Zlatý fond > Diela > Hluchý kováč Prakovský

Kálmán Mikszáth:
Hluchý kováč Prakovský

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Kálmán Mikszáth
Názov diela: Hluchý kováč Prakovský
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2017

Licencia:
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Digitalizátori

Michal Garaj
Viera Studeničová
Dušan Kroliak
Darina Kotlárová
Monika Kralovičová

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Kálmán Mikszáth
Názov diela: Hluchý kováč Prakovský
Vyšlo v: Nakladateľstvo „Bibliotheka“
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 1935
Počet strán: 205

Editori pôvodného vydania:

Tido J. Gašpar [rediguje]
POZNÁMKY:

Koloman Mikszáth: Hluchý kováč Prakovský a Gavalieri

Žatva. Edícia domácich a cudzích autorov

Rediguje Tido J. Gašpar

Sväzok XVIII.

Séria 2.

Preložil Belo Klein-Tesnoskalský

1935

Vydalo Nakladateľstvo „Bibliotheka“, účastinárska spoločnosť v Bratislave

Koloman Mikszáth

Hornatá oblasť bývalej novohradskej župy od Ipľa na sever, tento rázovitý slovenský kraj, so svojimi horami dolami a milou krajomluvou, odchoval slovenskému národu celý rad rodomilov, ale i maďarskému národu daroval Horný Novohrad dvoje skvúcich mien, dvoch velikášov umu, preslávených literátov.

S menami Imricha Madácha, syna Dolnej Strehovej, a Kolomana Mikszátha, odchovanca Sklabiny, Maďari právom sa honosia, ale odblesk ich slávy padá na slovenskú rasu, z ktorej obaja pošli.

O slovenskom pôvode Madáchovom písali už viacerí, známo je, že len Arany obliekol do slušného rúcha jeho úbohú, slovakizmy presýtenú maďarčinu.

Čírym Slovákom bol i Mikszáth. O jeho predkoch s otcovej strany nachodíme v životopisných spomienkach jeho vdovy (Mikszáth Kálmánné visszaemlékezései. Budapest 1922.) tieto dáta: II. Matej, ktorý sa r. 1683 narodil, bol turopolským evanj. kňazom; I. Samuel (nar. r. 1713). 1740 poslucháč wittenberskej univerzity, neskôr vyšnostrehovský ev. kazateľ a dekan; II. Samuel, 4. okt. 1767, pozdravil (üdvözölte) wittenberskú univerzitu; I. Ján nar. v Polichnove 1749), 13. okt. 1771 prišiel na wittenberskú univerzitu, v uhorskej knihovni hallskej univerzity zachovávajú jeho pamiatku dva latinské epigramy; Daniel I. (nar. 1762 v Turopoli) skončil univerzitu v Jene, bol rektorom kremnickej hlavnej školy, neskôr lovinobanským kňazom a dekanom.

Predkovia títo uvádzajú sa len krstným menom, priezvisko je zamlčané, vari preto, aby nevyšlo najavo, že sa písali nie Mikszáth, lež Mixádt, teda od ich potomka odlišným pravopisom.

Okrem menovaných boli Mixádtovci ešte i v iných novohradských cirkevných sboroch ev. kňazmi, a síce, Sámuel vo Veľkom Lome a Ján v Dobroči; — a v šarišskom Chmelove bol ev. kňazom Matej Mixádt v rokoch 1709 — 1715.

Nuž tí spomenutí predkovia boli do jedného slovenskými kňazmi. Miesta ich účinkovania sú všetky číročistými slovenskými obcami Horného Novohradu, v ich cirkevných sboroch je slovenčina bohoslužebnou rečou.

S malým rešpektom voči kňazskému stavu vyslovil sa M. o svojich predkoch-kňazoch: „Dedovia moji boli kňazmi (paposkodtak) skoro cez dvoje století. Neboráci! S ich veľkou cudzozemskou vzdelanosťou a vedomosťou pohltily ich tu tie vrchy…“ Avšak z príležitosti jeho 40-ročného spisovateľského jubilea s istým sebavedomím vyhlásil, že je potomkom turopolských a lovinobanských kňazov.

Podivné je, že sa predkovia Mikszáthovi len tak vo všeobecnosti spomínajú, nevedeť teda, od ktorého z nich vlastne M. pochádza. Nemáme jeho rodokmenu. Vieme len, že sa starý otec volal Sámuel a otec Ján. Podľa Pallas-Lexikonu mal byť otec Mikszáthov dobre sa majúcim zemanom s predikátom „kiscsoltói“, matka Maria Veres de Farád.

Je to údaj nesprávny, ako aj rok narodenia Kolomana (1849), lebo sa dvoma rokmi prv narodil. Zemiansky pôvod rodu Mikszáthov bola len púha ilúzia, ktorá sa stroskotala na hodnoverných úradných zápisoch novohradského stoličného archívu. Čítame o tom v životopisnom diele Ladislava Gyöngyösyho, (Mikszáth Kálmán, Budapest 1911. Gy. v úvode svojej knihy hovorí, že svoje črty Mikszáthovho života značil r. 1886, keď s ním spolu pracoval v redakcii „Pesti Hirlapu“ a vtedy niekoľko voľných hodín svojich novinárskych večierok strávil v domácnosti Mikszáthovej, ktorý mu podrobnosti svojho života sám sdelil, temer nadiktoval, takže Gy. len to spísal, čo od M. samého počul.) že Ján Šimon, archivár novohradskej stolice, na základe svojho pátrania v stoličnom archíve, v prítomnosti samého M. dokazoval, že M. nepochodí zo zemianskej rodiny. M. to vzal v známosť a priznal sa, že údajný predikát svojho rodu „de Kis-Csoltó“ len raz videl na dákomsi vyplavenom písme. Všetko bolo — píše Gy. — len v obrazotvornosti Mikszáthovej, i predikát, i zemianstvo. Tak je — podľa Šimona — pochybný i predikát matky Mikszáthovej Veres „de Farád“.

Zemiansky pôvod matkin je však nie pochybný. Podľa Nagy Ivána (Magyarország családai.) dostal Juraj Veres (1659) od kráľa Leopolda zemiansky list s címerom, čo sa prvý raz v Honte vyhlásilo.

Podľa mena súdiac, treba by bolo Veresovcov uznať za Maďarov, vieme však, že podľa mien a zvlášť podľa maď. mien sotva sa dá nacionalita jednotlivcov ustáliť. Mnohí Slováci dostali maďarsky znejúce mená, máme ich nazbyt i medzi národovcami. A tí potomci Juraja Veresa, ktorí sa na slovenských vidiekoch osadili, v slovenskom prostredí behom časov prispôsobili sa rečovým pomerom. Rodičia Mikszáthovej matky, Samuel Veres a Judita Freňo, bývali v Obeckove, slovenská populácia tejto dediny (455 Slovákov, 12 Maďarov) nezostala bez účinku. Domácnosť matkiných rodičov mohla byť len slovenská.

O Jánovi M., otcovi Kolomana, píše Gyöngyösy, že bol človek veselej povahy, v dobrej nálade improvizovanými veršíkmi naberal zo žartu svojich známych, výsmešne ich opisujúc. Ináč tešili sa nemalej autorite na okolí Sklabiny, jeho mienka bola hľadaná, i zo súsedných Čeloviec a Obeckova chodili k nemu sedliaci na poradu. To sa tým ľahšie mohlo stať, lebo vydržiaval vo svojom dome krčmu a jatku. Narodil sa r. 1808, v posledných rokoch života jeho pamäť už oslabla, ale preto sedliaci ešte vždy prichodili na poradu; „múdra hlava“ — bola ich mienka o ňom. Jeho rozmarný humor dedil po ňom syn Koloman. Ján M. umrel v auguste 1873, sotva pár dňami po smrti svojej manželky, ktorá v tom čase zúriacej cholere padla za obeť.

Roku 1823 narodená Maria Veresová bola od svojho muža o 15 rokov mladšia, pritom však až príliš vážnej povahy. Už za dievčaťa vyznamenala sa svojou pracovitosťou, priateľským ľudomilým spôsobom; keď sa vydala, tieto vlastnosti sa u nej ešte väčšmi vyvinuly. Sporivosť vedela srovnať so štedrosťou. Nebolo dňa, že by chorým v dedine kávy alebo mäsovej polievky neposlala.

Maria bola trochu pôverčivá, verila v nadprirodzené veci a verila v proroctvá, zvlášť v proroctvo, čo sa jej samej týkalo. Ešte za dievčaťa mala priateľku Ilonu T., s ktorou sa na obeckovských lúkach spolu hrávaly.

Táto v polosne často predpovedala budúce veci, hovorili o nej, že udalosti rokov 1848/49 šiestimi rokmi vopred zvestovala, so všetkými podrobnosťami. Priateľke svojej, Marii, prorokovala, že sa vydá do susednej dediny za hospodára, potom sa jej syn narodí v deň mena Ježišovho… ak ten chlapec zostane na žive, bude z neho povestný človek… celá krajina zapáli lampy na jeho poctu a každý sa mu bude klaňať, ako sa pšeničné klasy klaňaly pred biblickým Jozefom.

A proroctvo sa skutočne začalo plniť. Vydala sa r. 1846 do susednej Sklabiny za Jána Mixádta a 16. januára roku Páne 1847 v deň Ježišovho mena, narodil sa synáček, ktorý dostal do krstu meno Kolomana.

Novorodené pachoľa mohlo byť slabé, lebo ho už na druhý deň krstili. Otec dal zapriahnuť do bryčky a šlo sa do 6-7 km vzdialeného Veľkého Krtýša, tou peknou cestou, ktorú vo svojom zajímavom románe „Hluchý kováč Prakovský“ tak milo opisuje. (Veľký Krtýš v románe „Križnovce“.)

V Sklabine bolo totiž málo evanjelikov, matkocirkev bola vo Veľkom Krtýši, kam aj Obeckovo — filiálka — patrilo. (Nebodaj si za onoho času Ján Mixádt pod službami Božími vyhliadol Máriu Veresovú za svoju budúcu družku života.)

Odtlačujem tu rodný list Kolomana, sostavený podľa udania farského úradu, podtiahnuté zápisy doslovne, s pravopisom, ako je v matrike.

Rok, mesiac a deň narodenia a krstu: 1847. január 16. 17.

Meno pokrsteného: Kálmány.

Pohlavie mužské: I.

Pôvod manželský: I.

Meno, stav a náboženstvo rodičov: Mixádt János, Nemeš Veres Maria.

Rodisko, bydlisko, číslo domu: Szklabonya.

Meno, stav a náboženstvo krstných rodičov a svedkov: Nemes Sárkozy Dienes, Hartyánszky Istvány, Nš. Mesko Anna, Nš. Divéky Mária.

Meno krstiteľa: Biszkup Nathánael.

Cirkevné matriky boly v tej dobe podľa zákona v maďarskej reči vedené, po revolúcii viedly sa znovu úradnou rečou patričného cirkevného sboru. Otcovo priezvisko je podľa starobylej obyčaje písané ako Mixádt, zjavne sa teda len sám Koloman začal písať maďarským pravopisom; nepridŕžal sa stáletej rodinnej tradície.

Zo slovenských rodičov v slovenskom kraji zrodený Koloman Mixádt, či mohol byť iným ako Slovákom? To by však maďarskému spisovateľovi nepristalo, to by naštrbilo jeho nimbus. Takú chybu krásy bolo treba odčiniť. I stala sa potom Sklabina — per mops — palócskou dedinou, a on sám „veľkým Palócom“ (Polovcom). Tak to čítame v životopisnej knihe dr. Mojžiša Rubinyiho: Mikszáth Kálmán élete és művei.

„Je to neobyčajná životná historia,“ píše Rubinyi, „dala ho zvláštna malá skupina maďarského ľudu, palócstvo, ktoré je problémom vedy, ako teraz už i sám veľký spisovateľ. Ich reč a pôvod sú až podnes nerozluštené vedecké otázky, len to je isté, že Sikulovia severu tvorili stáletiami zvláštny malý celok v maďarstve, ich pôvod, ako Čángov a Sikulov, tratí sa v šere minulosti.“ (Že o tom všetkom slovenskí luteránski kňazi Turopolia a Lovinobane nič nevedeli!)

I rodisku Mikszáthovmu ušlo sa u Rubinyiho povýšenia:

„Dedina, v ktorej sa narodil, Sklabina, dnes Mikszátfalva, tichá palócska (polovská) obec, leží na kvetistej rovine, na upätí modrokamenských vrchov…“

— Nemožno to čítať bez ironického úsmevu. Podľa sčítania ľudu z r. 1919 bolo v Sklabine 898 Slovákov a 52 Maďarov, ale nie Polovcov.

Podľa Pallas-Lexikona obývajú Polovci južnú čiastku novohradskej župy, a síce na okolí vrchu Karanč a južne od rieky Ipel až po pohorie Čerhát. Teda na území, ktoré i dnes Maďarsku patrí. Sú napospol rím.-katolíci, evanjelici sú napospol Slováci. Z 30. ev. cirkevných sborov novohradského seniorátu, v 29 sboroch je slovenský jazyk bohoslužebnou rečou, a len v Lučenci je bohoslužebná reč maďarsko-slovenská. Ale lučeneckí Maďari tiež nehovoria polovským dialektom, lež čisto maďarsky.

Verím, že v Debrecíne narodený Mojžiš Rubinyi, profesor židovského učiteľského ústavu, tieto okolnosti nepozná, ale potom načo vynášať kategoricky úsudky, ktoré sa skutočnosťou nekryjú?

Správnejší je Gyöngyösy, ktorý od samého spisovateľa má svoje údaje.

„Rodisko Mikszáthovo, kde jeho detský vek plynul, je malá slovenská dedina na úpätí modrokamenských vrchov. Mikszáth-porta je prostý, malý, slamou krytý dom, na predku s dvoma izbami a vľavo od pitvoras na zadku, s jednou izbou.“ Gy. nespomína „veľkého Palóca“.

Isté je, že za detstva v rodičovskom dome len slovensky hovoril a v elementárke sa tiež slovensky vyučovalo. V rokoch 1853 — 1859, keď on ľudovú školu navštevoval — pod Bachovským systémom — maďarizácie ešte nebolo, vyučovacou rečou mohla byť v Sklabine len slovenčina. Tak on zjavne preto zutekal do hory, keď ho r. 1860 chceli zaviesť do Rimavskej Soboty do gymnázia, lebo počul, že tam maďarsky vyučujú, a on tú reč nepoznal.

Gyöngyösy o ňom naznačil, ako plagizoval, asi v tretej štvrtej triede, domácu úlohu. Tématom bolo: Matiaš kráľ v Gemeri. Koloman bol v pomykove, náhodou však našiel malý sošiť a v ňom spracovanie tejto úlohy. Bez váhania si to odpísal a ako vlastnú prácu zadal. Vo vyšších triedach začal už čítať romány, zvlášť Jókaiho, to zúrodnilo jeho fantáziu a osvojil si maďarskú reč. V piatej triede už tak obratne opísal príchod Maďarov, že profesor uznal prácu za plagiát a žasnúcemu pôvodcovi nadiktoval pár hodín karceru.

I Rubinyi píše podobne. „V nižších triedach boly nesnázie i okolo maďarskej reči, neskôr za packu dohánu spravil úlohu jednému druhému zo svojích spolužiakov. Ale ešte i prvé práce samovzdelávacieho kruhu stály v nepriateľstve s maďarčinou.“

Je to tá istá procedúra, akou sme my slovenskí šuhajci všetci prešli na maďarských školách.

Rimavsko-sobotská škola pozostávala len zo 6 tried, odtiaľ prešiel teda na štiavnické lýceum, kde aj matúru složil.

Za Mikszáthovho pobytu v štiavnickej škole nepanoval na tomto ústave už taký slovenský duch ako predtým. Štúdium slovenčiny a prednášania slovenských veršov v tej dobe prestaly.

Medzi študentstvom boly stále národnostné rozopre. Slováci, Maďari mali svoje strany, boly medzi nimi stále trenice a šarvátky. Mikszáth hral veľkú rolu žialbohu — v maďarskom tábore.

Po maturite dal sa Koloman zapísať na juridickú fakultu peštianskej univerzity, ale — ako to vtedy bolo vo zvyku — nenavštevoval prednášky, zostal doma v Sklabine a len kedy tedy zavítal do Pešti, index dať podpísať a nahliadnuť do redakcií beletristických časopisov, čo je s jeho príspevkami? Či niečo obsiahlo milosť, a či vandrovaly do redakčného koša?

Lebo v Sklabine nebárs prevracal stránky rímskeho práva, na to miesto sedal na okrídleného tátoša, a spracoval novelisticky drobné historky, aké sa v tichom vidieckom prostredí vyskytly. Jedna jeho práca doniesla mu 10 dukátov honoráru, čomu sa jeho matka veľmi zaradovala. Otcovi však to literárčenie nebolo po vôli, — nedá sa z toho vyžiť! Aj sa vybral jedného dňa ku svojmu starému známemu Matiašovi Maukšovi, slúžnodvorskému, prosiac ho o protekciu pre syna, ktorého by bol rád vpratal do dajakého úradu pri stolici, aby sa aspoň dostal medzi ľudí. Pán slúžny prijal Kolomana ku sebe za patvaristu, a uviedol ho i do svojej domácnosti.

Avšak dve rozmarné dcéry Maukšove, Ilona a Kornélia, a ich priateľka Ilka Horváthová, čo ako hosť u Maukšov bývala, nechceli vidieť pri obede nového prísažného. Darmo ho vychvaloval pred nimi jeho priateľ, aký je rozumný, aký vtipný, keďže má také topánky, že by im pristalo byť člnkami a kabát má žltý… jedným slovom nemožná figúra… Aké veľké bolo však prekvapenie celej spoločnosti, keď mladý čeľadník proti nemu namierené posmešné šípy nielen obratne odrazil, ale tak znamenite replikoval, že celá spoločnosť zachodila sa od smiechu.

Mladík v žltom kabáte stal sa odrazu dušou veselého krúžku, v ktorom si zriadili aj literárne seánse. Koloman prednášal svoje novelety a kresby a našiel u poslucháčov porozumenie a ocenenie; to bolo pre neho prvou literárnou školou. Títo šuhajci a devy boli prvými obdivovateľmi jeho humoru, na väčšom alebo menšom účinku, aký mala jedna alebo druhá práca na poslucháčov, meral jej cenu a budúci úspech.

Aj širšie spoločenské kruhy Balašských Ďarmôt a rozmanitosť stoličného života malý intenzívny vliv na veľkým pozorujúcim talentom a dávkou humoru bohate nadaného Mikszátha. Už v tu písaných črtách a rozprávkach javí sa pôvab jeho štýlu. Sú v nich všetky podstatné ťahy, ktoré charakterizujú Mikszáthovu spisovateľskú individualitu.

Literárny Krúžok mládeže v Maukšovskom dome pôsobil nielen dobrým vlivom na Mikszáthov spisovateľský vývoj, aj v inom ohľade mal rozhodujúci účinok na celý jeho život. Kde sa za dlhší čas spolu schádza mládež obojeho pohlavia, tam sa to obyčajne neobíde bez romantiky…

Tak sa vyvinul medzi Mikszáthom a staršou dcérou Maukšovie, Ilonou, ľúbostný pomer. Mikszáth mal vážne úmysly, otec Ilonin nechcel však o manželstve ani počuť. Videl, že Mikszáth nechce sa pútať úradníctvom pri stolici, nemá k tomu žiadnych sklonov a vôle. Sám vicišpán dal mu ponúknuť úrad podnotára, jeho zvolenie bolo zajistené, jednako pred voľbou zriekol sa kandidatúry. Mikszáth predvídal, že by jeho spisovateľská véna v úradníckej službe zakrnela, jeho ambícia viedla ho do Pešti, do literárneho centra, kde by sa celkom mohol venovať spisovateľskej tvorbe, v tom videl svoje poslanie. Veril v proroctve jeho matke za dievčaťa učinenom, ktoré sa dosiaľ navlas splnilo; veril, že je na vyššie veci predestinovaný ako je úradnícka kariéra na vidieku, preto gravitoval do hlavného mesta krajiny.

Otec Ilonin vystríhal svoju dcéru pred ľahkomyselným krokom, nevidel jej život u boku nerozvážneho mladíka zabezpečený. Zakázal svojej dcére ďalšie styky z Mikszáthom.

Ale dvaja zaľúbení mladí ľudia nedali sa už žiadnymi dôvodami odstrašiť, prisľúbili si jeden druhému, že budú svoji, a keď nemôžu ísť pred oltár s rodičovským požehnaním, pôjdu bez neho. Na duševný i telesný stav Ilonin maly nemilé príhody týchto dní, to prekérne dilema: či sa podrobiť vôli otcovej a či nasledovať milovaného človeka? — neprajný účinok, vyzerala chorľave a keď ju jej príbuzná, manželka Laurinca Kováča, ministerského radcu, pozvala na niekoľkotýždňovú návštevu do Budína, pristala na to i sama, i jej rodičia, týto tobôž preto, že Mikszáth po smrti svojho otca vrátil sa z Pešti do Sklabiny a tam hodlal leto tráviť.

Ešte sa Ilona Maukšovie v Budíne nezohriala, už ta zavítal aj Koloman. Domáci pán, človek dobrosrdečný, dal milujúcim za pravdu, vyhlásil, že jestli im môže byť pri uzavretí sňatku na pomoci, vďačne to urobí.

Koloman vyrozprával, že ich bude sobášiť Daniel Bachát, farár slovenskej evanj. cirkve na Kerepešskej ceste, ktorý ho s formalitami oboznámil. Tak potom 13. júla 1873 v nedelný deň na dvoch kočoch prešla Ilona s Kováčovcí do Pešte, kde ich už pred kostolom čakal Koloman Mikszáth so svojím svedkom Ľudovítom Wagnerom. Po službách božích bol manželský sňatok uzavretý, ktorý je do matriky sobášených slovenskou rečou nasledovne zaznačený:

Č. 20. Dátum sobášu: 1873. 13. Júli.

ženícha

meno a stav: Koloman Miksáth, syn Jana a Marii Vereš, spisovatel.

rodisko a bydlisko, číslo domu: Pešt. Alžbetin hostinec.

náboženstvo: evanj.

vek: 25 ročn.

stav: slobodný (I).

nevesty

meno a stav: Helena Eva Mauksch.

rodisko a bydlisko, číslo domu: Mohora. Novohrad.

náboženstvo: evanj.

vek: 18 ročná.

stav: slobodná (I).

meno a stav svedkov: Laurenc Kováč, minist. radca, Ludvik Wagner, učbar.

meno a stav sobášiaceho: D. Bachát. ev. farár.

Ohlášený čili oslobodený od troch ohlášek, alebo od prekážek? S troma ohláškami.

Po sobáši bol v Alžbetinom hostinci obed, ktorý vo veselej nálade potrval do pozdných hodín.

S matkou sa M. ushovoril, že po sobáši príde s mladou ženou do Sklabiny — domov, — a matka ich aj s radosťou očakávala, kŕmila 173 kurčiat, piekla, varila Kolomanové milé jedlá, ale v deň po sobáši prišiel telegram od Kolomanovho brata, len dva riadky boly v ňom: „Mama zomrela na choleru, po poludní je pohreb. Julius.“

To Kolomana veľmi zronilo. Chcel ísť sám do Sklabiny, zdráhal sa pojať do hniezda cholery ženu svoju, táto však na to nepristala, šli tedy spolu. Asi tri mesiace pobudli v rodisku mužovom, hoc v žalostnej dobe ta prišli, to boly najblaženejšie časy ich manželstva.

Keď kone vykonaly náhlejšiu polnú robotu, Koloman dal zapriahnuť do ľahkého vozíka a šlo sa tou peknou cestou, ktorou ho kedysi pred 25 rokmi viezli ku krstu, popri krtýšskom potoku, cez Novú Ves, Malý Krtýš, Veľký Krtýš, tak došli až po chotár troch Plachtiniec, ktoré sú už v Honte. Cestou všade upozorňoval ženu svoju na prírodné krásy hornatého vidieka. Lesy, vysoké, lysé vrchy, na ktorých veľké skaliská visieť sa zdaly.

Ale nielen utešený horský kraj ľúbil Koloman, obľuboval aj prostý ľud svojho rodiska. Podvečer často zašiel ku kováčskej vyhni, a keď sa vrátil domov, bol dobrej vôle. „Uver, Ilonka,“ hovoril, „ani v anglickom parlamente nepočuť takú prirodzenú, triezvu politickú múdrosť, ako od týchto tunajších, prostých ľudí.“

Hoc sa mu dostalo slávy ako veľkému Polovcovi, jednako ho tiahlo čosi ku tomu zaznanému slovenskému ľudu.

Niekedy ich navštívila Ilonina sestra Nelka, ktorá zas nevedela vynachváliť prekrásne piesne slovenské, a ich okúzlujúce nápevy. Aj okolie je utešené.

V tak krásnej prírode novomanželia dobre sa cítili, ale za vyššími cieľami ženúceho sa mladého literáta vidiecky jednotvárny život, na dlhú dobu, neupútal, gravitoval znovu do Pešte, medzi ostatných bohémov: poetov a žurnalistov, tí ho podoprú v ceste na Parnas, dopomôžu ku sláve. Na dedine nabral do seba mnoho témat, tie mu postačia na celý život.

O niekoľko dní odišiel do Pešti a prenajal malý byt, a gazdovstvo v Sklabine dal do prenájmu. Ešte strávili jeden milý týždeň u rodičov v Ďarmotách a jedného hmlistého novembrového dňa pustili sa do neznámej budúcnosti.

Nadarmo sa spieral Matiaš Mauksch proti optimistickým plánom svojho zaťa: osadiť sa v Pešti. Dvoje mladých ľudí, žiaden z nich nevedel s peniazmi zachádzať, a z literatúry chceť vyžiť? Veď je pravda, že Jókai na vrchole svojej slávy ohromné honoráre získal si svojimi románami, i ako žurnalista, ale začiatočný literát, akým bol Mikszáth, či mohol na to rátať? Zprvu, pravda, žili blažene, asi dva roky, Mikszáth hľadel poskytnúť milovanej žene to pohodlie, aké mala v rodičovskom dome, pritom sa však zadĺžil. Nasledovaly rôzne nepríjemnosti, mizéria s octom a chlebom.

Z prvého bytu treba bolo sa vysťahovať, po biede našli byt, kde so stien tieklo, žena ochorela, pošla domov, narodil sa im syn, ktorý však na druhý deň zomrel. Koloman zostal v Pešti sám ako palec, nedal si rady, na treťom byte domový pán dal zlicitovať všetko náradie, literárny honorár skromne dochodil, sklabinský majetok bol už až príliš obťažený. Mladé žieňa dlho chorelo, keď prišla trocha k sebe, chystala sa k mužovi, ten ju v listoch odrádzal od toho, že má ísť k Balatonu s akousi spoločnosťou, a iné prekážky predstieral.

Nevidiac z neblahej situácie východisko, rozhodnul sa na osudný krok: na rozchod. S krvácajúcim srdcom odpísal žene, že bude pre oboch lepšie, keď sa rozídu.

Pre milujúcu manželku bol to strašný úder, nemohla na to pristať, odpísala mu, že chce byť pri jeho boku, popredá svoje šperky, bude pracovať, starosti o dlhy prevezme na seba.

Na to prišiel druhý list od muža, v ktorom jej píše, že inú devu ľúbi, tú si chce vziať, preto sa im treba rozlúčiť. Nebola to síce pravda, ale potom už v svojich citoch urazená manželka začiatkom marca 1876 na základe nezmeniteľnej nenávisti zadala pravotu o rozsobáš.

Kňaz, ktorý ich sobášil, pripísal do knihy sobášených ku čís. 20 z roku 1873 nasledovnú poznámku: Výrokom kr. tabule č. 67.018/1877 a kr. kúrie pod č. 880/878 rozsobášom rozlúčené manželstvo. (Bachát v. r.)

Po rozlúčke

Úbohá opustená manželka v svojom veľkom žiali našla úlevu a uspokojenie v tom pomysle, že jej zbožňovaný muž skôr bude môcť literárne tvoriť, skôr klasické diela produkovať, keď nebude mať starosť o domácnosť, len o seba samého. Obeť túto priniesť bolo jej povinnosťou. Slabá útecha pre ľúbiace srdce.

Nešťastie však nechodí samo. Skormútila ju aj smrť otcova, k čomu prišly aj hmotné nesnádze. Dobrosrdečný otec zaručil sa za svojich priateľov a pokrevných, žiroval ich zmenky, ktoré potom samému bolo treba hradiť. Tak sa dlžôb narobkalo. Majetok v Mohore bol zadĺžený, bola obava, že príde na bubon.

Aby sa tomu vyhlo, Ilona so sestrou Nelkou usniesly sa na tom, že sa pustia do záchrannej akcie a hneď spravily rozvrh práce. Matka si podržala vonkajšie hospodárstvo, vnútornú domácnosť viedly ony. Prepustily kuchárku i chyžnú, najaly dve silné sedliačky, ktoré pomôžu i v polnej robote. Nečítaly romány, nepredplatily noviny, neprijaly hostí. Na miesto drahého petroleja nalialy si samy lojových sviec. Odbremeniť majetok a vychovať troch mladších bratov, v tom našly obe svoj životný cieľ a povolanie.

Zle sa vodilo aj osamotenému Mikszáthovi, jeho pekné sny rozptýlila skutočnosť, hľadal chýr a slávu v hlavnom meste a teraz pod ťarchou hmotných starostí len len že si nezúfal. Začal nahliadnuť, že sa hnal za svetlonosom, tomu obetoval svoj duševný mier a životné blaho.

Výsledok päťročnej namáhavej práce bola malá chyža v hoteli Oriente. Tam žil od všetkých opustený.

Tam vyhľadal zmalátnelého človeka Lukáč Enyedy a 3. aug. 1878 pojal ho sebou, za redaktora opozičného časopisu do — Segedína.

To bolo pre Mikszátha veliké šťastie, dostal sa do svojho elementu. Veď bol rodeným žurnalistom, videli sme, ako už v ďarmotskom krúžku mládeže vedel obratne ripostovať. Jeho úlohou bolo paralyzovať vliv vládneho časopisu, mal s kým polemizovať, to bolo jeho dominiom. Keď sa raz vládny žurnál na neho osopil, niekoľko sarkastických poznámok stačilo, ho sosmiešniť, tým dostal smejúcich sa na svoju stranu. Získal svojim novinám spústu čitateľov a sebe — veľkú popularitu. V tomto milom, priateľskom prostredí vrátila sa jeho dobrá vôľa, rástla chuť do práce.

Preto, že sa mu v žurnalistike neobyčajne darilo, neprestal byť beletristom; besednicu svojich novin naplnil drobnými báječnými kresbami a i svoje vážne politické repliky oblial svojím neodolateľným humorom, všetko, čo pod jeho menom vyšlo, bolo pochúťkou segedínskej verejnosti.

Za dva a polročného pobytu v meste nad Tisou vydobil si povesť veľkého spisovateľa a stal sa miláčkom celej verejnosti. Keď v decembri r. 1880 zo Segedína odchodil, zriadili jeho mnohí dobrí známi a priatelia jemu k pocte banket.

Ťažko sa lúčil s mestom, kde si ho toľme obľúbili.

*

Jeho úspechy na poli novinárstva doniesly ho do Pešte do redakcie „Pesti Hirlapu“, kde ho zprvu len s vedením pobočných stĺpcov poverili, ale o pol roka jeho stĺpce získaly novinám veľké obecenstvo a tým mravný i hmotný prospech. Najväčšmi zaujímal široké politické kruhy stĺpec: „Z ctenej snemovne“, to donieslo pôvodcovi pozdejšie i poslanecký mandát.

Čo však Mikszátha vysoko vyzdvihlo na maďarský Parnas, ku boku Jókaiho, boly dve majstrovské diela krásnej prózy. Vtiahnul s nimi i do svetovej literatúry. Roku 1881 vyšlo prvé vydanie jeho „Tót atyafiak“.

Prekladám to so „Slovenskí bratia“, lebo atyafi užíva sa i vo forme atyám fia, syn mójho otca, — tedy toľko čo — môj brat.

Sú to rozmanité obrázky zo slov. života, kreslené tou jeho prostou, nestrojenou rečou a preca plnou hlbokého citu a sviežeho humoru. Mikszáthove myšlienky i v srdci dolnej zeme najradšiej zaletia do jeho rodiska, ožijú detinské rozpomienky, na um mu zídu postavy gajdoša Lapaja, a Oleja ovčiara, ktorých originále poznal niekdy v okolí Sklabiny.

Postavy toho diela kreslí minuciózne. Spisovateľ Koloman Törs, Mikszáthov spolužiak z Rim. Soboty, píše o tom, že r. 1873, keď sa utiahnul na svoj majetok v Sklabine, často sa stalo, že v noci stal zo svojej lože, vyhľadal hájnika a tam pri plameni pastierskeho ohníka porozprával sa s ním až po ranné šero.

O štyri mesiace neskôr vyšlo druhé jeho dielo: A jó palóczok (Budapest 1882). Drobné idylické historky zo života súsedného palócskeho ľudu.

Sem pojal však i slovenské motívy a postavy (Filčik); ako aj seba so svojou ženou (A gyerekek), kdežto oni dvaja hneď po sobáši v Sklabine letovali a nie dakde v Palócii.

Návrat

Tieto dve diela a jeho novinárske triumfy dopomohly mu ku spisovateľskej sláve, stal sa odrazu veľkým človekom. To malo prajný vliv i na jeho súkromný život. Jeho hmotné pomery sa rapídne lepšia, má veľký dôchodok, tečie mu so všetkých strán.

Nasledoval i obrat psychický. Nasýtil sa už bohémskeho života, zavládla v ňom túha po vlastnom krbe. Čo mohlo byť prirodzenejšie, nad tým, že v jeho duši zjaví sa znovu polozabudnutý obraz ženskej postavy, predmet prvej vrúcej lásky. Prvá láska! Či tie hlboké city prvej jemnej nehy môžu dakedy vymiznúť z priehybov srdca? Pravdivé je porekadlo: on revient toujours… vrátime sa ku prvej láske.

Rozvedená manželka s matkou a sestrou venovaly sa i ďalej hospodáreniu na mohorskom majetku a výchove troch bratov. Zprvu sa im neveľmi darilo, ale potom raz obsialy všetky zeme šošovicou, tá bohate obrodila, i prenajatá vinica doniesla neobyčajný osoh, takže z predajnej ceny vyplatily dlhy, zpät nadobudly otcovský dom a prikúpily niekoľko jutár poľa. I chlapci dorastali, Andrej je už koncipistom, druhý chlapec je husárskym kadetom, i malého Jurka už len vyučia.

V polovici februára r. 1882 obe sestry, ako dajaké popelky, práve oberaly a čistily na sejbu chystanú šošovicu na obednom stole, a starostlive vyhadzovaly z nej jadrá z jačmeňa a viky, keď peší poštár z Ďarmôt doniesol Ilone rekomandovaný list.

„Od Andreja?“ spýtala sa Nelka.

„Nie,“ odpovedala Ilona a ruka sa jej tak triasla, že až klopala na stole.

Bol to Mikszáthov list.

„Keď sme sa pred mnoho rokmi rozlúčili,“ písal v ňom, „bolo to z toho dôvodu, že som hmotne zle stál a nevedel, kde zastanem na šikmej ploche. Ale už vtedy som si umienil, ak dakedy prídem k dačomu, že moju chybu napravím. Pán Boh dal sa mi dožiť, že moje dávne skvelé sny, ktoré sme v mladom veku spolu snuli, vidím splnené.“

Píše ďalej, že ani nevie, či sa I. nevydala, alebo či sa nehodlá vydať, ale ak sa neoneskoril, „pýta ju ešte raz za manželku“.

Vdova Mikszáthova vo svojich rozpomienkach plasticky opisuje túto epizodu svojho životného románu. Z toho vynímam len niekoľko podrobností. Keď list prečítala nezomdlela, ako to v románoch stojí, ani nebola prekvapená, veď v hlbinách duše vždy žilo povedomie, že sa k nej prinavráti. Zle jej padlo, že sa M. domnieva ako by sa ona mohla za iného vydať, ona jemu prisahala vernosť pred oltárom, či ju od toho zákon môže oslobodiť? Ale neprisľúbila sa hneď, mala rôzne obavy. Vyslovila sa však, že by si žiadala ešte raz ho vidieť.

Nasledovala na to dlhá korešpondencia. Mikszáthovi ťažko bolo z Pešti odskočiť, bol k novinám prikovaný, držal rôzne prednášky v spolku Petőfiho, Kisfaludyho, preca sa jej na 2. júna 1882 prisľúbil, čo však malo v tajnosti zostať, lebo nechcel, aby sa noviny do ich intímnych vecí zastaraly.

Na určený termín aj prišiel, domáci ho srdečne vítali, všetko ho na staré časy upomínalo, a čo sa dalo predvídať, dvoje srdc sa znovu našlo, a naplnilo jedným citom.

Teraz už len uzavretie cirkevného sňatku mali pred sebou, pre Kolomanov neduh pretiahlo sa na dlhší čas. V novembri písal Ilone, aby s jeho listom išla do obce Szügy ku ev. farárovi Viktorovi Wladárovi, prosiť ho o trojnedelné ohlášky. Ten to ochotne prisľúbil, vyhlásil však, že ich sobášiť môže len tak, keď budú aj v daktorom peštbudínskom kostole ohlášení, alebo si dispenzáciu vykonajú. M. sa i teraz na Bacháta obrátil, ten mu však 24. decembra 1882 maďarským listom odpísal, že na trojnásobné ohlášky do soboty už niet času, dal mu však úpravu ako má s pripojeným svedectvom dispenzáciu vykonať.

31. decembra 1882 (v nedeľu) prišiel M. do Mohory, dobre vyzeral a bol dobrej nálady. Na druhý deň poslala sestra Nelka príležitosť do Ďarmôt pre brata Andreja a po poludní pre Viktora Wladára, ev. kňaza, ktorý 1. januára 1883 pred oltárom malého mohorského kostola týmto dvom ľudom cirkevným obradom spolu sviazal ruky, ktorý sväzok už len smrť mužova (1910) rozviazala.

Z tohto sňatku pošlé dietky sú — podľa sdelenia Martina Morháča, ev. a. v. farára — v rodných a krstných matrikách peštianskej slovenskej evanj. cirkve uvedené.

Daniel Bachát, farár slov. ev. cirkve a pozdejší biskup banského dištriktu, bol za mladších liet veľmi agilným slov. národovcom a spisovateľom; pod názvom „Nevädze“ vyšly jeho sobrané spisy. Slovenskú verejnosť z tejto pohnútky zajímala otázka: Kedy sobášil Mikszátha? Jozef Škultéty píše o tom v Slovenských Pohľadoch z r. 1918 pod nápisom „Kedy sa ženil Mikszáth?“ Škultéty udáva, že počiatkom februára 1883 v Pešti bola výstavka Veresčaginských obrazov. Z Martina Svetozár Hurban a on išli na výstavku a navštívili i Daniela Bacháta, peštianskeho slovenského farára, v slovenskej literatúre Miloslava Dumného. „Naraz ako sedíme u neho, Bachát povie: Včera som sobášil Mikszátha.“

Škultéty sám dopúšťa, že Bachát nepovedal včera, ale azda predvčerom, — pravdepodobne povedal však Bachát: „Pred 10 rokmi sobášil som Miksátha.“ Výťah z matriky sobášených nikam nedá.

Ku svojmu článku dokladá Škultéty pod čiarou: „Ešte žil Mikszáth, úradne premenili, pomaďarčili i meno jeho rodiska, novohradskej Sklabiny. Vtedy napísal on s ironiou, že keď už niet Sklabiny, on sa teda nenarodil nikde.“

Miksáthovo literárne dielo

V novom manželskom stave, po boku starostlivej družky života, beletristická tvorba Mikszáthova zmohutnela i do šírky i do hĺbky. Jeho spisovateľská véna sa rozprúdila, v plodnosti doháňa skoro Jókaiho, zomrel však o 16 rokov mladší.

Spústu kresieb, drobných rozprávok publikoval v rôzne pomenovaných sbierkach, ako: Slávna stolica, Drobná džentry a ľud, Večer svieti aj svatojánska muška, Starý voz, plavý chomút, Polný mak v pšenici, Jarné puky. Z väčších jeho románov spomeniem asi tie, čo na slovenských vidiekoch hrajú: Lohynská zelina, Dobývanie Bystrice, Dáždnik sv. Petra, Čierne mesto, Prakovský, hluchý kováč, Gavalieri.

Svoje motívy berie Mikszáth najradšej zo života slovenského ľudu, ku ktorému sám patril. Slovenská mäkkosť a citlivosť bola od otcov zdedená vlastnosť jeho povahy. Vo svojej mladi len medzi nimi rástol, pozná všetky dobré i zlé vlastnosti Slovákov, ich zvyky, povery, povesti, porekadlá, folklór. Do svojej reči všade vmieša dajakú slovenskú rázovitú výpoveď, bonmot, anekdotu.

Do tohto slovenského prostredia patrilo i drobné zemianstvo (kurta nemesek, ako ich Gyöngyösy menuje), v tom čase nelapila sa ich ešte maďarizácia, chodili na slovenské služby Božie, medzi sebou slovensky hovorili, krem slovenčiny bola nemčina konversačnou rečou, tú zvlášť ženy kultivovaly, napomáhajúc nemeckú literatúru. To bolo tak na celom Slovensku. Maďarsky hovorili len podajedni mužovia i to chybne.

Vysvitá to i z rozpomienok vdovy Mikszáthovej, spomína starú mať a z Turca pochádzajúcu matku, že dostaly nemeckú výchovu a ona sama priznáva sa, že maďarskú mluvnicu nepozná. Jej rozpomienky zjavne niekto prepracoval.

Nedá sa tajiť, že Mikszáth len v Rimavskej Sobote naučil sa maďarsky, podľa Rubinyiho ešte i jeho práce v maďarskom samovzdelávacom krúžku stoja v nepriateľstve s maďarčinou. Dr. Pavel Bujnák vo svojej rozprave: Ján Arany v literatúre slovenskej, spomína ako úzkostlive maďarčily redakcie každú vetu Mikszáthovu, ktorý by bol chcel v spisoch svojich zvečniť niektoré írečité výrazy slovenského ľudu v Novohrade.

Lad. Gyöngyösy v spomenutej monografii tvrdí, že mnohí z Mikszáthových vrstovníkov, tak aj vynikajúci spisovateľ Otto Herman, nepovažovali Mikszátha za írečitého maďarského spisovateľa.

To mohlo byť zvlášť v prvom období jeho spisovateľskej kariéry, keď prišiel do Pešte zo slovenskej dediny, so slovenskou výslovnosťou maďarčiny, so slovakizmami v jeho slohu, to nemohlo imponovať maďarskej spisovateľskej obci.

Časom sa maďarský štýl Mikszáthov zbavil cudzích príveskov, veď bol za poltreťa roka v dobrej škole v Segedíne. Tu medzi rýdzimi Maďarmi nabral do seba tamejšie provincialismy, maďarské rečové zvraty, zbohatla jeho copia verborum, jeho maďarčina získala prístup do maď. literatúry. Istý slovenský prízvuk preca utkvel v jeho maď. štýlu, ktorý azda len my Slováci badáme, a preto nám je M. z maď. spisovateľov najbližší a najmilší. Poukazujem len na to, ako rád užíva diminutívy: fülecske, öregecske, emberke, hölgyecske, — Maďari tak nehovoria a nepíšu.

*

Mikszáth je humorista takej kvality, akých nemá mnoho ani svetová literatúra.

Písal poviedky a romány prostou, nestrojenou a preca barvistou rečou, popretkávanou sviežim, roztomilým humorom, ktorý nás baví a vykúzli úsmev na rty. M. nemá dlhé opisy, vovedie nás hneď in medias res, do vrcholného bodu situácie, vzbudí nejakým rozmarným nápadom náš záujem a nepopustí nás už do konca.

Jeho dojemným nástrojom je aj žánr, žartovne nakreslené drobné historky, miniatúrne obrázky z každodenného života, ktorým dáva nečakané rozmarné zakľúčenie. U Mikszátha nie je otázkou: čo dáva?, ale ako to dáva?

*

Mikszáthov spisovateľský báječný štýl, kúzlo jeho humoru zračí sa i vo dvoch jeho dielach, ktoré v nasledovnom preklade slovenskej verejnosti podávame. Obe majú látku zo slovenských vidiekov; v hluchom kováčovi Prakovskom zavedie nás autor do svojho rodiska a okolia, v tragicky sa končiacej rozprávke zjavne on sám hrá pobočnú rolu. V Gavalieroch predstavuje nám život šarišskej džentry, v trocha krikľavých barvách a možno prílišnou ironiou, ale veľmi zábavne; na konci však ústami príslušníka tej samej džentry, sám zastáva gavalierske tempo, ktoré je vlastne nikomu nie na závadu.

Belo Klein-Tesnoskalský.


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo



Kálmán Mikszáth

— spisovateľ a novinár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.