ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hru Nepolepšený svätec alebo Vy máte v rukách moc, my máme pravdu som napísal v rokoch 2016 — 2017 na podnet Slovenského národného divadla.

Myšlienku napísať ju mi však už pred vyše dvadsiatimi rokmi vnukol môj priateľ František Mikloško, ktorý mi bol naporúdzi ako poradca už vtedy, keď som ešte váhal, či sa vôbec smiem ja, evanjelik, pustiť do katolíckej témy. „Neboj sa, zvládneš to,“ povzbudzoval ma, „máš ženu katolíčku.“ Premiéra hry pripadla zhodou okolností na jún 2017, a tak sa stala mojím darčekom k jeho sedemdesiatke.

To, že som o napísaní Nepolepšeného svätca premýšľal tak dlho, však nesúviselo len s katolicitou témy.

Trochu ma zdržali aj okolnosti môjho vlastného života v deväťdesiatych rokoch — hoci na pozadí heroického príbehu Silvestra Krčméryho to boli okolnosti zanedbateľné.

Svoj čas si vyžiadalo aj štúdium materiálu. Bez spomienok Silvestra Krčméryho, zachovaných v knihách To nás zachránilo (Lúč a Signum, Bratislava 1995) a Pravdou proti moci (Artis Omnis, Žilina 2014) by bolo napísanie hry nemožné.

Pri tom štúdiu a práci na hre o „nepolepšenom svätcovi“ Silvestrovi Krčmérym, s ktorým som sa osobne nikdy nestretol, som natrafil aj na meno žilinského chirurga Gejzu Kauzála a zrazu som zistil, že príbeh hry, ktorú píšem, sa ma osobne dotýka viac, než som tušil. V žilinskom procese Kauzál a spol — skrátene nazývanom „lekársky“ — spolu s lekármi Kauzálom, Fraštackým, Comorekom a Konturom totiž na lavici obžalovaných sedel aj jeden právnik — môj otec. Za čo ich súdili? Tí nešťastníci hrali karty, rojčili o stredoeurópskej federácii a rozprávali si protištátne vtipy. Keď ich prokurátor citoval v obžalobe, nevedeli na trojdňovom procese prítomní príbuzní obžalovaných (ja medzi nimi), či sa majú smiať alebo plakať. O tom procese je dnes na internete iba pár viet — aj tie som našiel, len keď som si naťukal slová „z dejín žilinskej nemocnice“: „Vzhľadom na celospoločenské zmeny sa stal primár Kauzál ako predstaviteľ modernej buržoázie nepohodlným vtedajším politickým činovníkom. Jeho poslednou operáciou na žilinskej chirurgii za asistencie Dr. Váňu bola dňa 2. novembra 1959 operácia tukového nádoru, ktorú však nedokončil, pretože počas operácie bol odvolaný do pracovne, kde ho čakali príslušníci ŠtB, aby ho zatkli. Následne bol po vykonštruovanom politickom procese odsúdený.“

Boli to časy ako stvorené na protištátne vtipy, keď tajní, zatýkajúci lekára, neváhali pri tom ohroziť aj pacienta!

Uväznení lekári bývali potom využívaní na väzenských ošetrovniach. Obaja lekári sa stretli na jednej z nich, a tak aj Silvester Krčméry mal príležitosť obľúbiť si Kauzálov humor. V scéne ich lúčenia som však umožnil Kauzálovi, aby prekvapil Krčméryho zošitom modlitieb. Chcel som tak ukázať, aký veľký vplyv mal Krčméry na svojich spoluväzňov — že to bol nielen lekár tela, ale aj lekár duše.

Koľko mal na to príležitostí, o tom svedčí aj kalendár a miestopis jeho pobytu za mrežami, ktorý tvorí kostru hry, a diváci ho našli aj v bulletine:

Kalendár a miestopis Krčméryho rokov prežitých za mrežami

Od zatknutia po odsúdenie

26. júla 1951 — zatknutie v Kuřivodoch

od 27. júla 1951 do 12. novembra 1951 — vyšetrovacia väzba v Brne

od 12. novembra 1951 do 24. júna 1952 — vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyni

od 24 júna 1952 do decembra 1952 — vyšetrovacia väzba v Bratislave

od decembra 1952 do 12. marca 1953 — vyšetrovacia väzba v Košiciach

od 12. marca 1953 do novembra 1953 — znova vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyni

od novembra 1953 do apríla 1954 — znova vyšetrovacia väzba v Bratislave

od apríla 1954 do 24. júna 1954 — súdna väzba v Bratislave

24. júna 1954 — proces pred vyšším vojenským súdom v Trenčíne

12. augusta 1954 — odvolací proces pred vojenským kolégiom najvyššieho súdu v Prahe

Od odsúdenia po prepustenie

od augusta 1954 do novembra 1955 — tábor č. 9 Mírov

od novembra 1955 do apríla 1958 — tábor Banská Bystrica

od apríla 1958 do novembra 1958 — tábor Příbram Bitýz

od novembra 1958 do novembra 1959 — tábor Prokop pri Slavkove nad Ohří

od novembra 1959 do januára 1962 — ústredný tábor vykmakov

od januára 1962 do 21. októbra 1964 — tábor Prokop pri Slavkove nad Ohří

21. októbra 1964 — prepustenie na slobodu s podmienkou na dva roky

*

Aj dátum premiéry bol krčméryovský. Premiéra hry sa konala 23. júna 2017, teda v predvečer Krčméryho obľúbeného sviatku narodenia Jána Krstiteľa. Bol to zároveň aj predvečer 63. výročia súdneho konania pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne. Na ňom vtedy — 24. júna 1954 — predniesol Silvester Krčméry reč, ktorú by dnes mal aspoň v zhustenej podobe vedieť naspamäť každý slovenský maturant, bez ohľadu na to, akého je vierovyznania. Z tej reči krásne vidíme, že Krčméryho zápas za náboženskú slobodu bol zároveň zápasom za slobodu ako takú. Preňho bolo Kristovo meno synonymom dobra a pravdy a aj vtedajšiemu súdu musela vyraziť dych jeho myšlienka: „Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa dnešnej terminológie aj ,robotníckej triede‘. Hoci my ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom.“ Hoci niet pochýb, že táto Krčméryho myšlienka vyrastá z jeho náboženskej viery, bez jedinej korektúry by ju mohla prevziať Všeobecná deklarácia ľudských práv.

Krčméryho reč na súde sa teda, prirodzene, stala aj jedným z vrcholných okamihov hry, ktorou som sa usiloval ukázať, že aj malé národy stáli v prvej línii boja proti totalite, že mali nielen mučeníkov ale aj hrdinov, porovnateľných s hrdinami veľkých národov.

Keď si hru prečítal môj priateľ český spisovateľ a bývalý mukl Jiří Stránský, napísal mi: „Heřman Tyl (převor premonstrátů v klášteře v Teplé) o málokom řekl, že je frajer, ale o Krčmérym to řekl nejmíň třikrát — a to už bylo něco. Na takové lidi se nesmí zapomenout!“

*

No nielen téma, aj hra musí byť dobrá — milovníci divadla vedia, že dobrá téma zlú hru nezachráni. Našťastie Krčméryho ľudská veľkosť bola aj predpokladom na vytvorenie veľkej divadelnej postavy. Už napríklad len to, ako odmietal amnestie, ako sa tento „nepolepšený“ dobýjal nazad do väzenia. (Diváci v takýchto chvíľach zadržujú smiech, no nech sa len smelo zasmejú. Krčméry nebol ufňukanec, aj on sa rád zasmial.)

Usiloval som sa neprepásť ani túto divadelnú príležitosť a zdá sa, že sa mi to podarilo. Po prvých dvoch sezónach, v ktorých malo SND hru Nepolepšený svätec v repertoári, záujem o ňu neklesá. Nielenže autobusy vozia na ňu divákov z celého Slovenska, ale aj inscenácia začína putovať. Stala sa v súčasnosti najúspešnejšou inscenáciou pôvodnej slovenskej hry, ktorá vznikla v tvorivej dielni Slovenského národného divadla. Nehráva sa už iba v Modrom salóne, ale aj v Štúdiu SND a na zájazdoch. Po jej úspešnom uvedení v SND sa hra iste dočká aj toho, že po nej siahnu aj iné kamenné divadlá, že ju uvítajú aj ochotnícke súbory. (Medziiným aj preto, lebo jej inscenačné nároky sú jednoduché — boli také už na scéne SND a inde môžu byť ešte jednoduchšie.) Literárne informačné centrum dalo hru preložiť do angličtiny a pripravuje sa už aj jej predstavenie v Bruseli.

Keď sa pripravovala premiéra hry v SND, chodil som na všetky skúšky a robil som nové zásahy do textu, ktoré vyplynuli z inscenačného procesu. V tejto písomnej podobe hry som však pokladal za rozumné vrátiť sa k východiskovému textu. To platí aj o pomenovaní jednej z postáv. Na program SND sa dostala moja hra tesne po Esterházyho hre Mercedes Benz, v ktorej sa takisto vyskytovala postava Diabla. Vtedy som pripustil, že bude lepšie, keď sa ja svojho Diabla vzdám, a tak som ho premenoval na Herca a priznať sa k diabolskej totožnosti som mu dovolil iba v jedinej scéne — v tej snovej, v banskobystrickom väzení. V písomnej podobe hry sa vraciam k Diablovi.

*

Tím, ktorý pripravil premiéru hry v Modrom salóne Činohry SND 23. júna 2017, uvádza bulletin v takejto zostave: Dramaturg: Peter Kováč. Réžia a hudba: Kamil Žiška. Scéna a kostýmy: Peter Janků. V hlavných úlohách: Matej Marušin a Richard Autner. Hlasy: František Kovár, Dušan Jamrich, Jana Oľhová, Ján Gallovič, Štefan Bučko a autor. Tých, čo priložili ruku k dielu, je však, prirodzene, ešte viac, moje poďakovanie patrí rovnako vedeniu divadla a dramaturgii činohry, ako aj technike a celému divadelnému personálu — hra je vždy výsledkom práce celého divadla.

Rád pripomínam aj mená svojich poradcov. V scénach situovaných v Brne som zatúžil použiť tamojší hantec — ťažko by sa mi to podarilo bez pomoci Petra Minaříka. Ani „oválny výpotok“, čo sa postaral o zvrat v závere hry, by som nevymyslel sám — bol to nápad môjho priateľa lekára Petra Belana. Ani v bulletine teda nechýbalo moje osobitné Poďakovanie: „Autor hry ďakuje za cenné rady Františkovi Mikloškovi, Františkovi Neupauerovi, MUDr Petrovi Belanovi, Petrovi Minaříkovi a dramaturgovi SND Petrovi Kováčovi.“

Ľubomír Feldek