) Pravda, osvietený pane! vy neráčite byť naším Paľkom!

LUŽANSKÝ: Helena! Čo trepeš?

HELENA: Pravda, vy neráčite z Lužanských rodu pochádzať? Oh nie, — to by som ja zaraz bola poznala.

LUŽANSKÝ: Helena! Netáraj!

PAĽKO: Neznám, čo za klamlivé zdanie so slečny vraví. Veľmi by ma tešilo, keby som sa mohol počitovať medzi členov tejto milej rodiny; lež keď pravdu vyznať musím, nuž —

LUŽANSKÝ (stranou): On je; počkaj loptoš! (K Helene.) Poď do mojej izby. (K Paľkovi.) Osvietený pane! idem pre otázne peniaze; ráčte na chvílku odpustiť. (Stranou.) Kujon kujonský!

PAĽKO (stranou): Dobre je, nepozná ma ešte. (K Lužanskému.) My večnými ostaneme priateľmi!

LUŽANSKÝ (stranou): Nemyslím. (K Paľkovi.) Zaraz budem tu. Poďme, Helena!

HELENA (cestou k Lužanskému): Keď ti hovorím, to nenie Paľko.

LUŽANSKÝ: On je. Čis’ mu nepozrela do očú?

HELENA: Nenie, a ešte raz nenie. (Vojdu do bočných dvier.)

PAĽKO (sám): Jako sa zdá, pochybujú, a predsa, vraj, peniaze prinese; to je znak, že ani sám sebe neverí. Keby len už skôr koniec bol tejto komedii, aby som mohol shodiť so seba nálečnicu. Keď potreba vyhľadáva a láska rozkazuje, vtedy človek všelijakých sa dopustí kúskov. No, inak nenie. Marienku milujem a pre ňu i do ohňa skočím. A prečo mi otec bráni? Prečo našej láske prekážky stavá? Keby otca nie, nuž bych sa nebol ani tohoto nevinného žartu dopustil.

Výstup 7.

Marina a Paľko

MARINA: Paľko!

PAĽKO: Poznáš ma?

MARINA: Srdce mi ťa prezradilo.

PAĽKO: Len aby ma i starému neprezradilo. Marienka! To sa všetko len pre teba deje.

MARINA: Ja sa bojím, že sa strýčko rozlobí na nás.

PAĽKO: Však sa aj udobrí, a bude sa tešiť z našeho šťastia.

MARINA: Neprivolí našemu sňatku; len pred chvílou tak podivno rozprával — že vraj —

PAĽKO (skočí jej do reči): Ma miluje. To verím inak by mi nemusel otcom byť.

MARINA: O tom nebolo reči, ale že si, vraj, bohatú vyhľadať musíš nevestu.

PAĽKO: On bohatú — ja krásnu. Buď spokojnou, všetko bude dobre. Teraz šiel pre peniaze, a keď vyplatím žida a 2000 zl. mu preukážeš, aby sa už len uspokojil — budeš slobodnou.

MARINA: A keď sa bude pýtať, kde som jich vzala?

PAĽKO: Však to ja už so židom skujem, o to sa ty nič nestaraj; je to jedna dobrá duša. (V bočnej izbe cingajú.)

MARINA: Čuješ, strýčko cingá! Musím ísť.

PAĽKO: Daj si dobrý na slova pozor, aby si dajako vec neprezradila.

MARINA: Neboj sa; odo mňa sa nikto ani toho najmenšieho nedozvie. (Preč bočnými dverami.)

PAĽKO (sám): Odpusti mi, otče, tento nesvedčný kúsok. Len sám si ma ku kroku tomu prinútil. Že bys’ mi peniaze nedal, to by som ešte len sniesol, ale že mi to chceš odobrať, čo je srdcu môjmu najmilším, to už sniest nemôžem. Oj viem, že budeš kedysi so smiechom spomínavať, jako mladý lišiak starého previedol uchytiac mu z pod zubov mladé kuriatko.

Výstup 8.

Šalamún a Paľko

ŠALAMÚN: Mladý pánko!

PAĽKO: Šalamun! nesvrbí vás dlaň?

ŠALAMÚN: Skôr chrbát. Už teraz viem, jako pochodíme, jestli starý pán prísnejšie vec vezme.

PAĽKO: Cez najväčšie ťažkosti sme už prešli. Stovečky číta. Nebojte sa, groše budú a potom snád aj niečo iné.

ŠALAMÚN: Dosť možno, len či nás to iné omýnať nebude!

Výstup 9.

Marina a predošlí

MARINA (nese tobolku): Tu sú peniaze.

PAĽKO: Zvíťazili sme. Marienka, srdiečko moje! Teraz ťa už bezpečne svojou pomenovať môžem. (Objem. K Šalamúnovi) Zaraz vám svoju dlžobu vyplatím.

ŠALAMÚN: Môžem povedať, že váš apuško je je­den statočný apuško.

PAĽKO: A ja nezasluhujem vašej pochvaly?

ŠALAMÚN: Ach, toľko rozumu nemal ani kráľ Šalamún čo vy ho máte.

PAĽKO (prevezme tobolku.): Len chytro k deleniu. (Idú ku stolíku.) Toto je tedy tá modla, ktorej sa celý svet klania? Tieto mizerné handry robia ľudí takými šťastnými? Tieto zdrapy bývajú príčinou toľkých radostí? (Vyťahuje peniaze.) Poďte na svetlo.

Výstup 10.

Lužanský, Helena a predošlí

LUŽANSKÝ (s Helenou stoja vo dverách): Mňa neprevedieš —

ŠALAMÚN: Aj vej! Všetko je preč!

PAĽKO: Marienka!

MARINA: Paľko!

PAĽKO: Šalamún!

ŠALAMÚN: Aj vej! Všetko preč!

PAĽKO: Koniec všetkému! Teraz už naozaj neviem kade z konopi. (Chce sa ztratiť.)

LUŽANSKÝ (stane mu do cesty): Vaša Osvietenosť je vybíjaný loptoš!

HELENA: To je do porazenia! Takýto grobiansky žart si s otcom dovoliť! No, nikdy by som to nebola myslela! Vybíjaný loptoš!

ŠALAMÚN: Jako vidím rezko sa to tu začína! (Preč.)

LUŽANSKÝ: Ty naničhodník! Svojho starostlivého otca chcel si oklamať?

PAĽKO: Odpustenie, drahý apuško môj!

HELENA: Šicky-nawšický — ach! (Chytá si hlavu obema rukama.)

PAĽKO: Neviedol ma k tomu dajaký kaly úmyseľ. Srdco, ktoré —

LUŽANSKÝ: Lárifári! Darobné výhovorky! Chcel si ma previesť cez lávku. Sekretár! Agens! Služobníctvo — vozy! Toto je do rozpuku!

PAĽKO: Marienku milujem —

MARIENKA: Pán strýčko môj drahý!

HELENA: Aj ty si s ním držala! Bože môj! čo len bude z tohoto terajšieho zkazeného sveta!

PAĽKO: Sám som tu vinníkom! Marienka nemá na tejto vine podielu!

Výstup 11.

Mišo a predošlí

MIŠO: A-a-á! Čo vidím?! Ej, mladý pánko, nuž vás som to ja doviezol? Už teraz viem, prečo ste sa tak radovali, keď ste ma na štacii našli; vedeli ste dobre, že ja vás najsprávnejšie domov došikujem. Načo ste len vraveli o tých ztratených peniazoch, nebol by som aspoň všetko, jako stará baba pred každým vyblabotal!

LUŽANSKÝ (K Mišovi.): No len i teraz už toľko neblabotaj, lebo ozaj budeme mysleť, že si starou babou! Mlč už!

MIŠO: Nemôžem, lebo som prišiel oznámiť, že došli hostia, a že už netrpezlivo čakajú.

LUŽANSKÝ: Idem! (K Paľkovi.) Počkaj, porátame sa!

PAĽKO: Apuško!

MARINA: Pán strýčko môj drahý.

LUŽANSKÝ: Nepôjde to len tak! Marš, ta do chyže!

PAĽKO: Aspoň ma vypočúvajte —

LUŽANSKÝ: Nebudem; sem pôjdeš! (Vtisne ho násilne do bočnej chyže.) Tak! A ty, (k Mišovi) tu ostaneš na stráži. Potom aby si, či už von či do ňútra ani živej duše nevpustil. Tu je kľúč! Rozumel si ma dobre?

MIŠO (stane ku dverám): Rozumel, rozumel, prosím ponížene.

LUŽANSKÝ: Tam mi stoj! Dobre pozoruj! (Preč.)

HELENA (k Marine): A ty ma do kuchyne nasleduj! Tam ti budem prednášku držať!

MIŠO (pre seba): Nebude ti pri nej všetko jedno.

MARINA (pozre na dvere, za ktorými je väzeň): Chudiak, Paľko! (Odídu.)

MIŠO (samotný pri dverách): Ja neviem, čo je toto za dom; vždy sa tu musí čosi podivného a zvláštneho prihodiť; a už potom len mňa vezmú do pacu, lebo vedia, že ja vždy pravdu poviem a mnohým z kaluže pomôžem. Dobre je to mať v dome takého človeka, jako som ja!

PAĽKO (z izby): Miško! pusť ma.

MIŠO: Nesmiem. —

PAĽKO: Dobre sa ti odmením; neobanuješ; — dám ti, čo len žiadať budeš —

MIŠO (pre seba): Sľubuje a nič nemá. (K nemu.) Mám prísno zakázané.

PAĽKO (s hurtom): Mišo! pusť ma, lebo inak zle pochodíš!

MIŠO: Rozumiem, rozumiem, mladý pánko môj, ale sa nebojím.

PAĽKO: Nech sa tedy stane, čo sa má stať. Nechcem ďalej živým byť! Poď, milá smrť, milšia si mi, než život bez Marienky.

MIŠO (pre seba): Smrť spomína: chce ma nastrašiť. Hehe! mladý pánko. Mišo bol vojakom, ten sa tak snadno nenaľaká, jako si vy myslíte. (Očuť hodne buchnúť. Mišo odskočí odo dverí.)

PAĽKO: Zomriem! S Bohom Marienka! Odpusti, Otče! —

MIŠO: Z revolvera! (Kričí do kľúčovej dierky.) Mladý pánko! Mladý pánko! Žijete ešte? Čo robíte, pre pána Boha! Chrčí. No verus’ mi dal. Čo mám robiť? — — Ale ja mu predsa neverím. Snád zúfa, a naposledy ešte aj mňa zastrelí. Musím do ňútra! (Trasúc sa, otvára dvere.) Tam sme! Vražda — vražedlník — samovražedlník! Pán urodzený — slečna — frajla — kišasoňka!! (Obehne.)

PAĽKO (idúc von dverami, zotiera s líc červenú barvu): Som na slobode! Čo mám teraz robiť? Keď som to tak ďaleko priviedol, na pôl cesty azdaj len neostanem trčať. Musím ešte niečo vyhútať. Už idú! Fujas Matias! Šťastie, neopúšťaj ma! (Preč ľavými dverami.)

Výstup 12.

Helena, Marina, Mišo

HELENA (plače): Nešťastná hodina! Sprepadená historia! Ešte toho musela som sa dožiť. Ach, srdco sa mi pukne!

MIŠO: Tam leží v krvi —

MARINA (zrovna do bočnej chyže): Hahaha!

HELENA: Táto bezbožnica! Ešte sa smiat bude. Miško, plačme!

MIŠO (plače): Čože mi to pomôže — a i tak sa mi nechce.

Výstup 13.

Lužanský a predošlí

LUŽANSKÝ: Čo to za krik? Čo sa stalo?

HELENA: Drž sa brat môj. Buď zmužilým! Nezúfaj! Syn sa ti zastrelil!

MIŠO: Tu pred mojima ušima.

LUŽANSKÝ: Čo? Bože, pomahaj!

HELENA: Tam leží ten nešťastlivec! Bojím sa nazriet do ňútra.

LUŽANSKÝ: Nenie možné. (Vojde do izby.)

MARINA (vyjde z pravých dvier a drží nádobku s červenou farbou): Hahaha! Je to šelma! Ale ho dostal! Hlaďte, drahá tetuška, všetku vašu farbu vybabral. To bola tá krv, ktorú Mišo videl.

LUŽANSKÝ: Vody! — Zaraz je po mne! Ty, čertovo koleso! Ktože ťa mal?

MIŠO: Vzkriesil sa. Že tu bezdušne ležal, je taká pravda, jako že sa ja Mišom zoviem. Revolver držal v ruke — oči podvrátené — tvár krvou zaliata — a duša, keď som dvere otváral, fúk nimi von. To si už len nedám odškriepiť. Veď len, azdaj znám, čo je živý človek a čo mrtvý. A veď keby mi nebol po predku povedal, že sa zastrelí, nuž by som vám už len dal za „recht“ — ale takto neverím nikomu zastrelil sa a — punktum!

LUŽANSKÝ (donesie revolver): Zprepadené chľapčisko! Zase nás previedol. (K Mišovi.) Ty si už len hodný truľo!

MIŠO: Iveľmi, rozumiem, prosím ponížene.

LUŽANSKÝ: Prečo si tie dvere otvoril? Čis’ nemohol pobadať, že v celej veci zase len klam trčí? Pozri sem, z takého revolvera sa nemôže ani strielať. Celkom je zkazený. Na kline visel bičík, sňal ho a prasknul ním.

MIŠO (zadiveno): To je iné. Kto by si bol pomyslel, že náš mladý pán, taký figliar!

LUŽANSKÝ: A ty taký trubyroh! Ale tak je to, keď sa človek uspoľahne na takého ľagana! Teraz, pakuj k bráne, tam pozoruj, a keď ho zbadáš, urob krik. Len chytro!

MIŠO: Dosť na tom, že buchlo. Ktože si mohol pomysleť, že to žart!

LUŽANSKÝ: Nedudri — ber sa!

MIŠO (idúc preč): Buchlo, až mi v ušiach zavalilo!

HELENA (prezerá nádobku): Či to už len nenie. Takú drahú farbu, len tak nemilo Bohu, vybabrať. Do neba volajúce, čo ten chasník vyvádza!

LUŽANSKÝ: Čo mňa tam po tvojej farbe; len aby sme jeho dostali. Ale dobre sa to vraví, že keď chce Boh dakoho potrestať, dá mu po opateru pekné dievča.

HELENA (pyšno): Ďakuj pánu Bohu, že nás krásou obdaril, a nerúhaj!

LUŽANSKÝ (neočúva): Marina! Toto sa všetko v mojom dome, len pre tvoje oči stvára.

MARINA: Vidím, pán strýčko môj, že som vám tu ku samým nepríjemnosťam, a že darmo len čo pokoj vášho domu podrývam; preto nezazlievajte mi, že sa musím s vami rozlúčiť, poneváč Paľka veľmi, veľmi milujem.

LUŽANSKÝ: Vidíš, dieťa moje, on je neporiadny, nebudeš s nim šťastnou; keby si ho mohla zabudnuť — ja — (na hlavnie dvere sa klope) zase kohosi parom vlečie. — Voľno! (Stranou.) Nikdy sa nemôžem jasnejšie vysloviť.

Výstup 14.

Šalamún a predošlí

ŠALAMÚN: Pane Lužanský!

LUŽANSKÝ: Nič nemám na predaj.

ŠALAMÚN: Mladý pán uvrzol aj s mojim vozíkom.

LUŽANSKÝ: Bežte za ním a chyťte ho.

ŠALAMÚN: Okrem toho, je mi aj pár zlatých dlžen. (Vytiahne písmo.)

LUŽANSKÝ: Ešte aj to. Nič nevyplatím. Nechcem o tom nič očuť. Keď ste ma bez môjho vedomia požičali, teda si aj bez môjho vedomia od neho pýtajte.

ŠALAMÚN: Potreboval. A v čas potreby a núdze pomáhať je svätou povinnosťou našou. A potom, ráčte počúvať, ktože by rád nepožičal synovi, ktorý má takého vzácneho otca.

LUŽANSKÝ: Nič, nič. Darmo lichotíte! Ani groša nevyplatím. Komu ste požičali, nech vám ten navráti.

ŠALAMÚN: Aspoň mi ráčte zaplatiť za koňa a za vozík.

LUŽANSKÝ: Ani groša — a na tom dosť. Punktum!

ŠALAMÚN: Teda som prinútený inde hľadať kus spravedlnosti. A keď ja započnem, verte mi, že vám jich viac na krk príde, lebo nemyslite, že len mne dlhuje.

LUŽANSKÝ: Nedbám, dajte ho, pre mňa, zavreť. A teraz choďte, nemám sa kedy s vami zhovárať. Dočkajte za chvílu tam v čeľadníku, však vás potom zavolám. (Šalamún odíde.)

HELENA: Jaká to potupa!

LUŽANSKÝ (k Maríne): Vidíš, Mariška, zase si sa mohla na vlastné uši presvedčiť o neporiadnosti môjho syna. Nedrž sa za neho — vyhoď ho zo srdca — zabudni ho — urob nad ním kríž — ja — ja — ťa urobím šťastnou — mne podaj ruku svoju. (Na hlavné dvere klopú.) Teringette! Tuším sa už všetky pekla mocnosti oproti mne spikli, že sa nemôžem dokonále vyjadriť. Zase sa kýsi parom vlečie!

HELENA: Takýto deň som nikdy nemala.

MARINA (stranou): Chvála pánu Bohu! (Zase klopú.)

LUŽANSKÝ (hnevivo): Voľno!

Výstup 15.

Paľko a predošlí

PAĽKO (oblečený jako poľský žid): Mám šťastie s pánom poštárom Lužanským?

LUŽANSKÝ: Ja som. (Stranou.) Čože zase tento chce?

PAĽKO: Marinu Dolinskú, po nebohom Štefanovi Dolinský jedinú dcéru, by som rád videl. Počul som, že býva u pána Lužanského.

LUŽANSKÝ: Tu stojí. (Stranou.) Dnes všetko jakýsi podivní ľudia k nám dochodia.

PAĽKO (ku Maríne): Milá slečno! Jaká radosť, jaké nevýslovné šťastie, že vás môžem zase po ubehnutí toľkých rokov uvideť, a túto krásnu ručenku ku svojim ústam priložiť.

LUŽANSKÝ (stranou): Čo zase z toho bude?

PAĽKO: Jaký krásny kvietok vyvinul sa z mladučkého toho púčka. Šťastným, večne šťastným bude ten, kto si vás ku srdcu svojmu bude môcť privinúť.

HELENA (stranou): Jako utešeno rozpráva. (K nemu.) Priateľu! Zkadeže poznáte túto slečnu?

PAĽKO: Jako malé dieťa, bez mála pred 18 — 20 rokami som ju na ramenách nosieval. Aj so slečnou som už mal šťastie. Jak sa nemýlim, pred 20 rokami ráčili ste u mňa obrúčku objednať pre svojho nádejného ženicha. Všetko viem dobre; potom nebolo z tej svatby nič.

LUŽANSKÝ: Helena! To je stará známosť!

MARINA (stranou): Výborne; len aby nezaviazol, lebo neviem, jako by druhý raz vytiahol.

PAĽKO: To boly časy, slečinka moja drahá!

HELENA: Nerada si jich privádzam na myseľ.

PAĽKO (k Marine): Milá slečinko! Veľkého máte pred sebou dlžníka.

LUŽANSKÝ: Čože? Vy ste jej dlžníkom?

PAĽKO: Ctený pane! Raz som sa v takých nepríjemných obstojateľstvach, v takom špatnom postavení nachodil, že mi bolo do zúfania. Utratil som celý svoj majetok. Vtedy slečnín nebožký apuško — pán Boh mu daj slávu večnú — sľutujúc sa nado mnou, 300 zl. mi požičal. S tymato som sa pustil do sveta, a šťastím, pilnosťou a velikým namáhaním zase som sa jakosi vzkriesil a na predošlé postavil nohy. Teraz s požehnávajúcim srdcom prišiel som mu svoj dlh navrátiť, a tu počujem, že tej dobrej duše nenie viacej medzi nami; nuž tak za svätú povinnosť pokladám si, jeho nápadníčke, spanilomyseľnej Marienke, svoj dlh splatiť. Bár by ste videly, slečna moja drahá, srdco moje, jako si ctí, jako miluje dcéru svojho nekdajšieho vysvoboditeľa.

MARINA (stranou): A ty moje, které jedine tebe žije.

PAĽKO: Teraz tu som teda, aby som sa s vami mohol rozdeliť s tým majetkom, ktorý s pomocou božou som si zase nadobudnul.

LUŽANSKÝ: Marienka teší ma, že —

PAĽKO: Z tej príčiny tedy ráčte týchto 2000 zl. odomňa do vena prijať.

LUŽANSKÝ: Neobyčajný človeče! Nech sa vám ľúbi u nás si posadnuť.

PAĽKO: Len to by som si prial srdečne vedeť, môže-li sa nektorý zo smrteľníkov pochváliť, že ho slečna miluje.

LUŽANSKÝ: Ano, ano, — my sa môžme pochváliť.

PAĽKO: Z jej úst by som rád očuť.

MARINA: Netajím. Jednoho milujem, ale jeho otec nám v tom neprestajne prekáža.

PAĽKO: Tyran! Človek opovrženia hodný!

LUŽANSKÝ (stranou): Môjho syna myslí. Nedbám, nech sa stane Božia vôla. Jak sa mi dostanú do rúk tie peniaze, vtedy hneď sa vzdám svojho úmyslu. (K Marine.) Ja neodporujem, duša moja! Bola to len malá zkúška.

PAĽKO: Teda nič neprekáža jejich spojeniu?

LUŽANSKÝ: Nič, nič — zaraz jim udelím svojho požehnania.

HELENA: Koho že budeš požehnávať, keď tu nenie ženicha?

PAĽKO: Priviedol som ho. Prichádzajúc do tichej tejto dedinky, stretol som sa s jedným driečnym avšak zúfajúcim mladíkom. Pristaviac ho, pýtam sa, čo mu je? čo sa mu stalo? a on sa mi so všetkým sdôveril. Pravda, Paľkom ho zovú?

LUŽANSKÝ: Tak, tak. Ale on na vozíku uvrzol; kdeže sa podel, keď hovoríte, že peši šiel?

PAĽKO: Zlámalo sa mu prednie koleso.

MARINA (stranou): Toto je šibal! Len aby sa mu i zadnie nezlámalo.

HELENA: Chudiak! Tak je mi ho ľúto. Je síce z neho kujon, ale inak šuhaj dobrého srdca.

PAĽKO: Ja som mu tiež potom všetko porozprával, kto som, odkial idem a koho hľadám, sľubiac mu, že sa budem za neho u jeho pána otca prihovárať. Dal sa tedy nakloniť a vrátil sa so mňou.

LUŽANSKÝ: Dopustím —

MARINA: Drahý pán strýčko!

HELENA: No už len, brat môj —

PAĽKO: Teda ho pošlem. (Preč.)

LUŽANSKÝ (ide do dverí a kričí): Šalamún! Šalamún! (Ten vojde.) Poneváč sa nektoré okolnosti zmenily, čiastku synových dlžôb vám vyplatím, s tým ale poznamenaním, o úrokoch reči nebude.

Výstup 16.

Mišo a predošlí

MIŠO (dobehne): Pán urodzený! Pri bráne som stál, pozeral, nazieral, oči vyvaloval, uši nastŕkal, a predsa som ani nič nevidel, ani nič neočul. Jak len dakde cez múr, sťa kocúr, nepreliezol, tak musí byť náš mladý pán v dome.

LUŽANSKÝ: Pre teba môže celá kompania sem i tam prechádzať. Kone toho pána, ktorý pred chvílou došiel, dobre opatri. Rozumieš?

MIŠO: Rozumiem; leš jakého pána, prosím, — ja nikoho som nevidel.

LUŽANSKÝ: Čos’ mal vlčiu tmu? Toho poľského žida si nevidel, čo môjho syna doviezol nazpät?

MIŠO: Ráčite žartovať — alebo si snád blázna so mňa robíte? Ani živej duše, okrem starého Hektora a Nera, neprešlo dnes ces našu bránu. Však som, milý Bože, tam stál, nuž bych len kohosi bol videl.

LUŽANSKÝ: Choď pozreť a presvedčíš sa.

Výstup 17.

Paľko a predošlí

PAĽKO (vo svojom obleku): Odpustenie, apuško môj drahý!

MIŠO: Ej, mladý pánko, kadeže ste sa sem zase vkradli? Hm, hm, to už neviem pochopiť. (Stranou.) Ten človek musí viac vedeť, jako chlieb jesť.

LUŽANSKÝ: Právom bych sa mohol na teba hnevať, ale isté okolnosti — no dosť na tom, že na všetko chcem zabudnúť. Len to si zapamätaj, že sú vo svete ešte múdrejší ľudia od teba. Rozumieš? Mňa neprevedieš.

PAĽKO: Nikdy viac. Aj k tomuto ma len vrelá donútila láska.

LUŽANSKÝ: Soberte sa. (Marinu vedie k Paľkovi.) Buďte šťastní.

MARINA: Drahý pán strýčko!

LUŽANSKÝ: Verím ti; teraz som už drahý. A kdeže je ten váš sprostredkovateľ?

HELENA: Milé dietky! Ja sa tak teším z vás, jako keby sa to šťastie mňa samej týkalo.

LUŽANSKÝ: Mišo! Choď, a povedz tomu pánovi, žeby sa mu ku mne ľúbilo.

MIŠO: Jakému pánovi?

LUŽANSKÝ: Tisíc hrmenných! Utekaj zaraz —

MIŠO: Rozumiem, pán urodzený; ale kam?

PAĽKO: Apuško môj drahý! Odpusťte mi, zase som vás len previedol. Tým židom som ja bol.

LUŽANSKÝ: Ty, ty? — Toto je hrúza!

HELENA: Nešťastný otec! čo sis’ to za nezdarného vychoval chalana!

PAĽKO: Celá vec je bajkou. Aby som vaše slovo a sľub dosiahol, bol mi vo všetkom Šalamún nápomocným.

LUŽANSKÝ: Vezmi si čo som ti už raz dal. Ale pôjdeš mi zaraz s očú. Pod jedným dachom so mňou bývať nebudeš.

MARINA: Spoliehajúc sa na vaše dobré srdco, hnev sme neočakávali.

LUŽANSKÝ: Nie, to vám už nemôžem odpustiť. Preč z očú; zaraz urobím poriadky. (Chce odísť.)

ŠALAMÚN: Pane poštár, len na slovíčko.

LUŽANSKÝ: Nezaplatím; aj vy sa mi pakujte!

ŠALAMÚN: Čo váš pán syn povedal, nenie bájkou. Ja som ten, ktorému Marienkin otec pomohol, a teraz za svätú si držím povinnosť, odplatiť to jeho dcére.

PAĽKO: Šalamún!

LUŽANSKÝ: Ráčte hovoriť. Nech sa vám ľúbi — hej, Mišo, stoličku sem!

ŠALAMÚN: Poznajúc vášho pána syna v meste, oboznámil som sa aj s vašimi domácimi okoľnosťami; poneváč sa ale viacraz v peňažitých nachádzal súroch, nuž som mu pomáhal. Teraz ale (trhá písma) ničoho viac nepožadujem od neho.

LUŽANSKÝ: Drahý priateľu náš!

ŠALAMÚN: S radosťou počul som o jeho vrúcej láske, jakú v srdci svojom ku slečne Marienke chová; stal som sa kúskov jeho nástrojom len preto, aby zkusil, že klamom neprivedie to človek ďaleko, (tichšie k Lužanskému) a aby som dcérku nekdajšieho dobrodinca od šesťdesiatročného oslobodil vdovca, a nevinnými žartami v pamäť mu uviedol jeho škaredú skúposť, ktorá —

LUŽANSKÝ (skočí do reči): Dajme tomu pokoj — svätý pokoj — čo nás potom.

ŠALAMÚN (k Marine): Slečno! Váš zvečnelý pán otec, dobre smýšlal so mňou, dobre mi prial; on bol základom môjho šťastia, neopovrhujte mojou vďakou za to, a prijmete k tomu ešte i to, čo vám mladý pán Paľko pod náličnicou sľúbil.

MARINA: Dosť mi je na priateľstve takého veľkodušného človeka. Dar ten prijať nemožno mi.

LUŽANSKÝ: Môj jediný priateľu! Mladosť nevie povážiť dôležitosť peňazí, teda najlepšie bude, keď sa my dva o tom pozhovárame. (Ťahá ho za sebou.)

HELENA: Deti moje! Teda predsa len zo všetkého toho vypáli naposledy svatba.

MIŠO: Čo fígeľ, to groš! To lásčisko je len predsa divotvorná potvora. Aj sa pre ňu vraždia, aj zas z mŕtvych vstávajú. Ale nech si každý tak z konopí pomôže, jako vie.

(Opona spadne.)