Zlatý fond > Diela > Nepolepšený svätec


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Nepolepšený svätec

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Prvá časť — Pred rozsudkom

(Zatknutie v Kuřivodoch)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: 26. JÚLA 1951 — ZATKNUTIE V KUŘIVODOCH.)

ZVUK (vzdialená hudba, ruská pieseň Kalinka).

KRČMÉRY (stojí uprostred scény, chvíľu počúva, potom zopne ruky a pohrúži sa do modlitby).

ZVUK (melódia Kalinky stíchne).

DIABOL (kričí za scénou). Lekár! Kde je lekár? (Vbehne na scénu.) Tu ste. Poďte rýchlo, rýchlo, umiera nám jeden dôstojník, vracia a má strašné bolesti. Čakáme vás vonku. (Odbehne.)

KRČMÉRY (pohne sa za ním, no zastane, vráti sa, sadá si a obúva si hrubé ponožky a baganče).

DIABOL (vráti sa). Prečo sa šuchcete? Načo tie hrubé ponožky? Prečo tie baganče? Noc je teplá.

KRČMÉRY (s trpkou iróniou, akoby už tušil, čo ho čaká). Do rána sa môže zozimiť.

DIABOL. Kdeže je ešte ráno? Poponáhľajte sa! (Odíde.)

ZVUK (vzdialená hudba, znova sa ozve ruská pieseň Kalinka).

KRČMÉRY (pomaly odíde).

ZVUK (ešte chvíľu znie Kalinka, potom hudbu preruší dupot a Krčméryho hlas).

KRČMÉRYHO HLAS. Pomoc! Pomoc! Po…!

(Tma.)

(V rukách Štátnej bezpečnosti)

(Mihotavé svetlo. Zvuk motora. Hlas za scénou ohlási: V RUKÁCH ŠTÁTNEJ BEZPEČNOSTI. Nasledujúci dialóg prebieha v aute.)

DIABOL (posmešne). Nemajte obavy. Ste v rukách Štátnej bezpečnosti. Aby sme nestrácali čas ani v aute, niečo vám prezradím. Generál Heliodor Píka bol popravený 21. júna 1949. Milada Horáková bola popravená 27. júna 1950. Eduard Tesár — popravený ráno 20. februára 1951 o štvrtej hodine a dvadsiatej piatej minúte. Anton Tunega — popravený ráno 20. februára 1951 o štvrtej hodine a päťdesiatej minúte. Albert Púčik — popravený ráno 20. februára 1951 o piatej hodine a devätnástej minúte. Niektorému z nich sa poďakujte.

KRČMÉRY. Za čo?

DIABOL. Nemôžeme vás obesiť všetkých. Obesíme pre výstrahu vždy len niekoho — a tých ostatných potom iba zatvárame. Tí sa potom môžu tým obeseným poďakovať. Tí obesení im vlastne zachránili život. Máte šťastie. Lekárov potrebujeme živých. Aj vo väzení. Nielen pre väzňov. Aj pre nás referentov. Ale ešte nekričte hop.

KRČMÉRY. To znamená, že ja…

DIABOL. To viete, že áno.

KRČMÉRY. Ako viete, čo som chcel povedať?

DIABOL. So všetkými, čo zatýkame, je to rovnaké. Rovnaké pocity, rovnaké myšlienky.

KRČMÉRY (rozosmeje sa).

DIABOL. Na čom sa smejete?

KRČMÉRY. Všetko viete, a neviete, na čom sa smejem?

DIABOL. Isteže vieme všetko. Len si to chceme niekedy aj overiť.

KRČMÉRY. Smejem sa, lebo som si spomenul na jednu slovenskú ľudovú rozprávku. DIABOL. Na ktorú?

KRČMÉRY. Na tú o Klinkovi, čo staval kostol čertom v pekle.

DIABOL. Keď vám tú rozprávku porozprávame my, ten smiech vás prejde, Krčméry.

(Zvuk motora stíchne. Tma.)

(Vyšetrovacia väzba v Brne)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD 27. JÚLA DO 12. NOVEMBRA 1951VYŠETROVACIA VÄZBA V BRNE.)

KRČMÉRY(stojí na stoličke). Kde som to?

DIABOL (zatiaľ ešte Krčmérymu vyká, prechádza sa okolo neho a pozerá na hodinky). Ste v Brne. Pět. (Tma, svetlo.) Ruce nahoru. Deset. (Tma, svetlo.) Patnáct. (Tma, svetlo.) Třiatřicet.

KRČMÉRY. A dokedy tu budem takto stáť?

DIABOL. To je na vás, né? (Tma, svetlo.) Nahoru ty ruce . Čtyřicet. (Tma, svetlo.)

KRČMÉRY (zosype sa zo stoličky).

DIABOL. Padesát hodin. Pro začátek stačilo. Sedněte si, socho!

KRČMÉRY (sadne si).

DIABOL. Dominus sit in corde tuo et in labiis tuis ut confitearis omnia peccata tua.

KRČMÉRY. Odkiaľ to viete?

DIABOL. Taky sem gdysi ministroval. Pán ať je f tvý hercně a na tvéch retech, abys fšecko úpřímně vodvykládal. (V tejto chvíli sa zmení jeho tón a začne Krčmérymu tykať.) Gómeš to, ministrante? Taky musíš šprechtit. Začni.

KRČMÉRY (mlčí).

DIABOL. Nechceš začít. Začnu já. Ale nejdřív — zpátky na židli!

KRČMÉRY (znova sa postaví na stoličku).

DIABOL. A ruce na strop!

KRČMÉRY (zdvihne ruky a dotýka sa nimi plafóna).

DIABOL. S takovým protistátním živlem sme se tady myslim eště nepotkali. Chvilu seš tady, chvilu tam. Si nedovedeš představit, kolik benzinu sme kvůli tobě vyjeli.

KRČMÉRY. Áno, pôsobil som v laickom apoštoláte a zakladal som krúžky mladých veriacich v rôznych mestách. Ale či je modlitba zločin? Nezaručil slobodu vierovyznania už v roku 1945 Košický vládny program? Bol to vari iba zdrap papiera?

DIABOL. Co ta Jitka?

KRČMÉRY. Aká Jitka? Nijaká Jitka s tým nemá nič spoločné.

DIABOL. Nekecé! A jaks na ňu došel? Chceš vykládat, že sme si ju vyfantazírovali?

KRČMÉRY. To meno Jitka, to je len taká prezývka.

DIABOL. Ajo! (Posmešne.) Pseudonym.

KRČMÉRY. Jitku nechajte na pokoji!

DIABOL. Nebuď posrané, vohlídáme, aby ju nigdo neprudil.

KRČMÉRY. Vy sa chystáte…?

DIABOL. Nechystáme. Jituška už pěkně dřepí v arestu. To nebere rozum, že to byla taková nevinná srandička. Jeli ste konspiracu a říkali si tajnéma ménama.

KRČMÉRY. Hádam tým, že som povedal…

DIABOL. To víš, žes jí přitížil. Jasný, žes jí to fešácky podělal. Těma kecama sju nabonzoval jako jednu figuru té protistátní habaďůry. Morgen vo tom eště dáme řeč. Aji pozítřku. Každé den probereme další méno. Jukl. Mádr. Vacková. Dneska stačí Jitka. Za tu zaslóžíš pochvalu. (Udrie ho a odíde.)

KRČMÉRY (modlí sa). Pane Bože! Odpusti im, lebo nevedia, čo činia. (Ohmatáva sa.) Asi mi zlomil rebro. Našťastie ako lekár si viem bolesť rebra zmierniť. (Ľahne si.) Postačí, keď si na to rebro ľahnem.

(Tma, no vzápätí prudké svetlo.)

SVETLO (reflektory svietia Krčmérymu aj divákom do očí).

ZVUK (k reflektorom sa pridajú nepríjemné zvuky, podobné zvuku cirkulárky. Ozvú sa nielen zo zákulisia, ale aj z rôznych kútov hľadiska. Do toho sa ozve Diablov hlas).

DIABLOV HLAS. Třídní nepřítel útoří, že pré s lidma nezacházíme v rukavičkách — brutální véslechy a tak. Ale uvidíš na vlastní augle, co dokážem aji bez teho, abysme na tebe hrábli. Zákony a lidský práva sou u nás jak v bavlnce. To my respektujem.

SVETLO (reflektory znova zasvietia do očí Krčmérymu aj divákom).

DIABLOV HLAS. Nésme jak ta vaša inkvizica.

ZVUK (nepríjemné zvuky sa znova ozývajú zo zákulisia aj z rôznych kútov hľadiska).

SVETLO (javisko sa znova nasvieti).

DIABOL (objaví sa znova na javisku). Umíme být elegantní. Kystyhant. (Ukloní sa niektorej diváčke.) Sis nevšiml? Smusel.

ZVUK (nepríjemné zvuky stíchnu).

DIABOL. Ale to umíme aji jinak. Celo noc nepudeš do betle, ani na štokrle. Budeš tady stát jak Žanek Husuj v Pakostnici. (Predvádza.) Nebo špacírovat tam a zpátky po lochu. (Predvádza.) Budeš mít takové módr, že zapomeneš, co jak žrádlo chutná, a nic do sebe nenasókáš. Jako bílé plášť musíš gómat, že stačí pár dní bez chálky a betle a kořeň se sesype jako domino, celé padne a je ende. To my umíme, tomu věř. Proto to děláme, špicově to funguje. Budeš tak grogy, že dáš dvacet v pozoru. (Predvádza.) Ale jak zachrápeš, hned tě vozáříme a budeme…

SVETLO (reflektory znova zasvietia do očí Krčmérymu aj divákom).

DIABOL. … a budeme bóchat…

ZVUK (nepríjemné zvuky sa znova ozvú zo zákulisia aj z rôznych kútov hľadiska).

DIABOL. … a řvat. (Kričí.) Nezastavuju! Valím! Zas tě donutíme ke špacírování (Znova predvádza. Zastaví sa. Skríkne.) Nezastavovat! Valím! (Zas chodí. Zase zastane. Zase skríkne.) Nezastavovat! Valím! (Zas chodí. Zase zastane. Zase skríkne.) Nezastavovat! Valím! (Zas chodí.Zase zastane. Zase skríkne.) Nezastavovat! Valím! (Napokon zahrá vyčerpanosť a zrúti sa na zem vedľa ležiaceho Krčméryho.) To tě čeká! (Skríkne.) Teďkonc ty!

SVETLO (reflektory znova zasvietia do očí Krčmérymu aj divákom).

ZVUK (nepríjemné zvuky sa znova ozývajú zo zákulisia aj z rôznych kútov hľadiska).

DIABOL. Stávé!

KRČMÉRY (doteraz ležal na zemi, teraz vstane).

DIABOL (aj on vstane). Nezastavovat! Valím!

KRČMÉRY (šliape, po chvíli zastane).

DIABOL (rytmicky tlieska akoby režíroval balet). Nezastavovat! Valím!

KRČMÉRY (šliape, po chvíli zastane).

DIABOL. Nezastavovat! Valím!

KRČMÉRY (šliape, po chvíli zastane).

DIABOL. Nezastavovat! Valím!

KRČMÉRY (tackavo šliape, potom sa vyčerpaný zrúti na zem).

DIABOL. Vstávat!

KRČMÉRY (namáhavo vstane a tacká sa na mieste).

DIABOL. Nezastavovat! Valím! Celó noc! A celé august! Celý září! Celé říjen! Valím! Valím! Valím!

KRČMÉRY (tackavo šliape, potom sa znova vyčerpaný zrúti na zem).

DIABOL. Vstávat!

KRČMÉRY (ostáva ležať a zvíja sa v bolestiach). Rozbolelo ma…

SVETLO (reflektory zhasnú).

ZVUK (nepríjemné zvuky stíchnu).

DIABOL. Slepé apendix.

KRČMÉRY (ďalej leží na zemi a zvíja sa v bolestiach). Áno. Uhádli ste.

DIABOL. Nemysli si, žes něco vygómal. Každé začne markýrovat. Každýmu hned přestane fachčit slepé apendix. Ale s každým si poradíme. (Kričí.) Nosítka! Voléte retung!

(Tma.)

(V Nemocnici svätej Anny)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: V NEMOCNICI SVÄTEJ ANNY. Krčméry leží. Diabolchodí okolo neho a smeje sa.)

DIABOL. Chachacha! Tak to vidíš, herče. Aji my umíme hrát téatr. Tys hrál, že se ti poróchal apendix, a my sme hráli, že ti to žereme. Jak ses dneska tady na starým Brně, ve špitále u svaté Anny, probral z narózy, tak ti docvaklo, že už to nebolí, protože ten apendix je venku. Dali sme ho odstranit. To co? Spokojené?

KRČMÉRY (mlčí).

DIABOL. Ses pěkně vybarvil. Velice pěkně. Ale bylo to nutný? Není trošku škoda zdravýho orgánu, co?

KRČMÉRY (mlčí).

DIABOL. Kořeň má jenom jeden plonkovní apendix. Nebo ty jich máš hafo?

KRČMÉRY (mlčí).

DIABOL. Ale je to aspoň jasný, že nésme sadisti. Operaci jsme zmenežovali. I když byla úplně jak namalovaná. Seš bílé plášť, to musíš gómat líp, než my. A zapiš si, taky to hrozilo, že se budeš hompat pro vystrahu druhém. Chvilkus byl vylosovanéj a ajn cvaj se můžeš vrátit do slosování. Bez problému. Ale dobrý, zatím máš kliku. I gdyž fšecko to byla teprve předehra. 12. listopadu 1951 máš vyjednané převoz do Práglu. V Práglu na Ruzyni si užiješ. Tak se nám hoď fofrem do pucu, ministrante. (Zaženie sa, akoby ho chcel udrieť, ale neudrie ho, iba sa zasmeje.) Per aspera ad astra. (Odíde.)

KRČMÉRY (s námahou si kľakne na dlážku a mlčky sa modlí. Na záver modlitby prehovorí aj nahlas). Vďaka Ti, Pane Bože. Všetko vládzem, odkedy som sa narodil znovu. Ty mi dávaš silu. Nie je to ilúzia, nie je to sebaklam. Je to skutočná fyzická a duševná sila. Slobodné rozhodnutie nosiť nie mŕtveho ale živého Boha vo svojom vnútri. Šliapem teda, padám a znova vstávam na Tvoju slávu. Pane Bože, daj mi na výsluchoch, čo ma ešte čakajú, silu mlčať… A ak by ma opúšťala… dovoľ mi radšej… na Tvoju slávu…

(Tma.)

(Vo väzenskom autobuse)

(Mihotavé svetlo. Hlas za scénou ohlási: VO VÄZENSKOM AUTOBUSE ZVANOM KOMÔRKAREŇ.)

HLAS DIABLA. Fofrem! Do vězenskýho autobusu! Každej do jedný komúrky! Zdá se ti malá? To ty seš tlustej, mukle! Neboj se, na Ruzyni zhubneš! Cože? Pozdě! Měls to udělat ve svý cele, Krčméry! Teď budeš chcát až v Praze. A vo čem přemejšlíte vy ostatní? Do autobusu! Na přemejšlení budete mít ještě dost času v uranových dolech! Fofrem! Fofrem!

ZVUK (štartér a potom vrčanie motora).

HLASY VÄZŇOV. Tento plecháč, to je normálna ponorka. — Neurážej ponorku. Alespoň že nás v tom nevezou do plynové komory. — Nemůžeš vědět. Třeba vezou. — Nemusia! Kým prídeme do Prahy, aj tu sa zadusíme. Cítite ten smrad z výfuku?. — Kolona hrůzy je to. V týhletý komůrce se nelze ani hnout. — Ani v mojej. Čo to tečie? Veď to vytopí celú túto komôrkareň. Hej, ty vedľa, ty si sa pošťal! — Nech ho. Vždyť to zamrzne. — To si piš! Zima je tady jak v psinci. Než dorazíme do Prahy, i z nás budou rampouchy.

HLAS DIABLA. Ticho tam!

(Tma.)

(Vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyni)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD 12. NOVEMBRA 1951 DO 24. JÚNA 1952 — VYŠETROVACIA VÄZBA V PRAHE NA RUZYNI.)

KRČMÉRY (šliape hore dole po javisku a modlí sa počas šliapania). … a prosím Ťa, Pane Bože, daj mi srdce pokorné, nech nezhreším pýchou, že aj tu v Prahe na Ruzyni šliapem každý deň, hoci mi to nikto neprikázal. Šliapem zo solidarity s tými, čo tu šliapali predo mnou a čo tu budú šliapať po mne — no takisto aj preto, aby som sa presvedčil, koľko ešte vydržím a aké to bude, keď už nielenže nebudem vládať, ale padnem do úplného bezvedomia. Veď halucinácie sa už o mňa pokúšali. Prvýkrát v živote som si uvedomil, že sa dá u človeka umelo vyvolať duševná porucha. Mal som jasné, a predsa falošné vnemy. Počul som zvoniť zvony vtedy, keď zvoniť nemohli. Videl som po cele lietať chrústy, hoci sa do nej nemali ako dostať. A tie mlynové výsluchy — deň-noc, deň-noc. Päťdesiat hodín som stál v pozore a oni sa striedali. Nútili ma robiť drepy, dlho stáť v podrepe alebo v závese — to keď väzeň stoji šikmo pri stene, a iba na končekoch prstov. Neraz som mal pocit, že to už nevydržím. Skúšali na mne všetko, vyskúšali aj „chladničku“, tú temnú celu bez okien a bez príslušenstva, v ktorej je temperatúra zväčša pod nulou. Keď sa k tomu pridá hlad — lebo tu na Ruzyni som od začiatku novembra 1951 — a teraz je koniec júna 1952 — len o chlebe a vode, — nuž, keď sa k chladničke pridá aj hlad, pocit zimy sa zvyšuje a spôsobuje, že človek sa neovládateľne roztrasie, až mu hrkocú kosti. Aj triašku si však stvoril Ty, Pane Bože, triaška je obranný reflex organizmu, pri triaške svaly pracujú — aj keď neužitočne — a telo sa aspoň trochu zohreje. Vždy, keď som vošiel do „chladničky“, potme som v nej len horko-ťažko rozoznával nejaké detaily. Isté však bolo, že v tej betónovej kobke nebola drevená pričňa. Leží sa tam rovno na betóne a večer si väzeň musí vyzliecť aj vrecovinové šaty a spať len tak, v košeli a spodkoch. Aby sa nemohol pokúsiť o samovraždu či o čokoľvek podobné, každých pár sekúnd sa nehlučne zažne svetlo. Vtedy človeka zrejme sledujú, alebo aj fotografujú. V „chladničke“ som však mohol aj nerušene meditovať — meditoval som o hriechu, tme, slepote a zime. Každé ráno som sa budil nevyspatý a stuhnutý — akoby som stvrdol na kameň či zmrzol na ľad. Vždy prvé, čo som vtedy urobil, bolo, že som si ohmatal oči a prsty — či ich ešte vôbec mám. Necítil som si ani nos a bradu. A predsa, Pane Bože, Ti ďakujem aj za túto skúsenosť — vždy ma prekvapilo, že ani v tých extrémnych podmienkach, keď som celé mesiace trpel chladom, a hoci mi modrali ruky aj nohy a ustavične sa mi chvelo celé telo, nikdy som neprechladol. Nemal som ani nádchu, ani zvýšenú teplotu, hoci tá ma v civile trápila dosť často. Vychádzal som odtiaľ zocelený a odmietal som podpisovať protokoly z výsluchov, hoci vyšetrovatelia šli vtedy explodovať. Nechcelo sa im to prepisovať, nie sú to práve majstri sveta v písaní na stroji. Jeden z nich — niekedy sa mi zdá, že je v Prahe len kvôli mne, a že je to ten istý, čo ma zatýkal — no nemusí to byť on — oni sa často sa podobajú jeden na druhého — nuž jeden z nich si občas vysúka aj rukávy a kričí: „Došlaka, tak ty si nevinný? Ty si nič nevyparatil, ty sviňa? Chceš vari povedať, že keď ti strčíme krk do slučky, obesíme nevinného?“ A pritom ma vždy bije päsťou do hlavy, aj mojou hlavou bije o múr, až som celý dokrvavený. No vždy som to dosiaľ vydržal a protokol z výsluchu som podpísal, až keď sa upokojil a predsa len ho najprv prepísal tak, že sa aspoň z väčšej časti — napriek frázovitým formuláciám — zhodoval s mojimi skutočnými výrokmi. Takto som už tu, na Ruzyni, prešiel skoro všetkým, čím môže prejsť ten, koho si vezmú na paškál oni. Pochopil som tu, že ich zbraňou je aj väzňova nečinnosť, a tak som si začal robiť na každý deň program. Pokúšal som sa chodiť po rukách. (Pár ďalších krokov urobí po rukách a zas pokračuje v šliapaní. Nič to, keby sa to hercovi nedarilo, predvedie nepodarený pokus a ďalšia veta sa môže začínať slovami „A keď sa mi to nedarilo, začal som skladať piesne.“) A začal som aj skladať piesne. Slová aj hudbu. Keď som pieseň zložil, ustavične som si ju spieval, aby som ju nezabudol. Vyhrážajú sa mi trestom smrti? Nech sa vyhrážajú! Aj vďaka spevu som v sebe upevňoval odhodlanie položiť v Ježišovom mene aj život a vedel som si predstaviť, ako ten, čo Ježiša dnes bičuje, stane sa zajtra jedným z apoštolov. Vedomý si toho zázraku odpúšťal som svojim mučiteľom a jednu zo svojich piesní som nazval Šavol, Šavol. (Šliape a pritom spieva. Noty sú v Krčméryho knihe To nás zachránilo. No postačí aj recitácia.)

Šavol, Šavol prečo prenasleduješ ma? V čele zákernej bandy kam zaženieš koňa? Šavol, Šavol prečo prenasleduješ ma? Do Damašku prídeš predsa, lež už nie jak dravý vodca. Bezmocného sťa to dieťa za ruku sem privedú ťa. Bezmocného sťa to dieťa za ruku sem privedú ťa…

DIABOL ( vojde). Krčméry! Kdo vám nařídil šlapat?

KRČMÉRY(prestane spievať, ale ďalej šliape). Nikto.

DIABOL. A kdo vám to povolil?

KRČMÉRY. Nikto.

DIABOL. Když vám to nikdo nenařídil, ani nepovolil, tak šlapat přestaňte!

KRČMÉRY (šliape ďalej).

DIABOL. Přestaňte, nařizuji vám to!… Nešlapat!… Nešlapat!… Nešlapat!

KRČMÉRY (šliape ďalej).

DIABOL (odíde, ale znova sa vráti ako niekto iný a začne Krčmérymu tykať). Ty neprestaneš šliapať? Ty neprestaneš hnevať? Ja ťa naučím poslúchať. Ja ťa donútim, aby si sa polepšil. (Bije Krčméryho a pritom — aby ho mohol biť — musí šliapať vedľa neho, Trvá to dostatočne dlho, aby si obecenstvo stihlo uvedomiť, že aj Diabol šliape spolu s Krčmérym.)

KRČMÉRY (unavený šliapaním sa po údere Diabla zatacká, vzdychne si a spadne). Ach!

(Po páde už iba nehybne leží na zemi.)

DIABOL (stojí mlčky nad ním, čaká, či Krčméry dá najavo, že ešte žije, ale keď sa Krčméry nehýbe a neozýva, znepokojene zvolá). Do riti! Hádam som si ťa nevzal už do pekla?

KRČMÉRY (konečne sa pohne a usmeje sa). Nie, neobávajte sa. Bitku znášam ešte lepšie ako šliapanie.

DIABOL. A tým sa chvasceš? A prečo?

KRČMÉRY. Takto bili aj Pána Ježiša. Tá myšlienka mi dodáva novú silu a odhodlanie vydržať ďalšie muky a stať sa lepším človekom.

DIABOL. Podám si žiadosť o povýšenie, ak si sa naozaj polepšil.

KRČMÉRY. Kto sa polepšuje v Božích očiach, nemusí ako polepšený vyzerať vo vašich.

DIABOL. Čiže si sa nepolepšil. Dobre aj tak. Mne postačí, ak si sa konečne naučil poslúchať.

KRČMÉRY. Dôležitejšie je to, čo ste sa naučili vy.

DIABOL. Čo som sa naučil ja?

KRČMÉRY. Šliapať. Keď ste ma bili, museli ste šliapať spolu so mnou. Som vďačný Bohu za vaše údery. Nie ja, to vy ste sa polepšili.

DIABOL. Čože? Ja že som sa polepšil? To ma podrž! Teda nie on, ale ja! (So smiechom odíde, vzápätí sa vráti ako niekto iný a začne Krčmérymu vykať.) Krčméry, vy jste cvok. Devět měsíců jste na Ruzyni, jinej by za ten čas porodil a s vámi ani hnout. Naštěstí na pražskej výslech musí teď navázat výslech v Bratislavě. Sbalte se. Zítra vás čeká transport.

(Tma.)

(Vyšetrovacia väzba v Bratislave)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD 24 JÚNA 1952 DO DECEMBRA 1952 — VYŠETROVACIA VÄZBA V BRATISLAVE.)

DIABOL (kontroluje Krčméryho batožinu). Kedy ste prišli z Prahy?

KRČMÉRY. Dnes. Práve v deň svätého Jána Krstiteľa.

DIABOL. No vidíte, ani nie ste Jano, a ako si vás uctili! Ako dlho ste za mrežami?

KRČMÉRY. O mesiac, práve v deň svätej Anny, to bude už rok. No dá Boh a moja vyšetrovacia väzba potrvá už iba krátko.

DIABOL. Myslíte tu v Justičáku? Tu budete ešte najmenej do zimy. Ale aj inde na vás čosi majú. Z Bratislavy pôjdete ešte do Košíc. Minimálne na pol roka. Predtým sa otužujte. V košickej base nekúria. Toto sú všetky vaše veci, čo vám vrátili v Prahe?

KRČMÉRY. Áno, všetky.

DIABOL (prezerá si ruženec). Čo je toto?

KRČMÉRY. Chlebový ruženec.

DIABOL. A čo je napísané na tom vrúbkovanom koliesku?

KRČMÉRY. „Vôľa Božia — najvyšší zákon.“

DIABOL. A nie vôľa proletariátu? Vy si tuším koledujete o povraz. Čo je napísané na druhej strane kolieska?

KRČMÉRY. „Láska nad krivdou nezaplesá, len z pravdy raduje sa a všetko znáša, vieru vždy nájde, pretrpí všetko, nestráca nádej.“

DIABOL. Ten ruženec vám aj ja zabavím. Poslúži ako dôkaz vašich protištátnych myšlienok.

KRČMÉRY. To nie sú moje myšlienky.

DIABOL. Nie vaše? Ste vy len beťár. A čie, keď nie vaše?

KRČMÉRY. Sú to myšlienky apoštola Pavla.

DIABOL. „… len z pravdy raduje sa a všetko znáša, vieru vždy nájde, pretrpí všetko, nestráca nádej…“ Hm. (Diabol zrazu prejde z vykania do tykania.) Ja tvojho apoštola, a vieš, že aj ja sa volám Paľo? Prečo ti to teda v Prahe zabavili?(Tichšie.) Vieš čo? Nechaj si to. Ale nedávaj to čítať nikomu inému. (Šeptom.) To o tej nádeji — to by aj tu v Bratislave bolo poburovanie.

(Tma.)

(Vyšetrovacia väzba v Košiciach)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: ODDECEMBRA1952 DO 12. MARCA — VYŠETROVACIA VÄZBA V KOŠICIACH 1953.)

KRČMÉRY(modlí sa). Si, Pane Bože, vševedúci a vševidúci, a tak vieš, že ani v Bratislave to nebolo ľahké, a tobôž nie potom tu v Košiciach — tu som naozaj celú zimu mrzol, pri každom výsluchu ma bili a ustavične sa mi vyhrážali trestom smrti. Ale mňa nezastrašili, lebo Ty dávaš zmysel všetkému, a tak aj vďaka obetiam, čo prinášajú Tvoji verní, po tmavej noci vždy svitne ráno. Košickým väzením sa raz v noci začal rozliehať krik biednej ženy, ktorá sa prehrešila iba tým, že veštila ľuďom budúcnosť z karát a prijímala za to drobné odmeny.

ŽENSKÝ HLAS. Pán Zavieral, pán Zavieral, rýchlo! Rýchlo!

KRČMÉRY. Nasledoval dupot po chodbe, a potom sa pre zmenu niesol nočným tichom bacharov hlas.

DIABLOV HLAS. Čo chceš, ty stará bosorka? Prečo húkaš?

ŽENSKÝ HLAS. Pán Zavieral, pán Zavieral, neviete, ako sa majú súdruh Stalin v Moskve a v Prahe náš pán prezidentko Gottwald? Nie sú chorí? Nebude amnestia?

DIABLOV HLAS. Marí sa ti čosi? Ja ti dám takú amnestiu, že si po nej tri dni nesadneš na zadok. Nehúkaj a spi.

KRČMÉRY. A potom jedného rána, piateho marca to bolo, sa z košických verejných ampliónov začala opakovane ozývať— a vzduchom aj sem do košického väzenia sa vždy doniesla — a takisto nahor k Tvojej oblohe stúpala smutná melódia.

ZVUK (ozve sa gruzínska ľudová pieseň Suliko).

KRČMÉRY. Spoznal som v tej melódii gruzínsku pieseň Suliko, vraj naobľúbenejšiu pieseň ruského diktátora Stalina, pieseň, ktorú sa museli naučiť už aj deti v škôlkach. Ale prečo ju teraz hrá mestský rozhlas? A prečo zas a znova? Žeby tá stará bosorka naozaj videla do budúcnosti? A žeby dokonca… Veď potom, keď ma dvanásteho marca zrazu v Košiciach naložili a znova ma eskortovali do pražskej Ruzyne…

(Tma.)

(Znova v Prahe na Ruzyni)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD12. MARCA 1953 DO NOVEMBRA 1953 — ZNOVA VYŠETROVACIA VÄZBA V PRAHE NA RUZYNI.)

KRČMÉRY. … už o dva dni, bolo to štrnásteho marca, sa to zopakovalo!

ZVUK (ozve sa Dvořákovo Largo).

KRČMÉRY. Aj z pražských verejných ampliónov sa zrazu ozvala — a aj do toho pražského väzenia sa doniesla — a aj k Tebe na nebesia stúpala zas a znova smutná melódia. Tentoraz to bolo Dvořákovo Largo. To takto, z Tvojej najvyššej vôle, Pane Bože, jeden po druhom zomreli súdruhovia Stalin a Gottwald.

(Tma.)

(Posledný výsluch v Prahe)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: POSLEDNÝ VÝSLUCH V PRAHE NA RUZYNI.)

KRČMÉRY (diriguje neviditeľný orchester a aj keď nepočujeme nijakú hudbu, z rytmu jeho pohybov sa dovtípime, že je to pomalá hudba).

DIABOL (vojde).

KRČMÉRY (ešte chvíľu diriguje, Neprestane ani vtedy, keď si aj on všimne príchod Diabla).

DIABOL (začudovane). Co to děláte?

KRČMÉRY. Dirigujem Dvořákovo Largo.

DIABOL. V průběhu výslechu jste povinen sedět.

KRČMÉR (sadá si).

DIABOL (zapaľuje si a ponúkne cigaretu aj Krčmérymu). Nezakouříte si?

KRČMÉRY. Nefajčím.

DIABOL. A dobře děláte. Kouření zabíjí. Tak ještě jednou. Kdy jste se seznámil s Juklem?

KRČMÉRY. Odmietam vypovedať.

DIABOL. A co kněz Ota Mádr? Kde jste se potkali s Mádrem?

KRČMÉRY. Odmietam vypovedať.

DIABOL. A kde s Růženou Vackovou?

KRČMÉRY. Odmietam vypovedať.

DIABOL. Dobrá. Uděláme si pauzu. Je proklatě nízkej tlak. (Vytiahne tľapkastú fľašku, napije sa a núka aj Krčmérymu, ale ten gestom odmietne). Myslíte, že bude pršet?

KRČMÉRY. Odmietam vypovedať.

DIABOL. Dokdy chcete takhle žertovat?

KRČMÉRY. Odmietam vypovedať.

DIABOL. Měli jsme zde po válce i Ká Há Franka. Seděl na stejné židli jako teď vy a na nic si nevzpomínal. Rovněž on jenom pořád opakoval „Ich will nicht aussagen“ „Nebudu mluvit“. A pomohlo mu to snad?

KRČMÉRY. Odmietam vypovedať.

DIABOL. Takhle nás trápíte, odkdy jsme vás zatkli — a už je listopad 1953. I o lepšístravu jsem se vám letos postaral.

KRČMÉRY. Až od marca,

DIABOL. Správně. Už od března. Od smrti soudruha Stalina a soudruha Gottwalda. Dřív to nešlo. Vy si ale stejně zpíváte jen tu svou písničku. No aťsi. Jste Slovák a do problémů jste se dostal jako voják — příští rok vás čeká proces před Vyšším vojenským soudem v Trenčíně. Takový proces si vyžaduje několikaměsíční přípravu. Naší povinností je eskortovat vás na Slovensko mnohem dřív, a my to rádi uděláme. Konečně se vás zbavíme. A propos! V Trenčíně už nebudou mít nic proti té vaší oblíbené průpovídce„odmietam vypovedať“. U soudu bude za vás mluvit váš obhájce ex offo. A vám budebratislavskou Státní bezpečností doporučeno, abyste držel jazyk za zuby.

KRČMÉRY. Obžalovaný má právo…

DIABOL. Ublížilo by vám to. Ani já vám to nedoporučuji. Odsoudí vás pak za velezradu. Neboli za vlastizradu, jak tomu říkate vy.

KRČMÉRY. Nijakej vlastizrady som sa nedopustil.

DIABOL. Dokážou vám, že dopustil. Žijeme v době, kdy zítra znamená už včera a slovo vlast nabylo zcela nový smysl.

KRČMÉRY. Myslíte, že slovo „vlastizrada“ dnes znamená, že vlasť zrádza svojich občanov?

DIABOL. Krčméry! Nechtěl jste mluvit, tak mlčte!

(Tma.)

(Znova v Bratislave)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD NOVEMBRA 1953 DO APRÍLA 1954 — ZNOVA VYŠETROVACIA VÄZBA V BRATISLAVE.)

DIABOL. Ako váš advokát ex offo vám radím, Krčméry — hovoriť striebro, mlčať zlato. Nezáleží na tom, či ste sa dopustili vlastizrady alebo nie.

KRČMÉRY. A na čom záleží?

DIABOL (šeptom). Ide hlavne o to — dostať menší trest.

(Tma.)

(V predvečer súdu)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: OD APRÍLA 1954 DO 23. JÚNA 1954 — SÚDNA VÄZBA V BRATISLAVE.)

KRČMÉRY (je na scéne sám, nahlas ). Ale ja nechcem menší trest. Chcem pravdu. Využijem svoje právo a pred trenčianskym súdom prehovorím.

(Tma.)

(Pred trenčianskym súdom)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: 24. JÚNA 1954 — PRED VYŠŠÍM VOJENSKÝM SÚDOM V TRENČÍNE.)

DIABOL (v sudcovskom talári, sedí, počúva Krčméryho).

KRČMÉRY (stojí). Na svoju obranu neuvádzam nič. Všetko, čo uvádzam, uvádzam len na obranu skutočnosti a pravdy. Keď som počas vyšetrovania odmietal vypovedať, bolo to len preto, lebo som videl, že vyšetrujúce orgány nechcú pravdu poznať, chcú ju prekrútiť. Som presvedčený, že v tom, z čoho som žalovaný, mám čisté svedomie pred Bohom i pred ľuďmi. Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista, mám byť trestaný, vtedy nielenže nechcem menší trest, ale chcem radšej väčší, a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že takej veľkej milostinie som hodný. Preto nechcem pre seba ani poľahčujúce okolnosti. Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa dnešnej terminológie aj „robotníckej triede“. Hoci my ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom. S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak treba, aj na šibenicu. Slúžiť Bohu môžeme i vo väzení, ba dokonca i lepšie, krajšie a čistejšie ako na slobode. Nedáme sa strhnúť k nenávisti, k rebelovaniu, ba ani k reptaniu. V tom je naša sila a prevaha. Preto nás môže každý prenasledovať bez rizika. Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych. Dokonca — niekedy — už v tretí deň.“ .

DIABOL. Tohle je neuvěřitelné. On nám tady dělá ještě protistátní propagandu. Přímo u soudu. Obžalovaný, sedněte si!

KRČMÉRY (sadne si).

DIABOL. Soud se musí poradit. (Vstane a odíde.)

(Tma. Znova svetlo.)

DIABOL (vráti sa). Obžalovaný, vstaňte a poslechněte si rozsudek.

KRČMÉRY (postaví sa).

DIABOL. Vojín základní služby MUDr. Silvester Krčméry, narozen 5. 8. 1924 v Trnavě, prísl. voj. útvaru Mimoň, občanským povoláním lékař, syn úředníka, posledně bytem Bratislava, Pilárikova ul. č. 1, t. č. ÚVV Trenčín, spáchal velezradu podle podle § 78 odst 2, písm. a b), odst 1, písm c), tr zák., protože od roku 1945 až do svého zajištění v červenci 1951, v Bratislavě, Praze, Košicích, a na jiných místech republiky zakládal a řídil — v rámci Vatikánské katolické akce, která měla za cíl vyvíjet podle politických směrnic Vatikánu činnost směrující k rozvracení lidově demokratického zřízení — protistátní kroužky „Rodina“ a jejich činnost usměrňoval podle pokynů dalších vedoucích této akce, o nichž věděl, že ji řídí podle instrukcí Vatikánu, a odsuzuje se za to podle § 78 odst 2 tr. zák. k trestu odnětí svobody v trvání 14 (čtrnácti) roků. Podle § 47 tr. zák. vyslovuje se propadnutí jmění. Podle § 43 tr. zák dočasná ztráta čestných práv občanských. Je povinen hraditi náklady trestního řízení zálohované státem, a to jednou polovinou. Trenčín, 24. červen 1954. Předseda senátu: major justice JUDr Antonín Merta, v. r.

(Tma.)

(Po odvolacom konaní v Prahe)

(Keď sa javisko znova nasvieti, hlas za scénou ohlási: 12. AUGUSTA 1954 — PO ODVOLACOM KONANÍ PRED VOJENSKÝM KOLÉGIOM NAJVYŠŠIEHO SÚDU V PRAHE.)

DIABOL (zatvára Krčméryho do cely). A tu, za týmito mrežami, budeš teraz rátať dni, mesiace a rôčky. Darmo si sa bránil. Darmo si prehovoril. Darmo si sa odvolával. Aj tak si vyfasoval štrnásť rokov. A buď rád, že Vojenské kolégium Najvyššieho súdu v Prahe rozsudok trenčianskeho súdu iba potvrdilo. Mohli ti napariť aj viac.(Posmešne napodobňuje Krčméryho.) „Každý človek je pre nás druhým Kristom.“ Čo je to za kravina? Kto tomu má rozumieť? Nečuduj sa, že si pred socialistickým súdnym tribunálom neobstál. (Odíde.)

KRČMÉRY. Pred súdom svojho svedomia som obstál. (Rozplače sa.) Mama.

(Tma.)

Koniec prvej časti





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.