ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán farár Drozdík sedí za stolom, pohrúžený v práci. Do izby vošla žena už stará, v jablonickom kroji, s tvárou vo vrásky sfercovanou. Chôdza nemotorná, akási kolísavá. Utrela prach na jednom kraji stola. Vidno, nie preto prišla; je v rozpakoch. Konečne obrátila tvár k pánovi, otvorila ústa a pošúchala nos. Čosi dôležitého chce povedať.

„Pán farár — a čo budú večerať?“ riekla po toľkom okúňaní. — V izbe ticho, pán farár akoby nečul. — „Lebo neviem, čo sa im bude páčiť.“

„Ale už máte vedieť!“ ozval sa prísne, nepozrúc na ňu.

Podvihla oči nad pult, nad ním visí obraz „Morgengebet“. Tirolka sedí na skale, drží ruky zložené. Pred ňou sedí dunčo a hľadí na ňu.

„Zostalo čosi bôbu, ale to neradi. Krumple pečené s maslom — ale toho roku sú nie sypké.“

Pán sa hniezdi na stoličke. Nebavia ho vývody gazdinej.

„I mlieko jest sadnuté — ale na mlieko je zima…“

Obrátil sa k nej a riekol: „Už som vám povedal: dajte mi pokoj! Či sa nemôžte už raz odučiť?“ Obrátil sa zas k stolu a pohrúžil do čítania.

Gazdiná poodstúpila na krok, zaknísala sa na nohách, zadívala sa na stenu nad diván. Tam visí obraz „Abendgebet“.^[4] Pánik s rohom pri boku. Iste ide z poľovačky. Pošúchala sa po nose a riekla: „Tak im uvarím halušiek s bryndzou.“

„Ako chcete,“ znie dlho čakaná odpoveď.

Na gazdinú pôsobí zázračne. Rozpaky zmizli, radosť naskočila na ich miesto.

„A ten zázrak nechodí z tých Blatoviec,“ vraví, utierajúc dlane o zásteru. „A povedala som mu, aby sa poberal. Dakde sedí v chyžke. Príde zas ako rúra…“

Čaká, čo pán na to. No ten ani slova. Pozrela na jeden obraz, pozrela na druhý, napravila si na hlave šatku a vykývala sa, sťa cestujúci perpendikel, do pitvora.

„Ani prísnosti v dome. Môže robiť, čo chce,“ šomre, chodiac po kuchyni. „To je nie dobre!“

Kata Ločmanka slúži tu, čo Drozdík prišiel za farára. Slúži verne, berie nielen plácu, ale chcela by ujať trochu komanda. Menovite Miša by vzala nakrátko a dokonale by ho pokunírovala.^[5] Lebo Mišo je ľahkomyseľný a pán mu prepáči mnoho, že slúžil u ich pána otca. Čo sú tu spolu, vedú boj, tu otvorený, tu skrytý. A Mišo je obyčajne víťaz, čo hneď len morálne. Zadrží chladnosť a veselosť. Ločmanku hneď schytí hnev a zvedie k rečiam, ktoré pána iba rozhnevajú.

Je medzi nimi skoro vo všetkom rozdiel. Ona je katolíčka, Mišo pravoslávny. Ona je z Oravy, Mišo zo Spiša. On je sveta skúsený, ako drotár mnoho videl a skúsil. Ona od malička tu v okolí slúži. On je vľúdny k občanom a priateľský. Ona uzavretá, lebo sa bojí, že ju obkradnú alebo ocigánia. On sa s chlapmi kamaráti, tí ho skoro za občana považujú: ona sa uťahuje od žien a nerada klebety. Nie div, že sympatie ľudí sú na Mišovej strane. Ločmanka je rozkričaná ako veľká zlostnica.

A pán čo? Vydáva rozkazy, sedí doma alebo odchádza po povinnosti. Netuší, čo za kruté, tvrdošijné boje sa mu odohrávajú za chrbtom. A možno tuší. Ale prižmúri oko a dakedy oboje. Nerád si kazí pohodlie diplomatickým zakročením. Iba keď vojna sa udá v otvorenom poli, keď príliš bije do očí i uší: tu zakročí menom pokoja. Ale vždy tak, aby i jedna, i druhá strana odniesla i dačo víťazstva, ale i z porážky. To znamená toľko, že vojna sa nikdy nerozhodne — nastane isté dočasné prímerie. Tento ozbrojený mier trvá kratší, dlhší čas, kým sa nenakopí hŕba horľaviny, ktorá zaraz blčí plameňom, akonáhle iskra do nej padne.

Bárs pán to opatrne tají, myslím, že tajne viac sympatizuje s Mišom než s Ločmankou. Mišo je elegantný. Hrešenie berie s pokorou, a keď nad Katou zvíťazí, vie byť veľkodušný. Z víťazstva nekoristí nikdy do ostatných krajností. Ločmanka tiež vypočuje hrešenie, no nemôže v sebe ututlať hnev. Keď sa vráti do kuchyne, tu hundre veľmi dlho a hnev vyleje na prvom človeku, ktorý jej príde do cesty.

Už sa skoro zmrklo, keď Mišo vstúpil do priestranného dvora. Ločmanka práve kŕmila ošípané. Že dlho čakali, veľmi sa dobýjali k válovu. To ju nahnevalo. Traktuje ich nasucho, papekom po rypákoch.

„No, čo ich bijete?“ napomína ju Mišo, rozkročiac sa a usmievajúc. „Veď vám nič nerobia!“

„Môžu čakať! Zázraky!“

„Ale tie nebudú čakať, lebo nemajú rozumu. Tak ich darmo bijete.“

„Ale choďte mi ho! Čo sa tu postavil ako stĺp!“

„Lebo ich bijete — a to nemáte. Ošípaná nemá rozumu…“

„Radšej spravte válov!“ zahriakla ho ona.

Mišovi sa marí, že zas bol u Korbeľu pre ten válov. Zas zabudol ho pripomenúť!

„To nemôž’ len tak sfúknuť,“ bráni sa. „Kurátor sa neukáže, a ja čo som bez kurátora? Ja som nič tuná. Ale keď sa dočká, i kurátor bude môcť. Ja — to nie len tak.“

„Vari nechodíte popri ňom. Ja vari neviem!“

„No chodím — čo by nechodil! Ale teraz nemôž’. Viete, čo je, i že sú oberačky!“

„Oberačky — oberačky!“ zlostí sa Kata.

,Zas ju čerti podsadli!‘ myslí si Mišo a ide do kuchyne.

Vošla i ona a pozrúc naňho prenikavým okom, usúdila: ,Zas je ako rúra! Ako sa kníše!‘ Bolo v tom mnoho škodoradosti. Keby mu to riekla do očí, Mišo by sa nahneval, to je pravda. Ale predsa by uznal, že takto je nesúci pred pána. No ju práve teší, že i tamdnu raz uvidia, čo majú za sluhu.

Mišo zavrel pekne dvere, nezostal pri nich. Vyhliadol si čiaru medzi dvoma forštami a podľa nej kladie nohu popri nohe. Iba dva razy sa ukázala noha neposlušnou. Tak došiel k stolu a položil naň, čo mal.

„Proskám pekne, dvojctihodná milosť pán farár — ja som už tu,“ vraví neobyčajne zdvorilo, stavajúc sa do najkrajšej pozitúry.

Pán farár vstal od stolíka a prehrebá sa v donesenom. Sú tu noviny i listy. Jeden z nich rekomandovaný.

„Nechceli ho vydať, že musia recept podpísať. Tak som šiel k pánu rechtoru blatovskému a tí ho podpísali. Na počte povedali, že druhý raz tak už nedajú, kým oni neráčia podpísať. Ale oni dajú — to len tak hovoria pán počtár.“

Nozdry mu nesmierne ihrali. Bol taký blažený, že si chcel i búzy pošúchať. No tá ruka mala len držať ten stôl! Že na to zabudla, Mišo sa potočil. A to bolo jeho nešťastie. Pán pozrel mu ostro do tváre. Mišo akoby cítil, že ide byť zle.

„Vy ste sa zas doriadili!“ vraví mu prísne.

„Ale, proskám pekne, ja sa necítim.“ Mišo je naozaj hotový umrieť, že je triezvy.

„A či nevidím!“ kreše ho pán. „Veď ste obelasený. Celá tvár vám je belasá.“

„Ja nie, proskám pekne. Iba ak som zafúľaný.“ I šuchol sa po tvári a obzrel dlaň, či na nej dačo nezostalo. „Ja sa nikdy neopijem; lebo viem, že nemám piť v ceste.“

„A kde ste sa stavili?“

„Nuž bol som u pána rechtora ten recept podpísať a z počty rovno domov. V Blatovciach som sa ja nestavil. Ani na minútu.“

„A v chyžkách?“

Mišo mlčí, no konečne rozviazal sa mu jazyk. „Ja som musel ísť cez vinice. Lebo vtáčence mi sadajú na hrozno. I strieľam na ne, i uletia a zas priletia. Tak sa oborili, lebo okolité nemajú sa ako obživiť, čo už ľudia pooberali. Šiel som ich splašiť.“

„Povedal som vám sto ráz, že máte ísť rovno domov. A vy taký korheľ!“

„Ja som hoden prijať všetko od nich, lebo som sluha. Ale korheľ som nie, proskám pekne.“

„Ba ste korheľ, iba piť!“

To bolo trochu hlasnejšie povedané. Pri tých slovách otvorili sa dvere a Ločmanka zhrkala riadom. Ide prikrývať, a len teraz, čo postavila vodu na halušky. No ťahá ju sem. Chce počuť, čo sa s Mišom robí.

„Ja som len šiel popri Korbeľovej chyžke, tak som mu chcel rozkázať ten válov spraviť. Lebo ja bez válova byť nemôžem.“

„To už nie! Máte pravdu!“ prisviedča mu pán, ani v zlosti nemohúc utajiť úsmev. „Vás ozaj iba k válovu!“

„Nuž lebo ošípaným i na tri razy sa musí lievať. Do válova sa všetko neprace. I rozlieva sa moc.“

„Chichichi!“ vypukla Ločmanka v búrlivý smiech. Pán na ňu pozrel prísne, čo sa smeje. „Veru k válovu!“ hovorí, naznačujúc, na čom sa musela zasmiať. Pánov vtip až teraz ju došiel.

„No, povedzte, gazdiná, či je ten válov dobrý. I teraz ste sa hnevali, že je nie dobrý.“

„Čušte mi!“ zahriakol ho pán. „Ja takého korheľa trpieť nebudem. Sto ráz som vám povedal, aby ste mi nešli na oči takýto. Pakujte!“ Prudkým pohybom ruky ukázal mu dvere.

„Veď ak ma nechcú, nech len povedia. Veď bude Všechsvätých! Ja si službu nájdem.^[6] Ale ja som nie opitý. Iba u Korbeľu čo som sa stavil.“

„Nájdite si službu, nájdite. Ja budem rád.“

„Veď i ja tak: keď sa nepáčim, nuž darmo je. Ale ja som v krčme nebol, iba čo som sa u Korbeľu po ten válov…“

„Nejdete už raz?“

Mišo dosť šikovne sa zvrtol. No sotva urobil dva kroky, ešte sa obrátil.

„Ešte mám lístok tuto. Dali mi ho Ninka z Fúrie.“

„Čo ste hľadali na Fúrii?“ rozhneval sa pán nanovo.

„Vybehli za mnou kišasonka. Akosi ma videli. ,Nate, Miško, toto pánu faráru. A pozdravte ich. Že ich dávam pekne pozdraviť.‘ Hej, tak mi povedali — rúče! Tak som ho vzal. Ale na Fúrii som ja nebol.“

Pán odhodil lístok na pult. „I vtedy ste museli byť opitý!“ „Ja som nie opitý — veď sa nekrbáľam!“ S tým vybral sa von. Pri dverách sa potočil; bol by iste padol, nech sa nechytí pece. „Lebo človek si musí merkovať, keď je v ceste.“ Konečne zavreli sa za ním dvere.

Pán prechodí rozčúlený po izbe. I jeduje sa, i smiešne mu je, že Mišo iba vtedy je opitý, keď sa krbáľa. Ločmanka urobila polosmutnú, polohnevlivú tvár a stala si k stolu.

„Zázrak! Vždy musí prísť takýto. Chodí, hľadá po tých chyžkách, kým neustrnie v daktorej.“ „Ak sa nepopraví, musí ísť preč!“

„Ten sa nepopraví. Bude prosiť.“ Chce kuť železo, kým je horúce. Výhľady sú, že Mišo konečne vyfrkne.

„A vám som tiež povedal, nepúšťajte mi ho sem takého!“ zaťal ju pán, keď sa najmenej nazdala.

„A ja ho môžem, pán farár?“ ozvala sa nosovým hlasom. Ľúto jej prišlo, že i ona vyhorí. „Mne už koľko ráz povedal, že mňa nemusí slúchať. Ja mu nemôžem rozkázať.“

Čaká, čo pán na to. Či nevydá rozkaz, že Mišo ju má slúchať. No pán mlčí a chodí po izbe.

Mišo sedí pri večeri, Ločmanka sa nemôže zdržať, aby ho nepotrápila.

„Už pôjdete. Pán farár povedali naisto, že vás nebudú trpieť. Takto ustavične!“

„Ako chce. Ja si službu ešte nájdem. Však je teraz tomu čas. Hoďaskto ma vezme. Pôjdem raz do Mečeníc, pán farár mi dajú závdavok. I radili sa ma, či neviem o dakom. Všade len hľadajú. O sluhov je veľký stisk. Toho sa ja nedurím…“

„Ale tam majú pole. Musíte v poli hlušiť! Tam je nie z pleca na plece.“

„I pán Heidenfrost ma prijmú. Minulý týždeň boli na poľovačke pod vinicami. Hneď ma poznali. ,Ďurko, nemáte ohňa?‘ ,Ba mám, pán veľkomožný, ale ja som nie Ďuro, ja som Mišo.‘ ,No veď Miško. Veď vás znám. Vy slúžite vo fare.‘ ,Hej,‘ reku. A keď som im dal ohňa, povedali: ,Ďakujem vám, Miško,‘ i cigarku mi dali. Taká veľmi dlhá bola. ,A pozdravte pána farára.‘ Bohuprisám, i to mi povedali. ,Nuž, reku, vďačne poslúžim hoďaskedy, pán veľkomožný.‘ A cigarku som dal richtárovi. Nevedel sa jej prenachváliť, čo bola veľmi chutná. Čida že taký pán fajčia i cigarky inakšie. Keď ma raz vidia, poviem, že idem — hneď ma vezmú.“

„I tam sa musí robiť. Nie piť.“

„A tu nerobím? Statok riadim. I v poli všetko len ja!“

„A občania nič?“

„Držte sa len na občanov! Kto vám pôjde, keby nemal kto richtára duriť. A ako by robili! Len tak v rukavičkách. ,Však je to faráru!‘ Hej, tak povedia. Ale ja im dostúpam na päty: ,Takto robte a takto robte,‘ a musia! I do Blatoviec sa nedurím, i všetko vykonám. Lebo mňa zná každý. I pán Nitkay volajú: ,Miško, kde idete? Príďte nás navštíviť!‘ I pán rechtor: ,Miško, ako sa majú pán farár?‘ I na počte: ,Miško, nikto nenosí toľko listov ako vy.‘ I pán slúžny, bohuprisám, tí tiež: ,Miško, a ste zase tu? Kedy prídu pán farár!‘ I Ninka z Fúrie vybehnú za mnou: ,Miško, poďte sem, odveziete sa. Jabloničania sú tu. I nalejú mi vína takého — no! A pláce neprijmú. Len pozdravte pekne pána farára!‘ Bohuprisám tak!“

„Tá viem, že tá hej. I na hostinu sa dovalila do kostola. Myslela, že pán boh vie čo, keď ju pán farár vidia. Trlica taká! A viete, že vám zakázali na Fúriu chodiť?“

„Ja nechodím, ale keď ma volajú!“

Ločmanka vyšla von. Mišo ledva čaká, kedy sa vráti. Má jej ešte moc čo povedať.

„To sa nebojím,“ začal znovu, keď sa vrátila. „I v izbe poriadim, i kočišov obslúžim, keď hostia prídu.“

„To už hej. Lebo vy najviac užijete. I na hostinu ste boli ako rúra…“

„Darmo je. Každý ma núkal! Ja tiež nezdržím viac, iba koľko vládzem. I vôl keď moc na rohy vezme, zlomia sa mu. Ale každý kočiš rád si u nás posedí. Nepočujete ani jedného: kedyže už pôjdu tí páni! To nie len tak, ako si myslíte! I cirkvi poslúžim. Ktože zvoní, čo nemáme mendíka; kto ťahá mechy pánu rechtoru, kto zakladá pesničky na tabuľku! To by hockto nevedel. I pán rechtor povedali: ,Miško, z vás všetko vystane.‘ Pravdaže vystane, ale to každý neuzná. Len si pozrite, aký je starý Barborčík, čo slúži vo Vrženiciach u pána farára! Ten nevie nič, iba v kuchyni sa vypekať a vypiť gazdinej všetku pálenku, keď ju pozabudne na obloku. I pán farár ma na hostinu potľapkali a povedali: ,Miško, Miško, keby ste vy prišli medzi sprostejších ľudí, vy by ste boli samý prvý medzi nimi.‘ A pán farár z Vrženíc nepovedia márneho slova, lebo ja viem, aký sú! Čože vy viete, ako je medzi svetom! Vy iba v kuchyni. I pán notár poľovali pod Vinckou a netrafili zajaca. Šiel som stade a spýtali sa: ,Miško, či ste nevideli tam dakde zajaca?‘ ,No,‘ myslím sebe, ,ten je už Adamčíkov, ak bežal pod cmiter.‘ Lebo Adamčík ho hneď má, ten veru trafí doň. Ale ja som im povedal: ,Ba ver’ videl, tam sedí pri obecnej pajte.‘ ,A čo ste ho nelapili?‘ ,A načo mi je, pán notár?‘ povedám ja. ,Nech len idú, azda ich dočká.‘ A šli, a tam našli starého Zajaca, čo ošípané pasie. ,No, Miško, vy ste pes,‘ povedajú pán notár.“

Ločmanka je ohlušená Mišovými úspechmi.

„Veď hej, ale nepamätáte na staré dni! Všetko potrovíte. I vydrôtujete hodný groš, i diškrécií vám nadávajú hostia: čo nešporujete? Všetko ide tomu Dornu!“

„Dorn sú tiež dobrý človek. I žiť musia. Keď šli pán farár na konvent, potreboval som vozík, lebo náš je trochu mrcha do cesty. Šiel som k Dornu. ,Miško, pánu faráru by požičal nie vozík, ale koč. Ale zajtra i moja ide do Blatoviec. Tak nemôžem. Ale kedykoľvek i o polnoci.‘ Vidíte, druhý žid by nepožičal. A čože ja strovím? Iba čo kmotra počastujem dakedy. A toho musím, lebo i mňa zavolajú neraz do chyžky…“

„Výhovorka sa vždy nájde!“

„No a pozrite: vari sa musím hanbiť? Pozrite, ako sa nosím. Mám dvoje čižiem. Sviatočné celkom nové! Zajtra si kúpim kožuch, ak mi dajú pán farár. I šubu by si kúpil, ale sa mi nepáči taká bez rukávov; lebo kurátor v nej vyzerá ako kopa sena. Ja veru šporovať nebudem, lebo nemám na koho. Ženy nemám, detí nemám…“

„Keby ste boli iný, mohli ste mať i ženu!“

„Keby chcel, i dnes. I desať! Ale ja nechcem. Vy ste mi nie ani žena, a čo sa mám! Takú svorku si ja nezaložím.“

„Vari sa vám núkam!“

„Božechráň! To ste už preskočili! Vás si pojme už iba smrť. I tá bude banovať, že sa opletala s vami. Len mi recte, čo vy máte z tých peňazí! Ja užijem — nuž to mám. Ale vy! Šporujete, šporujete a čerti vedia, kto sa raduje. Sperú sa na vašich peniazoch. A turáky^[7] pôjdu kotúľ… Mňa aspoň ľudia zaspomenú: veru bol hodný človek!“

Ločmanka alebo už nemá čo povedať, alebo sa jej chce spať. Chytila sa odprávať posteľ. „Veď vy zajtra budete inakší!“ doložila prorockým hlasom.

„Ja som vždy jednaký!“ odpovedal a vytratil sa do dvora. Chvíľku pozeral na hviezdy a vošiel do stajne, kde je jeho posteľ.

Nad jablonickou farou rozložila sa posvätná tichosť.