ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Chyža Tesnošilova.)

ANIČKA (cifruje sa pred zrkadlom)

Musím sa pristrojiť. Od prvej vizity mnoho závisí. - Len čo pán sused na to povie? - Ktože za to môže, že tak málo priateľov má? „Lepší dnes kus než zítra hus.“ A to mi vždy nebohá stará mať opakovala. Mala by som sa ja načakať, až vyštudíruje.

Madlena, Anička.

MADLENA (vbehne)

Anička, už sú tu! Že vraj ešte včera večer po kravách len tak ukradmo po záhumní prišli. Kdeže ale ten chlapec tak dlho trčí?

ANIČKA Ten vám ako lanského roku kdesi v stodole odpočíva.

MADLENA Ten náš otec si u pána kmotra i včera hodne nahnul, a potom dlho po dvore karmoval. - Chlapec sa tedy utiahol do kúta, aby sa príhodnejšieho času dočkal. Pravdu máš, že to i predošlé vakácie tak urobil Vtedy sa okúňal v tej uškĺbanej uniforme ukázať, až mu hlad cestu do komory ukázal.

ANIČKA Veď to i teraz tak bude. - Nuž a skadeže ten chýr máte?

MADLENA Na vlastné oči som videla ho s Vojtechom tam pod lipou na lavičke sedieť.

ANIČKA Koho?

MADLENA Aleže ma nemrz. Nuž kohože - pána rechtora. Ej, ale je to za šuhaja, ten pán Svoboda, erdegata! ^[79]Takého by som ja môjmu dieťaťu muža vinšovala!

- Oči ako trnky, líca - ako by do nich ruže vsadil, pyštek - ako šošovička, vrtký ako rybka, a ten vzrast ako sviečka, a biely - ako sneh, a tie fúzy!

ANIČKA Vy ste sa, tuším, až po uši do neho zaľúbili.

- A akože ste tu všetko tak vyšpehovali? - Čo by toho len polovica pravda bola, nuž by dosť bolo tej krásy.

MADLENA Ach, dušička moja, aká by som ja šťastná matka bola

ANIČKA Keby som sa ja toho šťastia dožila.

MADLENA Nejedna matka by mi ho závidela. - Ak budem niečo vnáhle potrebovať: „Marka, zabehni k pani rechtorke, aby mi poslala dve vajíčka, aby mi čeľadného chleba požičala, len dva-tri struky cesnaku, otec sa mi tak nenadále vrátil z jarmoku, či nezostalo niečo od poludnia?“

ANIČKA No len netárajte ta do sveta ako na mukách. A to ste si všetko zle premysleli. Mladí ľudia musia zavčasu hospodáriť, prv než počnú deti za ušami skučať. Nuž tak!

MADLENA A v zime. keď sa nemôže človek deviatej dočkať, budeme k tebe na priadky chodievať. A otec ten biblista - sa môže s pánom zaťom dišputovať. obzvlášte keď sa mu zavdá príležitosť o jeho maďarskej biblii diškurovat, -

ANIČKA O tom potom! Na dnes ešte ani biblia, ani funebrál, ani maslo, ani priadky. - Ja neviem, čo vám to napadlo. (Sadne k práci.)

Tesnošil a predošlé.

TESNOŠIL (vytiera oči a zíva)

Mňa veru dnes slnce zobudilo. Ale nič to preto, bude leto. - (Obzerá sa.)Nuž a mladý pán? Mne sa zdá, že som slyšal mladého suseda s niekým diškurovať. - Kamže sa podel?

MADLENA Len ste vy väčšieho strachu narobili. Veď som sa ho už dosť nahľadala a navolala - a nemôžem sa ho dovolať.

TESNOŠIL Môžbyť, že ta do toho močidla padol. Hľadaj si ho, te vén bolond, ^[80]a prines ako stratenú ovcu na ramenách do postieľky.

ANIČKA Veď on vykvitne, keď vylačnie.

MADLENA Vezmi, vezmi tie rezance a polož ich do pahreby, nech sa mu zahrejú.

TESNOŠIL Ani krok! - Mne sa všetko tak vidí, že mu hneď na fruštik obzerancov navarím a kutya fajtának, ^[81]až nebude vedieť, či má dvermi, či oblokom vyskočiť.

MADLENA (k Aničke)

Ale prilož i za lyžičku masla.

Anička (odchádza).

TESNOŠIL (zastaví ju)

Megállj! ^[82]Však mu ja pridám masti lieskovej i brezovej. - To nič dobrého neznamená, že sa ten chlapec takto obmýšľa ukázať sa.

MADLENA (hľadí mu bradu)

Ale nieže, nie tak, chlapci ako chlapci. - Veď to všetko s vekom príde. - A bodaj by len tí starí podľa veku sa držali! -Leňošiť a karty hrať a poháre!

Tesnošil (mlčí, sadne na trojnohu a dratvy smolí.)

Vojtech a predošlí.

VOJTECH Dobré ráno, szomszéd uram, ^[83]i vám, pani suseda, služobník; panna Anička.

TESNOŠIL (chrbtom obrátený)

Vítame vás, pán Martinko, vítame.

VOJTECH Nuž akože sa mávate?

TESNOŠIL My sa nemôžeme pochváliť. A vámže sa ako vodievalo na ceste?

VOJTECH Veď vám ta už všetko Honzík vyrozprával. (Obzerá sa.)Kamže sa podel?

MADLENA Moje oko ho ešte nevidelo. Či azda nevládal s vami stúpať? - Kdeže ste mi ho nechali?

VOJTECH S nami sa na predmostí rozlúčil a on bezpochyby sa cez plot do záhrady a do dvora dostal.

MADLENA To je z čerta chlapec. Musím ho už len vyhľadať. (Preč.)

Predošlí krem Madleny.

VOJTECH (vetri očami po Aničke a dáva jej znamenie; ona oči sklopí a dratvy súka)

Szomszéd uram, vy ste akýsi namrzený, nie ten veselý Jánoš mešter.

TESNOŠIL (obráti sa k Vojtechovi)

Na kom starosť, na tom zlosť. Ten chlapec mi tiež z umu nevychodí. (Podá mu tabačnicu, šnupe.)Povedzteže mi ale, szomszéd uram, či sa ozaj dá z neho niečo vykresať?

VOJTECH (šnupe)

Na dnes by mohol byť prvým mendíkom v Kocúrkove, alebo z dediny do dediny handry zbierať pre nášho papiernika.

ANIČKA Hahaha!

TESNOŠIL Nezlostiže ma! - (Vstane z trojnohy.)Tedy otrhaný?

VOJTECH Ako lipa. - Postavte ho do maku alebo do matorných konopí s tým jeho deravým klobúkom - máte hotové strašidlo! (Zdvihne sáry zo stolca.)Ako vidím, tieto ste mu už prichystali, lebo veru tie, čo má na nohách, či - mám povedať na palici - ani sám cechmajster viac nepodšije. Od samej Lučivnej vám na sárach chodil až po Východnú. A tu kordovánky na palicu strčil, aby vám aspoň znaky ukázal. Ako valasi robia, keď chcú gazdu presvedčiť, že mu veru tú bakešu vlci roztrhali.

TESNOŠIL (krúti hlavou, sadne, chystá forditó)

Len aby som mu jeho vlastné podošvy nepodbil alebo nohavice i bez krajčíra nepoplátal - (Šije.)

VOJTECH Keby som bol predvidel, že sa tak rozsršíte; radšej by som bol jazyk za zubami držal. - Ej, veď sme aj my ostatní študenti málo lepší boli. Nuž tak. - A už vás len prosím, aby ste mu neublížili - aspoň mne kvôli, szomszéd uram. (Podá mu ruku.)

TESNOŠIL Legalább meglábszíjozom a tatáradtát! ^[84]

VOJTECH Ani to, kérem alássan. ^[85]- Nuž a vy, Anička, akože sa máte?

ANIČKA (stydlivo)

Všakovak. V samej práci, deň po dni na poli. - Div, že ste ma poznali - tak som ohorela.

VOJTECH Práve to slúži pracovitému dievčaťu na pochvalu. (Šepce jej čosi. Ona na otca ukazuje.)

TESNOŠIL (obzrie sa)

A to čo? - Či vieš, čo ti stará mať hovorievala: „Co jest s šeptem, to jest s čertem!“

VOJTECH To by sa bolo dalo i nahlas povedať, keby ste boli takej dobrej vôle ako za onoho času. - Chceli by sme sa ja a pán rechtor s Aničkou pozhovárať. Veď jej to nebude na škodu.

TESNOŠIL Nem bánom. ^[86]Len všetko pri poctivosti, aby sme v hanbe nezostali.

VOJTECH Ja by nemyslel, že by študent pri paničke v hanbe zostal.

TESNOŠIL Môj tu často opakuje: Inverte corium! ^[87]A vy latinák rozumiete, čo to znamená.

VOJTECH Ja vám na to, Tesnošil uram, a síce in solidum ^[88]kontrakt vydám. Či ma rozumiete?

TESNOŠIL Jó lesz, jó! - Egy szó annyi mint száz.

VOJTECH Porúčam sa!

TESNOŠIL Isten hírével. isten hírével! ^[89]

VOJTECH Do šťastného videnia! (S Aničkou von.)

Honzík, Madlena, Tesnošil.

MADLENA (vonku pri dverách.)

Nebojže sa, neboj. Bozkaj tatuškovi rúčku. - A už je darmo - kázeň si vypočúvaj a potom bude pokoj.

(Honzík predkom, Madlena ho odzadu tíska.)

TESNOŠIL (bokom zazerá a hlavou, krúti)

Opravdové strašidlo z konopí. - Na prvý pohľad vidím, čo z neho urobím. Ako by si sa bol na to narodil, tak budeš súci husi pásť!

MADLENA Len by ste netárali do sveta a mne srdce neranili. Tak mohol i v Kocúrkove tú normálčinu odbaviť, a nebolo treba v tom Kežmarku toľko na neho vynaložiť. U nás uzlom múky alebo hrachu rechtora odbavíš a máš pokoj, a tam ste, ako viete, nestačili na tých hrdých profesorov zarábať. A ja by som si veru vinšovala môjho jedináčika tak vykvalifikovať, aby mohol časom svojím z mestského domu von oknom vyzerať.

TESNOŠIL Veď ho vidíš, ako ti ho vykvalifikovali. Medzitým môže sa i k tomu obloku dostať, kde náš hajdúk tu i tu na ulicu pozerá.

MADLENA Len by ste ma nehnevali. Veď sa mu pri našom slávnom magistráte nejaká službička len dostane. Koľkože ich máte, čo by sa do kancelárie hodili? - Ako sa potí od strachu, nebožiatko. (Utiera Honzíkovi pot a fúka mu na čelo.)

TESNOŠIL No, len fúkaj, ale ak ho ja ofúkam alebo mu na potenie dám, viem, že ho i prelaksuje.

MADLENA (vedie ho ku lavici.)

Sadni si. Viem, že si sa unavil. (Utiera mu nos.)

TESNOŠIL Nesadaj. Chcel by vidieť, či by si ešte ako predtým po dvore vedel bosými nohami kalopádu skákať. Krem toho ti to na lačný žalúdok ľahšie vypadne, lenže neviem, či sa ti muzika bude ľúbiť. (Skočí.)Jasná flinta!

- Však ťa ja naučím, ak ťa tí vychýrení profesori ničomu nenaučili. - Pošleš im teľa, a oni ti pošlú nazad vola. Lapátos teremtette! ^[90] (Letí do neho fordítovom.)

MADLENA (vkročí medzi Tesnošila a Honzíka)

Len by ste rozum mali! Toho jediného máte a takto ho mučíte. - I vaše poctivé meno zahynie, ak si ho zo sveta znesiete. A mňa môžte hneď s ním do hrobu vložiť.

TESNOŠIL No, nech ho radšej spolu s tebou parom vezme, než by mal taký ničomník moje poctivé meno poškvrniť a ľudia by mali prstom ukazovať: Hľa, toto je ten mladý pán Tesnošil. - Ale ja hneď s ním poriadok urobím. (Zase sa do neho má.)

MADLENA (Jednou rukou Honzíka objíme a druhou Tesnošila chce odstrániť.)

Či vidíte, ako sa trasie na celom tele?

TESNOŠIL Veď ja aj teba vytrasiem hneď! Tebe i jemu krk vykrútim.

MADLENA Mužíčko, Janíčko, nieže tak, nie, szívem. - Nechže to svet nevie, čo sa v dome deje. - Obzriteže sa, obzrite, ako ľudia pod oblokom postávajú. - Veď vás to veru nectí ako atya-mestera a úda slávneho presbytéria.

TESNOŠIL (sadne k práci a päsťou vyhráža).

Honzík (dáva znamenie, že je lačný; ona mu podá mrkvu a ten ju začne škrabať. Tesnošil to zazrie).

Hrom a peklo! Sotvaže vkročil a už ti maškrtí (Skočí a nôž mu odtrhne.)- A čože toto za žabykláč? Pero študentom a nie žabykláče! - Tedy mladý pán Tesnošil takto mrhal, čo starý Tesnošil v potu tváre vypracoval!

HONZÍK (maznave)

Veď som si ja ta za tie groše kúpil, čo mi mamička od toho Maca sklenára boli poslali.

MADLENA (tajne Honzíkovi)

Pst! (K Tesnošilovi.)Či viete, keď sme mu tie dva chleby a opekancov poslali.

HONZÍK A za hrniec pirohov Vojtechovi.

TESNOŠIL (podoprie si boky)

Nuž tak? Mamička posiela svojmu márnotratníkovi bez môjho vedomia peniaze? - Toť vidíš sama ovocie slepej lásky. - Len si ho dobre obzri. (Zvŕta Honzíka.)Jobbra! Balra! ^[91]- Ale vás ja už len musím jedného i druhého vyčesať.

MADLENA (pojme Honzíka za ruku)

Poďme, synček môj, na pokoj. Už vidím, že musíme odstúpiť.

TESNOŠIL (Trhne Honzíka naspäť. Tomuto fajka vypadne a Tesnošil ju schytí.)Aj, aj! - Toto je čosi neslýchaného! - Nuž či je fajka tvoj Donát alebo katekizm?

- Tak si tedy celý rok prefajčil! A i to za moje peniaze!

- No ale to sa dá aspoň na stranu odložiť!. - Či vidíš, slávna matka, čo si s tvojou štedrotou narobila? - Či fajka pristane takému ošklbanému bosákovi?

HONZÍK Veď som to tam pod korunou

TESNOŠIL Čo to? Nuž či ty aj to vieš, ako sa krčmy v Kežmarku volajú? -Tisíc že hrmených do teba! (Chopí ha za prsia a potriasa. Vtom vypadnú karty a po zemi sa rozsypú.)- No. toto je už do porazenia! - Nuž či je toto tvoj orbis pictus? - (Karty pozbiera.)

Honzík (sa utiahne do kúta a prst v ústach drží).

TESNOŠIL Von s tým prstom! - A hovor! - Tedy „tromf“ miesto amo, amas. amat? - A „adut!“ miesto mensa, mensae? - Čo veľa, to veľa. - Toto sa vám. matke a synkovi, nareže na rováš. A príde čas, že vás na počty potiahnem a potom si bez kňaza i richtára saksfakciu urobím. - (S hrozbou odíde preč.)

Madlena, Honzík.

MADLENA Už nám dvom netreba druhého očistca. Ďakovať Bohu, že šiel, kam vedel. Ja si, pravda, z takej hrmavice nič nerobím, Už som privykla ako cigáň na šibenicu. Len aby mi to chlapča o rozum nepriniesol - (Hladí Honzíka.)Dobre, že si mlčal, lebo by to takého sršňa ešte horšie bolo rozsršilo. - No, sadni a rozprávaj mi, akože sa ti tam vodilo?

HONZÍK Všade vraj dobre, ale doma najlepšie. Veselý by on bol ten život študentský, keby nás lepšie kŕmili. (Zdvihne mrkvu.)

MADLENA Veď už len dočkaj tie rezance, čo ti ich otec na obzerance chcel premeniť. A nechrúpaj tak, až ma zuby bolia.

HONZÍK Na moju pravdu, radšej pôjdem na remeslo, ako by som mal hlady mrieť.

MADLENA Ale je otázka, či si sa aj niečomu naučil? Počkaj len, čo tie čižmy otec vyhotoví, zavediem ťa k pánu farárovi. On ta vyksamenuje. - Aby sa mi srdce potešilo- Aleže potom po chlapsky! - Aby sme v hanbe nezostali. -

HONZÍK (čosi žuje)

Oj. o to slabá starosť. - Už viem i deklinovať, aj Otčenáš som sa naučil po latinsky: „Pater noster - in coelis, xantificentur -advenit regnum tuum; panem nostrum quotidinum das hodie.“ - Toto som sa najradšej modlieval: „in secula seculorum.“ MADLENA (objíme ho)

Ako by hrachom sypal. Počkaj, kúpim ti zato na najbližší jarmok husličky

HONZÍK Alebo medovníka.

MADLENA I husára na koni i šiflíkov. - A tá nemčina, či si sa jej podučil?

HONZÍK Tá prekliata nemčina mi akosi nechce do hlavy. To je nie pre statočného človeka - Latinsky, to áno, ale nemčine pokoj. - Div, že som o rozum neprišiel.

MADLENA No však ťa ja nedám viac mučiť. Nepôjdeš ty mne viac do tej katovne. - Ako majstrovského syna spravíme ťa do cechu a oženíme. Nebude sa ti treba ani po vandrovke túlať.

HONZÍK Ale maďarčina, to je hák!

MADLENA Daj ti mi bože. Otec ju melie celý deň a už si i niečo pochytil od neho.

HONZÍK Szalmát, kaszát, szénát, pecsenye – to, to pod zuby - pálinka, pokróc, pitvarba, mesiaroš, kováč atď.

MADLENA Nuž vidíš, Fele magyar, fele tót! - Moja premilená hlavička – umučená. (Honzík sa škrabe.)Hryzie ťa čosi? Či si toho školského prachu za golierom nedoniesol? Izu, izu - ma hryzú. Hehehe. - Poď, prihotovila som ti čistú košieľku ako sneh a niečo pod zuby. Už som ťa aj tak dávno mala odbaviť. - Potom si do hlavičky nahliadneme. tak sa preoblečieš a nožičky vymočíš.

HONZÍK Ale nás, mamička, minulej noci zbojníci obrali. Veru tak. A mne ani len babky nenechali, ba aj na kvačky ma pribili. Nuž tak. Tak som sa naľakal, že som dobre dušu nevypustil.

MADLENA (uchytí džbán vody)

Napi sa, Honzíčko, to je dobré od strachu.

HONZÍK Ale nie od hladu Kalbász, kolbász, alebo pecsenye, potom mi i vodu pustí.

MADLENA Pivca som ti prichystala. Len choď ta do kuchyne. Ak sa ten pán otec vráti - zase bude harmatanc!

(Chyža susedova.)

VOJTECH (na sklenára prestrojený)

Pani suseda Tesnošilka sa domnieva, že ho už v hrsti má, a ja som ju sám potvrdil v tej nádeji- - I jej dcéruške sa už o čepci sníva, a preto ma tak chladno prijala a po pánu rektorovi škúlila. - Ale počkaj, však sa vám odmením. - Teraz hneď vraj očakávajú pána rektora. Miesto neho odbavím ja tú návštevu - Len aby sa nám tá komédia podarila! - I ten Škrivánok sa mi pridlho kdesi baví. - Budeže to smiechu v Kocúrkove! - Musím sa podívať, či už ide, či kde sa podel. (Odíde.)

(Chyža Tesnošilova.)

MADLENA To som hneď vedela, že tak urobí. - Sú to za ľudia tí naši chlapi A to jeden ako druhý. - S každou omrzlosťou hneď do krčmy beží - My ženy sa utiahneme do susedov, do mlyna, do jatky - tam sa vyzvoníme, vyklebetíme a hneď je koniec. -Ale chlap - ten musí hnev špiritusom vyhasiť alebo v sklenici utopiť. I pán Jánoš mešter sa tak kuruje. Ak sa toto dozvie pán rechtor, poďakuje sa za takého pána otca.

Anička (vycifrovaná, v ruke kvetiny), Madlena.

ANIČKA Tí gavalieri meškajú, - Ja som sa úfala, že ich už tu nájdem. - Ja som sa s nimi len nakrátko zabavila a potom tejto kvetiny v záhrade nazbierala. - Tento rozmajrín je pre pána rektora.

MADLENA Ba už si si premyslela? - Čože si ale on pomyslí?

ANIČKA Vie on, čo má žena v svojej mysli.

MADLENA Mne je to veľmi divné, že ten náš pán sused tak dlho mešká.

ANIČKA Azda veru prehendoval, ^[92]že som s tým Svobodom tak prívetive hovorila.

MADLENA No však pán rechtor i sám potrafí. Len aby sa mi do tej školy nenanosil - Ale snáď len má toľko rozumu, že si pováži, či má dievča voľačo, či nič. - A po tebe by sa mu veru pekné grunty dostali. - Tú jednu záhradu pod zámkom a to humno na doline nedám za všetky jeho kapitálie. Daj ti mi bože - rechtorova Ľudmila! Pukanec a Siksava, ako tvoj krstný hovorieva.

ANIČKA Aha, už sú tu!

MADLENA Na, tu ho máš. (Podáva jej hodvábnu zásterku.)Skoro! - Ako ten anjel budeš vyzerať. (Napráva jej šaty.)Keď zaklope, povieš: Heraj! ^[93]či ma rozumieš? (Slyšať kroky.)No, už sú tu. Pekne že sa drž, srdce moje!

Vojtech (ako sklenár), predošlé.

VOJTECH (vstrči hlavu cez dvere)

No, kúpte fľašky, sklenice, poháre!

ANIČKA Hahaha! To by sa, pravda, všetko spotrebovalo, ale ste privčas prišli. - Potom vám niečo utŕžime.

MADLENA Vy, tuším, do Kežmarku chodievate?

VOJTECH (svedčí hlavou)

Mhm!

ANIČKA Ohláste sa druhy raz. Naši študenti včera privandrovali.

VOJTECH Navštívim vás, keď sa z huty navrátim. (Odíde.)

Madlena, Anička.

ANIČKA Ale ten sklenár má akúsi známu fyzonómiu. A nemôžem si namyslieť, kde som ho videla.

MADLENA Bohdaj by tam bol zostal, kde bol - Len čo mi všetky koncechty ^[94]pokazil. (Myslí.)- Kdeže sme prestali? – Aha, už viem. Keď zaklope, povieš: Heraj! Polom urobíš kompliment. (Ukazuje, ako a Anička robí po nej.)Tak, srdce moje. Dobre to bude. (Napráva jej stužky na hlave.)

ANIČKA A čože mu mám povedať? -

MADLENA Pekne ho privítaš: Vítam ponížene. Teší nás, teší, že máme to šťastie. - Toto nám je čosi neočakávaného. Ani by sa človek neponazdal. (Slyšať kroky.)

ANIČKA Aha, už sú tu. Zdá sa, že je sám.

MADLENA Ticho - a tuto sa postav.

Škrivánok (ako drotár), predošlé.

ŠKRIVÁNOK No dajce harenky drotovac, pani matko. dajce!

ANIČKA Choď v čerty! - Ako som sa zľakla tohoto škaredníka.

ŠKRIVÁNOK Ej, paničko, i vy sce še tiž malo emberšigu naučili. – Tote gemby by vám odrotoval, aby sce tak po grobiansky nehutoreli. (Odíde.)

Madlena, Anička.

MADLENA A to všetko ako by nám na truc. - Mňa už počína mrzieť len pán rechtor. - Ale ty ho pekne privítaj. Podáš mu stoličku. „Nech sa ľúbi sadnúť.“ - On si sadne a ja ho budem invitovať na tanier polievky. - či si pod tú rajnicu podložila?

ANIČKA Uhlia ako vo vápenici.

MADLENA Keď bude raz vták v osídle, viac nám neuletí, až si u nás i hniezdo urobí. (Slyšať kroky.)Či čuješ? To sú už nie drotárske kroky, ale voľačo manírneho sa sticha blíži.

ANIČKA Hneď to i po kroku poznať duchovnú osobu.

Vojtech (ako miškár), predošlé.

VOJTECH (nakukne)

Nemáte, pani matka, niečo miškovať?

MADLENA Azda sa veru vrece roztrhlo. Toľko sa ich deň po dni sype z tej Moravy. - Čo by vás všetci čerti pochytili! Keď toto tak pôjde, všetci brdári, voštinári. handrári, sitári a bohvie akí lári, fári, tári ma o rozum prinesú.

VOJTECH Nuž nedáte miškovať, nie? - No to bol šelma, čo ma práve sem upravil. Neviem, či mne na posmech, či vám. – Aspoň by som vám bol z toho jazýčka niečo urezal. (Odíde a na dvore volá.)Dajte miškovať!

Madlena, Anička.

MADLENA (rozsršená behá sem-tam)

Toto je na porazenie! Ja tu puknem od .hnevu!

ANIČKA A ja veru nebudem takúto komédiu hrať. Veď azda s aprílom nechodíme. - A ten chlap veru málo móresu priniesol z toho Kežmarku. - A ja ti mu idem na komplement a on grobian mi ani len návštevu nevráti. Ale aj vy ste si len blázna urobili. (Slzy utiera.)

MADLENA Nuž obluda, čože mi to vyčítaš? - Či si tí grobiani ešte väčšieho blázna nenarobili? - Amen! Už by som ani nepripustila. A dvere by som im pred nosom zachlopila. Ale sa vám odplatím jednému i druhému!

ANIČKA (hľadí von oknom)

Či ho vidíte? Tak kráča, ako by ho bol na ražeň vstrčil.

MADLENA Veru je on. Bezpochyby sa ku pánu inšpektorovi vybral. - No, nechže si len ide. Ale to viem, že veru z môjho domu ani len za nechtom blata nedostane. Len škoda nášho starého pána rechtora. - Choď, odstav od ohňa tú hovädzinu. Tá nepríde viac pod jeho zuby!

Anička (odchádza).

MADLENA Nuž a či takáto vyšperkovaná pôjdeš k ohnisku? Dolu tie šperky, čo si na seba nalepila!

Anička (mrzute trhá šaty zo seba a jednu sem, druhú tam pozhadzuje).

MADLENA Či tak, ty daromnica? Či nevieš, kde čo odložiť máš? Ta do komory a do truhly! (Behá.)A to všetko tá ostrovtipná suseda narobila. Počkaj, veď sa ti odslúžim! - Len si pošli to i to požičať: kus masla, tvarohu, mažiarik. rajnicu a čo by človek ani nepomyslel. (Dupká nohami.)A - počuj - krk ti vykrútim, ak mi s tým jej kompanom i len slovíčko prehovoríš. - To už vidím, že sa ja z teba žiadnej radosti nedožijem - Len aby som si mohla toho chlapca po mojej vôli oženiť.

ANIČKA To, to! Hahaha! Toto sa už naozaj nedá strpieť. Ktože sa bláznil za tým rechtorom? Či ja, či vy? (Zhabe šaty a ide von.)

MADLENA (volá za ňou)

Či držíš jazyk za zubami?! (Beží za ňou.)Počkaj, veď ja hneď s tebou poriadok urobím! (Von.)

(Chyža Vojtechova.)

Vojtech a Škrivánok.

VOJTECH (ako miškár)

To sa nám ale dobre podarilo. - Sklenár, drotár, miškár. -Budeže to smiechu po Kocúrkove!

ŠKRIVÁNOK (ako drotár)

Dajte harenky drotovac. Oj, veď som im ja ústa zadrotoval. (Vyzlieka sa.)Dolu túto maškarádu, aby sme sa neprezradili, lebo by nám tvoja pani svokra proces zavesila- - (Odídu.)

(Chyža, starosvetske náradie. Na stene obrazy, zemianske erby, zbroje. - On v ošumelých uhorských šatách. Na hlave belasá husárska čiapka. Sedí za stolom a vytriasa fajku.)

PÁN Z CHUDOBÍC Že vraj ešte prišiel, ale toho móresu nemal, že by sa bol pred svojím inšpektorom uponížil. - Musí neznať, kto mu ku chlebu dopomohol.

Tá pýcha terajších mladých ľudí sa mi naskrze neľúbi. Nos dei gratia. ^[95]Takmer by mal vôľu ho skrze kostolníka pricitovať. (Zakreše si do fajky.)

Svoboda, pán z Chudobíc.

SVOBODA Servus humillimus, domine spectabilis! ^[96] (ponáša sa mu)

PÁN Z CHUDOBÍC A kandidáti - jeden dvere zatvára a druhý otvára. Peňazí neslýchaný nedostatok a neslýchaný počet žobrákov a parom vie, akých od výmyslu sveta suplikantov. - A vy tiež kandidát? - Unde? ^[97]

SVOBODA Kesmarkino, ad obsequia. ^[98]

PÁN Z CHUDOBÍC Aha, hoc est aliam rem. ^[99]

SVOBODA (ukloní sa)

Ad servitia, domine spectabilis. ^[100]

PÁN Z CHUDOBÍC Valde bene. ^[101]Čože ale tak pozde?

SVOBODA Včern sme veru pozde

PÁN Z CHUDOBÍC (skočí mu do reči)

Mali ste i pozde vyhľadať vášho inšpektora, aspoň vyhľadať. - Za jazykom človek ďaleko zájde, a to by vám každé decko bolo povedalo, kde býva pán z Chudobíc.

SVOBODA Ej, veď mi to i moji kamaráti ukázali. Tamto, kde tá hŕba hnoja predo dvermi.

PÁN Z CHUDOBÍC Hm!

SVOBODA Hnoja na všetky strany - a ja som nevedel, či tuto, či tam. - „Tamto, vraj, tamto, kde tá jedna tabla na obloku papierom zalepená.“

PÁN Z CHUDOBÍC (krúti hlavou)

Hm! - Nuž a potom?

SVOBODA Aký som prišiel z cesty vyznojený, zaprášený, nebolo by sa svedčilo vašej urodzenej milosti predstaviť sa.

PÁN Z CHUDOBÍC No, to sa mi ľúbi. - Vidím, že ste sa viac móresu naučili ako iní vášho veku mladí ľudia. - V jednej ruke - Stammbuch, ^[102]pánboh mu daj slávu večnú. - To bol profesor, to! - Nie ako dnes tí vaši mudrlanti.

SVOBODA Jeho pamiatka trvá až podnes.

PÁN Z CHUDOBÍC To verím. - Dnes veru ani v Prešporku nemáte jemu rovného profesora. - Bola to rozkoš počúvať ho historiam patriae proponovať, ^[103]kde akýsi kráľ Ludvík zahynul. - Ako by sa dnes na neho díval! - O tom ale vaša školská mládež sotva čo počuje. - Medzitým - vám by to ani mak neškodilo. Dobre spievať, učiť čítať, katekizmus, kus aritmetiky, písať, niektoré piesne naspamäť, punktum. Čože iného rektor potrebuje? - Či sa nám snívalo o tom šťastí?

SVOBODA Naskrze nie tak, že ma ten more ohromil, keď ma v jednom závoze s tým vokátorom predstal.

PÁN Z CHUDOBÍC Veru to, assecuro, ^[104]až sme sa preborili. Dosť i ten kňaz proti nám brojil a toho starého zastával, ale - jemu na truc! - I to by bolo čosi pekného, keby, čo si raz inšpektor vezme do hlavy, to mohol taký černokňažník prelomiť. Ja mám i tuto (ukazuje na čelo)i tuto (ukazuje na mešec). - Musí sa to človek na nohy postaviť. (Fúzy načahuje.)

SVOBODA To mi už rozprávali, že vaša urodzenosť udatne za mňa bojovala, ale neznám, ako som si to zaslúžil.

PÁN Z CHUDOBÍC I ja z Turca pochádzam. - Môj praded býval szolgabírovom, alebo ako vy to menujete slúžnodvorským. Môj nebožtík otec sa tuto priženil a ja som tedy arra nézve ^[105]čo potrebujem. Rektorovi tiež dávam jeho kompetenciu Za mňa ani na Blažeja, ani na kantácie nikto neplatil. - Nie je toto, kírem, tá najpodlejšia štácia. - Len tie klobásy! - Môžete veru nimi i záhradu opletať.

SVOBODA To by ma velice tešilo, lebo ako som zazrel, tá záhrada pri škole veru klobásy potrebuje!

PÁN Z CHUDOBÍC Len pozhovenie. Všetko to príde do svojho poriadku. - Na toho starého sme, pravda, málo dbali a nebolo to pri našich cirkevníkoch akosi žiadnej chuti. A slaniny, domine humanissime, slaniny! - Celú školu by ste samou slaninou mohli pokryť.

SVOBODA I to je reč, lebo veru tá strecha na škole- Ej, na môj pravdu

PÁN Z CHUDOBÍC (pretrhne mu reč)

Kírem, to sa všetko stane, len patiencia, len patiencia! ^[106]- A toho hrachu! - Môžete vždy dve, tri kily predať. - Viete dobre, že matky nevedú deti s prázdnou rukou do školy. Múky, masla, kaše, bryndze, ktorá čo môže - tým sa zavďačí. - Náš kňaz, verte mi, by sa so mnou nečaroval. hoci sedím na celej kúrii. - Odo mňa, pravda, ani za nechtom blata nedostane! On je hrubian a mňa ako za seberovného pokladá. - A to si ja vyprosím!

SVOBODA To mňa veru vaša urodzená milosť na koňa posadila. - To uznať musím, že pri takýchto dôchodkoch hladom nezahyniem a za šťastného sa pokladám, že

PÁN Z CHUDOBÍC Ej. veď veru aj môžete- - Tantum se bene gerat. ^[107]A ak chcete svoj stav premeniť, assecuro, že vám ktorýkoľvek z našich mešťanov svoju dcéru dá. A tu veru i takých gazdov máme, čo i šesť vykŕmených volov do Lučenca popredajú. - Len sa tam majte okolo dcéry mojej kmotrovej. Býva oproti škole a budete susedia. - Tak sa nebudete pred kňazom krčiť, ale sa musíte na nohy postaviť, lebo by vám hockedy dal skrze mendika odkázať, aby ste sa na večierni pomodlili a on si medzitým podrieme a pofajčí. - A nadovšetko - maďarčinu mi v škole nezanedbávajte- (Volá.)Attila! - Rád by som ju, pokiaľ mi pánboh života popraje, rozkoreniť. - Sadniteže si. (Otvorí dvere a volá.)Attila!

Attila a predošlí.

Attila (bosý, otrhaný vpáli, bičom praská, poskakuje).

SVOBODA To má byť, tuším, mladý pán.

PÁN Z CHUDOBÍC Môj jediný synček, dvojča, nebožiatko. Ale sestrička matku do večnosti predišla. (Utiera slzy.)Vám ho, domine humanissime, ako môj najvzácnejší klenot porúčam. - Chcel by som ho poslať do Gemera.

SVOBODA Nie do Kežmarku alebo do Dobšinej?

PÁN Z CHUDOBÍC Nech mi radšej Tatárom bude ako Nemcom. Ale je ešte priútle, neboža. Nech len niečo zmohutnie, hneď ho pošleme prosto do Miškovca, lebo sa mi tá rožňavská maďarčina naskrze neľúbi, ani sám neviem prečo. - Ale on už - podľa veku - subintelligitur ^[108]urobí.

SVOBODA Tie by som rád videl.

PÁN Z CHUDOBÍC No, Attila; smelo, nič sa neboj! - Anjel?

ATTILA Andal.

PÁN Z CHUDOBÍC Oheň?

ATTILA Tyíz.

PÁN Z CHUDOBÍC Dážď padá?

ATTILA (smrká a nos dlaňou utiera)

Ešú ešik.

PÁN Z CHUDOBÍC Krúpy padajú?

ATTILA (pristúpi k Svobodovi a číta mu gombíky na kabáte)

Edj, kette, három, nyíd, et, hat, nolc. ^[109]

PÁN Z CHUDOBÍC On vám načíta, keď je dobrej vôle, až do dvadsať. Ale už vidím, že ho trpezlivosť necháva. – No, fiam, krúpy padajú?

ATTILA Kiešú ešik. (Zvrtne sa na jednej nohe.)

PÁN Z CHUDOBÍC No, ešte jedno. Hrmí?

ATTILA (skáče a kričí)

Menderek. - Daj ti mi bože, asztal stôl, ablak oblok, lapát lopata, széna seno, szalma slama, szalonna slanina.

PÁN Z CHUDOBÍC Elíg, ^[110]je, pravda, ešte nie debrecínska.

SVOBODA Však sa mu jazyk vybrúsi. A ja sa pousilujem, že nikto nepozná, či sa v Kocúrkove narodil, či v Kečkeméte.

PÁN Z CHUDOBÍC Len prosím z vašej strany o trpezlivosť. Prísnosť pri ňom nič neosoží. Musíte s ním ako s maľovaným vajcom zachádzať. - Chcel by som predsa z neho človeka vychovať.

SVOBODA (po strane)

Aby mal viac rozumu ako otec.

PÁN Z CHUDOBÍC Čo? Ako otec? - Pravdaže ako otec - a aby bol svojej slávnej famílii ku poctivosti. - Lebo, kéreny, náš rod je veľmi starodávny.

SVOBODA Azda veru hen z tých časov, keď Svätopluk -

PÁN Z CHUDOBÍC (mrzute)

Ba čert. nie Svätopluk. - My z opravdivého kmeňa maďarského pochádzame. - Keby naše archívum bolo v lepšom poriadku, ja by som vám to ad oculum ^[111]dokázal, že je Gyula jeden z našich predkov slávnej pamäti.

SVOBODA Tak ďaleko by som nebol zavoňal.

PÁN Z CHUDOBÍC My ale máme lepší nos, ako by sa niekto domnieval. Či ho vidíte tamto na stene? (Ukazuje na obraz.)I ten bol pánom z Chudobíc, lenže z druhej línie. Ten sedel pri kráľovskej tabuli - a királyi tablánál - ako by sa to vlastne malo menovať - A môjho nebožtíka pána otca pán strýc bol okolo päťdesiat liet jurassorom, eskutom. ^[112]

SVOBODA Hm!

PÁN Z CHUDOBÍC Či hm, či nie hm; ale je to tak. - A práve preto by som si vinšoval, aby ani môj syn nebol podlejší ako jeho predkovia. - A ak by sa mu zaľúbil stav vojenský, poručeno Bohu, ani tam sa za svojich predkov nezahanbí. - Tamto, hľa, visí paloš jeho pradeda, ktorým pri Belehrade - Belgrád - Laudona sprostred dvanástich Turkov vysekal.

Attila (medzitým šabľu z klina sňal, k boku pripásal, z pošvy vytiahol a execíroval sa).

SVOBODA Udatná to chlapina!

PÁN Z CHUDOBÍC Veru tak. - A, prosím vás, pri Oršave tým istým palošom jednému bašovi svetlo vyhasil. - A o tej paripe, čo mu odňal, vedel nám deťom ešte i nebožtík pán otec rozprávať. - Nuž tak.

SVOBODA (po strane)

Don Rabudo de Colibrados. (Nahlas.)Ako vidím, vaša urodzená milosť ešte vždy má v pamäti tú historiam patriae.

PÁN Z CHUDOBÍC Veru by sa ani za to ešte nezahanbil. - Len aby sa tento chlapec na otca udal. - A to vám na svedomie kladiem, aby sa mi v maďarčine vyznačil, - Po slovensky sa i od chlapcov naučí a - niksdajč! ^[113]

SVOBODA A pretože i na šatách mnoho záleží, nechže nosí nadrágy. A to mu často budem pripomínať, čo kdesi i váš i náš v tom ohľade Čokonay povedá, lebo sa i to na Slováka ako na Maďara vzťahuje.

Mihelyt nyelvet, ruhát, és szokást elhagytok,

azonnal megszüntök lénni a mik vagytok.

PÁN Z CHUDOBÍC Iľjen! ^[114]- keď som oždiansku školu opustil. (K Attilovi.)A ty ešte tu? - Choď a daj pozor na tie husi, aby do škody nevošli.

ATTILA Alászolgája! ^[115] (Urobí nemotorný kompliment, skákajúc odíde.)

SVOBODA To dobre vyslovil.

PÁN Z CHUDOBÍC Ej, to bude dobre, sensim pedetentim. ^[116]Vráťmeže sa ale, kde sme sa zakrákorili. -Tie verše Dugoničove.

SVOBODA To, to! - Čokonayho - áno.

PÁN Z CHUDOBÍC Tie sa mi veľmi zapáčili. - Povedzte mi to po slovensky.

SVOBODA Nuž to by asi toľko znamenalo:

Len čo si zvyk, odev. jazyk zavrhnete,

čím ste boli posiaľ, tým byť prestanete.

PÁN Z CHUDOBÍC To sa mňa netýka. - Nad uhorskú reč

SVOBODA Maďarskú - kérem.

PÁN Z CHUDOBÍC Nemýľte ma! Nad uhorskú reč a uhorské nohavice a uhorský chlieb a uhorské víno, uhorský dohán, uhorskú slaninu, uhorské fúzy et cetera - nič na svete! - A nebožtík Podkonický nám to neraz opakoval, že extra Hungariam non est vita. ^[117]-Nuž ale akože vy toho, ako sa volá?

SVOBODA Čokonay.

PÁN Z CHUDOBÍC Akože to na Slovákov vzťahujete, čo Kočony o Maďaroch povedal?

SVOBODA Nuž či Slovák nemá svoj slovenský jazyk, svoj slovenský odev, svoje slovenské obyčaje? Nech nosí turecké pulidery, tancuje na svadbe kalopádu, na krčme minét, hudie miesto trávnice kvadrilu a ako kanálik spieva nie svoju prirodzenú nôtu, ale ktorú ho verklík naučil, či neprestane byť Slovákom? A Maďar je nie Maďarom, ked štrumfle nosí a miesto kordovánok s ostrohami črievice, a ak, ako to za časov minulých bolo, maďarskou rečou vysoká aristokracia pohŕda.

PÁN Z CHUDOBÍC Ja sa s vami do dišputácie nepúšťam, len na to vás upomínam, že sme vás pod tou výnimkou za rechtora povolali

SVOBODA aby som deti maďarčine pilne vyučoval. A to aj urobím, lebo viem, že bez maďarskej reči na dnes si v Uhorsku ani chleba nenadobudneš a keby to šlo po hlave nerozumných, nebolo by bez nej ani hlásnika v Kocúrkove.

PÁN Z CHUDOBÍC Ja som to u nás ten obyčaj uviedol, aby sa deti na ulici po maďarsky klaňali: Jó regelt, eštvít, adjon išten! ^[118]

SVOBODA Ja vám viac poviem. - My sme sa v Ožďanoch Otčenáš po grécky modlievali, ale preto sme sa i po maďarsky naučili a slovenčinu nezabudli.

PÁN Z CHUDOBÍC Ale tá sa musí vykoreniť - Keby náš kňaz nebol taký incarnatus Slavus, ^[119]musel by mi maďarsky kázať, ako vraj tam pri Dunaji v Štítniku. - Tento náš ale len tú mizernú slovenčinu melie nedeľu po nedeli.

SVOBODA (pre seba)

Beata simplicitas! ^[120] (Nahlas.)To už vidím, že je vaša urodzenosť prepiaty priateľ maďarčiny.

PÁN Z CHUDOBÍC Dal by za ňu i čo nemám, poslednú košeľu i len tento krk by som obetoval.

SVOBODA Ja nie tak. Za maďarskú gramatiku by som si ja nedal krk vykrútiť, ba ani vlas na hlave sa nemá nikomu pohnúť. - Ale to ma mrzí, keď naši mladí ľudia, rodom Maďari, sa cudzím rečiam učia a svoju zanedbávajú.

PÁN Z CHUDOBÍC Emberšígeš ember! ^[121]

SVOBODA Veru, ak kto, ja si znám maďarských spisovateľov vážiť. A to ma velice teší, že krem Tesnošil Jánoša budem mať príležitosť tekintetes úrral egy két szót váltani. - Mert igazán mondom ^[122]

PÁN Z CHUDOBÍC Deprecor, deprecor. ^[123]Ja milujem, a to dešperátne, maďarčinu, ale hijába mikor darmo. - Povedal som vám, že to dávno bolo a dodnes sa zabudlo, čo sa v Ožďanoch bolo naučilo.

SVOBODA (pre seba)

Coecus de colore. ^[124]

PÁN Z CHUDOBÍC Čo som ale ja zanedbal, to mi môj Attila vynahradí. Preto som mu aj to maďarské meno dal.

SVOBODA Že vraj maďarské.

PÁN Z CHUDOBÍC Áno. A pretože pán Gyula Kuriplach kvôli svojej panej, rodom Nemkini, sa na svoje staré dni prekrstil, i mňa napadla chuť Adolfa - moje krstné meno na maďarské premeniť. -Vzal som. prosím vás, kišťúker ^[125]do ruky, ktorý som ešte v Oždanoch bol dral. aby som nejaké meno vyšpehoval. Szentistván? To je nie pre každého hriešnika. Peter? Tak sa volá ten Nemec v hostinci. - Samuel? Málo sa ich vraj dobrých nachádza. Vakbéla? Čo mám toľko hľadať? - Na tom pristanem. s tým i umriem.

SVOBODA Dobže - to síce nebol Maďar, ale predsa uhorský kráľ. - Môjho budúceho prvorodeného si tak dám pokrstiť.

PÁN Z CHUDOBÍC Egregie! ^[126] (Volá.)Kostolník!

KOSTOLNÍK Čo rozkážete?

PÁN Z CHUDOBÍC Zavediete pána rechtora do školy a ten starý pán si musí druhé miesto vyhľadať. To mu povedzte menom slávneho konventu.

SVOBODA (po strane)

Slameného

PÁN Z CHUDOBÍC Ovšem, veď tak povedám, - slávneho konventu. Ale ak ho pán rechtor i ďalej postrpí, ja proti tomu nič nemám. - Alászolgája! (Odídu.)

(Ulica.)

Svoboda s kostolníkom v rozhovore.

SVOBODA Dobre urobíte, keď napred oznámite pánu Procházkovi môj príchod, a ja vás hneď budem nasledovať.

KOSTOLNÍK Ale to si vyprosím, nezabávajteže ma dlho, lebo človek má tiež svoje povolanie a - sánky s vozom! - už som, a to nič po nič - dobrú hodinu u inšpektora zmárnil. Nech vám slúži, kto chce. - Ja sa z kostolníctva poďakujem. (Odíde.)

SVOBODA Ej, sú to za hrubí ľudia títo Kocúrkovania, počnúc od päty až po hlavu. - Čože by som si ja počal bez tej Ľudmily? Mne tá stvora musela počariť. Jeden pohľad a už bolo po mne. - Akože to bude ďalej?

- To sa musí dnes skončiť. Aková jej odpoveď, takové bude moje predsavzatie. Ach, až sa srdce žalosťou puká, keď si pomyslím, že ten ctihodný starec musí von. A ja - nie, to nemôžem ani vysloviť. - Starý vek, to je jeho jediná chyba. A viem, čo si chrt vyslúži, keď nemôže viac zajace honiť? - No ale ja mu to vynahradím. - Asnáď mne vy volilo božie rídzenie, aby si u mňa odpočinul po dlhej obtížnej práci svojho povolania. - (Odstráni sa.)

(Škola. Chatrné náradie, ale čistota a poriadok. V kúte malý klavír.)

Procházka, Ľudmila, kostolník.

KOSTOLNÍK O to sa vy darmo so mnou hádate. Podľa determinácie slávneho konventu hneď zajtrajšieho dňa sa máte o druhú hospodu obzerať. - Ten novy pán rechtor je hneď tu. - Slyšali ste to nejeden raz, že sa vám dal termín do Petra Pavla. To je ako bis duo sunt quatuor.

ĽUDMILA Či už ale niet pri týchto ľuďoch žiadneho milosrdenstva?

KOSTOLNÍK Prosím za slovo. - I tridsať zlatých sú peniaze - a tie sa vám budú každoročne až do babky vyplácať. - Ej, moja milá - remeselník sa veru naznojí, až si tridsať zlatých vypracuje.

ĽUDMILA Nuž či si môj úbohý otec toto za tridsať rokov vyslúžil, aby ani len ako ten mizerný nájomník nemal, kde by hlavu sklonil?

KOSTOLNÍK Prosba nebesá preniká. - Utečte sa k slávnemu konventu. My s pánom inšpektorom sme už o tom hovorili. Pravda, pravdaže, je to nie tak komótna habitácia, ^[127]ale čože robiť? V čas úzkosti sa musí človek skrčiť. - Ja mienim tú pastiereň! Ani by vám nebolo treba sa o ohrev starať, veď znáte, že pastieri majú svoj deputát.

PROCHÁZKA (skľúčený sa o palici prechádza)

Ďakujem vám a pánu inšpektorovi za tento dobrý úmysel, ale takúto kocúrkovskú radu prijať nemôžem, lebo by som nechcel vám na posmech život svoj v pastierni zavrieť.

KOSTOLNÍK No, no, veď sme to len my dvaja - a to na vás záleží, či chcete, či nechcete.

PROCHÁZKA Ľudmilka, „Což můj bůh chce, to se vždy staň.“ -Ja spolieham na teba a na neho. – „Nikda bůh spravedlivého neopúští z srdce svého.“ - Dúfaj i ty v neho - on nám nedá zahynouti. (Sadne ku klavíru a hrá melódiu tej piesne: Kdo jen na Boha se spoléhá.)

Svoboda sa vo dverách zjaví a poslúcha. Kostolník stojí zamyslený. Ľudmila utiera slzy a otca, prestavšieho hrať, objíma.

ĽUDMILA Nebojte sa Nezahynieme, ak mi pánboh zdravia popraje. - Čo som pred vami doposaváď zatajila, to vyznávam, že ma pani veľkomožná sľúbila vziať za komornú. Môj plat a vašich tridsať zlatých mne i vám bude dostatočný k poctivej živnosti.

PROCHÁZKA Moja milá dcéra, nech Hospodin i pani veľkomožnú i teba za tvoju lásku požehná. - Ale, Ľudmila, naposledy predsa príde ten čas, keď opustí človek otca i matku -

ĽUDMILA Viem, čo chcete povedať, ale v tomto ohľade sa môžte ubezpečiť. Ja vám chcem moju mladosť a všetko života pohodlie i život obetovať.

Svoboda a predošlí.

SVOBODA Toto okamženie si vážim nad striebro a zlato. Vy, ctihodný otče, ste hoden takej dcéry, ona takého otca. Anjeli v nebi .sa radujú nad vami. - Buďte spokojnej mysle. Asnáď mňa poslal Boh k vášmu potešeniu. - To len od vás závisí, či chcete so mnou prebývať, pokiaľ sa vám ľúbiť bude.

PROCHÁZKA Vy hovoríte ako ten, kto je vytrhnutý zo sna. A ja vašej reči nerozumiem.

SVOBODA Musím sa tedy tak vysloviť, aby ste rozumeli. Ja vás chcem, ak tomu šľachetná dcéra vaša nebude odporovať, od dnešného dňa za svojho otca pokladať.

KOSTOLNÍK (po strane)

Len čo z toho vykvitne? Táto komédia sa strojí pekne zavŕšiť. (Sadne si do kúta.)

SVOBODA Ľudmilka, vy ste prv, než som vás poznal, celé moje srdce zaujali a včerajšieho dňa, keď sme vás s Vojtechom stretli, na prvý pohľad povstala vo mne žiadosť s vami sa večne spojiť. keď som videl tú prívetivosť vašej tváre. A teraz som bol svedkom vašej srdečnej detinskej lásky.

PROCHÁZKA To svedectvo jej i ja môžem vydať pred Bohom i pred svetom.

SVOBODA S takou dušou, ktorá tak miluje otca. môže sa manžel blahoslavenému životu úfať. Ľudmila, nemajte mi za zlé, že sa osmeľujem vás bez ďalšieho okolkovania osloviť a o úprimnú, prostú odpoveď požiadať, či by ste sa odhodlali čiastku tej lásky, ktorou ste doteraz otca milovali, so mnou si podeliť.

ĽUDMILA (sklopí oči)

Vaše slovo, pán Svoboda, ma celkom prekvapilo a zarazilo. A na tú tak dúležitú a neočakávanú otázku v náhlosti žiadnu odpoveď dať nemôžem. - A vôľa moja je podrobená vôli otca môjho.

PROCHÁZKA V takej záležitosti otec nemôže dcére predpisovať. To vieš, že sme, prv než prišiel, mnoho dobrého o ňom slúchali a z tejto stránky niet sa čoho obávať. A preto ti slobodnú vôľu zanechávam. Nasleduj hlas rozumu a srdca svojho.

SVOBODA Ľudmila, v rukách vašich stojí i moje šťastie i vaše vlastné.

Ľudmila (vzdychne a otca objíme).

PROCHÁZKA Akže vôľa Božia je, dcéra moja, a ty tiež k tomu privolíš, ja ťa z radosti tomuto šľachetnému mužovi oddám, ale i hotový som radšej biedu a psotu trpieť, než by ti tvoja naproti mne láska mala nejaké násilie urobiť.

SVOBODA Ľudmila, jedno jediné slovo pokoj umiesti v srdci mojom. - Odporná odpoveď je moje nešťastie.

ĽUDMILA Pán Svoboda, vy ste u nás dávno v dobrej povesti boli, ktorú náš Vojtech vám získal. A teraz už sama verím jeho rečiam. I úfam pevne, že ma nádeja nesklame. A tak s mojou pravicou vám i celé srdce odovzdávam. (Podá mu ruku.)

SVOBODA Ľudmila! - V nádeji sa nesklameš. A nakoľko stojí v moci človeka, spokojný život ti tu pred bohom i tvojím otcom sľubujem. (Objíme ju.)

KOSTOLNÍK (po strane)

Sánky s vozom! - Toto nikdy človek neslýchal. - Toto ja hneď po celom meste rozbubnujem. - Ej, budúže tie mamičky čelo krčiť, čo mu dcéry jedna pred druhou chystali, keď sa ten chýr roznesie, že im veru pán rechtor koncechty pokazil. (Vykradne sa z chyže.)

PROCHÁZKA (zloží ruky ako k modlitbe)

Divné, predivné božie rídzenie! - Čím väčší kríž, tým bližšia pomoc. - Čo mi ľudská nevďačnosť odobrala, to mi láska mojich dietok vynahradí. - Čoho som sa sotva úfal dožiť, toho som sa dožil v tomto okamžení z božej milosti. - Nech tá jeho milosť sprevádza i vás. (Pojme ich za ruky.)- Deti moje, i keď sa pominiem - lebo ma na to ten môj vek a s ním spojená slabosť upomína - žite v láske a svornosti, tak ako som ja s tvojou matkou prežíval, ktorú si ty nepoznala. - Poďme. Tam pod šírym nebom sa i toto moje skľúčené srdce rozšíri. Tam chcem oči k nebu pozdvihnúť a v pokore vyznať: Co bůh činí, vše dobré jest.

(Chyža Tesnošilova.)

Madlena (pradie), Anička (dratvy súka), neskôr Tesnošil.

ANIČKA Ja neviem, čo toľko dudrete. Ako by on to bol teraz po prvýkrát urobil. - Hľa, tu ho máte. Práve teraz popod obloky stúpal.

MADLENA Tichože, lebo zase bude harmatanc.

ANIČKA Ak si primnoho nabral, ľahne si a usne.

TESNOŠIL (predo dvermi)

Bolond! Csak úgy hébe hóba, ^[128]ako by rozum bol potratil. (Tacká sa a vkročí. Čiapka nakrivo.)To sa mi raz neprace do hlavy - nech tam svet hovorí, čo chce.

MADLENA Ba i na to treba dbať, čo svet hovorí.

TESNOŠII. Hallgass vásár! ^[129]- Hostina v Štítniku.

MADLENA No veď ste vy celý halgaš, a to deň po dni.

TESNOŠIL - Ani slova! - Mert majd megszánkázlak. ^[130]Či za tvoje turáky pijem? Čože si doniesla do môjho krem tela a duše? - Holá ako prst! V mojom príbytku mi nikto nerozkáže, ani kňaz, ani sám vicišpán. Či ma rozumieš?

MADLENA Veď som to už sto ráz počula. - No veď si len žerte, až i vy z toho vlastného vyjdete holý ako prst.

TESNOŠIL Hallgass! Fogadatlan prókátornak ^[131]amint a magyar mondja. - Či vieš, čo je to? - Ale ty. žena, dudreš, mumleš, a nevieš, čo som ti chcel povedať. - Viem, že sa vám to nebude veľmi ľúbiť.

MADLENA Veru naskrze nie, Jánoš mešter. I včera karty, i dnes karty a mušta i včera odpočívala, i dnes vylihuje.

TESNOŠIL Ako to do sveta blúzni táto haraburda? Čosi nového mi pán kmotor hovoril.

MADLENA Že ste sa zase otelili? To sama vidím a kmotra na to nepotrebujem.

TESNOŠIL Hehehe! - Pán rechtor sa vám otelil, pán rechtor.

MADLENA I to by veru bolo privčas, sotva prišiel a hľa! - Predsa to len musí pravda byť čo sa o ňom hovorilo, že veru ani on za golier nevyleje. - Či ste sa s ním na krčme neoboznámili?

TESNOŠIL Moje oko ho ešte nevidelo.

MADLENA Nuž a kdeže, akože?

ANIČKA A ja som ho asi pred polhodinou videla, keď do školy stúpal, ale mu nič nebolo poznať, že by sa bol opil.

TESNOŠIL A predsa nemal toľko rozumu ako ja, keď sa podnapijem, že to urobil.

MADLENA Nuž a kýho čerta že vyviedol?

TĽSNOŠIL To, že sa zaškrtil, až ho smrť vyslobodí.

MADLENA Veďže už netárajte ako na mukách! Či to tá besná pálenka z vás hovorí?

TESNOŠIL I z vína a koralky časom pravda vyteká. - Nuž, keď chceš vedieť - ovrabčil sa. Egy szó annyi mint száz. -

MADLENA Oženil sa? Kto?

TESNOŠIL Toto je sprostá žena! - Pán rechtor

Madlena (zdesená)

MADLENA Azda sa veru do tej školy nanosil?

TESNOŠIL Práve tak ako horárove holuby do nášho holubienca.

ANIČKA (vypadne jej vreteno z ruky)

Ale nás ani len nenavštívil! (Sadne do kúta a rukami oči zastiera.)

MADLENA Nie - toto je na porazenie! To vás musel niekto ošialiť. - Od koho ste to počuli?

TESNOŠIL Kostolník prosto zo školy do krčmy bežal a tam to vybubnoval.

MADLENA Ja tu od hanby skapem. - No, ale to sa už môže slepou láskou menovať! - Blázon i s bláznom. Či už ani len tie prázdne kúty v tej škole nevidel?

ANIČKA No, veď si ten navaril!

TESNOŠIL Ördög vigye! ^[132]Však on zmúdrie so svojou škodou.

MADLENA Ale pozde, milý drozde! Keby si bol vzal nejakú statočnú meštiansku dcéru, ktorá má svoje grunty, čože by mu chybelo?

ANIČKA Vtáčie mlieko.

TESNOŠIL Ugy van. Za živa v Kocúrkove a po smrti v nebi.

MADLENA No, veď on neraz svoj rozum oplače. Z môjho domu síce ani len omelinu chleba nedostane.

TESNOŠIL A v tých kordovánových čižmách otlak nedostane, čo som mu chcel prikrojiť. (Sadne ospanlivý ku klátu.)

Suseda a predošlí.

SUSEDA (vbehne)

Či viete, čo nového?

MADLENA To žiadna novina. O tom už vrabce na streche čvirikajú.

SUSEDA Vy ma nerozumiete.

MADLENA Ba veľmi dobre.

TESNOŠIL (ospanlive)

Že sa pán rechtor ošialil. (Šnupe.)

ANIČKA A že sa rechtorova vyškorica spolu s ním ošialila.

SUSEDA Ký čert vám to už povedal?

MADLENA A vám kto? - Azda by ste vy to zamlčali. –

SUSEDA A vy dve čože ste na to povedali? - Anička, po čom farba?

ANIČKA Vyprosím si. -To padá na vašu Uršuľu.

SUSEDA Že vraj Uršuľu? Moja dcéra nie je žiadna Uršuľa.

MADLENA A u kohože sa ten pán mladý zať osadil, či u nás, či u susedov?

SUSEDA A ktože ho k obedu očakával?

MADLENA A kdeže nocoval?

SUSEDA A ktože povedal, že neminie pol roka, čo jeho dcéra sa na turčiansku repku dostane? - Či ja, či sused Tesnošil?

MADLENA To si vyprosím. Má chvalabohu desať prstov a na každý, koľko by len chcela. - O to najmenšia starosť, a moje dieťa sa na repkára neutislo.

SUSEDA Nuž a či sa azda moja dcéra utisla? Daj ti mi bože, rechtor - veliké šťastie! MADLENA Dosť šťastia pre hrnčiara.

SUSEDA Nuž a pre čižmára a sklenára a drotára a miškára? - He? –

ANIČKA (zdesená)

Či sa táto žena blázni? Čože to za miškára?

SUSEDA To vy najlepšie znáte. - Ani sa mnoho necifrujte. Však sa dnes o tej návšteve po celom meste rozpráva. - Hahaha! - Adié, pani matka, adié, pani rechtorka! - Tesnošil uram!

(Zdvihne mu čiapku na hlave. On sa prebudí.)

Len aby sme v hanbe nezostali! (Odbehne.)

Predošlí bez susedy.

MADLENA Bohdaj by si krky vylomila.

TESNOŠIL Ebannya boszorkánya! ^[133]

MADLENA Ja neviem, či sa blázni, či sa jej rozum čistí.

TESNOŠIL (ukazuje prstom na čelo)

Rozum čistí.

ANIČKA To musí byť nejaké šibalstvo.

TESNOŠIL Nem šibalstvo, ale hunczutság, amint a magyar mondja.

MADLENA Veru by som takmer myslela.

ANIČKA I mne sa všetko tak zdá, Ej, ale by som sa mu do vlasov nanosila.

MADLENA Ej, aj ja by som ho špatne pozdravila! (Hnevom rozpálená.)-Počujže ma. Ja by som ti oči vydriapala, ak by si sa opovážila tak mu zuby vyškierať ako doposaváď.

TESNOŠIL Pravdu máš. - Régen mondtam, régen, de mi haszna? ^[134]Ako by človek slepým vravel.

MADLENA Slyšte, Jánoš mešter

TESNOŠIL Hallgass! Ja chcem na dnes pokoj. - A vy! - Nechže mi budú tie dratvy!

MADLENA To vám do súdneho dňa potrvá, ak budete ako teraz deň po dni pracovať!

TESNOŠIL Ne fecsegj! ^[135]

Už bila desiata hodina,

chváľ každý duch Hospodina!

(Opona spadne.)