ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Skutočná udalosť)

Naši „raubšici“ neznajú väčšej slávy, jako keď sa môžu pochváliť, že toľko a toľko lišiek zo sveta sprevodili. Zvlášte istý Horehládek bol velikým jich prenasledovateľom.

Raz v januári 188* spozoroval, že neďaľako dediny, vo skalnej diere, ukrýva sa liška, odkial nočnieho času na lúpež vychádza.

„Počkaj ledačo, ja ti posvietim — myslel si Horehládek — a ešte ani úplná tma nerozprestrela sa po okolí, už tiahol smerom ku skale majúc pod halenou v jednej ruke kus jakejsi mrciny, v druhej ale svoju „švihovku“. Asi sto krokov od skaly stojí veliká prázna vŕba. Horehládek hodil mrcinu pod vŕbu, a sám vyškrábal sa na strom a zasadol medzi najsilnejšie haluze. Mrzlo jako v Siberii. Horehládek sedel a triasol sa. Bolo už 10-11 hodín, ale lišiak ešte neprichádzal pochutnať si na dobrej pečienke. Horehládka trpezlivosť už opúšťala, poneváč zima i kosťami jeho počala lomcovať. Flintu zavesil na haluz. Ešte čaká, a poneváč nemohol na nič iného mysleť, rozvažoval, čo urobí s kožou, dostane-li korysť. V tom okamžení vystrčila liška hlavu z diery a kradla sa opatrno k mrcine.

Horehládek zabudol velikou radosťou aj na zimu aj na dieru vo vŕbe, nad ktorou na haluze sedel. Liška si už pochutnáva a Horehládek len rozmýšla, jako by svoju brokovnicu čo najopatrnejšie do ruky dostal. Natiahne po nej skrehnutú ruku, oči z lišky nespúšťajúc. Myseľ jeho je obrátená len na korysť. Flintu ale nemôže dostať, jestli sa nemá celý sebou pohnúť — pohne sa ale predsa — telo ztratí rovnováhu a Horehládek ani nevie jak, spadol do tej práznej a hlbokej vŕby. Liška nečakala „výkladného“, ale skokom šupla do diery; Horehládek ale preklínajúc nehodu svoju, namáhal sa z diery von dostať, lež nešlo to, poneváč údy skrehnuté zimou, nechcely, ba nemohly konať službu. Čo tu robiť? Dedina je blízko, snád ho hlásnik očuje a prispeje mu ku pomoci. Kričí tedy, čo mu hrdla stačí. Hlásnik čuje síce čosi, ale nemôže tomu porozumeť. Hlas prichádza od vŕby; ale tu spomene si hlásnik na všelijaké povesti o mátohách, strašidlách a podobných nestvoroch, ktoré, vraj, okolo vŕby svoje zhonby prevádzávajú, a preto sa bojí, nekoľko urobiť krokov, aby ho snád dajaký „zlý duch“ nekam neodviedol. Horehládkov hlas viac a viac sa utišoval. Konečne hlásnikovi napadlo, aby zobudil aspon dvoch občanov a šiel sa predsa podívať, čo by to bolo. Pomysleno — vykonano a už bol so dvoma, sekerami a cepami ozbrojenými mužskými pri vŕbe, odkial chrapľavý hlas Horehládkov sotvaj bolo už očuť.

„Kto je, dobré či zlé? Jak si dobré vylez, jak si zlé, prepadni sa,“ ozval sa ten smelší k občanov. „Pomoc, — pomoc! — padol som vŕby — nemôžem vyliezt — pomoc!“

„A kto si?“ pýtal sa druhý, keď ho po hlase nemohli poznať.

„Horehládek,“ znel tichý hlas z vŕby.

„A čo tam robíte — jako ste sa tam dostali?“

„Pomôžte — nepýtajte sa — zmrznem — na lišku som číhal.“ —

„Aha — no teda len von s ním; dívajte sa, tam visí brokovnica a tu jakási zdochlina je pohodená,“ vravel už teraz osmelený hlásnik.

„Zabehni pre rebrík, inak ho nevyslobodíme,“ hovorí starší občan ku mladšiemu, na samom konci dediny bývajúcemu, dusiac v sebe smiech. O malú chvílu bol rebrík ku vŕbe postavený a silnejší z chlapov vyliezol na vŕbu, nahnul sa do dutiny a zachytiac Horehládka za rameno, s dosť velikým namáhaním už viac zkrehnutého než živého, vytiahol ho a podal druhému, na rebríku stojacemu občanovi, ktorý s nim opatrno dolu sliezol a ho do príbytku jeho nastrašenej žene odniesol, kde ho, asi hodinu sňahom drhnúť a kriesiť museli, kým trochu k sebe prišiel. „Passia“ táto ale bola zárodkom horúčky, s ktorou asi 5 - 6 týdňou medzi životom a smrťou bojoval, fantazirujúc o líškach a práznej vŕbe.

Keď sa uzdravil, božil sa, vraj, že nikdy v zime na „čakanú“ nepôjde. Dosial nebol. Najviac ho teraz to mrzí, keď sa ho nekto opýta: začo predal kožku z lišky?