ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Osoby
  
• Dejstvo prvé.
  
• Dejstvo druhé.
  
• Dejstvo tretie.
  
• Dejstvo štvrté.
  
• Dejstvo piate.
  
• . . .  spolu 6 kapitol
• Zmenšiť

 

Všecko naopak, aneb Těsnošilova Anička se žení a Honzík se vydává – divadelná veselohra od Jána Chalupku (1791 – 1871). Vyšla po česky v Prahe v roku 1832, v druhom vydaní po slovensky ako súčasť štvrtého zväzku Dramatických spisov (1874).

Je to Chalupkova druhá hra s témou Kocúrkova. Zo všetkých kocúrkovských hier najužšie nadväzuje na „prvé“ Kocúrkovo najmä preto, že sa v nej jednak opäť dostávajú na scénu štyri známe postavy (Tesnošil s Tesnošilkou a ich deťmi Anička a Honzík), jednak autor pokračuje v pranierovaní pokrivených charakterov , tzv. „tesnošilstva“, základnej črty charakteristickej pre Kocúrkovčanov. Naopak, v hre sa stráca národnobuditeľský a idealizujúci prvok, ktorý v Kocúrkove zastupovali postavy učiteľa Slobodu, Ľudmily a rechtora Procházku, čím sa zoslabilo vnútorné napätie hry a satira nadobudla viaceré črty karikatúry. Autor ešte viac zosilnil kritiku povahy a morálky Tesnošilcov, a to prostredníctvom ústredného motívu hry – hľadania vhodnej partie pre vstup do manželstva, ktorý sa priam núka na demonštrovanie pokrivených charakterov, keďže v tesnošilskom chápaní sú synonymom vhodného ženícha a nevesty bohatí a „správne“ národnostne ukotvení partneri. Tesnošil pri hľadaní partie pre svoje deti sleduje v prvom rade hospodársky prospech, čo spôsobuje, že Honzík sa zaplieta do intríg okolo dvoch „vereníc“ (starej panny Trasorítky a jej chovanice Johanky) a aj Anička má naraz dvoch nápadníkov (snúbenca, krajčírskeho majstra Cvernu, ktorého si priviedla z výchovy na Spiši, a starého mládenca notára Kvasivera, ktorého jej nahovoril otec). Terčom Chalupkovej satiry je v hre najmä Tesnošil, jeho pomaďarčenie, aj to, že si nevie urobiť poriadok vo vlastnej rodine, v ktorej sa ukazujú dôsledky jeho pomýlenej výchovy.

Hra je založená na vykreslení charakterov postáv prostredníctvom ich konania. Ukazuje „tesnošilstvo“ ako nevyliečiteľnú chorobu slovenskej buržoázie. Vo svojej dobe bola

pomerne nedocenená – málo sa hrávala, prípadne sa prestala hrať pre jej „nepôsobivý“ (rozumej od „prvého“ Kocúrkova odlišný) záver.