Zlatý fond > Diela > Carlo Goldoni: Škriepky v Chiozze


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Carlo Goldoni: Škriepky v Chiozze

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Ľubomír Feldek: Goldoniho škriepky v Chiozze

Starší diváci sa budú pamätať, že v roku 1994 uviedla činohra Slovenského národného divadla v dramaturgii Martina Porubjaka a v réžii Petra Mikulíka Goldoniho hru Škriepky v Chiozze pod názvom Če-če-čertice. Názov Če-če-čertice potom použili aj iné slovenské divadelné súbory, pod rovnakým názvom videli hru aj televízni diváci — a tak sa zaužíval.

Keď sa však po rokoch vraciam k svojmu prekladu a chystám sa ho — vďaka ochote pani Vierky Studeničovej, hlavnej digitalizátorky Zlatého fondu denníka Sme — zavesiť na internet, využívam túto príležitosť, aby som hre ponechal jej pôvodný názov. Slovenské národné divadlo v roku 1994 chcelo zmenou názvu osloviť viac divákov, tento zámer je však pri internetovom publikovaní hry už bezpredmetný. Návrat k pôvodnému názvu uľahčuje aj orientáciu v Goldoniho bohatom diele.

Carlo Goldoni je autorom vyše dvesto hier, spomedzi ktorých najmä jeho komédie patria k tým najúspešnejším, aké sa kedy objavili na divadelnej scéne.

Narodil sa 25. februára 1707 v Benátkach. Jeho otec Giulio Goldoni bol lekár a aj od syna očakával, že keď vyrastie a nadobudne vzdelanie, zvolí si podobne úctyhodnú kariéru. Syn otcovi vyhovel, vyštudoval právo a venoval sa potom advokátskemu povolaniu, pôsobil dokonca istý čas aj ako tajomník benátskej ambasády v Miláne. No to hlavné, čo ho v živote lákalo, bolo divadlo. Lákalo ho už odmalička — svoju prvú komédiu napísal deväťročný. A keď vyrástol, písal hru za hrou. Od roku 1773 (po návrate z Milána do Benátok) sa napokon celý upísal divadlu. Bol riaditeľom divadiel v Benátkach i Janove a v roku 1757 ho v Parme vymenovali za dvorného básnika Bourbonovcov. Hoci v roku 1763 presídlil do Paríža, kde sa stal vychovávateľom kráľovských dcér, aj tam pokračoval v písaní komédií.

To, čím obohatil žáner komédie vo svojej dobe, je obohacujúce dodnes. Popri jeho talente na úspechu tých hier sa podpísala aj jeho neodolateľná človečina. Herci namiesto masiek a stereotypných úloh dostali v nich príležitosť, aby aj oni využili celý register svojich ľudských vlastností. Na javisko sa vďaka Goldoniho majstrovstvu dostalo nielen veľké umenie, ale aj skutočný život. Kde je skutočný život, tam je aj jeho ohrozenie. Manželky aj verenice rybárov z Chiozzy žijú vo večnej úzkosti. Takto to Titta-Nanemu vysvetľuje Pasqua, keď mu opisuje emócie Lucietty: „Keď vidí, ako odchádzaš na more, tak má takú dušičku, že by v nej pes chvostom nezakrútil. Zblázniť sa ide, keď potom príde búrka. Škridlice zo strechy padajú, tak sa o teba trasie. V noci vstáva a chodí sa dívať z okna, či sa more neupokojilo. Čarovné bylinky pestuje, hromy zarieka — a všetko kvôli tebe.“ O čo vážnejšie je pozadie, na ktorom sa odohráva Goldoniho komédia, o to je jeho komédia pravdivejšia. Navyše za ďalší prídel pravdivej človečiny v tejto hre vďačíme faktu, že postavu Isidora napísal autor podľa seba. Keď Isidoro hovorí „sme v dome istého Benátčana, čestného muža, ktorý prichádza do Chiozzy dva razy do roka, a inak má iba niekto kľúče od jeho domu, teraz ich mám ja,“ znalci Goldoniho života tu vedia dešifrovať autobiografickú informáciu — aj mladý advokát Goldoni vraj kedysi býval v Chiozze v dome maliarky Rosalby Carriera, ktorá mu ho počas svojej neprítomnosti zverila celý do užívania. A čosi ešte autobiografickejšie nás ovanie z Isidorovho správania, keď vypočúva kŕdeľ mladých žien. Aj keď je to iba naznačené, každý herec na to natrafí a s postavou Isidora dokáže balansovať na hrane medzi službou spravodlivosti a túžbou po hriechu. Keby náhodou nenatrafil, privedie ho na stopu jedna jediná replika, ktorá v tejto hre odhaľuje túto stránku Isidorovej človečiny. V rozhovore s Isidorom ju vysloví Titta-Nane: „Keby som sa mal ženiť, tak by som nikdy netúžil, aby ste sa zaujímali o moju ženu až tak veľmi, ako sa vaša ctihodnosť zaujíma o Checcu.“

Carlo Goldoni zomrel 6. februára 1793 v Paríži, no jeho najlepšie hry žijú dodnes. Sú to najmä hry Sluha dvoch pánov (1745, l servitore di due padroni), Benátske dvojčatá (1745, I due gemelli veneziani), Prefíkaná vdova (1748, La vedova scaltra), Klebetnice (1750, I pettegolezzi delle donne), Mirandolína (1751, La locandiera), Le baruffe chiozzotte (1762, Škriepky v Chiozze), Vejár (1765, Il ventaglio).

Čo sa mňa týka, s Goldonim som sa stretával najmä ako divák, no dva razy som sa s ním stretol aj ako autor, či prekladateľ.

Prvý raz, keď bratislavská Nová scéna uviedla muzikál Klebetnice. Autorom libreta, napísaného podľa hry Carla Goldoniho, bol Ján Klimo, hudobným skladateľom Bohuš Slezák — a ja som bol autorom textov piesní. Premiéra bola v roku 1962.

O prekladateľské stretnutie s Goldonim sa mi postarali Škriepky v Chiozze. Táto hra núka prekladateľovi — okrem povinnosti zachovať jej sviežosť — aj zaujímavé jazykové úlohy. Jedna z postáv, Fortunato, má svojskú reč aj výslovnosť. Rád opakuje slová a zamieňa alebo vynecháva niektoré hlásky (v jeho ústach sa z mena Vicenzo stáva Izenzo, vyslovuje ’abacco namiesto tabacco, a podobne). Prekladatelia sa zvyčajne uspokoja s opakovaním slov alebo zajakaním, to však neladí vždy s replikami iných postáv. Napríklad padrón Vicenzo v 7. výstupe prvého dejstva hovorí: „Compatime, paron Fortunato, mi no v´intendo una maledetta.“ (V mojom preklade: „Prepáčte, padrón Fortunato, ale nerozumiem vám ani mäkké f.“) Aby to dávalo zmysel, bolo treba nezrozumiteľnosť Fortunatových replík jemne posilniť. Keďže poslednú úpravu prekladu saom robil pre inscenáciu, ktorú chystá ochotnícke Divallo Tesáre, v duchu tamojšieho nárečia som nahradil v slovách, obsahujúcich dvojicu hlások „dl“, dvojicou „ll“. Svojho času totiž, keď toto divadlo uvádzalo moju Perinbabu, som si tam obľúbil — a aj do textu Perinbaby som vtedy zakomponoval — pôvabnú vetu „pallo myllo vella umyvalla“. Verím však, že toto riešenie uvítajú aj iné divadlá. Keď hovorím o nezrozumiteľnosti, mám, pravdaže, na mysli iba nezrozumiteľnosť hranú, nie skutočnú. Aj keď sú Fortunatove repliky mierne štylizované, pre publikum musia ostať zrozumiteľné.

K jazykovému pôvabu hry patria aj prezývky postáv. Viaceré z nich (no nie všetky) asociujú v origináli s rybárskym prostredím. TITTA-NANE má prezývku MOLETTO, čo je v miestnom nárečí pomenovanie tresky. BEPPO má prezývku COSPETTONI, ktorá asociuje s rybacím šalátom, no mohli by sme ju preložiť aj ako sleď alebo haring. Iné prezývky súvisia zase s telesnými alebo duševnými vlastnosťami postáv. Padrón TONI má prezývku CANESTRO, čo značí kôš s jedným uchom; možno rybár, ktorý bol predobrazom tejto postavy, bol naozaj jednouchý. CHECCA má prezývku PUINETTA, čo vraj v Chiozze značillo to isté ako lahôdka, v prenesenom význame chutné dievčatko, no aj posmešné prirovnanie k tvarohu.

V slovenčine som na tieto významy prezývok nezabúdal, no dožičil som si aj voľnosť, keď som niekde uprednostnil to, čo býva časté pri slovenských prezývkach — zhodu iniciál alebo rým (Toffolo-Trdlo, Pasqua-Bruchopaska, Checca-Kožkazmlieka).

Hoci už od roku 1954 jestvoval starší slovenský preklad hry, Slovenské národné divadlo sa rozhodlo iniciovať vznik novšieho prekladu a obrátilo sa s touto iniciatívou na mňa. Na rozdiel od staršieho prekladu, ktorý suploval prvky benátskeho nárečia írečitou slovenčinou (čo však hru vzďaľovalo od mora), môj preklad ich supluje rybárskou metaforikou. Verím, že to pomôže vo fantázii hercov aj divákov vytvoriť tesnejšie puto s prímorským svetom originálu.

Ľubomír Feldek





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.