ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štvrtý obraz

1

VODNÁ VÍLA (najskôr sa ozve jej melódia, potom sa objaví aj ona vo výlevke, hrá na hrebeni). No, a už som sem pritiekla zas. Tak ako, sused deduško? Zapáčil sa vášmu vnúčikovi oknovízor? Zapôsobil naňho dostatočne výchovne?

DEDUŠKO. Myslím, že zapôsobil, susedka vodná víla. Myslím, že až priveľmi.

VODNÁ VÍLA. Prečo až priveľmi?

DEDUŠKO. Pretože tu vnúčik zrazu nie je.

VODNÁ VÍLA. A vy neviete, kde je?

DEDUŠKO. Ale viem, susedka vodná víla, viem. Deti mi to prezradili.

VODNÁ VÍLA. A kde je?

DEDUŠKO. Deti mi prezradili, že vnúčik s Pozorkom chytajú akúsi babu Ksebehrabu.

VODNÁ VÍLA. Oknovízor naňho naozaj zapôsobil výchovne. Ale prečo myslíte, že až priveľmi? Keby chytali vášho vnúčika,. to by vás mohlo mrzieť Ale keď chytá váš vnúčik, a navyše ešte spolu s Pozorkom, potom je predsa všetko v poriadku.

DEDUŠKO. Nič nie je v poriadku, susedka vodná víla. Keď malý chlapec vnúčik chytá veľkú babu Ksebehrabu, to je predsa veľmi nebezpečné.

VODNÁ VÍLA. V tom máte pravdu. Ale keď je s ním aj pes Pozorko, ten vášho vnúčika azda len ochráni. Taký pes babu Ksebehrabu nielen vystopuje, ale aj zneškodní.

DEDUŠKO. Nepreceňujte Pozorka, susedka vodná víla! Už dávno nikoho nestopoval — nie je isté, že ju vystopuje. A aj keby vystopoval. Pozorko už dávno nikoho nezneškodňoval. Nie je isté, že bude malý pes na veľkú babu stačiť. Čo ak baba Ksebehraba zneškodní Pozorka aj vnúčika? Je to nebezpečné pre nich oboch. A aj keby im neublížila ona, môže sa im pritrafiť iná nehoda. Mohli napríklad vonku zablúdiť.

VODNÁ VÍLA. Prečo by zablúdili? Chvíľku budú tam vonku pátrať, a keď nič nevypátrajú, vrátia sa domov. Veď oni cestu domov dobre poznajú a nemôžu zablúdiť za bieleho dňa. Pustite si oknovízor, sused deduško, a presvedčte sa, aké je vonku ešte svetlo! (Vytiahne roletu. Za oknom je tma. Zahúka sova. Hneď zase roletu spustí.) Ba mýlim sa. Vonku je už tma. Taká tma, že z nej až sovy húkajú. Dávam vám za pravdu, sused deduško. Teraz už aj ja začínam mať o vášho vnúčika a o Pozorka strach.

DEDUŠKO. Som rád, že mi dávate za pravdu, susedka vodná víla. To, že sa o nich teraz už bojíme obaja, im však nepomôže.

VODNÁ VÍLA. To teda určite nie, sused deduško. Čo urobíme? Keď je už vonku taká tma a vnúčik a Pozorko sa ešte nevracajú, azda sú naozaj v nejakom veľkom nebezpečenstve. Azda by sme nemali ostať len takto sedieť so založenými rukami.

DEDUŠKO. Moja reč. Mali by sme vyraziť do tmy a hľadať ich. Čo vy na to, deti?

DETI. Áno!

DEDUŠKO. Aj deti si to myslia. Poďme ich hľadať, susedka vodná víla!

VODNÁVÍLA. Počkajte, sused deduško! Nemôžeme len tak bezhlavo vyraziť obaja do tmy. Musíme sa najskôr zamyslieť, čo sa stane, keď sa vnúčik s Pozorkom medzitým vrátia a nikoho z nás nenájdu doma. Čo urobia potom oni?

DEDUŠKO. Nuž, ako poznám vnúčika a Pozorka, ani oni tu neostanú čakať. Aj oni zas vyrazia do tmy a pôjdu hľadať nás.

VODNÁ VÍLA. No vidíte, sused deduško. A keď sa my potom vrátime, zas ich tu nenájdeme a zas nič nevyriešime. Zas budú blúdiť v tme, zas budú v nebezpečenstve, a zas ich vyrazíme hľadať — a tak to pôjde stále dokola.

DEDUŠKO. Čo teda navrhujete, susedka vodná víla?

VODNÁ VÍLA. Jediné, čo môžeme urobiť, je, že sa rozdelíme, sused deduško. Jeden z nás ostane vnúčika a Pozorka čakať tu — a druhý bude hľadať vonku. Čo vy na to, deti, je to rozumný návrh? Máme sa rozdeliť?

DETI. Áno!

VODNÁ VÍLA. Aj deti nám radia. že to máme urobiť takto.

DEDUŠKO. Nuž aj ja to potom schvaľujem. Rozdeľme sa, susedka vodná víla! Vy čakajte tu — a ja budem vnúčika a Pozorka hľadať vonku.

VODNÁ VÍLA. Lenže čo keď spadli niekde do vody? Viete plávať, sused deduško?

DEDUŠKO. Nuž, aby som pravdu povedal, plávať — to teda neviem.

VODNÁ VÍLA. Tak potom sa rozdelíme inak. Vy ostanete na nich čakať tu — a vonku budem po vnúčikovi a Pozorkovi pátrať ja. (Zmizne vo výlevke, počujeme melódiu hranú na hrebeni.)

2

DEDUŠKO. Dúfam, že sa to skončí dobre. Alebo ich susedka vodná víla vypátra, alebo sa sami vrátia. Lenže kým ich vypátra, alebo kým sa vrátia — čo zatiaľ budem robiť ja? Mám si pospať, deti?

DETI. Áno!

DEDUŠKO. To sa vám povie, deti. No ja mám o vnúčika a o Pozorka hrozný strach — a to čakanie na nich, to sú nervy. S takými napätými nervami nezažmúrim ani jedno oko. Hocako rád by som si pospal — dnes nezaspím. Aby som tú bezsennú noc nejako prežil, pustím si oknovízor. (Vytiahne roletu. Za oknom tma. Počuť húkanie sovy. Občas preletí netopier. Deduškovi začne klesať hlava. Niekoľko ráz ju zdvihne a zahundre.) Nie, nie, zaspať s takými napätými nervami sa mi nepodarí. To je vylúčené. (Hlava mu definitívne klesne a počujeme cirkulárku. Zrazu začne vychádzať mesiac a ozve sa melódia hraná na hrebeni.)

Piaty obraz

1

HLÁSATEĽKA (čiže premaskovaná Vodná víla). Dobrý večer, vážení diváci. Vlastne už dobrú noc. Idú nočné oknovízorové správy.

DEDUŠKO (prestane chrápať a dvíja hlavu). To sú už nočné správy? Či sa mi to sníva?

HLÁSATEĽKA Pochopiteľne, že sa ti to sníva, milý divák deduško. Ty si predsa zaspal ako peň, aj keď si sa zaspať nechystal. Nič si z toho nerob! Naše nočné správy nebudú rušiť tvoj spánok. Naše nočné správy sa budú podobať snom. Prvá správa je z Libanonu. Táto správa o jedenásťročnom libanonskom dievčatku menom Hassana obletela celý svet. Zistilo sa totiž, že keď Hassana plače, padajú jej z očí namiesto sĺz sklené guľôčky.

2

POZORKO (objaví sa vedľa Hlásateľky, premaskovaný za libanonské dievčatko, z očí mu padajú guľôčky).

DEDUŠKO. Správa? To má byť správa? Veď to je rozprávka o princeznej, čo plakala perly. To je naozaj rozprávkový sen.

POZORKO. Haf, haf! (Zmizne.)

3

HLÁSATEĽKA No vidíš! A predsa sa to naozaj stalo a je to pravdivá správa, nad ktorou si teraz lámu hlavy najmúdrejší učenci.

DEDUŠKO. Hm. Ale ak je to naozaj pravdivá správa — prečo potom tá Hassana vyzerá ako náš Pozorko?

HLÁSATEĽKA. Pretože sa ti to, milý divák deduško, zároveň sníva. Ďalšia správa je z Paríža. Titul miss Európa tam získala chudobná slovenská pastierka Anička Macejková z Malaciek. Na súťaž prišla peši a bosá, ale zo súťaže ju už odvážalalimuzína s uniformovaným šoférom. Teraz ju čaká svadba s princom, ktorý bol náhodou prítomný v hľadisku, a hneď potom, čo jej nasadili zlatú korunku, ju požiadal o ruku. Pastierka Anička Macejková z Malaciek sa stane kráľovnou zatiaľ nemenovanej krajiny.

4

POZORKO (objaví sa s korunkou na hlave ako miss).

DEDUŠKO. Tomuto verím. Toto sa naozaj stáva.

POZORKO. Haf, haf! (Zmizne.)

5

HLÁSATEĽKA. Uznávaš, divák deduško, že sa to môže stať — a predsa aj to bol rozprávkový sen. Prisnila sa ti len obyčajná rozprávka o Popoluške.

DEDUŠKO. Hej? A prečo sa aj tá Popoluška podobá na Pozorka?

HLÁSATEĽKA. Pretože je to nielen rozprávkový sen, ale — ako sám vravíš — niekedy sa to aj stáva. A máme tu ďalší sen podobný nočnej správe. Máme tu ďalšiu nočnú správu neuveriteľnú ako sen. Ako sme hlásili v popoludňajších správach, z väzenia utiekla nebezpečná baba Ksebehraba. Navzdory celoštátnemu pátraniu, ktoré bolo na ňu vyhlásené, ešte vo večerných hodinách unikala polícii. Vtedy sa však dostal na jej stopu neznámy súkromný detektív so svojím psom a začala sa naháňačka, akú naše mesto ešte nezažilo. Kameramanovi nášho oknovízora sa podarilo zachytiť jej najdôležitejšie okamihy — a teraz vám ich priblížime. (Vodná víla premaskovaná za Hlásateľku zmizne.)

6

BABA KSEBEHRABA (znova sa objaví premaskovaná Vodná víla.) Prilepil sa mi na päty akýsi súkromný detektív so psom.

DEDUŠKO. To je tá baba, ktorú chcú chytiť aj vnúčik s Pozorkom. Vyzerá nebezpečne. Dobre, že ju už prenasleduje aj akýsi súkromný detektív.

BABA KSEBEHRABA. Nedám sa chytiť. (Zmizne.)

7

VNÚČIK (premaskovaný za detektíva vbieha s Pozorkom, ktorý je takisto premaskovaný). Škoda, že nemáme jej stopu.

DEDUŠKO. Toto je ten súkromný detektív!

POZORKO. Haf, haf! (Zrazu drží v zuboch vložku do topánky.)

VNÚČIK. Ba máme ju. (Obaja miznú rovnakým smerom ako Baba Ksebehraba.)

8

DEDUŠKO. Ale ten súkromný detektív mi bol nejaký známy! Aj ten jeho pes! Neviete, deti, kto to bol?

DETI. To bol vnúčik! A Pozorko!

DEDUŠKO. Vnúčik a Pozorko? To azda nie je možné. Vy žartujete.

9

BABA KSEBEHRABA (vbieha z tej strany, na ktorej predtým zmizla a beží teraz na druhú stranu). Nemôžem ich zo seba striasť. Majú moju stopu. Ten detektív a ten jeho pes sú starí profíci.

DEDUŠKO. Sú to starí profíci? Vnúčik aj Pozorko sú mladí. Nie, to nebudú oni.

BABA KSEBEHRABA. Ale aj tým starým profíkom musím ufujazdiť! (Zmizne.)

10

VNÚČIK (vbieha s Pozorkom po stopách Baby Ksebehraby). Držíš stopu, Pozorko?

POZORKO (šteká opatrne, aby mu nevypadla zo zubov vložka do topánky). Haf! Haf!

DEDUŠKO. Ale ten súkromný detektív oslovil toho psa Pozorko! Že by to predsa len bol náš Pozorko? Kto je potom ten detektív?

VNÚČIK. Dostaneme ju, ako že som deduškov vnúčik. Za ňou! (Obaja zmiznú na rovnakej strane ako baba Ksebehraba.)

11

DEDUŠKO. Je to môj vnúčik! Mali ste pravdu, deti. Sú to oni. Budeme im teraz držať palce?

DETI. Áno!

DEDUŠKO. Musíme. Aby sa im nič nestalo.

12

BABA KSEBEHRABA (prebehne cez scénu na bicykli). Na bicykli im ujdem ako nič. A ešte sa niekde zastavím na večeru. Večerať budem víno a pečenú hus.

VNÚČIK A POZORKO (prenasledujú ho na bicykli). Nám neujdeš!

DEDUŠKO (nadšene komentuje). Potvora! Večerať budeš vodu a suchého chleba kus.

13

BABA KSEBEHRABA (prebehne cez scénu na motocykli). Pozor, idem na plné valce.

VNÚČIK A POZORKO (prenasledujú ho na motocykli). Nám neujdeš.

DEDUŠKO (nadšene komentuje). Za ňou a prevalcujte ju!

14

BABA KSEBEHRABA (uniká na aute a trúbi). Toto auto má výborné trúbku.

VNÚČIK A POZORKO (prenasledujú ju na aute a trúbia). Aj to naše.

DEDUŠKO (nadšene komentuje). A čo tak namiesto trúbky basa? Do basy s ňou!

15

BABA KSEBEHRABA (preletí na helikoptére). A teraz niekam do daňového raja!

VNÚČIK A POZORKO(prenasledujú ju na nej helikoptére). Za ňou!

DEDUŠKO (nadšene komentuje). Za ňou aj do horúceho pekla!

16

BABA KSEBEHRABA (vyskočí na padáku, vpadne dnu a hľadá úkryt v deduškovom príbytku pod stolom). Ale kým to prenasledovanie prehrmí, ukryjem sa u deduška.

DEDUŠKO. Kam zmizla, deti?

DETI. Je pod stolom!

DEDUŠKO. Pod mojím stolom sa teda ukrývať nebudeš, prekliata potvora! (Vyženie Babu Ksebehrabu spod stola a ženie ju nazad do oknovízora.)

VNÚČIK A POZORKO (zoskakujú na padákoch a zatýkajú Babu Ksebehrabu).

VNÚČIK. Máme ju! Ruky hore! A vrátiš sa za mreže! (S Pozorkovou pomocou odvádza Babu Ksebehrabu.)

17

HLÁSATEĽKA (Vodná víla sa premaskuje zase za Hlásateľku). A tak, vďaka odvážnemu zásahu súkromného detektíva vnúčika a jeho psa Pozorka, ktorým v rozhodujúcich chvíľach pomohol aj deduško, sa podarilo dostať tú nebezpečnú babu Ksebehrabu znova za mreže.

18

BABA KSEBEHRABA (Vodná víla sa z Hlásateľky premaskuje za babu Ksebehrabu za mrežami). Tak — a už som zase za mrežami. (Skúša vylomiť mrežu.) Ale tentoraz sú tie mreže akési pevnejšie. Tieto už tak ľahko nevylomím. Nedá sa nič robiť, musím počkať, kým ich zožerie hrdza.

19

HLÁSATEĽKA (Vodná víla zase na Hlásateľku). A hrdza žerie také mreže aj sto rokov. Je nádej, že tá kšeftárka so škodlivou vznášacou trávou už ostane za mrežami až do smrti. A súkromného detektíva vnúčika a jeho psa Pozorka máme teraz v našom oknovízore. Dobrý večer.

VNÚČIK (objaví sa vedľa Hlásateľky). Dobrý večer.

POZORKO (objaví sa vedľa Vnúčika). Haf, haf!

HLÁSATEĽKA. Milý vnúčik a milý Pozorko! Dovoľte, aby som sa vám poďakovala v mene všetkých občanov. Jedna z najdôležitejších myšlienok, ktorú často opakujeme, je myšlienka, že zdravotnícka starostlivosť patrí predovšetkým tomu, kto sám nepoškodzuje vlastné zdravie. Ale aby sme si mohli pokojne to zdravie chrániť, musíme bojovať aj proti tým, ktorí naše zdravie ohrozujú. A medzi najväčších nepriateľov zdravia dnes patria kšeftári s cigaretami, alkoholom a škodlivou trávou. Vnúčik a Pozorko, zneškodnili ste nebezpečnú babu Ksebehrabu. Udeľujem vám odmenu. Vnúčik — tebe mincu A Pozorko — tebe pohladkanie. Buďte zdraví a v zdraví si to užite! (Udelí im odmeny.) A teraz si ešte pohovoríme s našimi hrdinami. Milý vnúčik a milý Pozorko, ako sa vám podarilo chytiť babu Ksebehrabu ?

VNÚČIK. Samým by sa nám to nebolo podarilo.

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Počuli ste Pozorka — ďakujeme za veľkú pomoc aj deduškovi. Sláva mu!

HLÁSATEĽKA. Vážený divák deduško, vidíš to? Aj tebe patrí sláva.

DEDUŠKO. Nie, nie, to nemôžem prijať. Som na vás hrdý, vnúčik a Pozorko. Dokázali ste to predovšetkým vy sami. Vám patrí sláva. Ale keď už sa chcete niekomu poďakovať, poďakujte sa deťom! To deti ma upozornili, že tá baba Ksebehraba je pod stolom — bez detí by som na to neprišiel.

VNÚČIK. Je to tak, deti? Upozornili ste deduška?

DETI.Áno!

VNÚČIK. Tak ďakujeme aj vám, deti. Sláva vám!

POZORKO. Haf, haf!

HLÁSATEĽKA. A náš oknovízor sa k tomu pripája. Sláva vám, deti! A teraz, skôr než sa rozlúčime s hrdinami dnešného vysielania, chcem sa ešte spýtať — vnúčik, čo urobíš s odmenou?

VNÚČIK. Nuž, myslím — čo si myslíš ty, Pozorko?

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Pozorko navrhuje, aby som sa cestou domov poobzeral po obchodoch a aby som kúpil nejaký darček deduškovi. A myslím, že to aj urobím.

DEDUŠKO. Nie! Odmena patrí tebe, ty si ju uži — ale až zajtra! Teraz je už tma, obchody sú zatvorené — a najlepšie urobíte, keď rovno z oknovízora skočíte domov.

VNÚČIK. Ale deduško! Aj keď je tma a obchody sú zatvorené, výklady svietia! Aspoň mi dovoľ, aby som sa prešiel okolo svietiacich výkladov a len sa do nich pozrel.

DEDUŠKO. Tak dobre, vnúčik — keď máš taký slávny deň. Nech to však netrvá dlho! Dozri na to aj ty, Pozorko! A ak stretnete cestou susedku vodnú vílu, ktorá vás šla hľadať, povedzte jej, že ste sa už našli, a vráťte sa domov spolu s ňou!

VNÚČIK. Áno, deduško. Dobrú noc, pani hlásateľka.

POZORKO. Haf, haf!

(Odídu.)

20

HLÁSATEĽKA (máva za nimi). Dobrú noc, vnúčik, dobrú, noc, Pozorko. Šťastne sa vráťte domov — to boli slová, ktorými som sa rozlúčila s našimi hrdinami a teraz nasleduje priama reportáž z ich cesty domov nočným mestom, pretože aj na tej ceste domov ich sprevádza naša kamera. (Zmizne.)

Šiesty obraz

1

VNÚČIK (vykračuje si nočným mestom a spieva si).

PIESEŇ O MESTE

POZORKO. Haf, haf, haf, haf!

VNÚČIK.

POZORKO.Haf, haf, haf, haf!

2

HRACÍ AUTOMAT (premaskovaná Vodná víla. Najskôr sa objavia len jej nohy). Hm!

VNÚČIK (prikrčí sa). Ach!

HRACÍ AUTOMAT (jeho nohy niekoľko ráz prejdú okolo Vnúčika. Potom sa pri ňom pristavia). Hm!

VNÚČIK. Pozor, Pozorko! Ktosi okrem nás ešte v tejto nočnej hodine chodí po meste. Netušíš, kto by to mohol byť?

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Máš pravdu, sme trochu nízki, musíme zamieriť pohľad vyššie. (Pozrie sa nahor a vidí len štít hracieho automatu, ktorý si Vodná víla stavia pred seba). Prepánajána, ten je vysoký! Možno, že nás z tej svojej výšky ani nevidí.

HRACÍ AUTOMAT (stále sa kryje štítom, ale skloní sa k Vnúčikovi). Ale pozrime sa! Kto sa mi to tu motá pod nohami?

VNÚČIK. Mýlil som sa. Zbadal nás.

HRACÍ AUTOMAT(dvíha si Vnúčika na dlani k otvoru uprostred štítu, za ktorým spoznávame oči Vodnej víly). Neuveriteľne maličký človek.

VNÚČIK. Ja, prosím, nie som človek.

HRACÍ AUTOMAT. Nie? No to je výborné, že nie — veď ani ja nie som človek a ľudí vôbec nemám rád. Povedz mi však — ak nie si človek, tak čo si?

VNÚČIK. Som vnúčik. Bábka z bábkového divadla.

HRACÍ AUTOMAT. Bábka? Hm. A naozaj. Rozmery máš ako bábka. Aj telo máš bábkové — drevené. Lenže niečo tu nehrá. Ak nie si živý človek, prečo sa tak trasieš chladom?

VNÚČIK. Ja sa, prosím, netrasiem chladom.

HRACÍ AUTOMAT. Netrasieš sa chladom? A čím sa teda trasieš? Hladom?

VNÚČIK. Ani chladom, ani hladom. Ja sa, prosím, trasiem pred vami.

HRACÍ AUTOMAT. Ty sa trasieš predo mnou? Nevrav! Ty azda vieš, kto som?

VNÚČIK. Práve že to neviem, prosím.

HRACÍ AUTOMAT. A ako si potom prišiel na to, že sa máš predo mnou triasť? Trasieš sa strachom?

VNÚČIK. Netrasiem sa strachom, ale zvedavosťou. Ak vravíte, že ani vy nie ste človek, rád by som vedel, kto ste.

HRACÍ AUTOMAT. Počúvaj, a dozvieš sa. (Podskočí, zahrkotajú peniaze.) Počul si?

VNÚČIK. Počul.

HRACÍ AUTOMAT. A čo si počul?

VNÚČIK. Počul som, akoby zahrkotali peniaze.

HRACÍ AUTOMAT. A počul si dobre. Som hrací automat. Ani ty nie si človek — ani ja nie som človek. A to nás spája. Sme bratia. Predo mnou, braček, strach mať nemusíš — najmä ak máš nejaké peniaze. Máš?

VNÚČIK. Mám.

HRACÍ AUTOMAT. No tak vidíš! A koľko máš peňazí?

VNÚČIK. Jednu mincu.

HRACÍ AUTOMAT. Ohoho! Až jednu mincu? Ukáž! (Prezerá si Vnúčikovu mincu.) Kovová minca. Nádherná práca. Ako si prišiel k tomu rozprávkovému bohatstvu? Nevyzeráš na to, že by si vedel raziť mince sám. Prepánajána, azda si tú jednu mincu niekde nešlohol?

VNÚČIK. Nie, ja nekradnem. Tú mincu som dostalza odmenu. Ja jednu mincu a Pozorko pohladkanie.

HRACÍ AUTOMAT. Nevrav! Pozorko pohladkanie? A čím ste si to zaslúžili?

VNÚČIK. Chytili sme nebezpečnú babu Ksebehrabu.

HRACÍ AUTOMAT. Chytili ste nebezpečnú babu Ksebehrabu? To bolo od vás statočné. Nečudujem sa, že vás za to odmenili. Ty, Pozorko, si za pohladkanie veľa nekúpiš. No zaujímalo by ma, čo urobíš ty, vnúčik, s tou jednou mincou?

VNÚČIK. Chcem za tú mincu kúpiť darček deduškovi.

HRACÍ AUTOMAT. Kúpiť darček? Ale veď je noc! Obchody sú zatvorené.

VNÚČIK. To viem aj ja. Darček kúpim zajtra — teraz v noci si len prezerám výklady.

HRACÍ AUTOMAT. A mincu máš pri sebe?

VNÚČIK. Áno — veď som vám ju ukazoval.

HRACÍ AUTOMAT. Zabudol som. Ukáž mi ju ešte raz. (Prezerá si znova mincu.) Naozaj nádherná minca. Ale nie si ľahkomyseľný? Darček deduškovi chceš kúpiť až zajtra — no zajtrajšok je ešte ďaleko. A v noci sa najviac kradne. Prečo si si tú mincu na noc niekam neschoval?

VNÚČIK. Ja sa zlodejov, čo hrabú k sebe, nebojím.

HRACÍ AUTOMAT. Chápem — ty sám si jednu babu Ksebehrabu chytil. Lenže sú aj takí zločinci, čo vôbec nevyzerajú na zločincov. A to sú ti najhorší. Nebojíš sa ich — a predsa ťa dostanú. Mal si si tú mincu predsa len radšej na noc ukryť.

VNÚČIK. A kde som si ju mal ukryť?

HRACÍ AUTOMAT. Najmúdrejšie by bolo dať si ju na noc do úschovy k niekomu, na koho sa môžeš spoľahnúť.

VNÚČIK. A kde niekoho spoľahlivého stretnem teraz v noci na pustej ulici?

HRACÍ AUTOMAT. Musel by si mať naozaj šťastie, aby si niekoho takého teraz stretol. Lenže, braček, ty to šťastie máš. Ty si stretol mňa. A ja ti radím — uschovaj si tú mincu do rána u mňa. U mňa, braček, nielenže ju budeš mať dobre ukrytú — ale ráno môžeš zistiť, že je tých mincí dokonca viac.

VNÚČIK. Prečo viac?

HRACÍ AUTOMAT. Pretože ja som hrací automat. Ak vhodíš do mňa jednu mincu, aj si ju uschováš, aj si o tú mincu zahráš. A keď si o ňu zahráš — môžeš aj vyhrať.

VNÚČIK. Vyhrať? A čo vyhrať?

HRACÍ AUTOMAT. Vhodíš jednu mincu — a môžeš ich vyhrať desať. Potom len bude čo schovávať!

VNÚČIK. Fakt? Až desať mincí? Namiesto jednej? Je to možné?

HRACÍ AUTOMAT. Je. Aby to bolo možné, na to som ja, hrací automat, na svete. Neváhaj a zahraj si! Tu mám takú dierku, do tej vhoď svoju mincu! Potom potiahni túto páčku, a ak si vyhral, tak tu, z inej dierky, ti vypadne desať mincí.

VNÚČIK. Mám to skúsiť, deti?

DETI.Áno! Nie!

VNÚČIK. Asi to skúsim. (Skúsi to.) Všetko som urobil tak, ako si mi kázal, hrací automat, aj jednu mincu som vhodil, aj páčku som potiahol — a …

HRACÍ AUTOMAT. Cŕŕŕ! Cíncín! Šup! A už ti vypadlo desať mincí. Vidíš, vyhral si. Dobré, čo vravíš?

VNÚČIK. Vynikajúce. Teraz len môžem deduškovi kúpiť pekný dar.

HRACÍ AUTOMAT. Za desať mincí kúpiš krajší než za jednu — ale ak ti tých desať mincí niekto ukradne, nekúpiš nič. Teraz premýšľaj, kde si ich do rána ukryješ!

VNÚČIK. Ty si naozaj ako môj rodný brat, hrací automat, keď na všetko tak myslíš. Isto mi poradíš, kde by som si tých desať mincí najlepšie ukryl.

HRACÍ AUTOMAT. Najlepší úkryt som ja. Pokojne nahádž tých desať mincí do mňa, Môžeš si ich znova nielen ukryť, ale aj si o ne zahrať. Zase môžeš vyhrať — a ak vyhráš, vypadne ti zo mňa sto mincí..

VNÚČIK. Sto mincí? To azda nie. To by som už bol úplný boháč.

HRACÍ AUTOMAT. A prečo by si nemohol byť? Ak vyhráš, budeš.

VNÚČIK. Mám to skúsiť, deti?

DETI.Áno! Nie!

VNÚČIK. Znova to skúsim. (Skúsi to.) Ale čo sa to robí? Nahádzal som, hrací automat, do teba desať mincí, potiahol som páčku — a nevypadlo z teba nič. Prečo?

HRACÍ AUTOMAT. Nuž, asi preto, že tentoraz si nevyhral.

VNÚČIK. Ale ty si vravel, že budem mať sto mincí.

HRACÍ AUTOMAT. Keď vyhráš. Vravel som to ako jednu z možností. Ale nie ako jedinú. Netvrď, že som vravel, čo som nevravel. Nikdy som nepovedal, že budeš mať sto mincí, keď prehráš. Tentoraz si prehral — a preto teraz nemáš nič.

VNÚČIK. Nemám nič! Vôbec nič! Ani tú jednu mincu, čo som mal. Za čo teraz kúpim darček deduškovi?

HRACÍ AUTOMAT. A za čo by si mu ho kúpil, keby si tú jednu mincu nedostal? Predtým si nemal nič, teraz nemáš nič — tak sa teš aspoň z toho, že nie si na tom horšie, než si bol predtým.

VNÚČIK. Lenže predtým som mal veselé nič. Tešil som sa, že aj keď nemám nič, možno niekedy budem mať niečo. A teraz mám smutné nič. Je mi smutno, že nemám nič, pretože som stratil to niečo, čo som už mal.

HRACÍ AUTOMAT. Bol by z teba veľký filozof, keby sme žili v čase veľkých filozofov. Lenže nežijeme — a mne je absolútne fuk, či je tvoje nič smutné alebo veselé. Hlavne že ja, hrací automat, mám — ako vždy — všetko! (Spieva.)

PIESEŇ HRACIEHO AUTOMATU

VNÚČIK. Čože? Vravíš, že peniaze sú droga?

HRACÍ AUTOMAT. Áno, braček. A to tá najmocnejšia. Všetky ostatné drogy vymýšľajú ľudia len preto, že ich do toho poháňa túžba po droge peňazí.

VNÚČIK. A keď si tú túžbu splnia, keď už ľudia peniaze majú, tak potom čo?

HRACÍ AUTOMAT. Tak potom prídu a nahádžu ich do mňa. Chachacha! Tak ako si to urobil práve pred chvíľočkou aj ty. Aj keď chytáš baby Ksebehraby, vnúčik, nie si o nič múdrejší ako ony. Dal si sa nachytať. Chachacha! Nie nadarmo ma prezývaju „jednoruký bandita“ — chachacha! (Odchádza a spieva.)

PIESEŇ HRACIEHO AUTOMATU