Zlatý fond > Diela > Listy Jána Bottu


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Listy Jána Bottu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Christián Terkanič, Jaroslav Merényi, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Patrícia Šimonovičová, Michal Maga, Lenka Leštáková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 143 čitateľov


 

1. Pavlovi Dobšinskému (17. VIII. 1850)

vo V. Skálniku dňa 17/8 850[1]

Braček môj! Divíš sa, divíš len zase na slabosťach mojich. Už je to raz darmo — kde sa raz zapustím, alebo kde si sadnem, ta už idem a sedím čakajúc — pud alebo miesto novo zunované, a keď raz príde tá zevnítrná sila zase sa obzerám horekujúc za tým čo sa míňa. Jedným slovom som Ti ja veľká „massa“, ktorá keď príde do koluvania potom jej toku niet konca; alebo jestli jej stredoťažná sila popustí, zájde sem tam všehomírom, kým sa nebúši tak do zeme, že od jej prachu mrknú nebesá. O kom to hovorím, o kom? — — nie never! to len môj ideál. — — Neohlasoval som sa Ti dosial za to, že som bol nemý — t. j. že som Ti nemohol nič povedať určité. Teraz Ti odpovedám — kto zná či nie na ostatok z mojej komory. Idem už zitrá, neďaleko síce ale predca ďaleko, ku Horvatovi za pomocníka,[2] on merá kol — Ožďanské chotáry biedne; hovorí síce, že on prevzal aj Klenovec, čo mi jedno milo bude chodiť po chodníčkoch Jánošíkových.[3] Nie som veľmi rád, že idem, ale som predca rád — veď keď žiadnu odpoveď nedostávam ani od Francisciho, ktorý mi tiež bol sľúbil postarieť sa v Bystrici.[4] Tu teda iste už zostanem cez zimu alebo i na celie dva roky; ale jestli by sa predca páčilo Vášmu p. Merárovi[5] ma pozdejšie povolať, hádam by som mu tiež košiar nedal — no ale kto zná? — Odpíšeš mi potom dakedy, jestli nebude potrebovať a pod jakými výminkami atď. Slová technickie, čo si mi poslal, sa osievajú.

Hej škoda, škoda, že už tak nebudem s Tebou na Kohúte, na doline! — Nedávno som bol ešte na Sinci.[6] Utešený výhľad! Našiel som mu končiar, nakládol som na ňom ohňa, čo bol stredo točia oblakov sa hromadiacich. Pekne — ale samotný! — Škoda, že si tam nebol, videl by si bol, ako si ležia dve doliny objatie v lone Matier — a tam — hor zachmúrená hoľa — celý román v jednom momente! Ale komu že to hovorím? veď už nieto Pala jako skala.[7] On mŕtvej prírody divy, zamenil za Román živý. Či hej? — no tak! Kto sa čaruje? — tam oheň — tu sila — tam z zeme do neba — tu z neba na zem pozerať. Palo, daj ruku!

Že vraj má zase Nitra vychodiť?[8] to ver už raz dobre. Už sme aj tak u Gála[9] spomínali, že by dobre bolo na Rimave jedon almanach vydávať, lebo nemajú tie naše belohlavy čo čítať. Poslať síce do Nitry nič nemôžem poslať, lebo nemám doma len škrupiny; dačo som Daxnerovi bol oddal — tak aspoň tomu naručím, že by, čo chce poslal z nich, keď bude treba.[10]

Šípka[11] nach mi píše na Skálnik, stade mi listy odošľú, alebo na Daxnera adressovať ešte lepšie, u toho si tam nájdem.

Keď budeš tam tým Liptákom a druhým známym písať, píš jim aj za mňa. Keď ich pochváliš, pochváľ ich dvojne; tým čo si sám chcel (a mal a máš) do sto hromov nadať, nadaj jim teraz do dvesto atd.

Dohnánimu,[12] keď by si sám bol vinšoval tisíc predplatiteľov, vinšuj mu dvetisíc etc. Ej, ej, no Palo škoda toho Liptova, škoda tých Tatier![13]

Škoda tých jastrabov — Škoda, škoda, škoda! — — —

Tak teraz dobre sa maj, Palo! — Ty mňa nebudeš čakať, ja Ťa nebudem čakať! — No ale za to že ma vše dákym listom (ale nie kapusným) fukni po nose; že by som Ti nezaspal. Amen.

Hurrah do novieho sveta!! — — —

Tvoj J. Botto

P. P. Neobrezaný môj list obrež, nie jako žid, (ale) ako kresťan.


[1] — Rukopis v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (ďalej len LAMS), štyri strany, formát 8°. Signatúra listu M 14 A 17. Kvôli úspore miesta uvádzame, že pod touto signatúrou sú uložené aj tieto ďalšie Bottove listy Pavlovi Dobšinskému: 2 — 7, 9 — 34, 37 — 42, 44 — 51, 53 — 58, 60 — 61, 63, 65.

— Na poslednej strane listu je vosková pečať Bottovho prsteňa (holubica) a adresa v tejto úprave:

Au Herr Paul Dobšinski Candidaten der Theologie zu N. Röcze, p. Rosenau.

— Pavol Dobšinský (16. 3. 1828 Slavošovce — 22. 10. 1885 Drienčany) bol v čase písania listu ako kandidát teológie tajomníkom administrátora Potiskej superintendencie Samuela Reussa (8. 9. 1783 — 22. 12. 1852) v Revúcej.

[2] Ladislav Horvath — krajinský zememerač. Botto bol u neho na povinnej praxi v katastroch gemerských obcí Ožďany, Šíd a Husiná.

[3] Botto tu naráža na ľudovú povesť, že v klenovskej krčme „ulapili Jánošíka“.

[4] Ján Francisci (1. 7. 1822 — 7. 3. 1905) bol v tom čase v Banskej Bystrici tajomníkom komisára Zvolenskej stolice Michala Rárusa (1784 — 1862).

[5] Merárovi — t. j. zememeračovi v Revúcej: bol ním inžinier Július Reuss (1816 — 1872)

[6] Kohút, Sinec — vrchy v Slovenskom rudohorí; Kohút — 1411 m, čnie nad Revúcou, kde bol v tom čase adresát listu; Sinec sa týči na rozhraní Gemera a breznianskej doliny na Muránskej planine; Matry, Mátra — pohorie v severnom Maďarsku, 1010 m. Botto ináč o rodnej Rimavskej doline napísal niekoľko vynikajúcich básní s podtextom jasne dešifrovateľnej národnej alegórie. Pri básni Na brehoch Rimavy v Spevoch 1880, s. 223 odtlačil tento text: „Rimava, vačší potok, prechodí etnografickú čiaru pri Rimavskej Sobote, spájajúc sa nižej s Blhom (Balog), potokom susednej doliny, pozdejšie pri Lenártfalve (Lenártovce) so Slanou (Šajavou), kde tratí meno svoje a padá s ňou do Tisy.“ Takto existujú vlastne tri Rimavy: tisovská, klenovská a kokavská (dnešný názov Rimavica); hlavný, tisovský tok je 85 km dlhý od prameňa v Slovenskom rudohorí do ústia rieky Slanej.

[7] Takto, s nezmäkčeným „l“ píše Botto Dobšinskému na viacerých miestach aj v iných listoch; ponechávame ako charakteristickú zvláštnosť oslovenia — teda nie iba pre mimovoľný rým.

[8] Hurbanov almanach Nitra vyšiel po revolučnej prestávke až v roku 1853 ako piaty ročník. 384 s.

[9] Ľudovít A. Gál (1822 — 1894) — v tom čase i neskôr ev. farár v Muránskej Dlhej Lúke

[10] Zrejme išlo o Bottove verše, ktoré odovzdal Štefanovi Markovi Daxnerovi (26. 12. 1822 — 13. 4. 1892).

[11] Samuel Dalimír Šípka (1827 — 1917) — spolužiak Bottu a Dobšinského z Levoče; stoličný prísažný („boženík“) a úradník Sporiteľne v Martine, neskôr bol aj pokladníkom Matice slovenskej; okrem iného bol vlastne prvým amatérskym zbormajstrom Slovenského spevokolu v Martine

[12] Mikuláš Dohnány (28. 11. 1824 — 2. 6. 1852) bol v tom čase redaktorom Hurbanových Slovenských pohľadov.

[13] Botto bol cez prázdniny s Dobšinským na výlete v Liptove a v Tatrách.

nasledujúca kapitola »



Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.