ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky a vysvetlivky

Do tohto zväzku sú zaradené práce z rokov 1892 a 1893. K nim sú pripojené i dve neskoršie črty (Výlety — 1896 a Prechádzka po Vlkolíne — 1902), aby sme týmto zväzkom obsiahli všetky ostávajúce beletristické práce s domácou, slovenskou tematikou. Na doplnenie celkového obrazu jeho tvorby uverejňujeme aj dokumenty, varianty publikovaných prác a koncepty prác nepublikovaných, pri ktorých sa dá určiť len približné datovanie — sú to pravdepodobne práce z obdobia Kukučínovho pobytu na Brači pred odchodom do Južnej Ameriky (1907).

Mišo. (Kresba)

Odtlačené podľa Slovenských pohľadov XII, č. 1 a 2 z januára a februára 1892, str. 1 — 15, 76 — 89. SS II, I. vydanie 1910, str. 35 — 96. Ďalšie vydania 1920, 1925, 1930, 1938, 1941, 1947 a 1949.

Prototypy poviedky žili v Honte, kde Kukučín za svojich pražských štúdií navštevoval svojich priateľov Juraja Slávika (1859 — 1912), ev. farára v Jabloňovciach (Almáš), ktorý sa stal neskôr farárom v Hornom Dačovom Lôme (Dačolôm), a neskôr i jeho brata Ph. Dr. h. c. Jána Slávika (1855 — 1934), dobronivského ev. farára, ktorý sa stal neskôr zvolenským seniorom a bol známym ľudovýchovným pracovníkom a cirkevným historikom.

Dej poviedky sa odohráva v Jabloniciach (Jabloňovce), blízke Vrženice sú Drženice a Blatovce sú Bátovce, staré mesto neďaleko Levíc; Behunice sú Levice, Fukanec je Pukanec atď.

Predlohou jablonického Drozdíka bol autorov hostiteľ Juraj Slávik, jabloňovský farár, Mišo bol jeho sluhom a Ločmanka-Kocmanka jeho gazdinou; vrženický pán tatík Šándor bol Alexander Bernáth, ev. farár v Drženiciach; Ninka z kúrie mala tiež predlohu v živej postave Linky, či Tinky z Bátoviec.

Kukučín hontianske prostredie dobre poznal, i postavy z poviedky, ktoré spomína v liste Jurajovi Slávikovi už 26. januára 1891: „Čo mi píšeš o účasti i interese o moju maličkosť Honťanov vôbec a našich zvlášte, to ma teší veľmi. Mojou snahou bolo hneď aby, jako sa mne Hont zapáčil, tak i ja bol ľuďom tamejším sympatický. Nuž snaha to vcelku u každého človeka prirodzená. Nadto, že i ako o spisovateľa sa ľudia i po strane stojaci zaujímajú, to môžem považovať nie tak za triumf môjho talentu, ako viac za dobrú vôľu mojich čitateľov, ktorých možno moje vonkajšie, nedá sa uprieť, v mnohom romantické deje a príbehy života mi získali. K tomu ma vedie tá skúsenosť, že ja našiel som viac sympatií medzi obecenstvom než iní, ktorí i väčším talentom, i väčšími obeťami i viac pracovali za národ než ja.

Môjmu študentskému „vnitřnímu člověku“ veľmi vábive znie ten pasus Tvojho listu, kde mi sľubuješ paklík. Ja budem ostatný, ktorý by Ťa od toho odhováral. Akže to Tvojej komore neurobí ujmu, Miškovi velikých zas námah transport do Bátoviec — ja sa podrobujem…“ Podobne píše tomu istému adresátovi v liste z 11. mája 1891, kde už signalizuje Miša:„… Pozdravuj tam všetkých v Pukanci i Bátovciach. Šándora ani nepozdravujem, lebo myslím, že sa tu vidíme. Nech predá jalovicu alebo nech vyzdvihne z levickej šparkasy dáku tú stovku: rád by Prahe ukázať echt slováckeho farára z Drženíc… Pozdravuj Kocmanku a Miška. V liste z 19. decembra 1891 (Jánovi Slávikovi): „… Ostatne ja to už dávno viem, že som tam z grácie vypadol a to od toho času, čo som povedal, že u starého mládenca je lepšie. Ale ona (žena Jána Slávika) mohla povážiť, že človek to, čo bolo vždy akosi v krajšom svetle vidí, ako to, čo je. Tak i vtedy, keď som u vás bol, zdalo sa mi, že u almášskeho tatíka lepšie bolo. A ono dnes vidím… Nie, nebudem to odvolávať, milosťpani by hneď Jurkovi písala a i tam by bolo na mňa zle. A ešte by povedala, že je to kvôli tej bravčovine, že ako Jakob kúpil za šošovicu prvorodenstvo, tak i ja že som predal almášskeho farára za bravčovinu. Ja som mu odpísal, aké martýrstvo znášam preňho: Nech vidí, aké je moje priateľstvo!! A Ty že si ma nezastal, braček, nezaslúžiš, iba aby Ti na Kristindla poslal tie zošity: An der schönen blauen Donau. Lebo, ako vidím, zas si utratil pozíciu, ktorú som Ti celé leto pomáhal vydobýjať. Prorokujem Ti, že Ti bude prichodiť dať tie mreže vylámať takýmto spôsobom. Škoda, že som to len pred mesiacom nevedel: Ej, bol by ja vedel, čo mám robiť, teraz je už trochu pozde. Ale aby Vám ukázal, že ja viem byť veľkodušný — odpúšťam. Nielen to — chystám Vám prekvapenie k Novému roku!! Tu je obyčaj na Nový rok prekvapovať. A nielen Vám, i almášskemu a vrženickému tatíkovi, či drženickému — Pukančanom, na Lôme pánom rodičom, vôbec celému Hontu, nevynímajúc ani Linku z Fúrie, či kúrie ani Miša a Kocmanku. V čom záleží — to je dnes moja tajnosť! Nie, ani Tebe nepoviem, Ty sa mi zdáš byť trochu nasiaknutý iným duchom. Ty bys’ ma vyzradil, ja chcem, aby to aspoň bola revanž za tú bravčovinu. Pokuta je toto citlivá, omnoho citlivejšia ako moja, bo známo, že Milosťpani by celú šunku oferovala, keby vedela, čo ja viem.“

Po uverejnení „tajnosti“ — Miša je zachovaných viac listov, ktoré svedčia o živej reakcii prototypov na poviedku. Jozefovi Škultétymu o tom píše už v liste zo 6. februára 1892: „Môj Mišo narobil vraj dosť kriku. Do Almáša už sotva pôjdem, lebo Mišo je vraj (nečit.), že prišiel „do novín“. Tinka z Fúrie, tá nevie o ničom, no jest obava, že sa i tá dozvie. Na to konto sa učím už fechtovať a dosť dobre mi ide. Osobne som nemal žiadnych nepríjemností. Naopak almášsky tatík poslal mi švajnkés, že „to ještě hůř nedopadlo; a drženický Bernáth za svoje malé, pekné rúčky — malú, ale veľmi chutnú šunôčku…“ V podobnom tóne sú napísané aj ďalšie listy: 4. marca 1892 Jánovi Slávikovi: „Jurko, ako obyčajne, ma prekvapil toho roku všakovými vecmi svinskými, a síce po uverejnení Miša, teda znak, že sa nehnevá. Len by si bol vari žiadal, aby ho bol spomenul, menovite dačo vyzdvihol uňho. Ja som na to zabudol. A mohol som jeho čierne fúzy a bradu. Šándor mi poslal šunku za pekné drobné rúčky. Vidíš, ako dobre je mať fantáziu: nielen priložiť, kde nieto, ale i odložiť, kde jest!“, 11. marca 1892 Jurajovi Slávikovi: „Ďakujem všetkým i Šándorovi, ja len zásluhy od seba odmietam, lebo nie ja som príčina, že má pekné malé ruky.“ V liste zo 6. februára 1892 spomínaná obava, že sa o poviedke dozvie i Tinka z Fúrie sa uskutočnila, ako vyplýva z pokračovania listu v 11. marca 1892: „Braček, Ty si veľmi nediskrétny, keď si vyklebetil Margitke, čo nebolo pre ňu. A ešte jej dáš to i čítať. Vidíš, ja by to už neurobil. A maj sa na pozore, aby som Ťa horšie nepochrámal, ako v Mišovi! Margitka je dievča pekné — aspoň bola! — spôsobné a — r. st. Čo si Ty urobil, to je už krok veľmi-veľmi akýsi na neisto. Ostatne i tak si moc nerobím z toho, lebo na Vaše strany bohviekedy sa dostanem. Nemyslel som, že sa vec tak rozhlási a Pohľady budú tak hľadaná vec. Ja som sa nazdal, že to ostane v kruhu Slovákov a tí preca nebudú behať k tamtej strane to ukazovať, tým viac, že Ty si ozaj v tom komisne angažovaný. Ty sa ale vyhovor na mňa, ja v Bátovciach nikoho neznám okrem Fabiánovcov, tedy som nemohol o nikom tam písať. To sa môže považovať ako vymyslená epizóda na posolenie nudnej rozprávky o Mišovi a skutočne len ako taká ta prišla. Ak sa dakomu zapáči predpisovať mi, ako o čom mám písať — v tomo ma nájde vždy hotového, lebo v tom si predpisovať nedám nikomu, ani urazenej Tinke, ani inému. Ak sa mu to nepáči — tam je tlačová porota, a ak ani to nie — tu som ja. Hockoho sa ja nezľaknem — od Vianoc sa učím šermovať u majstra Aspekta, ktorý bol fechmajstrom na vojenskej akadémii vo Vied. Novom Meste. Bárs mi to ide biedne, bo ruky sú slabé, preca len do konca roku budem vedeť iste toľko, že sa nezľaknem nikoho tak chytro… teraz už pozdravujem všetkých dobrých priateľov a známych: pána brata, umolestovaného voľbami, Pukančanov, v Bátovciach a Šandora, taktiež Miška a Kocmanku…“

Z uvedeného vyplýva, že Kukučín nikdy nebol ochotný robiť témy na objednávku a za tým, čo napísal, si aj pevne stál. Vďačná téma a živý ohlas poviedky vnukali Kukučínovi myšlienku v poviedke pokračovať, ale tento úmysel sa neuskutočnil, aspoň niet zachovaného textu publikovaného ani rukopisného na túto tému, hoci v liste Jurajovi Slávikovi z 8. decembra 1892 píše: „A čo robí náš Mišo? Bol som v pokušení chýr pustiť, že sa žení a berie si Ločmanku, ale som si to nechal napotom, keď jeho pán to samé urobí. Lebo vedz, že budeš zvečnený: ,Ako sa pán tatík z Jabloníc ženil.‘

A hneď po Mišovi nasleduje pán tatík z Drženíc, Punkančania a pardón — pán brat zo školy. Škoda našej peknej vdovice! Ako sa majú všetci i náš Nimrod pán notár?“

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Mišo

Korbeľ SP/6 — Korbeľa 65, Poneváč SP/8 — Že (podľa Ss 1910, 51) 67, známo SP/14 — známe 77, t. j. Sp/78 — to jest 83, plácu SP/79 — prácu 83, k rozmýšľaniu SP/85 — do rozmýšľania 93.