ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý obraz

1

HLÁSATEĽKA (čiže premaskovaná Vodná víla sa objaví za oknom). Dobrý deň, vážení diváci. Sme radi, že ste si zapli oknovízor, a ponúkame vám teraz jeden z našich najobľúbenejších programov. Bude to oknovízorová hádankárska súťaž. Nech sa páči, máte slovo, pán moderátor.

MODERÁTOR (za oknom sa objaví aj premaskovaný Deduško, fajčí cigaretu, púšťa cez okno dym). Ďakujem, za slovo, pani Hlásateľka. (Spieva.)

PIESEŇ S HÁDANKOU

VNÚČIK. To ja veru neviem. Musím porozmýšľať.

MODERÁROR (kašle).

HLÁSATEĽKA, Ale nerozmýšľaj dlho, lebo pán moderátor je nefajčiar, fajčí len kvôli tej hádanke a z fajčenia už dostáva kašeľ.

VNÚČIK. Len to nie! Počkajte s tým kašľom trochu, pán moderátor! Opýtam sa, detí. Vy, deti, viete, aký je rozdiel medzi cigaretou a vozom, čo ťahajú voly?

DETI (odpovedajú rôzne).

VNÚČIK. Ani vy to neviete?

MODERÁTOR (kašle čoraz viac, dusí sa).

HLÁSATEĽKA. Poponáhľaj sa s hádaním! Pán moderátor sa už dusí.

VNÚČIK. Pozorko, pomôž ty! Skús uhádnuť, aký je rozdiel medzi cigaretou a vozom!

POZORKO. Haf, haf.

VNÚČIK. Pozorko to uhádol! Haf, haf. Voz ťahajú dva voly a cigaretu jeden. Teraz to už môžete uhádnuť aj vy deti! Aký je rozdiel medzi cigaretou a vozom?

DETI. Voz ťahajú dva voly a cigaretu jeden.

VNÚČIK. Výborne deti! Takže teraz to už môžem uhádnuť aj ja. Voz ťahajú dva voly a cigaretu jeden.

HLÁSATEĽKA. Výborne, vnúčik, výborne, deti, výborne, Pozorko! Uhádli ste — vyhrali ste.

VNUČIK. Čo sme vyhrali.

MODERÁTOR. Už nekašlem, už môžem odhodiť cigaretu! (Odhodí cigaretu.) Už sa nedusím! Vyhrali ste môj život. (Zmizne.)

HLÁSATEĽKA. Počuli ste? Uhádli ste, vyhrali ste, koniec naše hádankárskej súťaže.

(Zmizne.)

2

(Zrazu všetko zahalí oblak dymu.)

VNÚČIK. No ďakujem pekne za takú výhru, keď je tu zrazu dym. Kde sa tu vzal taký oblak dymu?

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Máš pravdu, Pozorko. To z tej odhodenej cigarety. Ale bolo by to možné, aby jedna odhodená cigareta tak veľmi dymila?

POZORKO (breše melódiu signálu „horí!“). Haf, haf!

VNÚČIK. Ach, takto je to! To nedymí iba cigareta! Od cigarety začal horieť a dymí celý nášoknovízor! Pozorko breše „horí“! Aj vy, deti, kričte „horí“!

DETI. Horí! Horí! Horí!

3

DEDUŠKO (vbieha). Čo sa tu robí, vnúčik? Kde sa tu vzal ten dym? Ty si fajčil!

VNÚČIK. Nie ja! To fajčil pán moderátor. Odhodil cigaretu a teraz horí náš oknovízor.

DEDUŠKO. Keby len oknovízor! Od odhodených cigariet sa už chytili a zhoreli v Tatrách celé lesy. A od tej cigarety pána moderátora môže zhorieť celý náš byt. Kričme všetci „horí“! Hádam nás začujú hasiči.

DEDUŠKO, VNÚČIK, DETI. Horí! Horí! Horí!

POZORKO (breše melódiu signálu „horí!“). Haf, haf!

4

VODNÁ VÍLA (objavuje sa vo výlevke v hasičskej prilbe a ťahá za sebou hadicu). Len pokoj! My vodné víly si vieme poradiť s požiarmi. Už som tu aj s hadicou.

HASIČSKÁ PIESEŇ VODNEJ VÍLY

(Uhasí oheň.)

DEDUŠKO. Ale hlavne, že sa podarilo uhasiť náš byt. Keď to už nie je potrebné, miernite sa, susedka vodná víla! Tú mláku budem utierať ja.

VODNÁ VÍLA. Hundrete, hundrete, sused deduško, a ďakujem som nepočula. Radšej už pôjdem. (Zmizne znova vo výlevke.)

5

DEDUŠKO. Ako vidím, našťastie nám nič nezhorelo. Čo to tu vlastne horelo, vnúčik?

VNÚČIK. Keď nič nezhorelo nám, zhoreli asi fúzy pánovi moderátorovi, deduško.

DEDUŠKO. Tak to bude, vnúčik. Aspoň vidíš, že kto nie je vôl, ten vie, že cigaretám sa treba vyhýbať. Nuž, a keď nám nič nezhorelo, keď nezhorel ani oknovízor, posaď sa, vnúčik, aj ty, Pozorko, aj vy, deti, seďte — prepínam na iný kanál. Pozrite si ďalší program — a ja si ešte čosi dovybavujem vonku so susedkou vodnou vílou. (Stiahne a zase vytiahne roletu, a potom odíde. Chvíľu sa zase nič nedeje, letia len obláčiky. Potom sa ozve melódia hraná na hrebeni.)

Druhý obraz

1

HLÁSATEĽKA (čiže premaskovaná Vodná víla sa objaví za oknom). A teraz, milí diváci, nasleduje relácia „Naše okno“. Vy sami, zo svojho okna, sa môžete pozrieť len na niečo — cez naše okno sa však môžete pozrieť na všetko. Naše milé Slovensko leží vo vnútrozemí, a tak sa nikto z vás nemôže pozrieť zo svojho okna na more — cez naše okno sa však môžete pozerať na more kedykoľvek, napríklad aj teraz. Práve ste zavítali spolu so mnou na palubu lode Kriváň, ktorá sa pohojdáva na šírom mori. (Hlásateľka sa začne pohojdávať z boka na bok.) Ejha, ale sa tá loď poriadne hojdá! Čakala som, že more bude pokojnejšie. No inak na mori nič nové. Alebo je niečo nové? Na to sme sa spýtali kapitána, za ktorým sme si zašli na kapitánsky mostík. Čo je nové na mori, pán kapitán?

KAPITÁN (čiže premaskovaný Deduško sa objaví vedľa Hlásateľky a hojdá sa spolu s ňou). Je pred búrkou.

HLÁSATEĽKA. Prečo myslíte, že je pred búrkou, pán kapitán?

KAPITÁN. Pretože je po búrke. A keď je po búrke, tak sa vždy blíži ďalšia búrka.

HLÁSATEĽKA. A po tej ďalšej búrke bude čo, pán kapitán?

KAPITÁN. Zas bude pred búrkou. Pred búrkou alebo po búrke — ako chcete. Keď je pred búrkou, tak je po búrke, a keď je po búrke, tak je pred búrkou. Vôbec nezáleží na tom, ako to nazveme.

HLÁSATEĽKA. Ach, takže vy ste, pán kapitán, vlastne ustavične v nepokojnej situácii, keď sa vaše nervy ešte nestačia upokojiť po búrke, ktorá sa práve skončila, a už sú znepokojené pred búrkou, ktorá sa blíži?

KAPITÁN. O moje nervy sa vy netrápte! Mávame na mori aj celkom pokojné chvíle, keď nie je ani pred búrkou ani po búrke — a vtedy si moje nervy dokonale odpočinú.

HLÁSATEĽKA. A kedy sú tie pokojné chvíle, pán kapitán?

KAPITÁN. Nuž, predsa vtedy, keď je búrka. (Zablýska sa, zahrmí a rozhojdá sa aj okno.) A búrka je práve teraz. Čo vravíte na ten božský pokoj?

HLÁSATEĽKA (tacká sa). Ja na to nemôžem povedať nič, pán … (tacká sa) … kapitán, pretože mám vďaka tomu božskému pokoju morskú chorobu. Ale … (tacká sa) … čo na to hovoríte vy? Vám to hojdanie neprekáža?

KAPITÁN. Nie. Som na to zvyknutý a viem to riešiť umne. Vždy si v búrke lognem tuzemského umu — (logne si z fľaše) — a potom spievam do toho vystrájania živlov a nijaké hojdanie na kapitánskom mostíku necítim. (Ešte raz si logne a spieva.)

PIESEŇ KAPITÁNA

2

HLÁSATEĽKA (po osobitne prudkom blesku a zahrmení, o ktoré sa postará stroboskop, počujeme praskanie dreva a potom jej zúfalý výkrik). Ach!

KAPITÁN (zrazu sa aj on zatacká a prepadne cez okno dnu a poriadne si zas logne). Až teraz! Až teraz som to strašné hojdanie zacítil aj na kapitánskom mostíku. (Tacká sa.)

HLÁSATEĽKA (v okne, ktoré sa zrazu prestalo hojdať).Nerozumiem vám. Po poslednom blesku a zahrmení sa búrka skončila, aj morská choroba sa stratila, a vy…

KAPITÁN (tacká sa). Ja na kapitánskom mostíku som ju práve teraz dostal. Kapitánskeho mostíka sa búrka bojí, a preto naň zamieri vždy až nakoniec.

HLÁSATEĽKA. More je už naozaj celkom pokojné. Po búrke ani chýru. Loď sa už nehojdá. A ani vás, pán kapitán, zrazu nevidím. Kam ste zmizli?

KAPITÁN. Tu som, ako som tu aj bol, len ma nevidíte, pretože tu, na kapitánskom mostíku, práve teraz vznikol tajfún. Krúti sa ten mostík so mnou ako šialený. (Kapitán sa ešte viac zatacká, Vnúčik a Pozorko majú robotu, aby ho udržali na nohách.)

VNÚČIK. A čože je zas toto za hlúposť, Pozorko? Ten kapitán je u nás — a myslí si, že je na kapitánskom mostíku.

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Mám ho, deti, upozorniť, že sa mýli?

DETI. Áno!

VNÚČIK. Hej, pán kapitán! Nemáte dojem, že ste trošku zablúdili?

KAPITÁN. Nezablúdil som ja — to zablúdila na kapitánsky mostík tá búrka.

VNÚČIK. Lenže vy už na nijakom kapitánskom mostíku nie ste.

KAPITÁN. Nie? V takom prípade som spadol cez palubu a plávam v mori. No prečo potom v tom mori neplávajú okolo mňa ryby? (Ohmatáva Vnúčika a Pozorka.) Alebo plávajú?

VNÚČIK. No nevravím, Pozorko? On naozaj vôbec netuší, kde je, a myslí si, že sme ryby. Zabreš naňho, nech sa spamätá!

POZORKO. Haf, haf!

KAPITÁN. To sú nejaké čudné ryby, keď brešú. More, v ktorom plávam, je tuším psie.

VNÚČIK. Hej, pán kapitán, neplávate v nijakom psom mori.

KAPITÁN. Nie? A kde teda plávam?

VNÚČIK. Neplávate nikde.

KAPITÁN. Neplávam nikde? Hm. Tak potom, ako vidím, v tom pekne plávam. Keď nikde neplávam, kde teda vlastne som?

VNÚČIK. Skúste na to prísť sám!

KAPITÁN. Som … (Poriadne si logne, vypije fľašu až do dna, pozrie na ňu, potom víťazoslávne vykríkne.) Som na dne! Alebo sa zase mýlim?

VNÚČIK. Pokiaľ ide o tú fľašku, nemýlite sa, pán kapitán.

KAPITÁN. A mýlim sa, pokiaľ ide o čo?

VNÚČIK. Mýlite sa, pokiaľ ide o morské dno. Na morskom dne ešte nie ste.

KAPITÁN. Nie? A ty si kto?

VNÚČIK. Trikrát môžete hádať.

KAPITÁN. Žralok?

VNÚČIK. Zima, zima.

KAPITÁN. Podmorský kráľ?

VNÚČIK. Teplejšie, teplejšie.

KAPITÁN. Morská hviezdica!

VNÚČIK. Takmer ste uhádli. Som hviezda bábkového divadla a volajú ma vnúčik.

KAPITÁN. Potom som celkom určite nielen na dne fľaše, ale aj na morskom dne. Tam je domov morských hviezdic. Ale ako sa to mohlo stať? Chcel som sa dostať na dno fľaše, no na dno mora som sa nechystal.

VNÚČIK. Už mi je to teraz jasné, pán kapitán.

KAPITÁN. Čo ti je jasné?

VNÚČIK. Keď ste mali namierené iba na dno fľaše, ale teraz máte dojem, že ste sa dostali na dno mora — potom je jasné, čo sa vám prihodilo.

KAPITÁN. A bol by si taký láskavý a povedal by si mi už konečne, čo sa mi prihodilo?

VNÚČIK. Opili ste sa, pán kapitán.

KAPITÁN. Urážaš ma. Čo si to dovoľuješ? To hovoríš mne?

VNÚČIK. Veď ste ma o to prosili, pán kapitán.

KAPITÁN. Správne. Neurážaš ma. Konečne si mi vysvetlil, čo sa so mnou stalo a ako som sa našiel tu, aj keď ešte vždy vôbec neviem, kde som. Viem však už, kde nie som. Nie som na svojej lodi. Opustil som ju. Musím sa na ňu vrátiť. Kde však tá loď je? Na jej palube som zanechal jednu hlásateľku. Podľa jej hlasu by som tam trafil. No kde je paluba? A kde je hlásateľka? Možné je aj to, že sa mi to len snívalo.

HLÁSATEĽKA. Nesnívalo sa vám to, pán kapitán. Tu som, na palube vašej lode Kriváň, a čakám na vás.

KAPITÁN (obráti sa k oknu a uvidí ju). No nevravím? Tamto je.

HLÁSATEĽKA (Vodná víla strieda dve parochne, dva hlasy a budí aj vizuálny dojem dvoch hlásateliek). Áno, tu som. A aj ja som tu. Nie jedna. Sme tu dokonca dve. A čakáme ťa. Vráť sa! Poď ku mne na palubu! A poď aj ku mne!

KAPITÁN (pretiera si oči). No čo to vidím? Nie je tam jedna hlásateľka — sú dve. A sú si podobné, akoby si vypadli z oka. Akurát, že jedna je čierna, druhá blondína. Jasné! Je to ako vždy. Keď si vypijem, vidím každého dvakrát. Nesťažujem sa však — vidieť každého dvakrát má svoje výhody. Kým mi jedna hlásateľka nachystá večeru, druhá mi môže ustlať posteľ. Dievčatá, vydržte, o chvíľu som u vás! (Spieva.)

PIESEŇ KAPITÁNA

(Znova sa zatacká, odhodí prázdnu fľašu a vrhá sa späť k oknu, kde dvakrát vyobjíma Hlásateľku.)

3

KAPITÁN (zmizne s hlásateľkou za oknom. Znova sa začne divo hojdať celé okno).

VNÚČIK. Chápeš to, Pozorko? Je tam jedna hlásateľka — a on vidí dve. A jeho loď sa znova hojdá, aj keď more je po búrke celkom pokojné. Čo s tými dvoma hlásateľkami, čo vidí namiesto jednej, teraz robí?

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Máš pravdu, Pozorko — čo nás po tom. Skrátka zmizol. Len fľaša tu ostala po kapitánovi. Je prázdna. (Privonia k fľaši.) Ale tuzemský um z nej ešte vonia. Ejha, to je umná vôňa! Umná vôňa tuzemského umu. Chcete ovoňať aj vy, deti?

DETI. Áno!

VNÚČIK (obracia fľašu hrdlom do hľadiska). Ovoňajte! Cítite tú umnú vôňu?

DETI. Áno!

VNÚČIK. Chceš ovoňať aj ty, Pozorko?

POZORKO (budí dojem, že sú zrazu dvaja). Haf, haf!

VNÚČIK. Čo to vidím, Pozorko? Ty si si priviedol kamaráta. Pozorko číslo dva. A navlas rovnakého ako ty. Určite sa aj on volá Pozorko. Tak čo, Pozorko číslo jeden a Pozorko číslo dva, nechcete ovoňať aj vy?

POZORKO. Haf, haf! Haf, haf!

4

DEDUŠKO (objaví sa dnu). O akom Pozorkovi číslo dva to hovoríš, vnúčik?

VNÚČIK. Veď ho predsa vidíš, deduško. Pozorko si priviedol kamaráta, rovnakého ako on — treba ho volať Pozorko číslo dva.

DEDUŠKO. Spamätaj sa, vnúčik! Nijakého kamaráta Pozorka čislo dva si Pozorko nepriviedol — je tu len náš Pozorko číslo jeden, celkom sám. Tuším si aj ty privoňal k fľaši po kapitánovi. Nesníva sa čosi aj tebe, keď vidíš nášho Pozorka dva razy — tak ako kapitán videl dva razy hlásateľku?

VNÚČIK. Ale deduško! Nikdy v živote by som neprivoňal k fľaši po kapitánovi. Nevidím Pozorka dva razy — ale zato ty, deduško, už asi starneš, slabne ti zrak, a preto vidíš namiesto dvoch Pozorkov len jedného. Pozorko číslo dva tu naozaj je.

DEDUŠKO. Ako ma chceš o tom presvedčiť, vnúčik?

VNÚČIK. Môžeme sa spýtať detí. Deti, koľko psíkov vidíte? Jedného alebo dvoch?

DETI. Dvoch!

DEDUŠKO. A nedal vnúčik ovoňať tú fľašu aj vám?

DETI. Nie!

DEDUŠKO. A kde je tá fľaša?

VNÚČIK. Tu je, deduško!

DEDUŠKO (nenápadne privoniava k fľaši). Ojha, to je umná vôňa!

VNÚČIK. Aj ty k tej fľaši privoniavaš, deduško?

DEDUŠKO. Nie, vnúčik. Ak nechcem, aby si k fľaši privoniaval ty, musím ti predsa dávať dobrý príklad a nikdy nesmiem privoňať k fľaši ani ja. (Ešte raz nenápadne privonia.) To je um! Toľko umu sa do mojej hlavy ani nezmestí — radšej tú fľašu zahodím. (Zahadzuje fľašu.) A pokiaľ ide o Pozorka — máš pravdu. Verím tebe aj deťom. Naozaj vidím, že Pozorko si priviedol kamaráta a že Pozorkovia sú tu teraz dvaja. Ale nijaká návšteva nemôže trvať večne. Pozorko číslo dva, choď už domov! (Vyženie Pozorka.)

5

VNÚČIK. Čo si to urobil, deduško? Chcel si vyhnať jedného Pozorka a vyhnal si obidvoch.

DEDUŠKO. Ako sa mi to mohlo podariť, vnúčik?

VNÚČIK. Tak sa ti to podarilo, že tu nikdy neboli dvaja Pozorkovia. Mal si pravdu, bol tu len ten náš jeden. Pusti, deduško, Pozorka znova dnu, aby sa tam vonku niekde nestratil — a ja sa ti priznám, že som predsa len privoňal k tej fľaši po kapitánovi, a preto som videl nášho Pozorka dvakrát.

DEDUŠKO. A prečo ho videli dvakrát aj deti v divadle?

VNÚČIK. Aj deťom som dal privoňať.

DEDUŠKO. Je to pravda, deti?

DETI. Áno!

DEDUŠKO. Keď sa všetci tak pekne priznávate — priznám sa aj ja. Aj ja som k tej fľaši privoňal, keď si sa ty, vnúčik, nedíval. Preto som aj ja potom videl dvoch Pozorkov. Nesmieme pričasto v živote privoniavať k fľaši — sú z toho potom takéto zmätky a komplikácie. Ale už nám to, dúfam, z hlavy vyšumelo. Áno, pustíme Pozorka nazad. (Pustí Pozorka.)

6

POZORKO (vracia sa jeden). Haf, haf!

DEDUŠKO. A teraz radšej prepnem na iný kanál. Ty sa ďalej dívaj na oknovízor a ja musím ešte čosi — čo to musím? Aha, susedka vodná víla ma čaká vonku. Prepínam. (Spustí a zas vytiahne roletu a odíde. Chvíľu zas letia obláčiky. Potom sa ozve aj melódia hraná na hrebeni.)

Tretí obraz

1

HLÁSATEĽKA (čiže premaskovaná Vodná víla sa objaví za oknom). A teraz nasleduje náš oknovízorový koncert. Vystúpi mladý spevák, známy pod prezývkou Trávožrút.

VNÚČIK. Hurá! Konečne nejaká kultúra. Nástraha života to bohvieaká nebude, ale aspoň to bude zábava, Pozorko. Tešíš sa na speváka?

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Tešíte sa na speváka, deti?

DETI. Áno!

TRÁVOŽRÚT (čiže premaskovaný Deduško sa objaví za oknom s gitarou).

VNÚČIK. Zaujímavé. Ten spevák mi je akýsi známy. Čo vy na to, deti? Nepodobá sa náhodou na susedku vodnú vílu?

DETI. Nie!

VNÚČIK. Fakt. Susedka vodná víla to asi nebude, keď je to spevák. A čo by aj robila vodná víla s gitarou? Ale keď to nie je ona, aspoň niekto z jej rodiny by to mohol byť. Báť sa ho nemusíme. Pani hlásateľka povedala, že sa volá Strachopud..

HLÁSATEĽKA (na chvíľu sa objaví v okne namiesto Trávožrúta). Povedala som Trávožrút!

VNÚČIK. Ach tak! Nie Strachopud, ale Trávožrút. Prepáčte, pani hlásateľka, že som nesprávne počul — sú to dve veľmi podobné slová.

HLÁSATEĽKA. Dosť sú odlišné. A teraz sa už utíšte! Trávožrút spieva. (Zmizne.)

TRÁVOŽRÚT (objaví sa v okne znova namiesto Hlásateľky a spieva).

PIESEŇ TRÁVOŽRÚTA

VNÚČIK. Hej, čudný trávožrút! Ak nevieš, ako to s tebou naozaj je, vysvetlím ti to.

TRÁVOŽRÚT. Vysvetli mi to, vnúčik!

HLÁSATEĽKA. Ale slušne, vnúčik! Slušne! Je to človek.

VNÚČIK. To som si všimol. Môj psík Pozorko by nikdy nemohol mať také problémy, aké mávajú ľudia. Človeče, ak nevieš, či máš naozaj jednu hlavu múdru a druhú hlúpu, alebo či sa ti to len zdá, v takom prípade je to jasné! Nezáleží na tom, koľko máš hláv — isté je, že hlúpe sú všetky.

HLÁSATEĽKA. Divák vnúčik! Toto bolo azda trošku neokrôchané.

VNÚČIK. Len úprimné, pani hlásateľka. Deduško mi kázal, aby som pozoroval nástrahy sveta a aby som si na ne tvoril svoj vlastný názor. Tak si ho tvorím. A ak by nás ten trávožrút náhodou chcel za to zbiť, ja ani Pozorko z neho strach nemáme.

POZORKO. Haf, haf!

TRÁVOŽRÚT. Zbiť vás nemám v úmysle. Mám iné starosti.

2

TRÁVOŽRÚT (čiže premaskovaný Deduško sa zatacká a prepadne oknom dnu). Pomôž mi, vnúčik! Som trávožrút. Prejedol som sa trávy a je mi z toho zle. Aby mi bolo dobre, musím si dať ďalšiu porciu trávy. Kde je predavač trávy?

BABA KSEBEHRABA (Vodná víla v ďalšom premaskovaní sa objaví za oknom). Tu som. (Podáva Trávožrútovi hrsť trávy.) Len si daj! Je čerstvá. Len trošku pošliapaná.

TRÁVOŽRÚT. Nejeduj ma, baba Ksebehraba! Pošliapaná tráva je možno dobrá pre kravy, čo sa pasú s hlavou pri zemi. Ale ja potrebujem inú trávu.

VNÚČIK. Akú inú?

BABA KSEBEHRABA. On asi myslí takú, čo keď ju zje, tak ho tá tráva až kamsi do oblakov vynesie.

VNÚČIK . Jaj, to tú vznášaciu!

BABA KSEBEHRABA. Vidím, že aj ty sa v tom už vyznáš, vnúčik. Veru vznášaciu.

TRÁVOŽRÚT. Pravdaže vznášaciu, akú inú? Takú nemáš, baba Ksebehraba?

BABA KSEBEHRABA. Pravdaže, mám aj takú. Čo to nepovieš hneď. Nech sa páči, tu je vznášacia tráva.(Podáva Trávožrútovi hrsť trávy.) A ty mi daj zas peniažky!

(Vezme peniaze a zmizne.)

TRÁVOŽRÚT. Konečne mám zase vznášaciu trávu. Mňam, mňam, tá je chutná! (Zaje si trávy a vznesie sa do vzduchu, len dlhá ruka mu visí ako šarkanovi povrázok).

TRÁVOŽRÚT. Už mi je zas dobre. Tráva ma nezdúva, len vietor podúva a dohora ma vzdúva. (Vznesie sa.) Vznášam sa a je mi dobre.

VNÚČIK. Aha, šarkan! (Behá s ním ako so šarkanom.)

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Čo to vravíš, Pozorko?

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Vravíš, že by sme mu mali napísať lístok? Dobrý nápad. Napíšeme mu, že ho tam hore srdečne pozdravujeme. (Píše a posiela mu lístoček.) Hej, šarkan, hej, dostal si náš list?

TRÁVOŽRÚT (číta). „… zo srdca ťa pozdravujeme.“ Milé od vás. (Vtom sa zrúti, až to zaduní.) Ale čo mám z toho, že je to milé, keď stratila účinok tráva, prestal duť vietor, spadol som na zem a je mi zle? To už nie je milé, to je hrozné.

VNÚČIK. Prečo sa teda tak rád vznášaš, keď ti potom býva tak hrozne?

TRÁVOŽRÚT. Pretože som od tej vznášacej trávy závislý.

VNÚČIK. Nuž, to je potom naozaj hrozné.

POZORKO. Haf, haf!

VNÚČIK. Pozorko, neposmievaj sa trávožrútovi! To, čo robí, je naozaj hrozné, ale ešte hroznejšie je, že tú vznášaciu trávu rôzni ľudia pestujú a že ju predávajú aj neplnoletým trávožrútom. Čo vy na to, deti? Aj podľa vás je to hrozné, však?

DETI. Áno!

VNÚČIK. Budete niekedy ochutnávať vznášaciu trávu?

DETI. Nie!

VNÚČIK. Ani ja. A čo na to ty, trávožrút? Ty nemáš v úmysle polepšiť sa?

TRÁVOŽRÚT (vstane a zaspieva). Lalala! (Zrazu sa zatacká.) Polepšil by som sa, keby som sa polepšiť vládal. Beda mi. Umieram.

3

TRÁVOŽRÚT (odpadne späť za okno. Len hlava mu bezvládne visí cez rám okna dnu).

VNÚČIK (nadvihne jeho hlavu, ale keď ju pustí, hlava zas klesne). Deduško! Susedka vodná víla! Kde ste? Bojím sa. Stalo sa čosi hrozné. Veď ten trávožrút je mŕtvy.

HLÁSATEĽKA (čiže premaskovaná Vodná víla)). Vážení diváci! Ľutujeme, že náš okenný koncert prerušila tragická udalosť. A zároveň vás varujeme .Nie aby ste niekedy niečo prijali od takých ľudí, ako bola baba Ksebehraba, čo predala vznášaciu trávu nášmu trávožrútovi! Dávajte si pozor na neznámych ľudí!

VNÚČIK. A na známych nie?

HLÁSATEĽKA. Aj na známych! Lebo nikoho nepoznáme dokonale. Ale teraz ma nerozptyľuj, vnúčik. Vážení diváci, mám pre vás aj jednu radostnú správu. Našej polícii sa podarilo chytiť babu Ksebehrabu, jednu z najnebezpečnejších pestovateliek a predavačiek škodlivej vznášacej trávy. (Zmizne.)

BABA KSEBEHRABA (znovu sa Vodná víla objaví sa za oknom, tentoraz v prúžkovanej väzenskej rovnošate, pred ňou sa objaví mreža). Ale to je hlboké nedorozumenie. To je celkom, celkom, celkom falošné podozrenie. To ma naozaj, ale naozaj prekvapilo. Veď ja, slušná pestovateľka, sa zrazu cítim ako kanárik v klietke.

VNÚČIK. A zaplaťpánboh, že si tam.

BABA KSEBEHRABA (vylomí mrežu). Lenže na mňa je každá mreža je slabá. Mrežu vylomím — a som z klietky vonku. Premaskujem sa — a môžem ufujazdiť kade ľahšie.

PIESEŇ BABY KSEBEHRABY

(Zmizne.)

POZORKO (zúrivo breše na Babu Ksebehrabu). Haf, haf, haf, haf, haf!

VNÚČIK. Máš pravdu, Pozorko. Nesmie ujsť Bež po jeho stope! Musíme ju chytiť. Deti, keby sa vrátil deduško a hľadal nás, povedzte mu, že sme šli chytiť babu Ksebehrabu . Poviete mu to?

DETI. Áno!

VNÚČIK. Výborne. A teraz, Pozorko, za ňou! (Vyskočí oknom.)

POZORKO. Haf, haf! (Vyskočí za Vnúčikom.)

4

DEDUŠKO (vracia sa do kuchyne). Vnúčik, už som nazad. Tak aké to bolo? Ale kde je vnúčik? A kde je Pozorko? Že by sa hrali so mnou na skrývačku? Vnúčik, vidím ťa! … Nič. Pozorko, vidím ťa!… Nič. Deti, neviete, kde sa schovali vnúčik a Pozorko?

DETI. Vyskočili oknom!

DEDUŠKO. A prečo?

DETI. Utekali chytiť babu Ksebehrabu!

DEDUŠKO. Čože? Ako môže malý chlapec chytiť veľkú babu? Do čoho sa to pletie? Dúfam, že sa mu tam vonku nestane nič zlé. Dúfam, že Pozorko dá naňho pozor. (Za oknom zapadá slnko. Ozve sa melódia hraná na hrebeni.) Vonku práve zapadá slniečko. Skôr než zapadne, mali by sa obaja vrátiť. (Západ slnka pokračuje. Znie melódia hraná na hrebeni.) Lenže to slniečko zapadá nejako rýchlo. Čo keď ich tam vonku chytí tma? Bŕŕ! Ani radšej nejdem na to myslieť. Pomalšie zapadaj, slniečko! (Západ slnka pokračuje. Znie melódia hraná na hrebeni.) Vnúčik s Pozorkom sa niekde túlajú — a ani to slniečko ma neposlúcha. Aby som neprišiel o nervy, radšej ten oknovízor vypnem. (Spustí roletu.) A urobíme si na desať minút prestávku — čo vy na to, deti?

Prestávka