ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[8]

Oženiť sa musí byť vec dobrá, lebo, treba uznať, moc rozumných a opatrných ľudí ju vykonalo a — ako tí sami ubezpečujú — neobanovali. Dá sa myslieť, že rozšafná žena mnoho blaha i radosti, áno, i pohodlia spôsobí mužovi. A že je ten život i plný poézie o tom svedčí utešená Schillerova Pieseň o zvone^[9] a mnoho iných plodov básnických.

No i vy ženáči, mali by ste pripustiť, že mládenčenie nenie taká otupná pustyňa bez krásy a poézie, za akú ste ho rozkričali. Je moc umných ľudí, ktorí v tom stave považujú sa za šťastných. Príklad: náš Mišo. Moc ďalej takých, čo sú považovaní všeobecne za šťastných. Pán farár jablonický, Drozdík. Nestará sa oň nežná rúčka krásnej žienky — zato s veľkou opatrnosťou vedie kuchyňu spomenutá Kata Ločmanka. Ministrom dvora, stajne a trochu i vnútorných vecí je sám Mišo. Ostatok obstaráva si on sám. No kto vyráta veľký počet tých, ktorí skryte, alebo anonymne starajú sa oňho? Koľko zvedavých i starostlivých očí sprevádza každý jeho krok a čin; koľko dychtivých uší chytá každé slovíčko! To už príroda dala ten súcit do ľudského srdca: staraj sa o vdovy a siroty a okrem toho o mládencov! Áno, moc je takých, čo na vdovy a siroty zabudnú: všetku starosť venujú mládencom. Lebo mládenecký stav každému je čosi záhadného, tajomného…

To vám je, ako keď sa dom stavia. Pozeráme, skúmame, hádame, premýšľame, aký bude krásny, i aký by mohol byť krásny. Ten ornament tam, tento zas tam; tamto balkón a všade dačo pekného. Keď sa nám po vôli stalo, očakávanie splnilo, pozrieme naň a povieme: „No — dom šumný!“ A to je všetko! Dom je už hotový — nemá čo budiť náš záujem. I mládenec je čosi takého necelého, nehotového — každý by naň ovesil ten ornament, či v podobe Tinky, či Linky, či Fánky, či Nánky… A čo potom, keď dom nevypadol podľa nášho vkusu! „Fuj, ako ho zbabrili! Ja by bol dal toto tam a toto tam: celkom ináč by vyzeral!“ No, pridá sa, že o vás ženáčoch i takto hovoria. Ó bože, keby ste vy všetko počuli, čo sa o vás hovorí. Ale verejne nie, len po kútoch. O mládencovi len slovo povedz: už všetci načúvajú. Každý chce vedieť, kde bol, s kým hovoril, ako hovoril, s kým dopisuje, čo má za lubom.

Ó — neviete, aký šťastný je mládenec!

No nie každý má zmysel pre to šťastie. Daktorého omrzí dosť skoro. Zatúži za premenou. Tak i jablonický pán farár necíti sa šťastným. Lebo i mládenčenie má líce i opak. Líce ste videli; opak, ten uvidíte. Dá sa povedať nakrátko: starosť o všetko leží na jednej hlave. Starosti domáce sú často malé, drobné: ale verte, muža, ako Drozdík, unavia väčšmi ako Herkulove^[10] roboty.

I dnes, keď sa prebudil vo svojej izbičke, do ktorej sa vchodí dvermi, kde načim byť veľmi pokorným, to jest, zohnúť sa čím najhlbšie — ako sa prebudil, jeho stav predstúpil mu pred oči v najčiernejších farbách.

„Ó — ó — ó!“ zazíval, hľadiac na hodinky. „Sedem — treba vstávať!“ A medzitým si myslí: ,Zas budem mať s tým Mišom pátáliu — i Ločmanka mi bude húsť poza uši…‘ Takéto výhľady pohli ho, aby sa neobliekal prichytro. Ostatne nebola rýchlosť jeho náturou.

Ako Ločmanka zbadala, že pán sa už obliekli, ako ranná víla doniesla na tácni raňajky. Tie varí najradšej: nemusí sa chodiť k pánovi radiť, čo rozkážu. Káva býva každý deň. I pánovi sú raňajky najmilšie. Ločmanka sa neradí o ne a po káve chutí fajčivo! I sotva vychlipol ostatnú kvapku, už berie cigarku. Kúri si a díva sa do novín.

Medzitým, čo pán takto požíva, jeho sluha trudí sa vo dvore.

„Veď vy budete zajtra inakší!“ prorokovala mu Kata. A ako sa jej splnilo! „Či je to ten istý Mišo?“ pýtali by ste sa užasnutí, že človek sa môže takto premeniť cez jednu jedinú noc.

Ale známe, že tažké okolnosti skrušia i najsilnejších duchov. A to sú okolnosti kruté. Keď vstal, ešte nevedel nič určite, iba sa mu marilo, že si včera prelial. No ako sa obliekol, všakové podrobnosti hupkajú mu jedna po druhej do pamäti. ,Nebudem trpieť korheľa.‘ ,Vezmite si závdavok…‘ To sú výpovede také, ktoré sa nedajú len tak preskočiť. Keď dával za drabinu, zdalo sa mu, že Ruža ľútostivo pozerá naň. Akoby mu vravela: ,Nebudeš mňa ty dlho kŕmiť!‘

,Čo si to zas urobil, čo si urobil!‘ vytýka mu akýsi vnútorný hlas. ,Nevedel si, že sa na to hnevajú, že si taký prišiel!‘

,Veď ja som nechcel, ale keď ma Korbeľa núkali!‘ vyhovára sa.

,Žaba mláku nájde!‘ karhá ho ten istý hlas. ,Čo si myslíš, že takú službu nájdeš? Kraj sveta jej nenájdeš. Kto ťa tu poháňa? A že ťa mečenický pán plebán vezmú! Opýtajú sa pána farára, prečo ťa prepustili. A keď tí rozpovedia? A pán Heidenfrost! Tí majú sluhov navyberaných. Tí nevezmú, kto sa im ponúkne. A ak ťa vezmú: myslíš, že budeš do Blatoviec chodiť s ošípanou? Tam majú na to úradníkov. Tam budeš v stajni, okolo statku: do ničoho, ničoho sa nemiešať! A že ťa budú ľudia ctiť? Kto sa prihovorí Heidenfrostovmu paholkovi? Jablonický richtár nepozrie na teba. I Teliar sa ti skryje dakde za uhol, keď ťa uvidí v Blatovciach. A ako sa budú občania diviť, vypytovať, domýšľať, ľutovať i smiať nad tebou! Čo im povieš, ako im pozrieš do očí?…‘

Mišova ubolená duša zvíja sa v trapiech pod týmito výčitkami sťa červiačik, keď stúpiš naň. To nemožno zniesť; aspoň zabudnúť, zabudnúť dáko! Pri chlievoch vidí pohodený brúsik. Stojak i kľučka dávno sa skazili, zostal z neho iba kameň, ktorý sa tam povaľuje nič po nič. Ten brúsik je kotva, ktorej sa chytil v zúfalstve. Vyniesol si hianec i oberučný nôž^[11]. ,Brúsik sa vždy zíde v dome!‘ húta, zhľadávajúc súce drevo. ,A pán farár po fruštiku vyjdú, nájdu ma v robote…‘ Nedomyslel, no tvár ukazuje, že nestratil všetku nádej.

Teraz len vidno, aký je Mišo zručný robotník! Narába drotárskymi klieštikami a práve tak zručne i oberučnym nožom, pílkou a dlátom. Ani tešlice a kopačky sa nezľakne: myslel by si, že to nie náš Mišo, ale ozajstný korytár. V pilnosti ide až priďaleko. Neobzerá sa o nikoho, bárs každú chvíľu prichádzajú tu chlapi, tu ženy, tu nevesty alebo dievky ťahať vodu z hlbokánskej farskej studne. Chodí sem celý horný koniec po vodu, čo sa hriadeľ na obecnej studni pred školou polámal.

„Čo robíte?“ pýta sa ho každý a každá.

„Brúsik potrebujem,“ odpovedá celkom sucho.

Každá ide sklamaná z dvora. Aký je indy! Urobí žart, povie pekné slovo, i pošušká do ucha figliarstvo, že nevesta ho udrie dlaňou po klobúku. Daktorým i vody naťahá, lebo reťaz je nesmierne dlhá. Ženičky si povrávajú: „No, aspoň pre toho Miša hodno chodiť na farskú studňu, keď už nie pre vodu…“ A dnes!

A ako na posmech krochká i tá ošípaná, ktorú mal viesť na jarmok!

„Či nejdete do jarmoku?“ pýta sa suseda Adamčíčka. V otázke je trochu vypočítavosti. Prihovára sa mu, aby jej naťahal vody, lebo Adamčíčka je dýchavičná.

„Neviem — ale sotva!“ odpovedá a myslí si: ,Mám ja inakší jarmok!‘ Ani sa nedomyslel ísť pomôcť susede Adamčíčke.

,Miškovi je čosi — taký je akýsi!‘ húta suseda, ťahajúc horko-ťažko vodu.

„Poďte už jesť!“ čuje známy hlas za sebou. Ločmanka! I hlasom mu dáva znať, že jeho postavenie drží za otrasené. Ináč by neznel tak drsne sťa rozkaz. A on by inokedy nešiel na také volanie, alebo aspoň nie zaraz. Dnes bezodkladne odložil kopačku a ide do kuchyne.

Jesť sa mu vôbec dnes nechce. Krumpľovú polievku vôbec nerád. Inokedy by mu ju sotva predložila. Ach, dnes by si chlipol dačo poriadneho, dokonale kyslého, čo gágor sťahuje. No mlčí, silí sa jesť, len aby Ločmanku nenahneval. Vie dobre, ako ho môže popodtínať u pána.

„Prečo nejete?“ vyčituje mu, keď lyžicu skladal.

„Veď som jedol!“

„Čo je to chlapovi! To je dieťaťu málo. Ale tak je to: žalúdok je preplakaný…“

Čuší na túto zrejmú narážku.

„Či vám treba tak robiť? O službu sa pripraviť. Toľké roky tu byť a o službu sa doniesť!“

„Ani mi nespomínajte, prosím vás!“ vraví skoro s plačom.

Chce ju pohnúť k veľkodušnosti. Ale ona nevie, čo je to. Je ukrutná. Rada sa pasie na jeho mukách.

„Veď dostanete závdavkov, koľko chcete. Čože sa opúšťate?“ posmieva sa mu.

Hodil smutne rukou.

„A čo sa nedržíte, čo neslúchate múdrych ľudí!“ Pod múdrymi myslí seba.

„Veď by sa ja už držal!“

„Takýto sebevoľník!“

Vyšiel k robote. Stav jeho ukázal sa mu ešte horším. Ločmanka mu podťala všetky nádeje. Ani pán farár nevyšli z izby. ,Hnevajú sa, ani vidieť ma nechcú…‘

Nadišiel Miša akýsi strach a nekonečná túžba za pokáním. Chce počuť prísny hlas svojho pána, jeho hnevlivé slová. Chce pozrieť do jeho rozhnevanej tváre. Ach, keby chcel chytiť palicu a dobre, dobre ho ubiť! Tak by mu dokonale odľahlo. Zabral sa do izby a v pitvore dlho, dlho prihládzal si vlasy.

„Dobré ráno vinšujem…“

Pán čosi odpovedal, no nezdvihol oči z novín. Pristúpil k stolu a zastal, držiac oboma rukami klobúk. Už neopieral sa o stôl.

„Pán farár — akože: ísť k tomu richtáru, aby vypravil zorať pod tú oziminu? Na dážď sa darmo držíme. V Blatovciach rad-radom orú.“ Čaká na odpoveď, krídla nosové sa ani nehýbajú.

„Treba dočkať. Nemám času. Na druhý týždeň.“

,Ani nepozrú — ani „vy“ mi nerečú!‘ zúfa Mišo. Vidí, že pán nechce sa s ním ani pustiť do reči.

„Ale ak sprší, potom nebudú chcieť ísť. Pôjdu sebe. A teraz by šli. Ľudia všetko orú, všade…“

Žiadna odpoveď.

Stojí pri stole vo veľkých rozpakoch. Chcel by dačo povedať, ale chuť prešla, i smelosti niet. Kdeže, keď sú tu pán!

Naraz pán sa vychytil a pozrel naňho. „Chcete ísť do jarmoku!“ vraví chladno.

„Chcel by, proskám…“

„Tak čo nepoviete!“ okríkol ho. Vytiahol podstolie, vylovil spomedzi všakových papierov knižočku v modrej väzbe. Mišo ju zná. V nej stojí, koľko kedy dostal zo svojej konvencie.^[12] „Máte u mňa ešte štrnásť zlatých!“ vraví pán. „Či tak?“

„Nuž ako oni ráčia, proskám pekne! Ja sa už na nich dám…“

„To sa má vedieť!“ učí ho pán. Vytiahol tobolku a vyložil z nej desiatku i štyri zlatky. „Tu máte!“

„Ale to nebude toľko, proskám pekne. Príde strhnúť z konvencie za fľašu s petriolom, čo som zabil.“

„Ja nestrhúvam. Berte si!“ I kladie mu na koniec stola peniaze.

Mišo ich zberá trasúcou rukou. Vyplatený je do babky, nemá tu čo pohľadávať — koniec!

„Chcel by si kúpiť kožuch — ale toto mi je veľa. Ja nepotrebujem toľko,“ prihovára sa.

„Peniaze sú vaše; kúpte si, čo chcete,“ odpovedá pán veľmi chladno.

Mišo je už pri dverách. Ale vložiac ruku na kľučku, zastavil sa. ,Ak odídem, už som vyfrknutý zo služby.‘ to mu napadlo. ,Už ťa tu nebude, možno nikdy sem už neprídeš, ani pána neuvidíš, ani Ločmanku…‘ Áno, i Ločmanka mu prišla na um. A prišlo mu za tým všetkým ľúto. ,Vyháňajú ťa ako psa. Chcú už druhého…‘ Ako pomyslel, že druhý tu bude chodiť, bol by sa pánovi hodil k nohám.

„Pán farár — akože: proskám pekne…“ Tu sa zasekol, nemôže ani slova vypovedať.

„Čo máte ešte?“ pýta sa pán, nepozrúc naňho.

,Keby aspoň pozreli!‘ vzdychá Mišo a krúti klobúk medzi rukami, „Akože ráčia… Čo včera povedali?“

„Viete, čo som povedal. Keď ste nie ako treba, bude najlepšie, keď si službu nájdete dakde inde.“

Po týchto slovách vošla Kata do izby a šla k stolu zberať riad. Mišo by ju najradšej vysotiť; vie, že pri dverách počúvala a vošla zúmyselne teraz. Hnevá sa, že vošla; lebo keď pozrie na jej tvár, tu všetky pekné slová a myšlienky i úmysly akosi sa zháknu a nechcú ísť na jazyk. Akoby sa ostýchali jej úsmevu, ktorý hlása: ,Neverím vám. Bárs ste vy pekné — ale predsa ste iba slová!‘

„Ja by sa ešte zdržal, proskám pekne: ale keď dakde prídem, tak ma núkajú. A keď dačo vypijem — ani veľa nezdržím…“

Pán, nerečúc nič, ide k obloku a hľadí na ulicu.

„Keď ste preplákaný trúnkom,“ vraví gazdiná, vidiac, že pán mlčí. „Žmýkať ho môže z vás! Ani jesť, len piť aby bolo!“

„Čože vy viete!“ bráni sa Mišo. „Ja viem, že vám zavadziam!“ A z Mišovho oka, pokorného od pokánia, šľahol pohľad plný zloby na Katu.

„Ba viem,“ odporuje ona. „Vy idete za trúnkom ako osa za ovocím. Ja to celkom viem…“

„Čo by to tak hovoril!“ vyčíta jej. „Ja si spravím každú robotu. Pán farár pre mňa neplatia šichníkov.^[13] Ale vy máte každý týždeň i dve šichty. A čo máte za robotu? Jedna si s ňou poradí.“ Kata opustila gambu a mlčí, knísajúc sa okolo stola. Mišo obrátil sa k pánovi. „Včera som prišiel do viníc celkom triezvy. Ale som šiel ku Korbeľu pre ten válov. Keby nebol šiel, bol by prišiel natriezvo. Ale válov ja potrebujem. Ošípané nemôžu byť bez válova. A Korbeľa veľmi núkal; bol tam zakazáč, i ten núkal. Ja neviem, že to tak chytro potom prišlo. Bol som až do fary pri dobrom rozume. A tu som už zostal celkom pri mrcha poriadku!“

„Keby to bolo raz — to by sa prehliadlo!“ vraví pán veľmi trpko. „Ale to je zakaždým, keď k vínu prídete. Všetky rady nemáte za nič. Ani hostí nešetríte. Na hostinu, hľa, ako ste sa spili. Fukanský kočiš vás bezmála zapučil. Ja som čakal, že sa popravíte. Ale už nemám úfnosti. Preto som vám povedal: keď sa vám inde triafa, vezmite si závdavok. Inde, možno, sa popravíte.“

Už nehovorí prísne, ani chladno. Skôr s výčitkou. Mišovi sa zdá, akoby počul radu od najlepšieho priateľa. I vidí, že pán mu hľadí rovno do tváre, no nemôže vydržať pohľad. Klopí oči k zemi.

„Ale, pán farár, ja som bol vždy verný. Nikdy v ničom ma nechytili. Iba ten trúnok, že tak…“

„To vám uznávam. Inej ponosy ani nemám na vás.“

Pán sa zas odvrátil k obloku a pozerajúc na ulicu, premýšľa nad Mišom. Sú zákony pre sluhov a pánov. Zákonodarca sa usiloval, aby čím najúplnejšie bol riešený pomer medzi sluhom a pánom. A predsa: môžeš všetky paragrafy dodržať a budeš mrcha pánom i mrcha sluhom. Jest čosi, čo sa neprace do paragrafu; kde zákon tratí svoju vládu; na čo nenachodí formulu, pod ktorou by to vriadil do paragrafov. Ostatne nie iba tento, všetky zákony za istou medzou sú bezvládne. Dakto zachováva zákon; nemôžeš mu pristúpiť — je bezúhonný občan. A predsa vidíš, cítiš, že je mrcha občan. Tá bezúhonnosť je pasívna, to jest, chráni sa priestupku.

,Čo je to, v čom to pozostáva?‘ húta pán. ,Mišo je podľa zákona mrcha sluha, mám ho právo odohnať. A predsa cítim, že by to bola krivda; lebo je sluha dobrý… A tak i občania daktorí sú dobrí a podľa zákona predsa sú odsúdení. Čo je to?‘

„A ja som si hútal,“ pokračuje Mišo, znížiac hlas, „že im budem slúžiť až do smrti. Že už len u nich zomriem.“ Odmlčal sa, utrel slzy, ktoré mu vypadli. „Lebo, pán farár, ja ich rád!“

,To je to, čo som nevedel!‘ myslí si farár. ,Láska! To neprišlo do zákona! A ako môže i prísť do zákona, keď v ňom nemá miesta. Zákon hľadí na pomer sluhu a pána ako na obchod. Berieš prácu — dávaš plácu. Zákon sa plní a aké žaloby idú na sluhov! I časopisy zahryzli do otázky. Sluhovia sú nanič, nedbalí, neochotní. Robia iba, čo musia. Pánov zamieňajú nie ročne, ale každý mesiac. Aby sluha vydržal dakde dvadsať rokov, to je už zázrak, a indy predsa akí boli sluhovia! Akoby patrili k rodine. Pánov záujem urobili svojím záujmom. Dnešní — naopak… A predsa nehnú otázkou, čo sa spriahnu všetky časopisy na svete. Nehnú dotiaľ, kým spoločnosť nepostaví sa na zásady kresťanskej náuky. Veď dnešná spoločnosť ich neuznáva, je nekresťanská, ba rovno protikresťanská, bárs väčšina nás je, čo sme a chceme byť kresťanmi. No kde ukazujeme, že sme kresťania? Či vo verejnom živote, či v domácnosti? Či to ukazujeme s takou otvorenosťou, ako ukazujú židia, že sú židmi, a mohamedáni, že sú mohamedánmi! Nie! My držíme za smiešne vnášať kresťanské zásady do života. Dostačí, keď ich vraj v srdci, akoby tajne uznávam. Tak ich mám utajovať ako kedysi prví kresťania, ak nechceli padnúť do rúk prenasledovníkom. A kto to zaviedol? Tie isté časopisy, ktoré žasnú nad poklesnutím mravnosti medzi sluhami. Veď posmeškujú si z kresťanstva, kde môžu; cynicky sa smejú jeho zásadám. Priložili sekeru na samé korene, aby ho vyvrátili do základov. Aká zmútenosť logická: volajú, hromžia, že spoločnosť je nemravná. Tú nezreformuješ prv, kým neskloníš šije pred veľkosťou kresťanskej pravdy. Do tých čias darmo túžiš, aby pomer medzi sluhom a pánom zostal taký, aký bol, kým kresťanstvo vývodilo i v rodine, i v spoločností, ba i v štáte.‘

Takéto myšlienky zaujali pána farára a osvetlili jasno pomer medzi ním a Mišom. To je už nie sluha, ale čosi viac: núka pánovi okrem práce i srdce. To je viac, než čo on môže zaplatiť. Musí mu byť teda nie iba pánom — musí mu byť vodcom, čeľadným otcom… Má povinnosť pracovať na jeho polepšení, a to najlepšie tým, že ho neodoženie.

„A si trúfate, že budete inakší?“ Povedal to v bývalom tóne; ale Mišo cíti, že v pánovi sa čosi pohlo, čo prevrátilo v ňom všetky zámery.

Ločmanka tiež cíti obrat. Ona vie iba to, že Mišo je zachránený. „Ani nesľubujte!“ vraví mu. „I sľúbite a nesplníte.“

„A vy teraz čušte!“ zahriakol ju pán. Ovesila gambu, zobrala riad a vykývala sa do kuchyne.

„Ja som to už veľa ráz sľúbil, ale keď sa len bojím. Ja by, pán farár, chcel; ale keď ma ponúknu…“ Stál v nesmiernych rozpakoch, bárs vidí, že ľad je prelomený. No hovorí mu čosi, že teraz je chvíľa vážna, aby odpovedal vážne. Preto i nesľubuje…

„Treba chcieť, ale naozaj; tak budete i môcť.“

Mišo bol prepustený, ale nie zo služby, lež na jarmok. Keď odchádzal, chcel ruku bozkať pánovi, no ten mu ju utiahol. Vrátil sa s vyjasnenou tvárou a obľahčeným srdcom do čeľadnej.

„No už je dobre, už som rád!“ chváli sa Kate.

„Zas sa dali oklamať!“ odpovedá ona. Nemôže sa prevládať, že sa vec takto obrátila. Vyvŕšila sa už na Cigánke; nedala jej nič, iba jej nadala do zázrakov. Teraz chodí po kuchyni, utierajúc slzy.

„Pán farár mi veria. A uvidíte,“ to Mišo vraví už slávnostným hlasom, „uvidíte, že prídem triezvy. A pozrite,“ roztvoril dlaň, „mám tu štrnásť zlatých. Ani za ten petriol nechceli strhnúť!“

„Nech si robia, ako chcú,“ vetí Kata rozplakaná.

Mišovi jej prišlo ľúto; hľadí na ňu, no nevraví jej nič.

Farár chodí zamyslený po izbe. ,Zákon ma vysmeje, ľudia ma vysmejú, že som slabý, je koniec rozmýšľania.‘ Ale to ho netrápi. Čosi mu povedá: ,Dobre si vykonal…‘