Zábavné večery IV

V otrhaných šatkách, v deravom klobúčku, hor dedinou stúpa malí chlapčok, bosí; Pred dvermi zastane, vystre pravú rúčku, — a žalostným hlasom o almužnu prosí. Čo mu dajú, vloží do kapsičky malej; pekne zaďakuje, — a zas ide ďalej. Ide z dom do domu, obzerá sa smutne; ustatý od chôdze popod stenu sadá; — Kapselku otvorí — ujieda si chutne: lačnému aj suchý chlebík dobre padá! Ale každý kúštek horkou slzou zmáča; pomodli sa Bohu, vstane, ďalej kráča. Číže je to chlapec bosý, otrhaný? — Ach to je sirota jako prst na svete! Otec mu je dávno v zemi zahrabaný, a matku, vdovicu, pochovali v lete. Po svete sa chúďa, sem tam potuluje, — kým sa dobrý človek nad ním nesmiluje! Oj dietky, dietky! na ktoré sa z blízka milá rodičov tvár usmieva veselo; Ktoré otec, matka ku srdcu pritíska, popohladká líce, poboskáva čelo: Oj dietky, dietky, jako je vám dobre, keď biedna sirota vzdychá, plače — žobre! Dobre vám je, dobre, bo čože vám chybí? Jako v raji v dome rodičov žijete; Jako vták v povetrí a vo vode ryby, — nemáte starosti, či v zime, či v lete. Dá otec, dá matka všetko čo vám treba, — keď biedna sirota sotvaj má kus chleba! Oj šťastné dieťa! Bohu sa modlievaj, aby ti tu dlho nahal otca, matku! Nezarmúť jich nikdy, nikdy nerozhnevaj, ale rád poslúchaj, a cti do ostatku. Tak jích požehnanie na tebe spočine, — tak aj požehnanie božie ťa nemine! (A. H. Š.)