ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Miesto predslovu
  
• Predslov
  
• Osoby
  
• Dejstvo prvé
  
• Dejstvo druhé
  
• Dejstvo tretie
  
• . . .  spolu 6 kapitol
• Zmenšiť

 

Kocourkovo anebo Jen abychom v hanbě nezůstali – satirická komédia Jána Chalupku (1791 – 1871) s podtitulom „Veselá hra o třech jednáních“. Publikovaná bola anonymne po česky v roku 1830, inscenovaná bola 22. augusta toho istého roku ochotníkmi v Liptovskom Mikuláši pod vedením Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, ktorý si zahral hlavnú postavu (Fejérpataky-Belopotocký uviedol aj ďalšie Chalupkove hry a v repertoári jeho súboru boli najhranejšie). V sedemdesiatych rokoch 19. storočia Chalupka hru prepísal do slovenčiny pre potreby súborného vydania svojho diela.

Vstupom do hry je ironizujúci výklad o charaktere Kocúrkovčanov, ktorých autor predstavuje ako prepiato sebavedomých občanov malého mesta, obmedzených a smiešnych prehnaným zdôrazňovaním vlastných hodnôt, príliš konzervatívnych a na túto vlastnosť dokonca hrdých. Pozornosť zameral aj na ich makarónsku reč, ktorá je zmiešaninou domáceho jazyka so skomoleninami maďarských, nemeckých a latinských fráz a citátov (týmto „kocúrkovským jazykom“ hovorí predovšetkým hlavná postava, čižmársky majster Tesnošil).

Veselohra obsahuje základné jadro všetkých spoločenských problémov, ktorými sa Chalupka zaoberá vo svojom literárnom diele. Oscilujú okolo dvoch základných tém: problematiky národného a triedneho uvedomenia slovenského meštianstva a problematiky odnárodneného slovenského zemianstva ako neproduktívnej spoločenskej sily. Témou satiry je výsmech maďarománie turčianskej šľachty a jej horlenia za myšlienku národnostne jednotného Uhorska (ostatné Chalupkove „kocúrkovské“ veselohry sa vysmievajú nedostatkom slovenského meštianstva). Cieľom autorovej kritiky je zápecníctvo, malomestské pechorenie, odnárodňovanie a lipnutie na zemianskych výsadách. Zástupnými objektmi tejto kritiky sú v hre dve postavy: čižmársky majster Tesnošil, predstaviteľ reakčnej spoločenskej sily, a schudobnený zeman Pán z Chudobíc, prehnaný uhorský vlastenec a šovinista. Okolo nich sa sústreďujú rodinní príslušníci, ktorí sú pod ich priamym vplyvom. Pozitívnou alternatívou voči týmto postavám sú národne uvedomelí predstavitelia inteligencie a pokrokového, humanisticko-demokratického zmýšľania (starnúci rechtor Procházka, jeho dcéra Ľudmila a učiteľ Sloboda), ale aj prítomnosť tzv. lesnej scény v druhom dejstve hry. Autor v nej vykreslil stretnutie kežmarských študentov so zbojníkmi, ktoré sa postupne mení na spoločnú zábavu, pričom scéna má naznačovať odbojnú silu slovenského ľudu.

Tému Kocúrkova autor ďalej spracoval vo fraškovitých hrách Všecko naopak aneb Tesnošilova Anička se žení a Honzík se vydáva (1832), Trasořitka anebo Stará láska se předce dočekala (1833), Třináctá hodina aneb Však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově (1835), Starouš plesnivec anebo Štyři svadby na jednom pohřbe v Kocourkově (1837) a tiež v rovnomennej próze Kocúrkovo, ktorú uverejnil na pokračovanie v časopise Hronka (1836). V ôsmich voľne nadväzujúcich kapitolách dokreslil kocúrkovskú tematiku prostredníctvom postáv známych z veselohier i celkom nových.

Na konci predhovoru k druhému vydaniu Kocúrkova uviedol Chalupka fragment z listu slovinského slavistu Bartolomeja Kopitara Jánovi Kollárovi, v ktorom Kopitar nadšene chváli „autora Kocúrkova“ (pripomíname, že hra bola po prvýkrát publikovaná anonymne) slovami: „Len povedz autorovi Kocúrkova: nech reže, mláti do toho; gratulujeme Slovanom, že sa im narodil Voltaire.“

Celkové dobové i neskoršie pozitívne ohlasy na hru potvrdzujú, že sa v nej Chalupkovi podarilo vhodne umelecky typizovať filisterský život slovenských malomiest, ktorých obraz bol všeobecne prijímaný ako výstižný a pravdivý. Aj preto sa hra dodnes považuje za najlepšie Chalupkovo dramatické dielo.