ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Listy Jána Bottu

Zostavil, úvodnú štúdiu a poznámky napísal PhDr. Pavol Vongrej, CSc.

Vydanie prvé

Edícia: Teória a výskum

Séria: Monografie — Documenta Litteraria Slovaca, zv. 18

Človek v listoch

Hrsti úvodných úvah o korešpondencii Jána Bottu zámerne dávame názov podobný tomu matuškovskému „človek v slove“. V tomto vydaní pôjde naozaj o pokus obsiahnuť problémy života básnika-merníka v celej mnohorakej protirečivosti a zložitosti doby jeho dejstvovania; nepôjde teda len o Bottove listy…

Práve Alexander Matuška sa už dávnejšie, pred desaťročiami, vyčítavo pýta: „Čo poznáme dovedna o človeku Chalupkovi, človeku Bottovi, človeku Sládkovičovi? Milujeme ich, rozumie sa, i bez toho; ale nášmu záujmu o nich a láske čitateľov by pomohlo, keby sme o nich vedeli z ľudskej stránky viac“ (Janko Jesenský v kritike a spomienkach, 1955, s. 7). Teraz, po sprístupnení listov Sama Chalupku (1959), Andreja Sládkoviča (1970) a Janka Kráľa (1972) prichádza na rad posledný z veľkého štvorhviezdia slovenskej romantickej poézie.

Z Bottovej korešpondencie boli doteraz sprístupnené naozaj len mizivé zlomky (list Pavlovi Dobšinskému zo 17. 6. 1874 uverejnil Ján Čajak v časopise Bratislava, 1, 1927, s. 539; list Jozefovi Viktorinovi z 10. 7. 1861 uverejnil Rudo Brtáň, Literárnohistorický sborník II — III, s. 193; Ján Marták uverejnil úryvky z listov Dobšinskému v článku Z korešpondencie Jána Bottu, Slovensko, 1, 1934, s. 80 — 82 a Bottove listy Pokornému a Vlčkovi v komentári k Súbornému dielu Jána Bottu, Bratislava, 1955, s. 509 — 511). Nemožno povedať, že takto sa prejavil nezáujem o Bottu: príčina tohto stavu bola a je skôr inde. Bottova rukopisná pozostalosť sa totiž nezachovala kompletne. Svedectvo o tom zanechal už pred polstoročím Ján Marták, keď navštívil „Bottovo rodisko, osobne sa zoznámil s potomkami jeho jediného brata Michala na Vyšnom Skálniku a vo Vrbovciach, ale staršie pokolenie vymrelo a mladí pamätajú len veľmi málo z rozprávania svojich rodičov. V Bottovej pozostalosti boli vraj akési rukopisy aj korešpondencia, ale Bottovci vo Vrbovciach… zo strachu pred exekúciou všetko popálili“ (Sborník na počesť Jozefa Škultétyho, Martin 1933, s. 167).

V rokoch 1973 — 1979 sa nám podarilo identifikovať v rozličných fondoch Literárneho archívu Matice slovenskej v Martine 87 listov Jána Bottu. Pri kompletizácii listov a komentárov k nim sme preštudovali aj iné fondy v martinských i bratislavských archívoch, v ktorých sa nachádzali aspoň drobné zmienky o Bottovi. Takto sa postupne „človek“ Ján Botto stával aj ľudsky bližším, dostupnejším. Aj preto sme sa pri edícii Bottových listov neuspokojili len s akýmisi povinnými vysvetlivkami textov v komentároch, ale nad toto povinné penzum editorstva sme sa snažili načrieť do zákulisia jeho života hlbšie, teda aj mimo zachovaných a uverejňovaných listov. Takto, z hlbinných sond histórie jeho doby, z histórie nie iba literárnej, ale i všeobecnej, spoločenskej, sa vari ešte plastickejšie približuje fenomén Ján Botto našej najsúčasnejšej súčasnosti; takto sa „človek“ Ján Botto približuje aj z odstupu dávneho veku až ku človeku 20. storočia, teda nám.

Lebo život človeka plynie aj (a či najmä?) mimo jeho listov, mimo toho napísaného a zachovaného. Ibaže o tom inom sa ešte ťažšie získavajú aké-také záchytné body…

Bottov život bol len zdanlivo (doteraz tak málo preskúmaný a objasnený) životom bez nejakých väčších vonkajších vzruchov. Navonok síce bol Botto človekom viac utiahnutým ako výbojným, viac samotárskym ako spoločenským. Ale to iba pri prvom dotyku jeho poézie, v ktorej je až na najutajenejšie minimum potlačené všetko jeho osobné, osobnostné; v ktorej výsostne dominuje básnikova celospoločenská, „obecná“ zaangažovanosť.

Dokumenty o ňom, a medzi nimi najmä jeho 87 zachovaných listov, hovoria však aj inou rečou. Nech teda po storočí ony samy prehovoria, nech sa ony samy „vyjavia“…

Pavol Vongrej

Textová úprava

Pri edičných úpravách textov Bottových listov sme vychádzali z terajšieho textologického úzu, aký sa vytvoril pri vydávaní dokumentov zo štúrovského a poštúrovského obdobia vývinu slovenského spisovného jazyka. Pridŕžali sme sa Zásad pre vydávanie literárnych textov publikovaných v zborníku Literárny archív 1965, s. 206 — 207. Textologické zásady pri príprave Bottových listov na vydanie zhŕňame takto:

1. Texty prepisujeme podľa dnešnej pravopisnej normy, ale dôsledne rešpektujeme lexikálne i syntaktické špecifickosti pôvodín. Snažili sme sa zachovať maximálne možnú vernosť originálu, aby sa tak aspoň náznakom zachytil pri vydaní aj kolorit doby vzniku textov. V textoch sme ponechali aj niektoré dialektizmy ako zámerné, funkčné oživenie štýlu listov a aj ako isté historické rarity. Domnievame sa, že to nejde na úkor zrozumiteľnosti textu pre dnešného čitateľa.

2. Podľa dnešnej pravopisnej normy upravujeme písanie i — y, s — z, d, t, n, l i tvary adjektív a skloňovanie substantív.

3. Texty upravujeme do dnešnej interpunkčnej normy, no pri úpravách berieme ohľad aj na pôvodnú interpunkciu autora a jeho diakritické znamienka.

4. Do hláskoslovnej podoby zasahujeme len v ojedinelých prípadoch (kdo — kto).

5. Upravujeme a zjednocujeme kvantitu a palatalizáciu hlások podľa dnešnej normy (okrem oslovenia hlavného adresáta listov, kde sme ponechali Bottovo charakteristické „Palo!“).

6. Písanie cudzích slov ponechávame v pôvodnom znení na dokreslenie autenticity a archaickosti listov (vysvetľujeme ich jednotlivo pri listoch číselnými odkazmi).

7. Pri adjektívach upravujeme koncovky nominatívu a akuzatívu sg. -uo, -vo, -je na é; koncovky gen. sg. a dat. sg. adjektív -jeho, -ího, -jemu, -ímu na -ého, -ému alebo -ieho, -iemu (táto druhá podoba je pre texty z 19. storočia miestami azda ešte adekvátnejšia ako terajšia). Poznamenávame však, že dominantnou v týchto textoch je akoby provokatívna nejednotnosť používaných tvarov pisateľa.

Pri príprave edície Bottových listov sme sa pridŕžali aj postulátov kolektívnej knihy pražského Ústavu pro českou literaturu ČSAV Editor a text (Praha 1971), ako aj fundovaných textologických myšlienok knihy K. Górskeho Tekstologia i edytorstwo dieł literackich (Warszawa 1975). K. Górski venuje editorstvu listov veľkú pozornosť, lebo list je primárne biografickým a historickým dokumentom (len sekundárne môže byť aj literárnym faktom). Editor má prepísať list verne a len v kritickom aparáte upozorniť na prípadné omyly, lebo treba rátať s tým, že „publikovanie listu môže ostať jedinou formou jeho zachovania“. K. Górski odporúča vydávať listy jedného pisateľa chronologicky bez ohľadu na rozličných adresátov (prax, ktorá sa začala uplatňovať v edícii Documenta Litteraria Slovaca), ale pripúšťa aj možnosť uverejňovania vzájomných listov pisateľa a adresáta, ak listy tvoria významnejší uzavretý celok. Upozorňuje aj na záludnosti datovania, a teda vlastne radenia listov do celku podľa chronologického princípu, ak pisateľ sám datovanie zabudol uviesť, alebo ho uviedol nedostatočne.

Zhrňujúco o uverejňovaných textoch možno povedať, že sme sa usilovali do textov zasahovať naozaj len minimálne, aby sa aj v jazykovom háve jasnejšie prejavila ich historická patina, ktorá vôbec nejde na ujmu ich zrozumiteľnosti ani po storočí. Prípadné vysvetlenia aj takýchto neupravených zvratov uvádzame v príslušnom komentári ku každému listu.

Pramene ku komentárom

Primárne treba uviesť základné archívne pramene: Literárny archív Matice slovenskej v Martine, Štátny ústredný archív SSR v Bratislave, Archív mesta Bratislavy, Archív Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Príslušné preštudované fondy a ich signatúry uvádzame pri citovaní dokumentov. Usilovali sme sa zhrnutím dostupných archívnych materiálov obsiahnuť všetky zmienky o Jánovi Bottovi.

Pri identifikovaní a vysvetľovaní mien v texte bolo veľkou pomôckou rukopisné dielo Pavla Dobšinského Deje Jednoty mládeže slovenskej (pripravili sme ho ako faksimile v Matici slovenskej roku 1972. 351 s.). Na objasnenie „bottovskej“ problematiky sme náležite využili aj štúdiu a komentáre Jána Martáka vo vydaní Súborného diela Jána Bottu z roku 1955, ako aj našu rekonštrukciu a vydanie Bottovej Čachtickej panej z roku 1978. Okrem toho sme pri vysvetľovaní mien použili všetky známe a dostupné tlačené bibliografické a encyklopedické pomôcky a spomíname ich pri komentároch na príslušných miestach.

Adresáti Bottových listov

Po heuristickom výskume v rokoch 1973 — 1979 sme našli 87 listov Jána Bottu. Podľa údajov z týchto listov i podľa zachovaných odpovedí by sa malo nájsť ešte viacej korešpondenčných jednotiek, ktoré písal Ján Botto, ale nateraz boli naše výskumné pokusy pri hľadaní ďalších Bottových listov bezvýsledné. Tu uverejnených 87 Bottových listov má týchto 16 adresátov (uvádzané abecedne s číslami, ktoré sme jednotlivým listom určili v tomto vydaní):

Štefan Marko Daxner — L 78

Pavol Dobšinský — L 1 — 34, L 36 — 42, L 44 — 58, L 60 — 61, L 63, L 65 — 73

Ján Francisci — L 59

Matica slovenská — L 62

Mešťanosta Zvolenskej Ľupče — L 75

Pavol Mudroň — L 76

Notár Zvol. Ľupče D. Kiss — L 74

Viliam Pauliny-Tóth — L 77

Rudolf Pokorný — L 80 — 81, L 83 — 84, L 86

Riaditeľstvo lesov — L 35

Andrej Sládkovič — L 64

Tatran, spolok vo Viedni — L 87

Andrej Trúchly-Sytniansky — L 79

Svetozár Hurban-Vajanský a Jozef Škultéty — L 85

Jozef Karol Viktorin — L 43

Jaroslav Vlček — L 82

Kalendárium Jána Bottu (1829 — 1881)

1829 — 27. január — narodil sa vo Vyšnom Skálniku (teraz časť obce Hrachovo pri Rimavskej Sobote) Ján Botto; (otec Juraj, roľník; matka Katarína, rod. Gojdáčová-Cabanová, jeho jediný brat Michal mal vtedy už jedenásť rokov).

1839 — po vychodení základnej školy v rodisku začal v septembri študovať na ev. gymnáziu v Ožďanoch.

1842 — 2. januára zomiera v Skálniku Bottova matka.

1843 — ukončil štúdium na ev. gymnáziu v Ožďanoch.

— 9. septembra sa zapísal na lýceum v Levoči (tu za štyri roky absolvoval najvyššie ročníky gymnázia — rétoriku a lýcea — filozofiu.)

1884 — hneď po príchode do Levoče sa stal členom Spoločnosti — Ústavu reči a literatúry československej a potom Jednoty mládeže slovenskej; najmä v druhej vyvíjal aktívnu činnosť (v jednotlivých „kolách“ posudzuje a prednáša vlastné práce).

1845 — 29. marca podpisuje stanovy Spolku miernosti v Levoči.

— v apríli si vážne poranil prst na ruke pri šerme.

— v tomto školskom roku sa učí aj francúzštinu a prednáša prvé svoje básne: Duma nad Slovenskom, Syn a dcéra Tatier (rukopisy sa nezachovali).

1846 — prednáša vlastné, už zachované básne: Hrob, Báseň pri svätení pamiatky založenia Spolku miernosti.

— do Pamätnice najlepších prác zapisujú Bottove básne Piesne slovenské a Povesti slovenské.

— v rukopisnom časopise Život zverejňuje (s pseudonymom z vrchu nad rodiskom Janko Maginhradský) Dumu pri Dunaji, K Životu, Dva hroby, Z vysokých javorov, Hádky.

— v októbri sa zúčastňuje na založení Dobšinského rukopisnej Holubice (stará sa o výtvarnú stránku časopisu, kreslí titulné listy a obrazové rébusy, uverejňuje básne a folklórne zápisy).

— v Holubici uverejnil básne: K Holubici, Oj, borový háj, Svetský víťaz, Pieseň Jánošíkova, Povesť Maginhradu a hádanky.

— 16. novembra na súbehu Tatrína o najlepšiu študentskú prácu získava druhú cenu za skladbu Svetský víťaz.

— v tomto roku okrem spomenutých básní vytvoril aj Obraz Slovenska, Orol, Poklad Tatier.

1847 — 10. januára uznali na všeobecnom zasadnutí Jednoty slovenskej mládeže v Prešove za najlepšiu študentskú prácu Bottovu báseň Povesti slovenské (spolu s básňou Piesne slovenské ju odporúčali odtlačiť v Orle tatranskom).

— v júni ukončil štúdium na levočskom lýceu.

— v auguste sa zapísal na techniku v Pešti (odbor inžiniera — zememerača).

— v druhom ročníku levočského časopisu Život (rukopis už zničený) Botto uverejnil básne: Duma, Duma dňa 1. lipňa 1847, Syn minulosti, Tajný šuhaj, Z jablonky…

— v Holubici 1847 uverejnil: Vojenské piesne, Obyčaje, Hádanky.

— okrem spomenutých básní vytvoril: K mladosti, Piesne (Letí voda do Dunaja — zrejme až v Pešti).

— v Orle tatranskom (jún, august, december) sú odkazy pre Bottu o prijatých a nerealizovaných zásielkach jeho prác.

1848 — v Pešti sa dostal do kontaktu s Jankom Kráľom, ktorý bol s Petöfim a Jókaim zamestnaný vo Vrchovského advokátskej kancelárii.

— 22. februára v Orle tatranskom vyšla tlačou prvá Bottova báseň s názvom Hrob.

— 12. marca v levočskom časopise Považie vyšla Pieseň (Hore háj…) Botto ju asi už skôr poslal Dobšinskému do Levoče.

— po 15. marci v Pešti pohotovo preložil a premenil Petöfiho Nemzeti dal (Národná pieseň) na Pochod alebo Prísaha Slováka (Hor’ sa Slovák, čuj otčinu). Bottova parafráza sa v anonymných odpisoch ako leták rozšírila medzi peštianskymi Slovákmi; kossuthovská polícia márne hľadala pôvodcu piesne: Botto odišiel do rodiska a na revolučných udalostiach sa potom nezúčastnil.

— vytvoril básne Na Dolinu rimavskú, Ráno nad Dolinou rimavskou; začal pracovať na skladbe Smrť Jánošíka (názov Smrť Jánošíkova presadil až roku 1880 Jaroslav Vlček proti vôli autora).

1849 — v jeseni po čiastočnom konsolidovaní pomerov pokračuje v štúdiu na polytechnike v Pešti (aj v nasledujúcom roku).

— ešte v Skálniku napísal Báj Maginhradu a Žltú ľaliju.

1850 — cez prázdniny bol s Dobšinským na výlete v Liptove a v Tatrách.

— od augusta do októbra je na povinnej praxi u zememerača Ladislava Horvátha v Ožďanoch a Husinej (do jánošíkovského Klenovca a Revúcej sa nedostal).

— dal rukopisy básní S. M. Daxnerovi (nevieme o ich ďalšom osude, hoci Botto ich chcel prostredníctvom Daxnera poslať do almanachu Nitra).

— napísal Povesť bez konca a Lucijný stolček.

1851 — vo februári je znova na štúdiách v Pešti (tu sa venuje technike a popri tom navštevuje aj slavistické prednášky na univerzite a zúčastňuje sa na kultúrno-spoločenskom živote peštianskych Slovákov; v liste reaguje na smrť Sama Vozára).

— Lichard v Domovej pokladnici 1851 uverejnil bez jeho vedomia ponášku z roku 1848 Pochod (Botto sa pre to rozčúlil, lebo Lichard mu omylom pripísal aj iné verše; tak aj neskôr Rizner).

— okolo 10. apríla odchádza z Pešti (ale rigoróza neukončil).

— v lete je znova s Dobšinským na Liptove a v Tatrách.

— v jeseni pokračuje v praxi u L. Horvátha v katastroch obcí Ožďany, Husiná, Šíd.

— 31. decembra bol na Hrušove u svojho „báťu“ Jána Bottu.

— napísal básne Znama (Zjavenie) a Kukučka ako aj náčrt úvahy Zemomeria so slovníčkom meračských výrazov v slovenčine (publikujeme iba teraz).

1852 — v letnom semestri zložil v Pešti rigoróza.

— od augusta do októbra pokračuje v praxi (ako v minulom roku).

— s Dobšinským navštívil v Hornej Lehote Sama Chalupku.

— 31. augusta mu vyšli v Slovenských pohľadoch básne Povesti slovenské a Piesne slovenské — zrejme zásluhou vtedajšieho redaktora Pavla Dobšinského.

1853 — zimu strávil v rodisku: od marca pracuje ako inžiniersky adjunkt pri zememeračovi Františkovi Filovi na komasácii v turčianskej obci Valča.

— od apríla až do Vianoc vymeriava martinské chotáre a Martinské hole (býval v Martine u spolužiaka S. Šípku). Intenzívne študuje najmä Shakespearove dielo; v liste reaguje na smrť J. M. Straku.

— napísal básne Husiarka a Dumky večerné.

— poslal rukopisy básní Samovi Chalupkovi (nepodarilo sa zistiť ich ďalší osud).

1854 — od januára vymeriava chotár v turčianskom Rakove.

— 9. apríla odchádza z Turca s vysvedčením od inžiniera Filu.

— hľadá zamestnanie v Gemeri i vo Vacove.

— v júni v Pešti dostal diplom civilného merníka — diplomovaného inžiniera.

— do konca roku nemôže nikde nájsť zamestnanie (hľadá možnosti v Očovej, v Tisovci a v Revúcej).

— ešte v Turci napísal verše Do pamätníkov.

— od Dobšinského si požičiava Mickiewicza — verše i Prednášky i preklady Byronových povestí.

1855 — celý prvý polrok je bez zamestnania: žije v rodisku, pomáha pri hospodárstve, študuje, chodí na poľovačky…

— v apríli s Ľudovítom Kubánim obíde Brezno, Slatinu, Očovú, Detvu, Kokavu; zamestanie síce nenájde, ale Kubáni neskôr zúžitkoval túto cestu literárne v prózach Emigranti, Hlad a láska: v oboch vykreslil Bottu v literárnej postave „merníka Ružana“.

— koncom júna sa stáva neplateným pomocníkom inžiniera Bauera na triangulačných prácach vo Zvolenskej Slatine.

— v júli bol na Hrochoti u Andreja Sládkoviča; jeho brat Daniel Braxatoris bol zememeračom v Dudinciach a Botto hľadal chodníčky k nemu.

— 1. augusta ho vo Zvolenskej Slatine prijal Bauer do riadneho zamestnania; ostáva tu až do konca roku.

1856 — cez zimu je na dovolenke v rodisku (v liste reaguje na nečakanú smrť Ľudovíta Štúra).

— od jari do konca júla je znova na prácach vo Zvolenskej Slatine.

— 2. augusta v Tisovci uzaviera s inžinierom Jánom Liptákom zmluvu na práce v komposesoráte tisovskom.

1857 — celý tento rok pracuje v Tisovci.

— 28. júla mu v Skálniku zomiera otec Juraj.

— v auguste a v septembri je s Dobšinským, Dianiškom, Krnom a Ormisom na výlete vo Vysokých Tatrách (Smokovec).

1858 — až do decembra pracuje v Tisovci u Liptáka.

— v lete sa s Dobšinským a Dianiškom vyberajú do Smokovca.

— 30. decembra si od Dobšinského požičal 300 zlatých (vracia mu ich až roku 1862, ale pre stratu dokladov sa amortizácia predlžuje).

— píše Krížne cesty a ukončuje Smrť Jánošíka.

— začali vychádzať Slovenské povesti (šesť zošitov v rokoch 1858 — 1861, editor A. H. Škultéty a P. Dobšinský; Botto je v diele uvedený ako prispievateľ ôsmich rozprávok).

1859 — v januári sa vybral do Banskej Bystrice hľadať nové zamestnanie; píše žiadosť cisársko-kráľovskému riaditeľstvu lesov v Banskej Štiavnici.

— až od 22. mája robí v Turci pri inžinierovi Filovi komasáciu obcí Belá, Stránske, Sv. Ďur; býval znova u S. Šípku v Martine.

— tu sa znova stretá s Jankom Kráľom.

— napísal Žiaľby Svätobojove, Nad mohylou Jána Kollára.

1860 — celý rok pracuje v Turci (v auguste v obci Abramová).

— v máji začal Dobšinský v Štiavnici vydávať časopis Sokol; Botto sa zúčastňuje — aspoň písomne — na prípravách, prispieva básňami a kritizuje úroveň uverejnených prác.

— v Sokole publikuje: U hrobu Jána Kollára, Pieseň mladosti, City Slováka venované Jozefovi Strossmayerovi, Ľalija, Povesť bez konca, Luciový stolček, preklad Mickiewiczovej Jarinky a Návrat otca (upravený preklad G. A. Šefranku).

1861 — do marca ešte pracuje a býva v Martine.

— na Štúrov pomník posiela do Sokola 10 zlatých.

— v apríli je v Banskej Bystrici; vybavuje si u mestského inšpektora a zememerača Žigmunda Seltenreicha trvalejšie zamestnanie.

— od 1. mája dostáva prácu od Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici a vykonáva samostatné komasačné práce komorského panstva v Dekýši, kde patrili aj katastre obcí Počúvadlo, Vysoká, Banský Studenec, Žakýľ a Teplá pri Banskej Štiavnici; tu ostáva pracovať a bývať bezmála desať rokov.

— 6. — 7. júna sa v Martine zúčastňuje memorandového slovenského národného zhromaždenia (napísal o tom dve básne a len teraz identifikovaný článok. Uverejňujeme ho v poznámke k listu 42).

— 10. júla posiela Viktorinovi pre almanach Lipa „romancu“ Smrť Jánošíka.

— v novembri je v rodisku a v rodnom kraji na dovolenke.

— v Sokole publikuje básne: Novoročná, Dumky Svätoboja, Krížne cesty, Báj (na Dunaji), Ohlas na Hlas z Martina, 6. lipeň 1861 a článok O schôdzke Sv. Martinskej.

1862 — v štiavnickom okolí zbiera príspevky na pripravovanú Maticu slovenskú v Martine.

— v decembri bol v rodisku na sobáši netere Márie.

— napísal báseň Čierna hora (vyšla v Černokňažníku 1862).

— v Lipe, 2 vyšla Smrť Jánošíka, Báj Maginhradu, Na Dolinu rimavskú.

— v Sokole (Paulinyho) vyšli verše Zápač a úslň. Dobývanie Budína, Netráp sa ty… (z Vojenských piesní).

— v Pešťbudínskych vedomostiach, č. 37 vyšla obsiahla úvaha Andreja Sládkoviča o Bottovej básni Báj Maginhradu.

1863 — v prvom polroku pokračuje v prácach pri Banskej Štiavnici.

— od júna do septembra pracuje v turčianskych Sučanoch.

— 4. — 5. augusta bolo zakladajúce valné zhromaždenie Matice slovenskej (Botto vytvoril báseň 4. august 1863).

— zúčastnil sa na oslavách tisícročia slovanskej misie Cyrila a Metoda na moravskom Velehrade (so S. Šípkom a P. Mudroňom).

— napísal Ohlas srbskej piesne, Ohlas ukrajinskej dumky, Na pamäť M. H. (Maríny Hodžovej). Básne vyšli v Sokole 1862 spolu s Poslednou dumkou Svätoboja a s prekladmi z Chomjakova Dávid a S kým je Hospodin.

1864 — 27. júna zapísal do pamätníka S. Medveckému „iskricu“ dvojveršia.

— bratovi Michalovi v Skálniku predplatil Lichardove noviny Obzor.

— zúčastňuje sa na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine (medzi zakladajúcimi členmi uvedený s vkladom 100 zlatých ako skutočný člen, číslo diplomu 125); do Štiavnice sa vracia cez Bystricu na „príležitosti Andreja Sladkoviča“.

— od augusta do októbra pracuje znova v Sučanoch.

— v novembri za „sitnianskych národovcov“ koncipuje pozdravný list „veľžupanovi stolice Ľuptovskej“ Jánovi Franciscimu.

— v Lipe, 3 vychádza preklad Chomjakovovej básne Dve chvíle a Bottove Piesne vojanské (Viktorinovi ich poslal Dobšinský bez vedomia autora).

— F. V. Sasinek pri recenzovaní Lipy, 2 vysoko vyzdvihol Bottove skladby Smrť Jánošíka a Báj Maginhradu (Slovesnosť, 2, 1864).

1865 — vo februári píše a posiela na Šípkovo vyzvanie do Martina volebnú „piesenku“ (text sa doteraz nenašiel).

— komorské práce v štiavnickom okolí sa končia; Botto sa pokúša dostať cez Karola L. Kuzmányho v rámci štátnej služby k železnici a mieni cestovať do Viedne (cesta ani možnosť zamestnania sa neuskutočnila ani v roku 1866).

— 6. júla zučtúva žreby matičnej lotérie v štiavnickom okolí.

— v auguste sa zúčastňuje v Martine na matičnom zhromaždení.

— napísal báseň Škovránok; uverejňuje ju v Sokole, 1865: tu vyšli aj básne Zjavenie z r. 18XX (Znamä), Husiarka, Báj Turca.

1866 — v Štiavnici sa zaujíma popri zememeračstve aj o činnosť študentov ev. lýcea: radí im a posudzuje ich práce v rukopisnom časopise Útle puky.

— v auguste sa v Martine zúčastňuje na matičnom zhromaždení.

— v Radvani napísal humoristické verše Kar zajačí.

— 30. novembra posiela gratulačný telegram Andrejovi Sládkovičovi.

1867 — poskytuje Dobšinskému doklady k práci Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848.

— koncom roku je na dovolenke v rodnom kraji.

— napísal báseň K hodom Slávy (k moskovskému slovanskému zjazdu).

1868 — dokončuje komorské práce v štiavnickom okolí.

— v novembri prijíma práce od zvolenského urbariálneho súdu v chotároch obcí Horná Lehota, Hiadel, Podkonice a Moštenica; bol aj u Sama Chalupku — „vraj je pod policajným dozorstvom, chudák! ozaj načo?“ (Bottovo zistenie, o ktorom sa doteraz u nás nevedelo; asi súviselo s vtedy vydanými Spevmi S. Chalupku).

— napísal báseň Pochod juhoslovanský.

— pražský nakladateľ J. L. Kober mu ponúka vydať knihu básní (akcia stroskotala už v zárodku úmyslu).

— Matica slovenská ho zvolila za člena literárneho odboru.

1869 — stáva sa zakladateľom a „patrónom“ revúckeho gymnázia — zložil naň sumu 200 zlatých v štyroch „rátach“.

— napísal báseň Na Demitra a na vyzvanie Sama Šípku báseň na otvorenie pripravovanej tlačiarne v Martine.

1870 — pracuje už na meračských prácach v Hornej Lehote, ale ešte trvale býva v Štiavnici; koncom roku sa sťahuje do Bystrice.

— v januári bola samostatne publikovaná báseň Ku dňu 12. januára 1870 (otvorenie kníhtlačiarne v Martine).

— v Tábore (almanach) vychádzajú básne Báj Turca, Ku dňu 12. jan. 1870, Na Demitra, Juhoslovanský postup.

1871 — v júli je s Dobšinským na Sliači; tu sa stretol so Sládkovičom.

1872 — pokračuje v meračských prácach „pod Prašivou“.

— 23. apríla sa aktívne zúčastňuje na pohrebe A. Sládkoviča (predniesol svoje verše a napísal Dumku na blahú pamäť Sládkovičovi — vyšla v časopise Orol, 1872).

— v lete je s Dobšinským na liečení v liptovskom Železnom.

1873 — 7. januára predlžuje zmluvu na komasácie v Hornej a Dolnej Lehote.

— 23. apríla na radvanskom cintoríne predniesol Dumku pri sadení lipy na hrobe Sládkovičovom (vyšla v Orle, 1873).

— napísal báseň Orol; dopracúval skladbu Smrť Jánošíka.

— z básní si zostavuje rukopisné Sobrané spevy. 186 strán (v ďalších rokoch ich dopĺňa novými básnickými skladbami).

— prvý literárny portrét o ňom publikuje Pavol Hečko v príspevku Slovanskí básnici, Orol, 4, 1873, č. 7.

1874 — ukončuje horehronské práce, no nemá vyhliadky na ďalšie; znova sa pokúša dostať prácu v rámci štátnej služby pri vymeriavaní Turca, ale znovu nepochodil (organizovala to centrála pre Uhorsko v Pešti); ani akcia prác u turčianskych Prónayovcov nevyšla.

— pracuje na „škvarkách“; robí plány kanalizácie Brezna, drobnosti pre Mýto, v jeseni na plánoch cesty zo Slovenskej Ľupče do Podkoníc.

— napísal spomienkovú báseň na matku Prvý sen: publikuje ju v Orle, 1874 spolu s básňami Orol, Rimavské dumky, Kukučka, Jim (Spomienka na 4. september 1874 — zrušenie revúckeho gymnázia; táto odvážna báseň vzdoru bola promptne pretlačená aj v Národných novinách, 8. 10. 1874; neskôr jej autor v Spevoch dal ešte primeranejší a odvážnejší názov — Vrahom).

1875 — v auguste a v septembri pracuje v turčianskej Blatnici.

— 19. októbra posiela telegraficky štvorveršie k slávnosti 30. výročia spisovateľskej činnosti Viliama Paulinyho-Tótha.

— začína koncipovať obsiahlu lyricko-dramatickú skladbu veršom i prózou Čachtická pani (tvorí ju prakticky až do smrti).

1876 — na list od redaktora Orla A. Trúchleho píše prvý náčrt veršov (len teraz sa sprístupnili) s veľavravným incipitom „Slovenského národa niet…“

1877 — koncom apríla píše na vyzvanie M. Dulu dve verzie náhrobných veršov na pomník V. Paulinyho-Tótha v Martine.

1878 — píše báseň Na 60-ročné jubileum Ľ. G. (Ľ. Grossmanna), Iskrice, Ctibor, Adamovi K. (Kardošovi) — vyšla v Orle, 1878.

— martinská úč. sporiteľňa eviduje štyri Bottove vkladné knižky s celkovou sumou 5134 zlatých a 94 grajciarov; hmotné pomery básnika-merníka boli už vtedy veľmi dobré.

1879 — píše básne: Na brehu Rimavy, Margita a Besná, Sen Babylona (posledné dve vyšli v Orle; tu vyšiel aj len teraz identifikovaný Bottov preklad Georga Dyherna — báseň Matkin poľúbok; porovnaj Zlomky z romantizmu, 1982).

— na Augustových slávnostiach Živeny v Martine sa stretol s Adolfom Heydukom a Rudolfom Pokorným; Pokorný ho navštívil aj v Bystrici a 5. septembra mu navrhol vydať knihu básní v Prahe.

— zostavuje si nový rukopisný súbor Sobrané spevy. 214 strán (pre vydanie ich už ako Spevy kaligraficky prepisoval A. Buday).

— v jeseni navštívil so S. Medveckým v Hornej Lehote Sama Chalupku.

— o vydaní Spevov v Národní bibliotéke píše ako o hotovej veci Pavol Dobšinský a Jozef Škultéty (nakoniec tam nevyšli).

1880 — 15. januára mu Pokorný navrhuje vydať Spevy ako prvý zväzok zakladanej Knihovny česko-slovenské (spolu s Heydukom).

— 19. januára súhlasí s Pokorného iniciatívou a 1. februára mu posiela čistopis Spevov. 198 strán (rukopis sa nezachoval); potom až do apríla nasledujú listy o korektúrach a tlači diela (medzi Bottom a Rudolfom Pokorným s Jaroslavom Vlčkom).

— začiatkom mája sú už vytlačené „Spevy Jána Botto. S podobiznou básnikovou. V Praze. Nákladem Slavíka a Borového. 1880. 235 strán“; cena jedného brožovaného výtlačku bola jeden zlatý a 35 grajciarov; vyšli asi v 1200 exemplároch, honorár 16 zlatých za hárok, 224 zlatých si Botto vyberal vo forme knižných splátok a 100 zlatých dostal v hotovosti.

— od 22. mája do 1. júna vychádza v Národných novinách na päť pokračovaní obšírna Vajanského recenzia Bottových Spevov.

— Spevy sú prijaté kladne, okrem niektorých výnimiek (moravský časopis Pozor, Včela česká: na obe ostro reaguje Vajanský a Jozef Škultéty v Orle, 1880).

— píše a v Orle publikuje báseň o roku 1861 Ku dňu 6. júna; báseň vyšla len pod grafonymom, takže celé storočie ostala neznáma a len P. Vongrej ju v Slovenských pohľadoch, 1979 autorizoval a zaradil do Bottovho diela.

— v auguste je za Spevy na zhromaždení Živeny v Martine ovenčený vavrínovým vencom uznania celého národa.

— v októbri poskytuje študentom bystrického ev. gymnázia vo svojom byte izbu pre činnosť ich slovenského spolku (preto ho maďaróni potom až do predčasnej smrti prenasledujú).

— v novembri ho zvolil spolok slovenských akademikov vo Viedni Tatran za svojho čestného člena (verejné oznámenie v tlači).

1881 — v januári je s priateľmi na „sánkovačke“ v Mičinej.

— 24. januára mu viedenský Tatran posiela čestný diplom členstva.

— 31. januára sa Tatranu za poctu písomne poďakúva (to je posledný jeho datovaný písomný doklad, lebo rukopisy skladby Čachtická pani, ktorú vtedy koncipoval, nemajú datovanie).

— 28. apríla Ján Botto v Banskej Bystrici zomrel (úmrtný list udáva ako príčinu smrti „rozšírenie srdca“).

— 1. mája bol na banskobystrickom cintoríne jeho pohreb (rečník Ľudovít Turzo, Vajanského krátke príležitostné verše predniesol zástupca Martina Andrej Sokolík).

— 3. mája prinášajú Národné noviny Vajanského správu o pohrebe (tu sa naznačilo, že maďaróni chceli dôstojnosť pohrebu znevážiť).

— 4. mája píše o pohrebe žiak bystrického gymnázia Ľ. Pauliny-Tóth Matúšovi Dulovi s významným dodatkom: „pred súd nás azda nebudú volať, keď už p. Botto zomrel…“

— 6. mája píše Samo Chalúpka Ľ. Turzovi ako ho „zronila“ správa o Bottovej smrti — „a ešte viacej tie povesti, ktoré o spôsobe jeho smrti roztrúsené sú“. O aký podlý podraz šlo, sa dozvedáme až z neskorších Rozpomienok Andreja Budayho: „Túto náhlu smrť nepriatelia vyhlasovali, že Botto otrávil sa zo strachu pred inkvizíciou.“

— Slovenské pohľady, 1, 1881, č. 3 prinášajú nekrológ, že „náhle skonal na porážku; posledné roky bohom požehnaného života jeho zatienené boli hnusným pokušením našich národných vrahov… avšak oslobodila ho ruka Pána temer pred verajami nevinného žalárovania…“

— 29. mája píše Ľudovít Pauliny-Tóth o bystrických dohrách Bottovho skonu: „už aj na pána Turzu boli plagáty po domoch vo veršoch písané a vysmievali sa z jeho reči, ktorú nad hrobom nebohého Bottu držal…“

Ale Bottovo dielo a jeho nesmrteľný odkaz už nemohol nikto znevážiť a zničiť: roku 1883 mu postavil brat na hrob kamenný pomník. Márna bola aj o niečo neskôr snaha vtedajších mocipánov znemožniť dôstojné odhalenie mramorovej tabule na Bottovom rodnom dome vo Vyšnom Skálniku v roku 1887: vrchnosť síce za asistencie slúžneho a kordónu piatich žandárov zakázala profesorovi Júliusovi Bottovi prejav, ale tabuľu i tak odhalili; „mlčanie bolo demonštráciou — všetci sme mlčali: kameň a kde-tu slzy hovorili“ (Národné noviny, 19. 8. 1887; autor správy bol Michal Bodický).

Kalendárium života a básne Jána Bottu sa tak uzatvára po všetkých peripetiách jeho chodníčkov a ciest práve na tom mieste, z ktorého vyšiel do života. Vari ani nemožno nájsť výstižnejší a priliehavejší epiteton pre tohto básnika-merníka, než je ten, ktorý nehľadane našli práve pri príležitosti odhaľovania pamätnej tabule na jeho rodnom dome v slovách: „bol opravdovým synom ľudu…“ Akoby tu echovite ostro zazvonila skoro tá istá charakteristika z Bottovej rozľahlej lyricko-dramatickej skladby Čachtická pani v jednej básni s výstižným názvom: „Syn ľudu v tábore…“

„Náš zádumčivý a temer vždy len seriózne naladený a oduševnený Janko“ — tak ho tesne po smrti charakterizoval jeho najbližší a celoživotný priateľ Pavol Dobšinský. Ale poznatky z Bottových osobných dokumentov, najmä z jeho listov hovoria aj trochu inou rečou. Verejnosť však o nich nevedela, lebo ešte dosiaľ neboli publikačne sprístupnené.

Len päťdesiatdva rokov života mu bolo — pre nečakaný a náhly „skrat“ uboleného srdca — dopriate dožiť. Umelecká tvorba v nich nie je rozložená v nejakej inscenovanej pravidelnosti „hry na básnika“: tvoril skutočne len vtedy, keď sa mu už nedalo pre osobné i spoločenské okolnosti „byť ticho“. Ba práve vtedy, keď — povedané jeho otriasajúco jadrným zo Sna Babylona — „bolo ticho, že čuť jak rastie tráva“, práve do takého ťaživého ticha po krutých búrkach vlieva, vnáša jeho verš nové nádeje. Prehľad chronológie rokov jeho tvorby ako i prehľad jej publikačných realizácií prezrádza niekoľko výrazných časových úsekov jeho umeleckých vypätí do vravy verša: levočské „učňovské“ začiatky, memorandovské prebudenie nových nádejí v šesťdesiatych rokoch, sklon sedemdesiatych rokov s rozrumením týchto nádejí, no uňho i s nájdením odvážneho tónu občianskej poézie vzdoru voči tvrdej presile maďarizácie, ktorá mu nakoniec v istom zmysle privodila a urýchlila aj náhly skon. Nezomieral však v pasivite mlčania, ale s perom v ruke pri dokončievaní svojej nedokončenej „čachtickej alegórie“.

Aj o Bottovom živote možno povedať skoro presne to, čo o živote jeho kongeniálneho básnického druha a vzoru Janka Kráľa: vrchovato sa uňho naplnilo to cocteauovské — „bol z rodu silných, ktorých život netrvá dlho“. Konečne tak nejako to už v praveku ľudskej histórie vyjadrila staročínska „taovská“ múdrosť: cena človeka nie je v jeho veku, cena slov nie je v ich množstve. Stane sa s ním podľa slov, ktoré sám hovorí v záverečnom Zjavení svojho Jánošíka: nad fyzickú smrť presahuje legenda života; nad čierňavu hrobu žiari rozhorená štafeta posolstva a odkazu budúcnosti. Mal teda pravdu básnik, keď tušil, že preňho koniec života nie je ešte „koncom piesne…“