ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj starý otec celý týždeň fajčil a bohuval; pre fajčenie hnevala sa mať moja, bo jednostaj pokašľávala a dym jej hrdlo škriabal, pre bohuvanie moja bohabojná stará mať sa vždy vadila s ním:

„Ej Ondrej, Ondrej! Že sa nehanbíš tak znevážiť najvyššiu bytosť, nášho Pána Stvoriteľa. To je strach počúvať. Veru, veru, hovorím ti, hrom raz udre do teba, Ondrej.“

„Viac rozumu má Pánboh, ako ty a ja… aby že ťa!“ vybuchol môj starý otec! „Len ty to nechaj na nás dvoch… viem ja, čo robím.“

A naozaj, starký dobre sa sniesol s Pánom Bohom. Pán Boh ho rád videl, peknú dlhú starobu mu dal a pozlátil ju mnohou radosťou, ale aj on si svoje vykonal, keď šesť dní hromžil na Pána Boha, v siedmom dni, v nedeľu, sa oholil, obliekol si najkrajšie sviatočné šaty, sadol na bryčku, v dobrom čase, v zlom čase zaviezol sa do tretej dediny, do Križnoviec, do kostola (bližšie nebolo luteránskej cirkvi), a celé predobedie s veľkou skrúšenosťou vyspevoval Boha chváliace žalmy. Čo zlého naliepal na jeho sväté veličenstvo celý týždeň, to všetko v nedeľu odčinil a s tým koniec. Veď preto je Pánboh dobrý… práve v tom je jeho dobrota, že s jednou modlitbou tisíc zlorečení môže sa smazať s jeho čiernej tabule.

Keď som už bol trochu väčší, aj mňa bral do kostola a ja som rád chodil s ním, zprvu preto, lebo v usanskej doline dovolil mi na hladkej ceste poháňať kone — to bolo veľkým pôžitkom, — len keby ho nebol kazil tým, že mi odobral bič, lebo veľmi šiaňal kone, ani za svet by nebol dovolil, aby šli trapom, celé poháňanie pozostávalo vlastne z držania liac — ale i to je niečo, — niekedy sa jednako podarilo dvíhaním opratov a udieraním poduriť kone.

Starý otec ma vtedy hrešieval.

„Čo lietaš? Chcel by si ísť cvalom, čo? Nestačí ti, že idú koníky samy od seba? Svojvoľný papľúch, pozri že ho?! Či ja kone dostanem za plevy? Nešimrinkuj mi s tými liacami, bo ja nechcem vyleteť zo sveta.“

Neskôr, ako gymnazista, len cez prázdniny som chodil so starým otcom do Križnoviec, ale vtedy ma už dievčatá zaujímaly, čo tam sedely s oboch strán oltáru, v politurových stoliciach… dievčenské púčky drobného zemianstva z vidieku, slečny Krúdych, dve beluše, Vilma Folkušházy, s malým noštekom, driečne dievčatá Vérovie, štyri ako píšťale organa, s vlasmi čiernymi ako žúžol. A tá, čo sa mne najväčšmi páčila s jej ospanlivými belasými očima, vzrastu sťa jeleň: Piroška Gállovie.

Že prečo sa páčila najväčšmi? Pánboh zná prečo, medzi Vérovskými devami bolo i krajších i pre mňa súcejších, a preca sa mi len ona páčila. Azda práve preto, lebo ona bola najväčšia, najmocnejšia. Mohla byť asi dvaadvacaťročná. Pozeral som na ňu pod dlhými, nudnými kázňami a jakési zimomriavky prebehaly mi žilami; hľadel som na ňu a večne len hľadel, a tak som cítil, že by som za sto rokov nezunoval dívať sa na ňu. Aj som si tak pomyslel, keď sa raz ožením, táto Piroška Gállovie bude mojou ženou a niktorá iná.

Stará mamka síce (ktorá sa preca vyznala vo veciach ženby) ináč stavala pomer veku. Podľa nej má byť mladucha o polovicu rokov mladého zaťa mladšia a nad to ešte 7-ročná. Táto jej skúsenosť žiarila pred ňou sťa skamenelá zlatá spravedlivosť.

Žena 30-ročného človeka má byť tedy 22-ročná, štyricaťročného nech je dvacaťsedemročná a pädesiatročnému mužovi zodpovedá tricaťdvaročná žena. To je mravným fundamentom dobrého manželstva.

Nuž ale ja som bol ešte len šestnásťročný a podľa starej mamkinho výpočtu patrilo mi len pätnásťročné dievča. Nech si diabol vezme takú žabu!

Sedem rokov bola tedy diferencia. Ale či je to taká priečka tých sedem rokov? Ejch, v nekonečnosti časov, tak hovorí náš profesor historie, desať rokov je len jediná chvíľočka, sedem rokov teda ani chvíľočka. Sedemročnú diferenciu ostatne i stará maminka pripustila k manželskej blažeností, v istých výnimečných prípadoch.

Jedným slovom nebolo by na tom nič divného, keby Piroška Gállovie počkala, kým si diplom nadobudnem. Pozrimeže, kedy to bude? Nuž asi o desať rokov. Vtedy ja budem dvacaťšesťročný. Piroška však bude tricaťdvaročná, kdežto podľa reguly starej mamky dvacaťdvaročnému mužovi patrí dvacaťročná žena, bude teda diferencia potom dvanásť rokov, čo je už podľa nášho profesora historie viac ako jeden okamih. Zprepadená matematika… Zabije ma to večité vzdialovanie…

Ale tomu sa nedalo odpomôcť. Darmo je, ale preto ešte i dnes milo sa rozpamätám na tie nedele, a i dnes sa mi rozhreje srdce, keď si pomyslím na tie dedinské slečny s čistými čelami, ktoré tam sedia ticho, slušne; v klobúku slepým makom ozdobenom v jednoduchých šatách z perkálu, ktoré preca také švárne, okúzlujúce boly v mojich očiach.

*

Po trochu spoznal som mnohých zo stáda do kostola chodiaceho: tlstého Martina Čúry, ktorý obyčajne zaspal a hlučne chrápal pod kázňou; horlive modliacu sa peknú vdovu Buzinkayho, jej modliaca kniha, keď v nej s poslinenými prstami listy prevracala, plná bola suchých kvetov a listov z levandule…

Také modlitebné knihy maly aj slečinky… Lenže bolo v nich ešte málo suchých kvetov. Ach, tieto milé malé knižočky so sponkami!

Ešte i teraz, po dlhých rokoch, keď takrečeno medzi knihami žijem, raz sa mi spríkria a zachváti ma jakási podivná túžba po takej knihe, v ktorej je suchý list z levandule, — a nie veľké idey a veľké pozorovania.

Vari je to ani nie kniha, za ktorou sa mi cnie; ale pamiatka dediny, malého kostola chveje sa mi v srdci… Znovu vidím ešte raz vtedajšie postavy. Chudého, dlhého Pavla Križnócyho, posledného potomka starobylých pánov dediny, ako zo svojej lavice rodným erbom zdobenej oči pasie na pannách dediny, ktoré stoja na ľavej strane oltára, lebo na sadnutie len čepiec oprávňuje ženské pohlavie; vonné kytky z rezedy majú na prsách, na ktorých sa sídu dve krídla kvetistej hodvábnej veľkej šatky, aby sa potom nazad skrútily. Vo farbistej stužke končiace sa vrkoče visia od chrbta na záhyboch sukne, nejednej až po členky. Mladý pán na nich vyhliadne cez ligotné okrúhle skielko, ktorej otec dostane toho roku zeme z polovice.

Ale najväčšmi pamätám sa na našu lavicu. Na predku sedel moj starý otec, tak spieval, ale tak spieval, že mu pot tiekol so slúch; jeho susedom bol som samozrejme ja, pásol som oči na spomenutej Piroške Gállovie, ale keď ona sem na nás oprela svoj magnetický zrak, nuž som ja svoj sklopil, a, veru, v jedné časy často nazerala na našu stranu… ale o tom neskôr pohovorím. Pri mne zľava sedel pán Jozef Porňa, kasnár (z rídskej pusty); tam bol v lete každú nedeľu a modlil sa podľa hospodárskych požiadavok alebo za dážď, alebo za dobrú chvíľu, a ako sa Pánboh spravoval, podľa toho hodil do zvončeka lesklý šesták, alebo krajciar, tento dakedy s nespokojným dudraním: „Na tento týždeň i toľko je moc.“ Za kasnárom nasledoval v belasej kabanici Funtík, devädesiatročný mlynár, ktorého taký kašel pochytil kedy tedy pod božími službami, že kňaz bol prinútený vždy postáť v kázni, dokiaľ kašel prestal. Celkom ku stene dostal sa Prakovský, hluchý kováč, a s očividnou pobožnosťou spieval pekným baritonom žalmy, ale poneváč organ nepočul, ani spev ostatních, raz prebehúval, raz spieval pozdejšie, kaziac harmoniu, preto nie zriedka úsmev vylúdil na pery veriacich.

Kurátora veľmi zlostila táto vec, a viac ráz navdával ctihodného pána farára, aby Prakovskému spev zabránil, ale pán farár nedal sa naviesť na taký čin.

„Pánboh spravil hluchým Prakovského,“ riekol v jeho vážnom a jasnom spôsobe, „a nie nemým. Ale mohol ho učiniť aj nemým. Lebo jeho to nič nestojí. Ale neučinil to, teda ani ja to neurobím, lebo ja som len jeho sluhom.“

„Hm,“ riekol kurátor, „možno, že sa mu páči hlas Prakovského. Lebo má čertovsky pekný hlas.“

„Veru, je nie nemožné…“

Kurátor následkom toho zmenil svoju politiku a nakoniec vymohol, že kántor musel hrať na organe tak, ako to Prakovský spieval.

To všetko by nebolo nechalo hlbšie stopy ani v historii cirkve, ani u mňa, keby raz niečo takého nebolo sa stalo s Prakovským, na čom som už sto ráz rozmýšľal od toho času a čo si nikdy nebudem môcť vysvetliť. Krátky, územčistý človiečik bol s veľkou hlavou, dlhými rukami, jeho spôsob obcovania bol do nevystátia, lebo sa do všetkého zastaral, preto ho volali z posmechu „vševedúcim Prakovským“ — ale vskutku je aj pravda, že rád čítal a vedel skoro všetko, ale všetko zle.

Niekto, povedzme, spomenul Mikuláša Zrinského, Prakovský sa ohlásil:

„Škoda, že mu hlavu sťali, neborákovi, na námestí svätého Jura.“

Alebo keď sa hovorilo o Napoleonovi, Prakovský sa tiež ozval:

„Ten, čo svätú Ilonu pojal za ženu?“

Tým sa však ani za máčny mak neskrátila jeho autorita. V Križanovciach sú i to vedomosti. Keď má niekto veľa pšenice, keď je aj planá, preca je to pšenica.

Môj starý otec rád mal Prakovského, vždy sme v jeho dvore sosadli (býval oproti kostolu), a pred službami vždy sa vyzvedal od neho o politike, lebo šmikne v tom čase boly namiesto novín.

Zďaleka prišlí cestovatelia postáli pred šmikňami, voz opraviť, koňa podkovať a čo nového cestou nasbierali, to u kováča vymenili za nové zvesti, ktoré tam nechali z iných čiastok zeme prišlí pocestní.

Prakovský z tých všeliakých chýrov vedel skombinovať vojnu i pokoj. Pocestný na príklad doniesol novinku, že u nich za toľko a toľko kupujú ovos. Bodaj že ho, veď to vojnu značí, ináč by ho nekupovali za toľký groš. Inokedy iný pocestný novinkuje, že šuhajca domov pustili od vojska, lebo sa mu jakýsi vred vyhodil na nohe. Prakovský si vzdychne, lebo i on má syna vojaka, vzdychne, ale spolu aj konštatuje pokoj.

„Quo modo valemus, domine Prakovský?“ zvyknul sa zpýtať starý otec.

„Valde bene, domine spectabilis.“

„Quid novum?“

Nato prišly potom kováčove novinky, na čom sa starý otec zadivil, klial a zdesil sa, aby ho na väčšiu shovorčivosť pohnul.

„Var ste čertom podšitý, domine Prakovský. Vy ste naozaj veľký talent. Odkiaľ, z pekelnej matere, to všetko máte?“

Prakovský vtedy skromne vtiahnul veľkú svoju hlavu medzi plecné lopatky a odpovedal tou zvláštnou, nesrozumiteľnou priemyselnou rečou, ktorá je z fiškálskeho štýlu posbieraná:

„Ej no, veď už len pozná človek zpäťobrátenie stavu vecí podľa ich úmyslu.“

To sa však všetko prv stalo, kým nebol ešte tak hluchý: hluk veľkého kladiva a klopáča ešte väčšmi skazil mu blanu bubienkovú, takže teraz je už nemilé s ním sa shovárať, ba ani sa nedá, len s veľkým krikom.

S hluchotou upadnul aj význam Prakovského. Nepočuje už rozprávky pocestných, a keď aj počuje, zle počuje; ani jeho nespytujú sa už miestni zemanici, lebo keď by sa ho spýtali, nevedel by zaujímave odpovedať a preca podľa možnosti hľadí zatajiť, že je hluchý. Tak sa mu zdá, že len hlas ľudí oslabnul, ako by šuškal celý svet a niet konca kraja, keď začne bedákať.

„Jaké pľúca! Jaké naničhodné sú tie dnešné pľúca!“

Niekedy osopí sa na ľudí, čo sa spolu shovárajú: „Čo máte predo mnou zatajovať? Vravte hlasnejšie!“ Prakovský tvrdošijne verí, že len trocha zle počuje, asi tak, ako predtým. A práve preto stane sa smiešnym, že keď vlastné ucho sa mu skazilo, vraví svetu: „Plané pľúca máš.“

Keby sa poddal, nebol by smiešnym. Svet skôr prepáči takú slabosť, čo patričný aj sám uzná, — ale keď dojde na dišputu, svet bude mať vždy pravdu. Lebo svet je väčšina, Prakovský však menšina.

A ešte i ten naničhodný Bodri čo stvára? Tento nevďačný pes, ktorého po svojom synovi najväčšmi obľubuje, tiež sa k väčšine pripojil. Od istého času prestal brechať, onemel. Zbadal Prakovského hluchotu. Starý filozof bez srdca, tak rozmýšľal: Načo by som štekal, keď to môj gazda nepočuje? Vari som blázon hluchému človekovi prednášku držať? Bodri si to rozvážil a od tých čias Prakovskému len kabát potrhoval, keď vetril cudzého v blízkosti šmikne.

Prakovský obyčajne kopnul do Bodriho: „Pakuj sa mi s očú!“ Ťažkal si na neho, nikdy viac nepohladil jeho dlhú bielu srsť, dvacaťročné priateľstvo pretrhlo sa medzi nimi preto, že Bodri zbadal hluchotu. (Prílišná múdrosť škodí ešte i zvieraťu.)

Od ľudí tiež sa odťahoval Prakovský. Lebo to sa stalo s ním u Jozefa Gálla v deň Jozefa, že pri večeri aj jemu pripil výrečný Krištof Halócy.

„Je tu aj druhý záslužný Jozef, a síce urodzený pán Jozef Prakovský…“

Na to sa Prakovský začerveňal a skromne sklopil oči. Figliar Halócy avšak len začiatok vyriekol stentorským hlasom, potom hlas snížil a začal Prakovskému nadávať až do siedmeho pokolenia, vyrátal všetky jeho možné nedostatky a vymydlil všetko jeho špinavé prádlo. Prakovský sa len usmieval, vždy len usmieval, a keď rečník tým končil: „Veľký pes si ty, Prakovský,“ a štrngly si poháre, náš kováč hlboko dojatý dôstojne prikročil ku Halócymu, stiskajúc mu obe ruky: „Pekné bolo, jaj, aké krásne. Nikdy nezabudnem tie milé slová.“

No ale aký smiech povstal teraz medzi hosťmi, ešte aj pekná Piroška sa hlasite rozosmiala, — že aj blázon mohol zbadať, čo bolo jadrom prípitku.

Prakovský sa tedy odvrátil od ľudí, čo zbadali a posmech robili z jeho hluchoty a len po nedeliach ukázal sa v kostole, spievajúc žalmy. (Predtým nechodil do kostola.)

Ľudia i preto vysmiali Prakovského:

„Obrátil sa k Bohu, a preca ho On zrobil hluchým.“

Ale var ani nie k vôli Pánu Bohu chodí do kostola Prakovský. Čudné stádo je to tu: keby nejaký neviditeľný duch vyhádzal tých, čo pre niečo iné chodia sem, neviem, ako by vyzeral kostol? Nuž tak, že by ani kňaz nezostal dnu, lebo ten práve k vôli veriacim chodí ta.

Buzinkajová rada ukazuje svoje pekné hodvábne šaty. Piroške Gállovie ligocú sa alabastrové zuby, preto zavše spieva. Každý je na niečo pyšný a každý by rád vzbudil závisť u ostatných. To je život. A každý najde v sebe také vlastnosti, čo treba obdivovať. To je človek. Vezmime na príklad starého Funtíka, mlynára, ten už nemá ani vlasov, ani zubov, ani hodvábnu kitľu. Áno, ale má roky, viac rokov ako ostatní, tedy je pyšný na svoje roky (lebo na dačo treba byť pyšným, kým je človek teplý). Pravda, že roky nik nezávidí, ale ich aspoň obdivuje. I to je dačo, Funtík má radosť i z obdivu. Tvrdí, že je devädesiatpäťročný, a nemá len devädesiat rokov, ale si myslí, nech sa ešte väčšmi divia!

No a Prakovský? Ej, nuž dá obdivovať hlas svoj, pekný bariton, preto sedí vždy tam pri stene, preto spieva a srdce sa mu naplní pýchou, že on taký hlas má. Odkedy ho nečuje, predstavuje si ho ešte krajším. Akí blažení sú ostatní, že ho počujú! Zdá sa mu, ako by čítal s tvár a s pohybu úst, že tak hovoria ľudia, kloniac sa jeden k druhému:

„Aký božský hlas má tento Prakovský!“

„Škoda, že je chudák hluchý,“ dodajú k tomu.

„Nie je to škoda, veď by on len náš hlas počul, a ten nič nestojí, ale keby sme my ohluchli, to by bola škoda, lebo by sme nepočuli jeho hlas.“

Pravdaže, tento rozhovor plynie len v jeho obrazotvornosti, ale všetko je to jedno, keď mu radosť robí.

Ale to sa všetko nedá porovnať s tým, keď príde husár domov. Vtedy treba pozreť Prakovského, oči sa mu svieťa; pyšne sa chová, ešte si aj červený klinček zapichne do gombičkovej dierky; po ulici chodí s klobúkom na krivo a do sáry čižiem strčí si tajtíčku, keď je nie práve medzi zubami.

Lebo husár je väčšia pýcha Prakovského, než jeho hlas. Husár je jediným synom, ktorý, keď je nie doma, leží v stovežovom Majlande so svojím plukom, a bez ktorého by stál sám na svete ako palec, lebo viac detí nebolo, ale ani nemohlo byť, jeden prišiel, druhá odišla, jeho verná družka života, urodzená Zuzanna Turtsányi, porodila husára a zomrela.

Ale veď hocktorá matka nezrodí podarenejšieho, taký je ako svieca, švárny, vyfintený a na ňom tie skvostné šaty so zlatými šnúrami! Lebo sa už stal lajdinantom, hoc je ešte len päťadvacaťročný, bude z neho ešte var i obrist dakedy!

Lajdinant Alexander Prakovský každý druhý rok doma v Križnovcách trávil svoje vojenské dovolenie. Viac ráz sme sa stretli s ním, môj starý otec vždy premietal:

„Tento ničomný kováč akého syna má! Nuž či má bocian rozumu, že na také miesto nesie? Pekný, múdry, hodný šuhaj. Keby som bol ženou, hneď by som zakašľal. (V dedinskej láske umelé zakašľanie značí v kvetistej reči túhu.) Byvše tebou (to mne povedal), jeho by som si vzal za vzor. Znamenitý lajdinant!“

Keď je takto doma lajdinant Prakovský, vykvitne osud starého Prakovského: volajú ho na meniny, narodzeniny, ešte i husacia pečienka slúži za titul a keď idú križnovskou veľkou ulicou, každý malý oblok sa otvorí, v ktorom je muškátik, — ako keby usmievajúce dievčenské hlavy vyrástly odrazu z muškátov… Šándorova šabľa tak cvendží, otvárajúce obloky tak vŕzgajú a starcovo srdce tak bije, že ho ešte i on sám počuje.

Aj do božieho príbytku spolu idú v nedeľu. Syn ide trocha vopred, starký schválne pozostane od neho, aby ho videl, aby sa tešil v ňom z boku. Mladí páni z vidieku, čo tam von postávajú na pažiti kostolného dvora, čakajúc na defilirovanie pýriacich sa panien, všetcia stískajú si ruky s lajdinantom. „Ako sa máš, Šándor? Vítaj, Šándor!“

Potom vstúpia do kostola. Všetky oči ta pozerajú, z úst žien vypadne pesnička, ešte aj staršie sa obrátia, šuštanie povstane zôkol vôkol na ženskej strane, ako keď novú stranu otvoria v spevníku a v celom kostole do konca nesie sa chýr:

„Tu je mladý Prakovský.“

Ach, mladý Prakovský! Aký švárny, aký driečny. Darmo je, husár je najkrajší vojak na svete. Dobre, že rechtor nenechá tak organovanie.

Malý, starý Prakovský drobčí za ním. Len preto drobčí, aby dlhšie trval víťazný pochod, jeho čierne, okrúhle oči pyšne prebehly cirkevným sborom, ako by povedal: „Nuž takého chlapca mi ukážte. Preto, že som ja hluchý, preca mám takého syna.“

Pozrite vydmuté prsia starkého! A ako rezko nenútene stúpa teraz po ozývajúcej sa kostolnej dlažbe, ešte v chôdze začal spievať, tam, kde s planými ušami zachytil prvý hlas.

Potom si sadnul do našej lavice na zvyklé miesto, to by neopustil za svet; lajdinant sa tam nevmestí, on si v lavici za nami najde miesto, práve mne za chrbtom.

Preto to hovorím dopodrobna, lebo to ma pomýlilo. Piroška Gállovie začala byť odrazu roztržitou, potajomky hľadela v moju stranu, a ako by mne znaky dávala. Srdce mi rozčúlene búchotalo pod novou zamatovou vestou, čo som na Veľkú noc dostal. Hneď vtedy som myslel o tejto utešenej veste (veď som o každom mojom kúsku šiat takéto divy predpokladal), že jej Piroška nebude vstave odolať.

Nuž vskutku. No konečne si mojou, Krásna Víla Ilona,^[3] teraz som ťa už lapil. Na mňa sa opieraly jej oči a tak ma opekaly pod kázňou, že môj starý otec vidiac moju rozpálenú tvár, priložil svoju veľkú dlaň na moje čelo:

„Či ty nemáš horúčku, ty papľuh?“