ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán predseda vlády, môj drahý priateľ Milan!

Dušou zunie taká zvláštna nôta, niekedy sladká, zas unylá. Plná nehy a túhy.

Je to silná rieka rozpomienok, ktorá pretrhá všetky hate, leje sa dávnou minulosťou.

Tie rozpomienky, ako z lúčov mesiaca uvité melodie, donesú dušu do extázy.

To je taká rapsodická mystická hudba. Taká, čo je vstave dať krídla tej duši. Ona letí hviezdnatou nocou a drží rozpomienky, ako krásnu kyticu v náručí.

Sú to rozpomienky na našu bratskú, krásnu spoluprácu pod Tvojím vedením za naše národné ideály.

Boj ten bol tak šľachetný, tak čistý, tak presiaknutý žertvou a pravdou.

Viem, že rozpomienky tieto i dnes hrajú v Tvojej duši. V tej duši, v ktorej jasne plápolá plameň rodolásky. Oheň, ktorý hreje, podáva svetlo budúcim generáciám.

Či pamätáš na celé to kúzlo duše, ktoré nás hnalo roku 1905 do boja za národ, za pravdu pri voľbách môjho brata Emila? Či pamätáš na tie tmavé noci v tatranských boroch, ktoré ako klenutie veľkých čiernych katedrál vznášaly sa nad nami, keď zvláštna mystika ovládala naše duše? Či pamätáš na krásu týchto priezračných nocí, ktorým už nechybovalo len súhvezdie južného kríža Tichého oceánu?

Boly to noci betlehemské, na ktorých ako by človek bol cítil zvláštne znaky. A keď sme tam strážili našich voličov, tak nás uspal večný šum našich borov, ktorý nepretržite zunie v našich dušiach i dnes a napĺňa ich žeravou nostalgiou.

Tam pri ohni snívali sme o našej ďalšej práci, ktorej už vtedy základom bola dohoda s bratmi Čechmi.

Či pamätáš na tie klasické zjavy nepodplatiteľných našich chudobných ľudí, našich voličov, na tú extázu našich slovenských žien? Tam v ich duši vždy plápolal oheň oduševnenia, taký subverzívny inštinkt za pravdou, oheň, ktorý bol zažal ešte Tvoj veľký strýko Michal Mil. Hodža.

A keď trávili sme s našimi voličmi tie noci, pamätáš, ako s druhej strany ozýval sa rev našich bezbožných protivníkov, ktorí pustili na náš zaostalý ľud démon alkoholu?

Či pamätáš, ako na voľbišti v Mikuláši nás dvoch rozzúrený ľud v nezadržateľnom útoku na vojsko úplne pritisol na bajonety? Ako si mi volal, keď visely naše životy na vlásku, „vydržať, pre Boha, vydržať, ináč bude masakr“.

Či pamätáš na tie viedenské válečné časy, na tú úzku spoluprácu s bratmi Čechmi, keď si ukazoval smernice našej politiky na Slovensku v ich vzťahoch ku Habsburqom, k úplnej suverenite, k jednote československej? A aj na tie Tvoje, nám tak milé návštevy u nás na byte, ktorým sa tak tešila moja žena Olili? Veď i dnes Ťa stále spomína so zvláštnou srdečnosťou.

Vždy si hnal vtedy a — nosil si uniformu c. k. armády — našu akciu s neslýchanou dynamikou vpred a v Tvojich koncepciách nebolo hviezd, po ktorých by Tvoj duch nebol siahol.

Či pamätáš na ten hrozný tlak, na tú zodpovednosť, ohromné riziko, ktoré si niesol, keď sa od Slovákov žiadalo vystúpiť na europskú verejnosť vyslovením holdu cisárovi Karolovi a Ty si Maniovi, Vajda-Voevodovi a mne riekol: „My budeme manifestovať naším mlčaním.“ Nebolo to niečo vizionárskeho?

Či pamätáš, ako sme navštevovali slovenský východ? Na tie banderiá, na slávobrány, na tie rady dievčat v ich utešenom národnom kroji, na tú radosť, ktorá žiarila z očí nášho roľníctva, ktorých si v najvyššom nebezpečenstve života navštevoval ako pionier našej národnej myšlienky už pred vojnou.

Pamätáš na to celé kúzlo neskazeného ľudu, plného originality na tej demarkačnej línii medzi Byzancom a Rímom. Toho ľudu, ktorý ako švajčiarski gardisti, mrel v zámorí v žiali za domovom.

Či pamätáš na svoju tak teplo prijatú reč v Londýne pri veľkom medzinárodnom kongrese v budove anglického parlamentu Galerie lordov, kam si doniesol veľkolepý plán: riešenie agrárnej krízy na Balkáne. Založenie agrárneho byro v Ženeve.

Či pamätáš na našu veľkú schôdzu v Turč. Sv. Martine pred pár rokmi? Svojou krásnou rečou vykúzlil si nám sugestívne obraz zašlých vekov a v ďalekosti akoby hmly zjavily sa našim očiam tie tváre našich buditeľov v ťažkých dumách — veď tie časy boly skoro beznádejné. Kráčali smerom k martinskému cintorínu. Ten je našou večnou Mekkou. Skvelý príklad pravdy Písma, že nie sú všetci mrtví, ktorí sú pochovaní.

Tam nad tými rovmi, ktoré tvoria vlastne výšky krajšieho života, planie závoj nesmrteľnosti.

Povedomý si si veľkej misie našej vlasti a pracuješ v tom smere, aby naša demokratická republika zostala záštitou proti útočiacim myšlienkam, ktoré ohrožujú európsky kultúrny ideál.

Teší ma, že podporuješ našu hospodársku politiku kontinentálnych dimenzií. Možno, že skoro bude Oderským a Dunajským prieplavom cez našu vlasť spojený Indický oceán s Baltickým morom.

Ty vedieš skupinu pútnikov, ktorí kráčajú po kamenistých cestách života za najvyššími métami človečenstva.

Teším sa Tvojim úspechom v zahraničí, že tak skvele reprezentuješ europského ducha.

Ideš cestou tvorčej sily slovanskej rasy, plný iniciatívy, koncepcie, ba povedal by som, samej inšpirácie.

Zosilnil si Malú dohodu, túto garanciu mieru. Ona neni dielom diplomatov, ale dielom mrtvých, ktorí inšpirovali živých, vytvoriť dielo trvanlivé.

Vždy si hovoril, že začiatkom hodnotného duchovného života je viera v pravdu a otvorené prihlásenie sa k nej. A vždy bol Tvojím najvyšším ideálom rozkvet božského a večného v našich dušiach.

Boh Ťa sprevádzaj na ďalšej Tvojej pútnickej ceste!

KORNEL STODOLA