ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(V Krčméryho ordinácii v Podunajských Biskupiciach)

(Keď sa javisko nasvieti, hlas za scénou ohlási: V KRČMÉRYHO ORDINÁCII V PODUNAJSKÝCH BISKUPICIACH. Za zadnou stenou pokračuje tieňohra.)

DIABLOV HLAS. Nemusíte mi tajiť, čo mi je, pán doktor.

KRČMÉRYHO HLAS. Ako ste prišli na to, že vám niečo tajím?

DIABLOV HLAS. Už keď ma röntgenovali v nemocnici na Cukrovej, mi diagnostikovali zhubný nádor.

KRČMÉRYHO HLAS. Je bežná prax, že nemocnice si takúto diagnózu overujú. A všetky žiadosti o overenie sa zbiehajú tu u nás, v Podunajských Biskupiciach.

DIABLOV HLAS. Mne na to, aby som si overil, čo mi je, stačí aj, keď sa pozriem do zrkadla.

KRČMÉRYHO HLAS. Klamať môže aj pohľad do zrkadla. Niekedy stačí vyliečiť strach z choroby, a stratí sa aj choroba.

DIABLOV HLAS. Uveril by som tomu, keby ste vy, lekári, vedeli robiť zázraky.

KRČMÉRYHO HLAS. Zázraky nerobia lekári, ale Pán Boh. Bol som svedkom jeho zázrakov aj vo väzeniach. Už tam v tom prvom, v Mírove, už ten pocit…

(V nápravno-pracovnom tábore Mírov)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD 16. AUGUSTA 1954 DO 25. NOVEMBRA 1955 — NÁPRAVNO PRACOVNÝ TÁBOR Č. 1 MÍROV.)

KRČMÉRY. Odkedy som nastúpil tu v Mírove výkon trestu, mám pocit, akoby mi spadol kameň zo srdca.

DIABOL. Tomu se nediv — po těch letech vyšetřovací vazby. Každej mukl má při nástupu trestu stejnej pocit, jako kdyby ho pouštěli na svobodu.

KRČMÉRY. Aj to, že sa tu pracuje…

DIABOL. Tos taky uhod. A kdo má kliku, tomu zdejší práce jde k duhu víc než to, co dělal předtím. Jsou tady různé dílny. Zámečnícká, truhlářská, anebo ta, co se v ní lepí sáčky.

KRČMÉRY. Pustia k tej práci aj politických?

DIABOL. Taky. I když brigadírem se politický stát nemůže.

KRČMÉRY. Nie? A kto sa môže?

DIABOL. Jenom zloděj. Anebo vrah. Ti mají protekci. K jejich úkolům totiž patří i bonzování politických. (Kričí Krčmérymu za chrbtom.) Prokletej komunismus! (Smeje sa Krčmérymu do tváre.) Slyšíš toho provokatéra? (Znova za jeho chrbtom.) Dnes oni věšejí nás. Ale jednou se to obrátí a my budeme věšet komunisty. (Znova do tváre.) Raději si ukousni jazyk, než abys to po mně zopakoval. Hned by tě někdonabonzoval. Ale ty máš kliku, že tě hned po příjezdu do Mírova vytáhli z eskontní cely na ošetřovnu. To je už taková malá amnestie.

KRČMÉRY. No ja o nijakú amnestiu nestojím. Ani o malú, ani o veľkú. Vravel som im, že ak potrebujú krčiara — ja sa v krčnom nevyznám.

DIABOL. Seš doktor — to stačí.

KRČMÉRY. Nechcem, aby mi spoluväzni mohli závidieť a vyčítať, že mám…

DIABOL. Proč by ti měl někdo závidět? Seš doktor — a šmytec. Máš štěstí, že zrovna vedle tvé ošetřovny je centrální labák a že v něm funguji já. Budeme si rozumět. Jmenuji se Standa.

KRČMÉRY. Ja som Silvo.

DIABOL. Za co jsi v lochu?

KRČMÉRY. Za takzvanú katolícku akciu.

DIABOL. No jo! Katolická — to ještě ještě. Ale akce? Z toho mají oni hrůzu. Pak ale musíš znát Vlada Jukla.

KRČMÉRY. Pravdaže, veď je to môj najlepší priateľ. Vďaka väzenskej morseovke som sa už v Prahe dozvedel, že aj jeho zatkli — ale už tri roky nemám o ňom nijakú správu a neviem, v ktorom väzení sedí.

DIABOL. Doopravdy to nevíš?

KRČMÉRY. Neviem. Ty to hádam vieš?

DIABOL. Já ano.

KRČMÉRY. Kde sedí?

DIABOL. Pouze jednou můžeš hádat.

KRČMÉRY. Hádam len nie…

DIABOL. Jukl taky sedí v Mírově.

KRČMÉRY. Je tu vraj osemsto väzňov… Čo mám z toho, že viem, že tu je, keď neviem…?

DIABOL. Chceš si s Vladem Juklem popovídat?

KRČMÉRY. Že sa pýtaš.

DIABOL. Zařídím to. Popovídáš si s ním. (Do obecenstva.) A já budu naslouchat. (Krčmérymu.) Ovšem bude to jenom chvilka.

KRČMÉRY. Tá chvíľka bude požehnaná. Len či sa ti to podarí.

DIABOL. Tenhleten labák dělá pro všechny ošetřovny. Stačí, aby Jukla rozbolelo břicho, a pošlou ho na odběr žaludeční šťávy sem k nám.

(Tma.)

(V laboratóriu)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: V LABORATÓRIU. Krčméry je na javisku, Juklovu siluetu vidíme za zadnou stenou.)

KRČMÉRY. Vlado! Takú mám radosť, že sme sa stretli!

JUKLOV HLAS. Aj ja mám veľkú radosť, Silvo. Boh nás má asi rád. Tisne sa mi na jazyk hymna lásky z listu apoštola Pavla Korinťanom.

Škoda, že mám v ústach tú hadičku…

KRČMÉRY. To nič. Veď pokračovať môžem ja.

DIABOL (objaví sa). Stačilo, Silvo. Raději se dnes koukej pořádně vychrápat.

KRČMÉRY. Čo tým chceš povedať?

DIABOL. Prý tě budou zítra eskortovat do Baňské Bystřice.

KRČMÉRY. Ale prečo?

DIABOL. Někdo vás musel nabonzovat.

(Tma.)

(Vo väznici v Banskej Bystrici)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD 25. NOVEMBRA 1955 DO APRÍLA 1958 — VO VÄZNICI V BANSKEJ BYSTRICI.)

DIABOL (nehybne leží na scéne).

DIABLOV HLAS. Krčméry, zobuďte sa! Ten kverulant sa nám zase obesil. Poďte sa naňho pozrieť! Odrezal som ho, no neviem, či mu ešte pomôžete. Už je modrý. Je s ním amen.

KRČMÉRY (prichádza, skláňa sa nad Diablom, robí mu masáž srdca, dáva mu dýchanie z úst do úst, napokon to vzdá). Bachar má pravdu. Si mŕtvy, chlapče! Si prvý pacient, čo mi zomrel — a to sa mi muselo stať práve v Banskej Bystrici! V meste mojej mladosti. Z detstva si pamätám, ako som chodil okolo kráľovskej sédrie, a vždy, keď som zazrel za mrežami trestancov, mi stislo srdce. Teraz som trestancom ja sám a darmo stískam srdce spoluväzňovi. Si definitívne mŕtvy.

DIABLOV HLAS. Krčméry, môžete sa vrátiť do svojej cely. Choďte spať.

(Tma.)

(Prvý sen v banskobystrickom väzení)

(Keď sa javisko znova nasvieti, je to osvetlenie snové — tentoraz bude červené. Hlas za scénou ohlási: PRVÝ SEN V BANSKOBYSTRICKOM VÄZENÍ. Vidíme tú istú situáciu ako pred chvíľou.)

DIABOL (zrazu sa nadvihne a ozve). No aj tak by som si to tvoje dýchanie z úst do úst rád zopakoval.

KRČMÉRY (strhne sa zo sna). Čože? Ty nie si ešte mŕtvy, aj keď si už modrý?

DIABOL. Ako môžem byť mŕtvy, keď som nesmrteľný? Akýže modrý, keď som červený?

KRČMÉRY. Hovoríš, akoby si bol sám diabol.

DIABOL. A som aj sám diabol.

KRČMÉRY. Keby si bol naozaj diabol, čo by si robil tu v base? Trčal by si v pekle.

DIABOL. Nebol by som diabol, keby som trčal v pekle. Diabol musí byť na svete. A vždy musí dýchať na chrbát nejakému svätcovi.

KRČMÉRY. Netáraj. Kdeže ja a svätec.

DIABOL. Hovorím to všeobecne. Kedysi som dýchal na chrbát aj Kristovi. Keď bol on na púšti, aj ja som musel byť na púšti. A podobne teraz. Si v base ty — musím tu byť aj ja.

KRČMÉRY. Buď, chlapče, rád, že sa mi podarilo resuscitovať ťa, a prestaň žartovať.

DIABOL. Ale veď nežartujem. Iba sa ti dávam spoznať.

KRČMÉRY. Mne sa čosi stane.

DIABOL. Keď som pri tebe ja, si najlepšie strážený väzeň a nemôže sa ti stať nič.

KRČMÉRY. Chceš povedať, že ty naozaj…?

DIABOL. Prirodzene, že ja naozaj. Ustavične som to ja. Aj v Kuřivodoch som to bol ja. A ako sa ti páčili moje vysúkané rukávy v Ruzyni?

KRČMÉRY. Na tie nezabudnem nikdy. Ani na to, ako si mi mlátil hlavu o múr.

DIABOL. Ale dúfam, že ani na to, ako sme sa stretli v súdnej sieni v Trenčíne.

KRČMŔY. Takže aj vtedy, 24. júna 1954…

DIABOL. Že váhaš. To ja som ťa v ten deň odsúdil iba na štrnásť rokov.

KRČMÉRY. Štrnástim rokom vravíš iba?

DIABOL. Veď si čakal šibenicu! Nie som ja vždy až taký strašný, ako sa to o mne vraví. Už si zabudol, že som ti sprostredkoval stretnutie s Vladom Juklom?

KRČMÉRY. Ty si bol aj ten laborant?

DIABOL. Áno, aj.

KRČMÉRY. Takže nielenže si mi sprostredkoval to stretnutie, ale aj si ma nabonzoval?

DIABOL. Áno, aj.

KRČMÉRY. Potom si naozaj diabol.

DIABOL. Áno, aj.

KRČMÉRY. To je hrôza.

DIABOL. Ale nikdy to nie je nuda. Len si spomeň! Kto sa ti postaral o zlepšenú stravu v Ruzyni, aj keď ty, nevďačník, si odmietal odpovedať na moje otázky?

KRČMÉRY. Čo si tým sledoval?

DIABOL. Čo nejde pozlotky, pôjde podobrotky. Môj diabolský vynález. Metóda biča a cukru. Používate ju aj vy, ľudia. A licenciu na to som vám poskytol bezplatne.

KRČMÉRY. A možno si len dobrý herec. Ježiša pokúšal diabol, aby on premenil kamene na chlieb, a mne si ty sám prilepšoval stravu? To si protirečí.

DIABOL. Keď je protirečivý váš svet, prečo by si nemohlo protirečiť aj to, čo robím ja? Veď ja sa vášmu svetu iba prispôsobujem.

KRČMÉRY. Ja sa mu neprispôsobujem.

DIABOL. Lebo chceš byť niečo extra. Vždy rovnaký! Nadčasový! Nekompromisný! Lenže kto ešte okrem teba má na čosi také nervy? Báť sa je ľudské. Robiť kompromisy je ľudské. Prispôsobovať sa je ľudské. A nielen ľudské, ale aj zvieracie. Zelená žaba sa prispôsobuje tráve, hnedá piesku.

KRČMÉRY. Žaba sa prispôsobuje prírode.

DIABOL. A ja sa zas prispôsobujem spoločnosti. Mením sa tak, ako sa menia vaše dejiny. Ešte včera, keď žil Stalin, boli vítané aj moje najkrutejšie nápady — a dnes? Keby som sa rýchlo nezmenil, pomaly, aby som sa bál, že aj mňa vyhodia z pekla tak ako Stalina z mauzólea. Počul si, že Chruščov označil Stalina za zločinca? Označil ho tak vo februári 1956, a zrazu nastal odmäk. Óttepeľ, ako hovoria Rusi. Ako spod zeme sa zrazu vynorili antistalinisti. A vyšetrovatelia, čo predtým vyšetrovali, len tak zuby lietali, sa zrazu začali kajať. Nuž sa nečuduj, že aj ja sa kajám!

KRČMÉRY. Ako sa kajáš?

DIABOL. Napríklad aj tak, že som sa ti v rámci pokánia práve priznal, kto som. A Kremeľ sa kajá prepúšťaním politických väzňov. Prepúšťajú ich síce len potichu, ale prepúšťajú. A nielen tých svojich sibírskych. Tiché prepúšťanie nastalo aj v Stalinových kolóniách. Aj v Čechách. Aj na Slovensku.

KRČMÉRY. Takže to preto tu, v banskobystrickej sédrii, zrazu stretávam už len samých kriminálnikov.

DIABOL. A prečo ty, kresťan, pohŕdaš kriminálnikmi? Nepáči sa ti azda ten zurvalec Jano, čo si holými rukami dokázal polámať putá? Alebo ten Maďar, ktorého volajú „ady hugyi köves ember“, „človek s mozgovými močovými kameňmi“ — a inak aj Konská hlava? Je to väčší žiarlivec než Othelo. Len čo vyjde z väzenia, chystá sa…

KRČMÉRY. Nepohŕdam nimi. A ak to, že budem sedieť v base iba s nimi, bude daň za to, že svet vonku sa zlepšuje…

DIABOL. Lenže ani to už nepotrvá dlho.

KRČMÉRY. Prečo nie?

DIABOL. Spýtaj sa Konskej hlavy — vždy sa vie dostať k maďarským novinám. (Vytiahne noviny a číta z nich.) Isten, áldd meg a magyart Jó kedvvel, bőséggel, Nyújts feléje védő kart, Ha küzd ellenséggel… Pochopil si? Maďari sa vzbúrili proti Moskve. A Chruščov urobil to isté, čo by urobil Stalin. Poslal na Maďarov tanky. Je po odmäku, Silvo. Vonku zas prituhuje moskovský mráz. Len sa neboj! Prídu sem noví politickí, s ktorými sa ešte nastretávaš aj namodlíš až-až! I ja sa prispôsobím, zas budem iný, zas možno budem taký, aký som býval.

KRČMÉRY. Taký modrý, ako si bol pred chvíľou?

DIABOL. Modrý aj bodrý. (Dá Krčmérymu buchnát.)

KRČMÉRY. Au! Moje rebro! Už verím, že si to naozaj ty.

DIABLOV HLAS. Vy ste ešte nešli spať, Krčméry? A predsa len sa vám ho podarilo oživiť?

DIABOL. Pśśśt! Ide dozorca. Resuscituj ma! A hoci som nesmrteľný, tvár sa, že ma nemôžeš vzkriesiť. (Znova leží nehybne.)

KRČMÉRY (resuscituje ho a odpovedá dozorcovi, ktorého nevidíme). Nie. Naozaj je s ním amen. Naozaj je už modrý.

DIABLOV HLAS.. Tak teraz, Krčméry, aj vy naozaj už choďte spať .

(Tma.)

(Druhý sen v banskobystrickom väzení)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: DRUHÝ SEN V BANSKOBYSTRICKOM VÄZENÍ. Snové osvetlenie je tentoraz zelené.)

KRČMÉRY (znova sa strhne zo sna). Ach, to bol hrozný sen! Ten diabol, čo ma v ňom navštívil, našťastie už zmizol. No ktovie, kam sa podel? Predsa len asi do pekla, kam inam. Kde však je to peklo? Nenosí náhodou každý z nás to svoje peklo v sebe? A ak hej, nehrozí každému — a teda aj mne — že diabol vyjde raz aj zo mňa, práve, keď to budem najmenej čakať?

MATKIN HLAS. Neboj sa, Silvuško, tebe sa to nestane!

KRČMÉRY (díva sa do prázdna). Mama! To si ty? Kde sa tu berieš?

MATKIN HLAS. Aj teraz je to znova tvoj sen — a teraz sa ti snívam ja.

KRČMÉRY. Znova sen? No aj keď je to len sen, musím ti povedať, mama, že si bola obdivuhodná, keď ste sa s tatkom prechádzali popod okná Justičáku— a ty si sa so mnou zhovárala tak, že si iba naznačovala ústami alebo ukazovala prstami. Tak, aby som to pochopil iba ja a aby nikto nepovolaný nič nepostrehol.

MATKIN HLAS. To bolo ľahké, Silvuško! To sa hravo naučí každá matka, ktorej zavrú syna.

KRČMÉRY. Možno hravo, možno. Ale predsa len som sa musel usmiať, že sa na staré kolená zaúčaš do kriminálnych trikov. No hneď vzápätí mi bolo do plaču, keď som si uvedomil, že sa pre mňa ideš utrápiť.

MATKIN HLAS. Neboj sa, Silvuško, neutrápim sa.

KRČMÉRY. Ba utrápiš, mama! Kam sa podeli tvoje krásne vlasy?

MATKIN HLAS: Kam by sa podeli? Mám ich stále rovnaké.

KRČMÉRY. Ba nie, nemáš. Dobre som si to všimol aj vtedy z Justičáku, spoza mreží. Veď od toho trápenia si už za ten prvý rok, čo som bol vo vyšetrovacej väzbe, ošedivela, mama. A čo potom teraz? Aká sivá už musíš byť, keď sedím … už sedem rokov? Mama, ty sa nesmiešutrápiť!

MATKIN HLAS: Neboj sa, neutrápim sa, Silvuško! To sa ti iba sníva.

KRČMÉRY. Nesníva, mama. Zošedivala si.

MATKIN HLAS. Tak dobre, nesníva. No ani tak som nezošedivela! To iba tu, v tom tvojom väzení, je také sivé svetlo. Pomodli sa, a vlasy mi znova stmavnú. Pomodli sa tak, ako si sa modlil, keď si bol môj malý chlapček a potom už spi!

KRČMÉRY. Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, opatruj ju vo dne v noci abuď mi vždy na pomoci… Mama, odpusť! Ja nemôžem inak… Aj keby som sa tak rád polepšil…

(Tma.)

(V Krčméryho ordinácii v Podunajských Biskupiciach)

(Keď sa javisko nasvieti, hlas za scénou ohlási: V KRČMÉRYHO ORDINÁCII V PODUNAJSKÝCH BISKUPICIACH. Za zadnou stenou pokračuje tieňohra.)

KRČMÉRYHO HLAS. Vravíte, že ste pôsobili v štátnej službe. A nepôsobili ste istý čas aj v Prahe?

DIABLOV HLAS. Áno, istý čas aj v Prahe.

KRČMÉRYHO HLAS. A v Bratislave, v Košiciach, v Hornom Slavkove?

DIABLOV HLAS. Všade.

KRČMÉRYHO HLAS (zasmeje sa). Ja takisto. (Zvážnie.) Už viem, prečo mi bol váš hlas taký povedomý. Pôsobili ste v štátnej službe. To znamená — v Štátnej bezpečnosti.

DIABLOV HLAS. Nebudem tajiť, keď ste to uhádli. Áno, tam som začínal.

KRČMÉRYHO HLAS. Viete, na čo si zrazu ešte spomínam? Nielen na váš hlas. Aj na vaše vysúkané rukávy.

DIABLOV HLAS. Mával som ich niekedy vysúkané, to je pravda. Ale kedy myslíte? Nemal som ich vysúkané vždy.

KRČMÉRYHO HLAS. Vždy nie. Iba vtedy, keď ste mi tĺkli hlavu o stenu.

DIABLOV HLAS. Takže vy… A ja… Ale to je potom naozaj… Ak som sa vás niekedy dotkol, mrzí ma to… Ak ma za to nenávidíte…

KRČMÉRYHO HLAS. To vám nehrozí. Keby som mal v sebe nenávisť, dávno by ma už zožrala znútra. Radšej sa modlím. Viete Otčenáš?

DIABLOV HLAS. Mal by som ho ešte vedieť.

KRČMÉRYHO HLAS. Tak potom viete aj to, že v Otčenáši sa modlíme „a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“

(Tma.)

(V tábore Příbram Bitýz)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD APRÍLA 1958 DO NOVEMBRA 1958 — V TÁBORE PŘÍBRAM BITÝZ .)

KRČMÉRY (prichádza). Kam ma to previezli z Bystrice? Kde som to?

DIABOL. Copak sis nevšim ten nápis nad vstupní branou? Prací ke svobodě. Komoušum nevadí, že to vymyslil Hitler. Arbeit macht frei. Vítej, doktůrku, v táboře Příbram Bitýz! Zde spoznáš levej koncentrák.

KRĆMÉRY. Prečo nie pravý?

DIABOL. Protože náš vzor je Sovětský svaz. Také my už máme souostroví GULAG. Takovejch vzájemně propojenejch táborů je už i u nás nejmíň patnáct. V každém z nich chcípá tisícpětset až tři tísíce muklů. Mukl je zkratka muže určeného k likvidaci. Jak se to řekne slovensky?

KRČMÉRY. Neviem. Muž určený na likvidáciu? To by bol potom munal.

DIABOL. Munal? To zní blbě. Zůstaneme u mukla. Copak to máš za hezkou knížku?

KRČMÉRY. To je učebnica čínštiny.

DIABOL. Řekni mi něco čínsky!

KRČMÉRY (povie niekoľko slov po čínsky).

DIABOL. Cos to řek?

KRČMÉRY. Vy máte v rukách moc, my máme pravdu.

DIABOL. Nekecej! Kdo má moc, ten se chce zmocnít i pravdy. A kdes tu učebnici ukrad?

KRČMÉRY. Venoval mi ju v banskobystrickej väznici jeden nový spoluväzeň. Profesor orientálnych jazykov.

DIABOL. Maďaři dostali za vyučenou od Kremlu a v kriminálech začalo zase přibejvat vzdělanejch muklů? To se snad Stalin probouzí nebo co. A kolik těch čínskejch znaků ses už naučil?

KRČMÉRY. Osemsto.

DIABOL. Osumset?! I kdyby ses po druhé narodíl jako Číňan, to ti už bude stačit. Tu učebnici zahoď! To by tak ještě scházelo, abys nám tady, na bitýzské ošetřovně, zaváděl tu cáknutou čínskou medicinu.

KRČMÉRY. Nechcem ísť na ošetrovňu.

DIABOL. A kampak jinam?

KRČMÉRY. Chcel by som fárať.

DIABOL. A proč, sakra? Jinej by dal deset táců za to, aby si moh válet koule na vězeňské ošetřovně, a ty? Dobrá. Tady máš stavbařskou přílbu, Krčméry… (Nasadí mu na hlavuprilbu.) … a je z tebe stavební dělník. Zrovna děláme demontáž lešení. Začneš nahoře? Nebo dole?

KRČMÉRY. No, pre začiatok…

DIABOL. Dobrá, ty zůstaň tady — a nahoru vylezu já — (Diabol zmizne a vzápätí sa ozve kovový hrmot.)

KRČMÉRY (uskočí). Au!

DIABLOV HLAS (smeje sa za scénou). Chachacha!

KRČMÉRY (pozrie sa nahor). Čo malo toto znamenať?

DIABOL (objaví sa) Že na kriminál nevyzraješ nikdy, zato kriminál na tebe vždycky.

KRČMÉRY. Takže to bolo náročky?

DIABOL. Takže „to bolo náročky“. A ty zase pudeš schválně tam, kde tě nejvíc potřebujeme. Na ošetřovnu v Horním Slavkově!

(Tma.)

(V tábore Prokop pri Slavkove nad Ohří)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD NOVEMBRA 1958 DO NOVEMBRA 1959 — V TÁBORE PROKOP PRI SLAVKOVE NAD OHŘÍ.

KRČMÉRY (prichádza). Ako sa volá tento tábor?

DIABOL. Tábor Prokop v Slavkove nad Ohří. Vitaj medzi živými.

KRČMÉRY. Bol som medzi živými aj v tábore Bitýz.

DIABOL. Tí, ktorých máš na mysli, sú možno už mŕtvi.

KRČMÉRY. Ako si na to prišiel?

DIABOL. Predbehla ťa sem správa, že hneď po tvojom odchode sa celý tábor Bitýz prepadol — až do hĺbky sto metrov. S dozorcami aj muklami. Väčšinu z nich sa nepodarilo vytiahnuť ani identifikovať. Mal si diabolské šťastie.

KRČMÉRY. Ak sa naozaj stalo to, čo hovoríš, nezachránil mi život diabol, ale Pánboh.

DIABOL. No prečo ho potom nezachránil aj tým ostatným?

KRČMÉRY. Lebo nám všetkým ústami svätého Jána odkázal: „Mám moc dávať život, a mám moc zasa si ho vziať.“ Koľko je tu v Slavkove väzňov?

DIABOL. Osemsto, aj viac.

KRČMÉRY. A každý je taký potetovaný ako ty?

DIABOL. Každý. Niekto si dá vytetovať obrázok bez slov. A iným — ako napríklad mne — stačí len heslo. Chceš si ho prečítať?

KRČMÉRY. Podľa toho, kam si si ho dal vytetovať.

DIABOL. Neboj sa, iba na krk.

KRČMÉRY (číta). „Tu podrezať.“

DIABOL. Čítaj ďalej. Mám to tam aj po francúzsky.

KRČMÉRY (číta). „Ici couper.“

DIABOL. A môžeš si prečítať aj moje viečka. (Zatvorí oči.)

KRČMÉRY (číta pravé viečko). „Nerušiť!“ (Číta ľavé.) „Spím.“

DIABOL. Keby ťa to zaujímalo, mám vytetované aj heslo: „Vstúpte do rodnej strany!“ Ale to mám… (Obracia sa ku Krčmérymu chrbtom a sťahuje si nohavice.)

KRČMÉRY. Nie, to ma až tak nezaujíma.

DIABOL. No mohlo by ťa zaujímať, čo mám na predlaktí.

KRČMÉRY (číta). „Strach a šťastie v láske som nikdy nemal.“ Možno si to len myslíš, a zabúdaš, že Boh ponúka rovnaké šťastie v láske každému človeku.

DIABOL. Na to si ako prišiel?

KRČMÉRY. Prišiel na to už ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj v rozprávke o tajomnej vetvičke, ktorá je zakopaná v zemi a je na nej napísaný návod, ako by sme mohli byť všetci rovnako šťastní. Dlho ľudia tú vetvičku hľadali, kým sa im ju podarilo s námahou vykopať, aby si z nej mohli prečítať ten návod.

DIABOL. Čo bolo na nej napísané?

KRČMÉRY. Milujte sa navzájom.

DIABOL. Ojoj, kde sme ešte od toho! Bol by si hádam vo väzení, keby ťa všetci milovali?

KRČMÉRY. Veď aj ja sa to ešte iba učím — milovať všetkých.

DIABOL. A darí sa ti to?

KRČMÉRY. Darí, aj keď nie vždy. Som hriešny ako ktokoľvek iný. A tu vo väzení nestretnem vždy kňaza, ktorému by som sa vyspovedal. Nuž hľadám aspoň… Bol by si ochotný stať sa mojím duchovným poradcom?

DIABOL. Veľmi rád.

KRČMÉRY. A za čo vlastne sedíš?

DIABOL. Naozaj to chceš vedieť? (Nakloní sa ku Krčmérymu a čosi mu rozpráva šeptom.)

KRČMÉRY (s nemým úžasom počúva).

DIABOl. Čo by si urobil ty na mojom mieste?

KRĆMERY. Urobil by som… asi to isté, čo si urobil ty. (Objímu sa.) Ale vieš, že môžeš na svoje tetovane doplatiť? Začne sa ti tu hnisavý proces a na pokožke sa ti vytvorí flegmóna. Tí, čo si dávajú tetovať oči, môžu prísť o zrak. A niektorí z potetovaných dokonca aj o život.

DIABOL. Mukli sú hazardéri. Aj ja viem tetovať! A vytetujem každému muklovi také heslo, aké si zažiada. Hoci viem, že ty ma za to odsudzuješ.

KRČMÉRY. Ako lekár áno. Ale neboj sa. Boh aj to tetovanie príjme ako spoveď. Napokon — veď vlastne aj ja mám tetovanie.

HEEC. Kde ho máš?

KRČMÉRY. V pamäti. Mám tam vytetované celé Evanjelium svätého Jána. A dokonca aj po rusky.

DIABOL. Prečo aj po rusky?

KRČMÉRY. Musíme byť pripravení, lebo raz príde čas, keď aj oni sa budú od nás znova učiť Božie slovo. (Zacituje pár viet v ruštine.) ??? ??? ???????? ??? ???, ??? ????? ???? ?????? ????????????, ???? ?????? ???????? ? ????, ?? ?????, ?? ???? ????? ??????. ??? ?? ?????? ??? ???? ?????? ? ???, ????? ?????? ???, ?? ????? ??? ?????? ??? ???? ????….

(Tma.)

(V Ústrednom tábore Vykmakov)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: NOVEMBER 1959 — JANUÁR 1962 — ÚSTREDNÝ TÁBOR VYKMAKOV.)

KRČMÉRY(je na javisku sám, počúva vyhlásenie amnestie).

HLAS ROZHLASOVÉHO HLÁSATEĽA (dolieha ku Krčmérymu zo vzdialeného amplióna). Rozhodnutí presidenta a vlády Republiky československé ze dne 9. května 1960 o amnestii (č. 54/1960 Sb.) Patnácté výročí osvobození naší republiky Sovětskou armádou je hrdou přehlídkou bojů a vítězství při budování nové, socialistické společnosti. Pod vedením Komunistické strany Československa dělníci, rolníci a pracující inteligence svou obětavou prací uskutečnili hluboké hospodářské, třídní a sociální přeměny v naší vlasti. Vítězství socialismu v naší zemi se stalo radostnou skutečností. Naše republika je silná jako nikdy dříve. Politické uvědomění naší dělnické třídy a pracujícího lidu nebývale vzrostlo. Vzrostla moc a hospodářská síla naší země. Mezinárodní postavení Československa je pevné jako nikdy předtím. Tato neotřesitelná síla a pevnost našeho socialistického zřízení — jakož i jeho humanismus, veliká důvěra, kterou má Komunistická strana Československa a socialistický stát mezi pracujícími — umožňují, aby osobám, které se dopustily v minulosti závažných trestných činů směřujících proti politickým a hospodářským základům naší republiky, byla dána příležitost odčinit svou vinu před lidem poctivou prací. President republiky a vlády republiky učinili proto toto rozhodnutí : Rozhodnutí presidenta republiky Užívaje práva, daného mi ústavou, udílím tuto amnestii … :

ZVUK (morseovka, vyklopkávaná na stenu).

KRČMÉRY (odpovedá na klopkanie klopkaním).

KAUZÁLOV HLAS (spoza steny). Najväčšou radosťou, čo mi dožičil Boh tu vo väzení, bola príležitosť pracovať na ošetrovni spolu s vami, doktor Krčméry.

KRČMÉRY. Ale neraz som vám šiel aj na nervy, doktor Kauzál. Raz ste mi dokonca vynadali do sopliakov.

KAUZÁLOV HLAS. Viem, pamätám sa. Aj ste sopliak — veď ste o osemnásť rokov mladší.A oponovali ste mi, to nemám rád! Bolo to pri tej röntgenovej snímke žlčníka, na ktorú ste mali iný názor než ja. Ale prezradím vám teraz, keď sa lúčime — to ja som sa vtedy mýlil a vy ste mali pravdu. Pekne ste ma vyškolili. Bude z vás raz vynikajúci röntgenológ, doktor Krčméry.

KRČMÉRY. To pre mňa bola škola, že som mohol asistovať takému chirurgovi, ako ste vy. A tie vaše protištátne vtipy! Rádio Jerevan dostane otázku: „Kedy bude dobre?“ Rádio Jerevan odpovedá: „Už bolo.“

OBAJA (zasmejú sa).

KAUZÁLOV HLAS. A spomínate si na tento? Chodí dedko po nemocnici, od jedného oddelenia k druhému a vypytuje sa: „Prosím vás, kde nájdem očno-ušné oddelenie?“ „Také oddelenie tu nemáme, dedko,“ vravia mu. „Buď vám ukážeme, kde je očné, alebo, kde je ušné. Vyberte si.“ „Ale keď je potrebujem očno-ušné!“ trvá na svojom dedko. „A prečo očno-ušné?“ pýtajú sa ho. „Lebo ja mám chorobu, čo sa dá liečiť len na očno-ušnom.“ „A to je aká?“ „Iné počujem, a iné vidím.“

OBAJA (zasmejú sa).

KRČMÉRY. Ale dobrý bol aj tento. Pýta sa synček otca: „Aký je rozdiel medzi Verejnou bezpečnosťou a Štátnou bezpečnosťou?“ A otec synčekovi vysvetľuje: „Verejná bezpečnosť má čin a hľadá páchateľa. Štátna bezpečnosť má páchateľa a hľadá čin.“

OBAJA (zasmejú sa).

KRČMÉRY. Na každom z tých vašich vtipov som sa som musel smiať aj päť minút.

KAUZÁLOV HLAS. Aj sudca sa na nich smial, keď mi za ne naparil päť rokov. (Zasmeje sa a hneď zase zvážnie.) Ale som už starý a chorý. Taký človek ako ja má ustavične na mysli otázku: „Vyjdem odtiaľto živý? Dožijem sa toho vôbec, aj keby mi trest znížili? A vonku mám manželku, deti. Keď si na nich spomeniem, je mi na zúfanie. Nezazlievate mi, že som sa rozhodol prijať amnestiu?

KRČMÉRY. Nezazlievam vám to. Nikomu to nezazlievam, aj keď tu, v Ústrednom tábore Vykmakov, ostanem po nej tuším iba ja sám. Ale tak mi treba, keď som už raz taký blázon, že idem ustavične proti prúdu. Ja amnestiu neprijmem.

KAUZÁLOV HLAS. Vy nie ste blázon, doktor Krčméry. Vy iba vyzeráte ako blázon, lebo ste jediný normálny človek v tomto bláznivom svete — a ja dobre viem, že keď odtiaľto vyjdem, vyjdem len z menšej klietky do väčšej. Zbohom. A nechal som vám na ošetrovni na pamiatku zošitok. Zapísal som doň niečo pre vás. Len dajte pozor, nech vám ho nenájdu bachari

KRČMÉRY. Čo ste doň pre mňa zapísali, doktor Kauzál? Svoje vtipy?

KAUZÁLOV HLAS. Nie, doktor Krčméry! Možno je to trúfalé, ale zapísal som doň pre vás zopár svojich modlitieb.

(Tma.)

(Nový spoluväzeň)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: NOVÝ SPOLUVÄZEŇ.)

DIABOL (vojde a podáva Krčmérymu ruku). Ahoj. Som tvoj nový spoluväzeň. Jano.

KRČMÉRY (podáva ruku Diabovi). Silvo.

DIABOL. Viem, za čo sedíš. Aj to, že si odmietol amnestiu.

KRČMÉRY. A ty si ju odmietol tiež?

DIABOL. Ja? Ja som ju nedostal.

KRČMÉRY. Čo také hrozné si spáchal, že ti ju nedali?

DIABOL. Bol som aj ja jeden z nich… Kolega… Referent.

KRČMÉRY. Preto ťa hádam nezavreli.

DIABOL. Nie. Preto nie. Bol som dobrý kolega referent. Veril som strane, veril som myšlienke, chcel som vybudovať nový, lepší svet.

KRČMÉRY. Veriť dobrej myšlienke ešte nie je zločin.

DIABOL. Myslíš? A čo ak sa dobrá myšlienka ukáže neskôr ako zlá?

KRČMÉRY. Ak ti dala do rúk moc, aby si robil dobré skutky, Boh ti ten omyl odpustí.

DIABOL. Boh! Ale nie nadriadení. Pôsobil som na krajskej správe. A my, krajskí, sme držali spolu. Nehovorím, že sme boli anjeli. Ale naozaj sme robili aj dobré skutky. Ani to ináč nešlo. Malé slovenské mesto — poznáš to isto — skoro každý ti je rodina. Viacerým sme pomohli.

KRČMÉRY. Pomáhať ľuďom — to je vždy dobrý skutok. A Boh dobré skutky odmeňuje. Aj keď ich robíš bez nároku na odmenu, nikdy to nie je zadarmo.

DIABOL. To vieš, že nikdy. Zadarmo ani farár nekáže. Dali sme si za to vždy zaplatiť a robili sme to šikovne. Ale aj tak to tým na centrále začalo byt podozrivé. A tak raz prišiel jeden vysoký dôstojník z centrály — a prišiel rovno za mnou.

KRČMÉRY. Prečo rovno za tebou?

DIABOL. A ja viem? Mohol prísť za hociktorým iným kolegom referentom — ale vytipoval si práve mňa a vyviedol ma von, na dôverný rozhovor.

KRČMÉRY. Aj vy ste sa báli zhovárať medzi štyrmi stenami?

DIABOL. No a nie? Veď to my sme boli tí, čo najlepšie vedeli, že aj steny majú uši. My sme tie uši tým stenám prišívali. Vyviedol ma ten dôstojník na prechádzku do parku a tam sa mi legitimoval, aby som sa presvedčil, že prichádza naozaj z poverenia najvyšších bezpečnostných a straníckych orgánov. A potom mi povedal — no čo myslíš, čo mi povedal?

KRČMÉRY. To si neviem predstaviť.

DIABOL. A ani sa to predstaviť nedá. Dal mi rozkaz, ktorý som vôbec nechápal. Ale on povedal: „Neskôr ten rozkaz pochopíš. A budeš hrdý na to, že si ho splnil, aj keď si ho nechápal.“

KRČMÉRY. A ty si bol ochotný ho splniť?

DIABOL. No a nie? Veď mi sľúbil za splnenie toho rozkazu povýšenie. Skočil som do pozoru a všetko som prisľúbil. Zlákala ma kariéra a mal som pár kamarátov, kolegov referentov, ktorým som mohol veriť, že mi ho pomôžu splniť.

KRČMÉRY. Nepovedal si mi ešte, aký to bol rozkaz.

DIABOL. Ten z centrály vytiahol z vrecka zoznam a povedal: „Príkaz strany znie, aby títo ľudia boli ešte dnes v tichosti pozatýkaní. Splň rozkaz, súdruh! Na nič sa nevypytuj a dôveruj strane.“ Keď som si ten zoznam prečítal, až mi vyschlo v hube.

KRČMÉRY. Bol na ňom aj niekto z tvojej rodiny?

DIABOL. Keby z rodiny. Boli na ňom všetci moji nadriadení. No cúvnuť sa už nedalo. A tak už o chvíľu som odvysielal z domáceho rozhlasu, že prebehne kontrola zbraní. To som mal na starosti ja, takže sa nikto tomu nečudoval. Hneď potom šli moji ľudia, — kolegovia referenti, — z dverí do dverí a odoberali pištole aj samopaly. Za nimi šli ďalší moji ľudia, — kolegovia referenti, — nasadzovali odzbrojeným putá a hnali ich do pivnice.

KRČMÉRY. Do takej pivnice, kde…

DIABOL. No a nie? Predtým tam mučili iných — a teraz tam boli oni sami. Všetci — od náčelníka až po vrátnika. A ja som pyšne mohol hlásiť súdruhovi z centrály: „Splnilsom príkaz strany. Pozatýkaní sú všetci, čo boli na zozname.“ A tipni si čo mi na to povedal on?

KRČMÉRY. „Nastav hruď!“ A pripol ti na ňu medailu.

DIABOL. Tipoval si zle. On povedal: „Nastav ruky!“ A ani som sa nenazdal a mal som aj ja na rukách putá a bol som aj ja v pivnici spolu s tými, čo som ich dal pozatýkať. Kurva, to bola hanba. Keby si vedel, ako škodoradostne sa všetci smiali — aj keď ináč nikomu z nich nebolo do smiechu. A potom ma zmlátiili. A čo ma ešte len od nich čaká, keď sa s nimi stretnem, až vyjdem z basy. Silvo, ja sa bojím ísť na slobodu. Vlastne som rád, že sa na mňa nevzťahovala amnestia. Moja situácia je beznádejná.

KRČMÉRY. Ak veríš v Boha, nikdy ťa nemôže opustiť nádej.

DIABOL. Ale ak veríš strane, tak ťa tá nádej opustí.

KRČMÉŔY. Každý má príležitosť nahradiť nepravú vieru pravou, a nádej, čo ho opustila, sa potom k nemu vráti.

DIABOL. Ako ma o tom presvedčíš?

KRČMÉRY. Aj ja ti porozprávam jeden príbeh. Príbeh z Biblie. Zo Skutkov apoštolov. (Rozpráva príbeh zo Skutkov apoštolov.) Keď chytili apoštola Pavla a jeho spolubrata Sílasa, predviedli ich pred sudcov a povedali: „Títo ľudia poburujú naše mesto. Sú to Židia a hlásajú obyčaje, ktoré my, Rimania, nesmieme ani prijať, ani zachovávať. Aj dav sa obrátil proti nim a sudcovia im postŕhali šaty a prikázali ich palicovať. Uštedrili im veľa rán, uvrhli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich spoľahlivo strážil. Keď žalárnik dostal tento rozkaz, vrhol ich do vnútorného žalára a nohy im zovrel do klady. Okolo polnoci sa Pavol a Sílas modlili, spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. Vtom nastalo také silné zemetrasenie, že sa otriasali základy žalára. Všetky dvere sa odrazu otvorili a všetkým sa uvoľnili putá. Keď sa žalárnik prebudil, videl dvere väzenia pootvárané, vytasil meč a chcel sa zabiť, lebo si myslel, že väzni ušli.

DIABOL. No a nie? To dá rozum, že ušli.

KRČMÉRY. Lenže oni neušli a Pavol skríkol mocným hlasom: „Neubližuj si, veď sme všetci tu!“ Žalárnik si vypýtal svetlo, vbehol dnu a celý rozochvený padol pred Pavlom a Sílasom. Potom ich vyviedol von z väzenia a povedal: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ A oni mu odpovedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ A ohlasovali Pánovo slovo jemu i všetkým, čo boli v jeho dome. Ešte v tú nočnú hodinu sa ich ujal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uveril v Boha.

DIABOL. Tvoja príhoda bola krajšia než moja. Ale aj moja sa možno vyrovná tej tvojej, keď ju dorozprávam.

KRČMÉRY. Ty si ju ešte nedorozprával?

DIABOL. Nie, nedorozprával.

KRČMÉRY. Tak ju dorozprávaj.

DIABOL. Silvo, poviem ti pravdu — som na teba nastrčený. A budem musieť hlásiť, čo som o tebe zistil.

KRČMÉRY. Tak to urob.

DIABOL. Neurobím to. Lenže keď to neurobím ja, urobíš to ty.

KRČMÉRY. Ani ja to neurobím.

ZVUK (zahrmí).

DIABOL. Zemetrasenie!

KRČMÉRY. Neboj sa. To bol iba jeden hrom.

DIABOL. Silvo, prosím ťa, urob aspoň čosi pre mňa, nech mám aspoň nejaké výsledky.

KRČMÉRY. Čo by to malo byť?

DIABOL. Ja ti sľubujem, že prijmem tvoju vieru — a ty, keď si neprijal amnestiu… Prijmi, prosím ťa, aspoň povolenie na jednu vychádzku. (Podáva Krčmérymu ruku.)

KRČMÉRY (prijme podávanú ruku).

DIABOL. A ozaj. Vieš, že Kauzál po prepustení z väzenia domov neprišiel?

KRČMÉRY. Nie? A prečo?

DIABOL. Odpadol cestou na ulici a už viac nevstal. Puklo mu srdce. Niektorí ľudia, čo ho obchádzali, ešte doňho kopali — mysleli, že je ožratý ako sviňa…

(Tma.)

(Znova v tábore Prokop)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD JANUÁRA 1962 DO 21. OKTÓBRA 1964 — ZNOVA V TÁBORE PROKOP PRI SLAVKOVE NAD OHŘÍ.)

ZVUK (úryvok z černošskej skladby Missa Luba, časť Kyrie. Hudbu preruší výstrel).

DIABOL (s puškou). Stoj, lebo strelím ešte raz, a už to nebude len výstraha!

KRČMÉRY. Upokojte sa! To som ja.

DIABOL. Kto ja?

KRČMÉRY. Väzeň Krčméry. Vraciam sa z povolenej vychádzky.

DIABOL. Kde si bol?

KRČMÉRY. Navštíviť priateľa, čo býva tu v Slavkove.

DIABOL. Ako sa volá?

KRČMÉRY. Jozef Černý.

DIABOL. Čo si tam uňho robil?

KRČMÉRY. Nič. Počúvali sme spolu hudbu.

DIABOL. Aha! Pustili ste si gramofón, aby nikto nemohol odpočúvať váš protištátny rozhovor.

KRČMÉRY. Vôbec sme sa nezhovárali. Počúvali sme černošská omšu Missa Luba. Bola taká nádherná, že sme celý večer iba sedeli a počúvali sme ju bez jediného slova.

DIABOL. Taká bola nádherná, že si pri nej zabudol, kedy sa máš vrátiť do tábora a hrozilo, že ja ťa bez jediného slova zastrelím. Prečo sa vraciaš tak neskoro?

KRČMÉRY. Bola fujavica a keď som si skracoval cestu cez pole, zablúdil som.

ZVUK (vežové hodiny odbíjajú polnoc).

DIABOL. Máš šťastie. Až teraz je polnoc. Chystá sa vraj ďalšia amnestia. Ale keby si sa vrátil o minútu neskôr, živý by si sa tej amnestie nedočkal.

KRČMÉRY. Ničím som sa neprevinil. Na nijakú amnestiu nečakám.

(Tma.)

(Podmienečné prepustenie)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: 21. OKTÓBRA 1964 — PREPUSTENIE NA SLOBODU S PODMIENKOU NA DVA ROKY.)

KRČMÉRY. Prečo otvárate toto súdne konanie, keď som o podmienečné prepustenie nežiadal?

DIABOL (v sudcovskom talári). Právo vznést takovou žádost měla i vaše rodina.

KRČMÉRY. Neviem o tom, že by ho moja rodina využila.

DIABOL. Nemuseli vám to říct.

KRČMÉRY. Ak to náhodou urobili bez môjho vedomia, nesúhlasím s tým. Mám pripravené aj písomné odôvodnenie, prečo to odmietam. Rád by som ho prečítal a potom pripojil…

DIABOL. Není nutno. Proč byste to četl? Řekněte to volně.

KRČMÉRY. Trvám na tom, aby som mohol svoje vyjadrenie prečítať.

DIABOL. Proč vám na tom tolik záleží?

KRČMÉRY. Aby sa moje výroky zas neprekrucovali a nevysvetľovali len negatívne.

DIABOL. Tak to přečtěte.

KRČMÉRY (číta z papiera). Predpokladom na splnenie zákonitých kritérií na podmienečné prepustenie z trestu je, že odsúdený sa proti zákonom previnil a jeho zaslúžený trest mal svoj výchovný účinok. No keďže som sa vlastizrady nikdy nedopustil a mne vymeraný trest v dĺžke štrnásť rokov postráda akýkoľvek zákonitý podklad, nemal som možnosť v tomto ohľade sa „napraviť“ a začať viesť „riadny život pracujúceho človeka“, pretože som taký život nikdy viesť neprestal. V tomto zmysle teda premenenie zvyšku trestu na podmienečný musím považovať za pokus stavať celú záležitosť do svetla, akoby moje odsúdenie malo niečo spoločné so zákonmi. Naproti tomu už vyše trinásť rokov, čo som uväznený, márne sa domáham objektívneho prešetrenia obvinenia z vlastizrady. Aj to, že odmietam akékoľvek zmiernenie trestu alebo osobné výhody, je dôkazom, že som sa jej nikdy nedopustil. Prijatie podmienečného prepustenia by sa mohlo vykladať ako moje priznanie a uznanie rozsudku, a preto ho neprijmem. V Hornom Slavkove dňa 21. októbra 1964. Odsúdený Silvester Krčméry. Žiadam, aby toto moje vyjadrenie bolo pripojené k môjmu spisu.

DIABOL. Tak dobrá. Vaší žádosti se vyhovuje. Vaše vyjádření bude připojeno k vašemu spisu. A teď poslouchejte vy mne. Naše socialistická společnost má dávno za sebou prohřešky, jichž se dopustila v období kultu osobnosti. V celé šíři byla obnovena zákonnost — a v rámci obnovené zákonnosti je vám umožněno i toto dnešní soudní řízení. Vy zase máte za sebou už téměř celý trest a odpustíme-li vám těch zbývajících devět měsíců, můžete konečně začít vést řádný život pracujícího člověka.

KRČMÉRY. Nemusím začínať. Vždy som taký život viedol.

DIABOL. Nehrajte si na svatého, odsouzený Krčméry. Nikdo není svatý.

KRČMÉRY. Nehrám sa na svätca. No nikdy som neporušil zákon. Ani Boží ani ľudský.

DIABOL. Boží sem nepleťte. Porušil jste socialistický.

KRČMÉRY. Náboženskú slobodu zaručuje aj socialistická ústava. Takže som nikdy neporušil ani socialistický.

DIABOL. Ne? Ani socialistický? Z toho lze vyvodit, že socialistický zákon respektujete. Pak už pouze tím respektem dokazujete, že jste se přece jen polepšil.

KRČMÉRY. Nechytajte ma za slovo. Opakujem, že prijatie podmienečného prepustenia by ste si mohli vykladať ako moje zmierenie sa s rozsudkom — a ja ten rozsudok pokladám stále za protiprávny, a preto podmienečné prepustenie odmietam.

DIABOL. Máte smůlu, odsouzený Krčméry. Mám před sebou vaše hodnocení. Soud hoobdržel od zdejšího Tábora Prokop. Je vysoce pozitivní a také v tom hodnocení je konstatováno, že jste se polepšil.

KRČMÉRY. A ja opakujem, že to tak nie je.

DIABOL. Mlčte! Vojenský obvodový soud, Karlovy Vary, Pp 121/64. Usnesení. Vojenský obvodový soud Karlovy Vary projednal dne 21. října 1964 ve veřejnémzasedání konaném v Horním Slavkově věc odsouzeného Silvestra Krčméryho, posledně bytem Bratislava, Pilárikova ul. č. 1, t. č. ve výkonu trestu v útvaru NZ MV Horní Slavkov a rozhodl takto. Soud má za to, že odsouzený se chová řádně, dobře pracuje, je ukázněný, projevil polepšení a proto je možné rozhodnout, že se podmíněně propouští. Horní Slavkov,21. října 1964. Předseda senátu: Podplukovník justice L. S. JUDr. Josef Příhoda v. r.

KRČMÉRY. Využívam svoje právo a podávam proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

DIABOL. Vaši stížnost bereme v potaz. Z důvodu bezdůvodnosti vaší stížnosti je vaše stížnost zamítnuta.

KRČMÉRY. A já zase za bezdôvodné pokladám vaše zamietnutie. Moja sťažnosť bola odôvodnená, a preto proti jej zamietnutiu podávam ďalšiu sťažnosť.

DIABOL. Vaši stížnost proti zamítnutí vaší stížnosti bereme v potaz. Jelikož však stížnost proti zamítnutí stížnosti už nemá odkladný účinek — a jelikož se nic nezměnilo na konstatování, že jste polepšen, jste s okamžitou platností podmíněně propuštěn z vazby.

KRČMÉRY. Ale ja nie som polepšený!

DIABOL. Causa finita. Soudní řízení je u konce.

(Tma.)

(Ešte by nám tu postavil kostol)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: 21. OKTÓBRA 1964. MUSELI KRČMÉRYHO NÁSILÍM VYHODIŤ Z VAZENIA.)

KRČMÉRY (s kufrom). Keďže som nič zlé neurobil, nemohol som sa ani polepšiť. Tak ako som neprijal nijakú amnestiu, lebo jej prijatie by bolo priznaním viny, odmietol som aj predčasné prepustenie z väzenia odôvodnené tým, že som sa polepšil. Podal som proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť a potom aj sťažnosť proti zamietnutiu sťažnosti. Dovtedy, kým ju riadne nepreskúmajú, mám právo ostať vo väzení.

DIABOL (ako riaditeľ väzenia). Nekomplikujte mi to, prosím vás, a opustite Tábor Prokop ešte dnes.

KRČMÉRY. Tu ide o princíp.

DIABOL. Ak neopustíte tábor dobrovoľne, nasadíme vám putá a ja sám vás vynesiem hoci aj na chrbte von z brány, aj s vaším princípom. No ešte predtým, než to urobím, malá formalita — toto mi tu podpíšte. (Podáva mu papier a pero.)

KRČMÉRY. Čo je to?

DIABOL. Záväzok mlčanlivosti. Budete mlčať o všetkých v štátnom záujme utajovaných skutočnostiach, s ktorými ste sa zoznámili alebo ste sa o nich dozvedeli v priebehu vyšetrovania a vo výkone trestu.

KRČMÉRY. Mám v štátnom záujme utajovať aj to, čo som sa — aj na vlastnej koži — dozvedel o neľudskosti a nezákonnom postupe štátnych vyšetrovacích a väzenských orgánov?

DIABOL. Je to len formalita. Doteraz každý, kto opúšťal naše zariadenie, to musel podpísať, a každý to podpísal.

KRČMÉRY. Nepodpíšem to.

DIABOL. Potom vám hrozí, že tu ostanete.

KRČMÉRY. Veď práve o to mi ide. Nechajte si ma tu. Môžem sa vybaľovať?

DIABOL (zreve). Zmiznite, nech vás už nevidím! Von! (Vysacuje ho z javiska aj s kufrom, brána je mimo javiska, obaja opustia javisko.)

KRČMÉRYHO HLAS. Ale moje podmienečné prepustenie je protiprávne!

DIABLOV HLAS. Daj tú nohu preč z brány! No tak! Chceš, aby sme ti ju odsekli až pod kolenom?

KRČMÉRYHO HLAS. Ja nie som polepšený!

DIABLOV HLAS, Preč s tou nohou!

ZVUK. (Buchne brána. Potom búchanie na bránu.)

KRČMÉRYHO HLAS. Ihneď otvorte a pustite ma nazad do väzenia!

DIABOL (vracia sa sám na javisko). Pustiť ťa nazad? To by nám tak chýbalo, ty nepolepšený svätec! (Do hľadiska.) Ešte by nám tu postavil kostol.

(Tma.)