ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[14]

,Nebudem piť, nebudem. Bohuprisám nebudem!‘ To je sľub, ktorý si opakuje Mišo, idúc do Blatoviec. ,Nebudem, ja už vidím, že vonkoncom nebudem. Poznajú ma, čo smrknem iba z nápršteka. A to by bolo mrzko! Čo som už mal opletačiek. Ako mi začalo byť dobre. Hneď mi prestalo, keď som začal piť. A či musím piť? Nie ver’! I v dedine veľa chlapov nepije — prečo by ja musel? Nie — ja už nebudem!‘

,Ba dokedy!‘ vysmieva ho kýsi hlas. Sťa keby to Ločmanka vravela.

,Hm — dokedy,‘ odpovedá mu, ,ja ti to nepoviem…‘

Už-už mu bolo na jazyku: ,Nikdy!, Eh — nezariekajme sa. Nevieš, čo sa stane. Ale dobre — do tých čias nie, kým pán farár nedovolia…‘ S tou podmienkou bol celkom spokojný.

,A možno nebude to veľmi dlho. Pritrafí sa kadečo. Pán farár sa zaradujú na dačom; zavolajú: »Mišo, doneste vína!« A ja donesiem a tí mi povedia: »Mišo, držíte sa dobre: vypite si!« A ja vypijem. A keby sa zariekol, už by nemohol piť. Alebo sa pritrafí, že sa budú ženiť. Pani matka si pomyslia: »Aby Mišo na mňa privykol!« Dajú mi vína, možno plnú fľašu. Keby sa zariekol, nemohol by ani od pani matky prijať. Alebo hostia poodchádzajú. Pán farár budú v dobrej vôli. Vezmú fľašu, čo je v nej vyše poly vína. »Nate, Mišo — dopite!« A ja vypijem, lebo som nie zarečený.‘

Tak, hľa, húta Mišo, a dobre má. Všakové veci sa stávajú v domácnosti. Sluha nevystihne nikdy vrtochy pánove. Pán pozrie na sluhu a pomyslí si: ,Eh — keď je mne dobre, pamätaj i ty!‘ A urobí mu dačo veľmi príjemného. Sluha nevie, skadiaľ to padlo, no prijme. A druhý raz príde pán zdakadiaľ. Nevodilo sa mu dobre. Vidí sluhu; nakričí naň, čo nedaj pane bože! Sluha zas nevie, prečo, začo. Pán možno tiež nevie, no myslí si: ,Eh, trpím ja — trp, čerte, aj ty!‘

Hej veru, raz tak a raz naopak. A rozumný človek hľadí, aby žil, ako vedel. A keď žiješ, ako môžeš, nesmieš sa ničoho zariecť. Ani Popper sa nemôže zariecť, že nebude už handry vláčiť.

,Ale dnes nebudem — ej, ver’ nebudem,‘ tuží sa Mišo. ,A čo by fľaša bola zo zlata a víno v nej od Korbeľu — nebudem! Iba ak by ma pán farár ponúkli. Ale viem, dnes ma už neponúknu. Čo by prišiel sám vicišpán — nebudem. Slovo je slovo!‘

Pôvodca mohol by zložiť pero a pomyslieť si: ,Dosť. Písať nebudem. Daktorých čitateľov si už dosť ponudil. Okrem toho tvoj hrdina vykročil na vrcholec slávy. Vyššie mu už stúpať nemožno. A ak ho budeš ďalej sprevádzať — hm, ktovie, či nepadne ta, kde včera bol.‘ Sú to reči rozumné. No pisateľ ich neslúcha — píše ďalej. Zná svojho hrdinu, ba miluje ho, bárs je to iba sluha jablonického farára a bol kedysi drotárom a potom valachom. Ľúbi ho, i bojí sa oňho. Nie, samotného nesmie ho pustiť na veľmi klzkú pôdu blatovskú. Mišovi sa ľahko môže krpec ušmyknúť, ak nebude pri ňom ruka priateľská, ktorá ho podchytí. Preto ho už len doprevadí do Blatoviec. Kto už ustal, môže sa vrátiť. Lebo v Blatovciach nenájdeš nič zvláštneho, hoc na rínku kypí jarmočný život. Ani príjemne je tam nie. Celé mesto leží akoby v hmle. Ale to nie je hmla, to je prach, ktorý odpočíval na rínku, kým ho jarmočníci nepohýbali čižmami.

Bolo by zbytočné opisovať, ako Mišo kúpil kožuch. Práve tak ho probúval, ohováral, chyby na ňom nachádzal; práve tak sa jednal o každý šesták a pozdejšie grajciar, ako to už u nás býva a musí byť. Ľudia nemajú roboty, myslia, že pracujú, keď trúsia mnoho zbytočných rečí. Mišo naozaj nemal inej roboty, iba kožuch kúpiť. Previedol ju svedomite.

Má ho prevesený cez plece; červený, čiernou brčkavou barančinou prámovaný. Chodí pomedzi šiatre a pozoruje ľudí. Zvýšilo mu šesť zlatých; láme si hlavu, čo s nimi: ,Prepiť ich neprepijem — čo urobím? Dačo poriadneho, to ich je málo. Keby to bola stovka, dal by ju Červenákovi na interes. I tak behá za peniazmi. Keby bol šesták, dal by ho dakomu len tak. Nech by si vypil, aspoň raz za života. Ale toto nevieš, čo s nimi urobiť. Na interes ich je málo — rozdať ich je veľa.‘

„Kde ste boli, Miško?“ začul za sebou hlas. To je Grnáčova dcéra, mladá Hanusovie. Ani ju nezbadal. Ostatne je tenká, nie ťažko sa jej skryť za dakoho.

„Ľaľa — toto som kupoval.“ Nadstrčil plece s preveseným na ňom kožuchom.

Taká mladá ženská je veľmi zvedavá. Šuchá kožuch, pohládza ho po práme, i ruku dáva do rukáva.

„Bude teplý — dokonalý kožuch! Pekný, môžte sa ženiť.“

„Keď ste sa vy, čo krajšie, povydávali,“ spláca jej kompliment. „A tie ohryzky — tie sa nechce brať.“

„No — no!“ smeje sa nevesta.

Mišo veľmi podlieha ženském vplyvu. Menovite mladá nevesta mu pomúti hlavu. I teraz mu napadlo sa jej opýtať: „A si tu len sama?“

„Ah — mať šli do sklepa, sú tiež tuná.“

„A neboja sa, že sa im dakde zatáraš?“

„A kde by sa mala?“

„Nuž len. človek poblúdi, ani sa nenazdá, a ešte, keď je takýto, takýto — nuž pekný!“ Tu mu nos veľmi zaihral.

„Ej, Mišo, vy ste akýsi. Nebola by sa ver nazdala!“

Stáli pri šiatri s kadejakými maličkosťami z lacných kovov. Mišo si umienil, že jej kúpi čo len gombíky na vizitku.

„A za čo mi to kúpite?“ pýta sa ho prekvapená.

„Za peniaze. Keď sme sa takto sňali, aby si nepovedala…“

Neveste sa oči smejú. Mišo vybral pekné gombíky.

„Čože to kupuješ?“ ozvala, sa stará Grnáčka.

„To ja,“ odpovedá Mišo. „Sňali sme sa, nuž reku, aspoň gombíky jej kúpim.“

„No — aký ste vy!“ smeje sa Grnáčka.

Zhovárali sa ešte žartovne i vážne. Naraz povie Grnáčka: „No a teraz poďme. Keď ste sa vy preukázali, musíme sa i my.“

„A kdeže?“

„Nuž do hostinca. I my vám kúpime dačo.“

Chudák Mišo zostal, akoby ho podťal. Ťažko mu je Grnáčke odoprieť. On nemôže, nemá kedy, indy — však dosť sa nachodí do Grnáčov i Hanusov. Všakovak sa vypletá — no Grnáčka len krúti hlavou.

„A kedy ste tak spyšneli?“ pýta sa ho s výčitkou.

„Keby mohol, ja by šiel.“

„Už vidím, že nechcete. Veď nevypijete okov!“

„No už teraz nijakovsky nemôžem.“

Grnáčka odišla i s dcérou. Je veľmi urazená, že ju ohrdil.

,A mohol som vari len ísť. Ešte je predpoludním. Do večera by vyvetrelo…‘ Cíti na sebe ako ťažké putá. ,Ej, ťažko je to, ťažko — sám som nemyslel. Ale slovo je slovo…‘

Idúc popri sklepe pána Nitkaya, vidí Cigánov. Pijú pálenku a zajedajú akýmsi pečivom. Sú tam i starí, i mladí, i ženy, i dievky. Zhovárajú sa živo, hádžu rukami, sťa keby sa vadili.

,Čo to len trepe, keby ja vedel! Čo to len rozpráva?‘ dumá Mišo. ,Ale nezvieš, lebo nerozumieš po cigánsky. Ani do školy nechodili a naučili sa inú reč, aby sme nevedeli, čo si budú vravieť. Ale Grnáč by vedel. Ten vie po cigánsky ani Cigán…‘

Stojí obďaleč a díva sa na nich. Nič to nie zvláštneho. Cigánov všade dosť, i v Jabloniciach. Tí tiež takto pijú a vadia sa. Ale bárs ich vidíš na každom kroku, predsa ťa akosi vábia. Darmo je, usadlý človek obdivuje v nich kus tej starej Ázie.

,Keby mali moje peniaze! Eh, bola by to pijatika! Bolo by sa na čo dívať. I mlatkami by sa prali po hlavách. Lebo Cigán iba do hlavy! No — dostali by dosť pálenky za ne. Ale ako im ich dám? Keď sú to moje peniaze! Ach, pane bože, ako to ustavične pije. Len za čo, keby ja vedel. Nemá poľa, ani remesla; vylihuje, nič nerobí — a na každom jarmoku pije. Len za čo to pije! A ako môže toľko piť? Veď musí byť celý prepláknutý tým trúnkom… A just mne povedala gazdiná, že som preplákaný…‘

„Ej, máš pekný kožuch!“ volá naň cigánska dievčica, sotva dvadsaťročná. Sedí pri mladom Cigánovi; vidno, že si rozumejú.

,Bolo by ho ukrasť!‘ odpovedá jej Mišo, ale len v myšlienkach. Nechce sa s ňou pustiť do reči, znajúc porekadlo: medzi židov a Cigánov sa nemiešaj. Hľadí iba na ňu a myslí si: ,Že sa to neogabe! Dievčica ešte rúča — a ako lipa otrhaná. A nehanbí sa nič!‘

Cigánka vstala a ide rovno k nemu.

„I fúzy máš pekné, ako vajda.“ Usmieva sa, až krásne zuby sa jej ligotajú. „Ako si ich vymastil.“

Šuchol si ich rukou.

„I chlap si hodný, hocktorá by ťa chcela.“

„Choď mi, ty ohava!“ riekol jej Mišo a bral sa preč. Ľudia sa už začali obzerať, kto sa to zhovára s Cigánkou.

„A čože si ty,“ kričí Cigánka za ním. „Vari sa nazdáš, že ťa chcem? Škamravec! I nos máš rozčľapnutý…“

Mišo zamiešal sa chytro medzi ľudí a dosiaľ čuje, ako mu Cigánka nadáva.

,Ako prídeš do opletačky — sám nevieš, ako! Iba čo na ňu pozrieš. Veď keby si bol lebo pán — to by už mohla všakovak stúpiť do poctivosti. Ale ani s Cigánmi nedržíš, ani sa im do rodiny nedávaš: a takto ťa zneváži pred svetom!‘

Podobnými myšlienkami zaujatý ani nezbadal, že dosť ďaleko odbehol od Cigánov. Len sa pretieral pomedzi ľudí; lebo sa bál, že ho daktorý Jabloničan pozoroval a vysmeje, keď sa domov vráti. V tej náhlosti búšil sa do akéhosi chlapa, že mu klobúk odfrkol. ,Ešte toto ťa postretne!‘ šomre, bežiac za klobúkom.

„Ale ste to vy! Človek sa ani nenazdá — kdeže idete?“ Mišo pozrie — Teliar, zakazáč! Usmieva sa veľmi figliarsky i žmurká veľmi usilovne. Musel už navštíviť hostinec. „Či ste už predali tú ošípanú?“

„Tá je doma. Nepojal som ju do jarmoku,“ odpovedá veľmi sucho. Neteší ho veľmi, že sa zišiel s ním. Jemu privlastňuje včerajší poklesok: on aspoň by nebol toľko vypil, keby nie zakazáč. A potom nepríjemné mu je, že sa musí pre ošípanú vyhovárať. Pravdu povedať mu nemôže, lebo zakazáč by ju po dedine rozhlásil. To už ho zná.

„Veď ste včera spomínali!“ chytá ho zakazáč.

„Nuž, viete, v noci som si porozkladal. Viete, kŕmené nie sú v cene. Iba abys’ ju darmo ta dal. Kým je takto teplo, do ceny tie neprídu. A peňazí — tie nepotrebujem. Ošípaná ešte žerie, no a kukurica — tá je ešte lacná. Tak som si porozkladal…“

„Hej — hej!“ prisviedča zakazáč, žmurkajúc. „Ono i to je pravda. A keď peňazí netreba… Pekný kožuch, veľmi pekný! I ja som si už povykonával. Čo by sme vari sem dolu šli pozrieť, aký je jarmok. I richtára mám pohľadať.“

Prišli k najvyššiemu stavisku v Blatovciach. Je na poschodie, stojí vprostred rínku, vidno ho zo všetkých strán. V bráne sa premieľajú ľudia, strkajú sem i tam, hovoria i vadia sa. Iba vtedy to utíchne, keď bránou vchádza alebo vychádza vozík, brička alebo kočiar. To je tá Fúria, blatovský traktír.^[15] Blatovce sú naň pyšné, že takého traktíra málo nájdeš. Nuž, v každom ohľade Blatovce vynikajú — áno, v každom.

„Čo by sme vari vošli,“ navrhuje Teliar.

„Po čo?“ odpovedá mu chladne.

„Vypijeme po pollitri a pôjdeme. I toho richtára musím pohľadať.“

„Ja nie,“ vraví Mišo celkom rozhodne.

„Ako?“ diví sa Teliar. „Tu skapem, že nejdete! A čo by ste nešli? Vypiť si môžeš, keď si v jarmoku!“

„Ako kto. Ja nie.“

„Hm,“ krúti Teliar hlavou. „Čože vás preletelo? Vám je čosi. Zakázali vám pán farár.“ Žmurká veľmi falošne a usmieva sa. Mišovi je to odporné. Musí klopiť oči. „No už vidím, že vám zakázali. Ale vy urobte takto: týmto uchom dnu a týmto von! Viete, pánovi sa to povie: Mišo, nepi, ja tiež nepijem! Pán je pán a ty si ty. Pán chodí po hostinách, po báloch, po kasínach: ľahko tomu nepiť. Ale ty čo máš, keď si nevypiješ? Bohuprisám nič — nič, ani toľko!“ ukazuje za necht veľmi obdratý. „Ani toľko! A už keď si ja vinicu obrobím, bol by to čert, aby z nej neužil! Ono i ja spievam na tej večierni: ,Ó, milá střízlivosti…‘, hej, spievam. Ale po večierni idem do chyžky, lebo kdeže mám ísť? Nemám bálu, ani kasína!“ Vidno, že nad tým Teliar dávno rozmýšľal a je presvedčený o pravde všetkého, čo vraví. „Keď zakázali, nech zakázali! Kým vy prídete domov, do tých čias vám sto ráz vyvetrie. Beztoho pri jarmoku a svadbe to víno krstia!“

Mišovi sa zdá, že Teliar predsa len čosi hovorí, Teliar vôbec nie je človek mechom udretý. Má skoro vždy pravdu. No kde by bola Mišova vážnosť, keby dopustil na seba, že mu zakázali dačo urobiť?

„Mne nezakázali. Náš pán farár nie sú taký. Môžem bárs celého… Nuž môžem robiť, čo chcem.“

„No vidíte — a nešli by ste! Poďte — veď len pollitra!“

„Viete, akú mám náturu. Alebo nič, alebo veľa. Keď ja raz sedím a pri mne fľaša — ja už nerátam, či pollitra, či celý.“ To zas bola taká pravda, že sám Teliar musel prikývnuť.

„Nech ho čert vezme — opijeme sa! Aspoň raz do roka. Ktovie, kedy budeme takto spolu. A keď budeme opití, veď nás nenechajú. Richtár sú na koňoch. Odvezú nás až k fare. Vyspíme sa, ani čert vás nepozná.“

,Ak čert nie, ale pán farár hej. A Ločmanka!‘ Ako si toto pomyslel, váby Teliarove stratili svoju moc nad ním.

„Nie, naozaj nemôžem. Keby mohol, už by len šiel.“

„Veď mi už aspoň povedzte, prečo, prečo! Lebo keď nezakázali — ja neviem už, prečo!“

„Viete, zakazáč, ja som preplákaný trúnkom.“ Bolo mu i smiešno, že musí užiť Ločmankino slovo. „Ani jesť už nemôžem. Vidíte, včera som bol celý večer nanič. I teraz mi je ťažoba taká akási.“ Mišo už vidí, že sa mu nevypletie, ak takto nie.

„To je najlepšie znova sa napiť. Bohuprisám, to! Ja som sa bol tak na svadbe skazil. Nič nebolo zo mňa. A ako som vypil pollitra — človek ako druhý. Ani čo by bol sňal zo mňa! Uvidíte, i vás napraví. Budete spomínať. Ani neviete, ako to napraví.“

„Veď ja viem — viem,“ prisviedča Mišo. „Ale človek by sa opil. A ja sa nemôžem. Viete — nechcel som vám povedať, ale teraz už poviem: ja ponesiem veľké peniaze. Tak sa bojím, že mi vypadnú, alebo čo.“

Táto výhovorka pohla Teliara do rozmýšľania. „Hm,“ žmurká, a naraz akási nová myšlienka šľahne mu v hlave. „Čo vás čert vezme — vy cigánite! Ja už vidím — haha… Nemyslite, že ja… No ukážte, ukážte mi ich. No ukážte, kde ich máte!“

,Už sa ho nestrasiem!‘ zúfa Mišo. ,Ten vie všakové spády!‘ Ale v tej úzkosti prišiel na novú výhovorku.

„Viete, ja ich u seba nemám, lebo mi ich ešte nedali. Keby ich mal, vari by sa túlal tu pomedzi svet! Ale čakám na ne. Popoludní idem k pánu notáru blatovskému. Kázali mi popoludní prísť. Viete, dlžný sú pánu faráru — ale nerecte ani slova. Veď viete, ako medzi pány — tým ľahko požičiavať! Tak mám ísť na mestský dom za pánom notárom…“

Teliar tuho žmurká, všelijako hľadí na Miša, ale ten sa už drží. „Vidím už, že nechcete. Dneska ste akýsi… Nuž ja idem.“

Keď Teliar zapadol v hostinci, na Miša prišiel veľký žiaľ. Bolo mu clivo, ako koho vysotia z teplej izby von do chujavice. Ozaj, ozaj, čo má človek za potechu na tom svete! Mám vari ženu alebo deti! Načo som ja na svete — i ten červiak je dačo, iba ja neviem, načo som tu. A či ja ozaj nikdy nebudem v tom hostinci? Len ako to môže byť?‘ Život sa mu zdá nesmierne pustým — nikde stromka, nikde studničky, nikde odpočinku. Púšť a púšť… ,Eh, slovo je slovo…‘ teší sa. No i to už pobledlo v jeho očiach. ,Len prečo mi zakazujú? Veď by ja len trochu — iba čo by sedel a na druhých pozeral. Ozaj!‘ zarazil sa veľmi nad svojou myšlienkou. ,Ako by to bolo! Keď už toľko povymýšľali, prečo nevymyslia vytriezvieť! Tak by sa už nebál. Pán Nitkay by nevyzradili, kto kupoval u nich špéciu. A ja by ju vždy sebou nosil! Šiel by z Korbeľovej chyžky a kým by prišiel k svojej, bol by triezvy. Pán farár by ani nevedeli, kde som bol. Alebo i tak by sa mohlo: ja by ju rovno sypal do vína. Víno by už nebolo ani ako víno, iba taká, taká vodička, ale dobrá… Pane na nebi! Čo by sa mohlo vymyslieť! Ako by to bolo! Opitých by nebolo na svete — samí triezvi iba…‘

Mišo sa zaľúbil do svojej myšlienky. Bol by ju rozpriadal donekonečna, keby ho nebol pomýlil veľmi hlasný vrzgot topánok. Ide k nemu veľmi, ale veľmi dlhý kabát. No a v tom kabáte trochu vidno, hej veru, to sú vrženický pán farár. Oni ver’, druhý nikto nechodí v takom dlhočiznom kabáte. Okrem neho majú i klobúk dosť vysoký a na nose belasý škripec — to proti tomu prachu. Na malikých, nežných, veľmi krásnych rúčkach, ktoré im ktorákoľvek dáma môže závidieť, sú tesné, čierne rukavice. Tie rúčku robia ešte menšou, ešte tlstejšou. V pravej nesú čierny dáždnik, lebo vždy chodia s dáždnikom. Mišo sa im zďaleka usmieva. Veď i do Jabloníc sa vždy takto oblečú. Lenže v Jabloniciach i do izby vojdú. No a to vstúpenie do izby — ešte len to je neobyčajné! Otvoria sa dvere, najprv vojde klobúk s pravou rukou, potom dáždnik s ľavou rukou, konečne skočí škripec z nosa a len potom — nie, už prvej skočia jablonický pán tatík a kričia: „Servus, Šándor, vitaj!“

No tu nemožno vám vidieť, ako pán tatík vchádzajú do izby. Len preto, že izby niet. To je iba trotoár a na ňom stojí Mišo, vlastne kráča oproti pánu tatíkovi, usmievajúc sa. Áno, vždy som žiarlil na pána tatíka. Videl som, že je on Mišovou láskou.

„I vy ste tu, Miško?“ A pán farár podáva mu svoju malú ruku. „Kde sú pán farár?“

„Neprišli ver’. Majú…“

„Škodu. Pozdravte ich. A ako sa máte?“

„Dobre, pán farár, dobre,“ i kladie im na rameno ruku a hladí ich. Nuž má ich rád — a ako! Ale kdeby nie. Osoba posvätená, a keď prídu do Jabloníc, obzrú i ošípané i kravičky: všetko pochvália i na všetko sa povypytujú a Mišo o všetkom dáva vývod. A potom ide pravý opak všetkého. Mišo sa vypýta ich na ošípané, na kravičky, na úrodu i na starého Barborčíka.

„Vy sa už na zimu zaodievate, ako vidím!“

„No tak, proskám pekne, dvojctihodná milosť…“

„Vy ste už človek! A môj Barborčík všetko prepije. I v krčme urobil mi dlh; vybral, čo mal u mňa — i žida musím vyplácať. Prišiel mi i sem, a Pažitka mi vraví, že už o svete nevie. Leží vraj kdesi vo vozíku. Takú ja mám s ním biedu. Keby i vypil, ale aspoň toto nerobil!“

„Tak, tak,“ prisviedča Mišo. „Človek si má merkovať, keď je v ceste…“

„Ale ja musím ísť. Tak pozdravte pána farára, že tento týždeň prídem. Zajtra mám zlievku v Lemberovciach. Budem mať málo vína: ľudia nechcú priliať. Vody by priliali!“

„To i nám tak, proskám pekne, pán farár! I nám. Ale my už máme na to takú správu. Tadnu sa zamočí, a keď je moc vody, tak neukazuje grády. Ľudí veľmi zháklo! Jedného tak dolapili pán farár, tak ten behal po chyžkách: ,Ľudia, nelievajte vodu! Pán farár zvedia, lebo majú čerta…‘ Hej, tak bolo veru!“ A Mišo sa rozosmial srdečne.

Pán farár už urobili krok a obrátili sa. „A vy si nevypijete? Vypite si, keď je jarmok!“ S vrzgotom tajdú dolu rínkom, pozdravujúc ľudí na všetky strany i ďakujúc za pozdravy.

,Slovo je slovo… Ale ľaľa!‘ udrel sa Mišo do čela. ,Veď som si tak dal slovo, že keď pán farár dovolia! A teraz mi dovolili, ešte sami zaspomneli: ani som nič nepovedal. No — čo preto, že sú nie náš! Sú oni z Vrženíc, to je pravda, ale posvätený sú just ako náš… Ja myslím, čo povie jeden, to uzná i druhý; lebo oni sú rovnakí. Ba nie — pán vrženický sú väčší — ľaľa, i na exámenty chodia, sú pán dekan.^[16] Už by ich nezvolili na takú službu, keby neboli súci…‘

Ako videl, že pán farár zašiel, šibol do brány. Je veselý, že si i vypije, i zákaz neprestúpi, ani svedomie si nepoškvrní. Ponáhľa sa, len aby čím skôr tam bol, žiada sa mu zasadnúť si k Teliarovi a richtárovi a pozhovárať sa už raz i srdečnejšie. I takto sa necíti akosi, čo dnes ešte nič neužil. ,Darmo je — fundament je, keď si vypiješ,‘ hovorí si.

Vystúpil na schôdky, ktoré sa mu zdajú, že vedú do raja. Obzrel sa ešte raz do brány, akoby chcel vidieť to dnešné utrpenie, ktoré v nej prestal. Pozrie do dvora, kde je mnoho, mnoho vozíkov. V jednom stojí vrženický kostolník Pažitka a kýva naň.

„Ja?“ ukazuje Mišo na seba. Pažitka prikyvuje hlavou a kýva ho k sebe. „Čože je?“

„Pomocte mi tohto starigáňa!“ ukazuje na chlapa, ktorý leží na dne vozíka ako snop, dolu bruchom. „Pomocte — lebo sa zadusí — ja neviem, ako ľahol!“ A bolo šťastie, že ho prevrátili horeznačky. Bol by sa vari zadusil, lebo mal hlavu zahrabanú v sene, i celá tvár obelasela. Ale tvár ako tvár! Ale nos, ohromný, nabubrený, ten je modrý ani šata. „Korheľ!“ odpľul si Pažitka.

„No už je,“ vraví Mišo, vracajúc sa pod bránu. ,A mňa by tiež takého doviezli do Jabloníc,‘ myslí ďalej pre seba. ,A keď by ma zložili vo dvore, pán farár by vyšli, videli… A Ločmanka!‘ Osud sa mu predstavil v takých hrozných farbách, že mu vlasy dupkom vstávali. ,A ja by bol šiel, ja blázon! Zajtra by ma boli odpravili, ale celkom naisto…‘

„Nejdete dnu?“ volá ho Pažitka.

„Ja som už bol, nemám kedy.“ Prace sa pomedzi ľudí, akoby mu pod nohami horelo.

„Miško — Miško! Vráťte mi tamtoho — toho!“

To kričí z tých istých schodkov, na ktorých už Mišo dneska stál, dievča nie celkom mladé, ale ani nie také staré. Bola možno kedysi pekná; no že je teraz už nie, musí to i sama cítiť. Preto tak zasypala si tvár tuším škrobom a líce natrela akousi farbou; možno cviklou. Ináč je veľmi pekne oblečená, má napred seba bielu zásterku, z ktorej strapce visia po čiernej sukni.

„Ešte ťa i tá pokúša!“ šomre si Mišo, stúpajúc hore schody nie veľmi ochotne.

„Oddali ste lístok?“ pýta sa ho, položiac mu malú, chudorľavú rúčku na plece.

„Oddal ver’ — hneď včera.“

„Čo povedali?“

,Čo povedali,‘ durdí sa Mišo. ,čože jej už povieš!‘

Celá táto vec zdá sa mu akási nedobrá. Má jej vôľu rozpovedať, čo pán farár už sto ráz prezradili. ,Ale ako jej povieš — ako!‘ zúfa si. Vidí ju, ako číha na jeho slovo, ako sa jej tá ruka trasie na jeho pleci. Vidí zhon všakových pocitov, ktoré sa prezrádzajú v očiach i na tvári. ,No, čože jej povieš — vari pravdu?‘ A nechcelo mu to slovo nijako prísť na jazyk. ,Hľa, už je i v rokoch a takto sa blaznie. Pane bože, keď si to len nerozváži: veď pán farár nikdy neboli u nich…‘

„Že dajú pozdravovať,“ riekol po čase. ,Eh, čo — to je nie toľko: pozdravovať ešte dajú každého. To je nie toľko. I pán farár z Vrženíc dali nás pozdraviť.‘

„Naozaj?“ vykríkla krásavica. „A čo povedali ešte? Prídu?“

,Čo sa ťa bude spytovať! Akoby ja vedel, kde oni pôjdu.‘ A skutočne netušil, že jeho pán má dakde ísť. Ani lístok nečítal; nevie, či bol a kde bol pozvaný.

„Apa ich invitovali^[17] na mena — bude Vendelína,“ vysvetľuje krásavica. „Tak som im to odpísala. Čo povedali?“ Zas vidno, ako chtivo čaká na jeho slovo.

„Ja si hútam, že neprídu,“ odpovedá Mišo.

„Nuž?“

„Teraz sú chorý, ani na jarmok nešli.“

„A sú veľmi — veľmi?“ Celá je preľaknutá. „Čo im je? Ležia?“

„Nuž, polihujú oni, polihujú.“ A dokladá pre seba: ,V noci každý polihuje…‘

„Tak neprídu!“ volá sklamaná. Vidno, že i slzy jej v očiach hrajú. „A ja som myslela, že prídu!“

„Veru ťažko, ťažko! Nech sa ani nedržia na nich…“

„Lebo nechcú — preto neprídu. Len pravdu recte: nechcú!“

„Ja — ja neviem, ako si rozhútajú. Ale ja hútam, že neprídu!“

„No, povedzte im, že sa budem veľmi, veľmi hnevať, ak neprídu. Ale nezabudnite. Viete? A teraz poďte dnu, nalejú vám do pollitra…“

Mišo sa bráni, ako môže; vyhovára sa na všetky strany.

„Tak nate, kúpte si indy dačo,“ strká mu čosi do ruky. „No, čo nechcete?“ vraví už s hnevom. „Vezmite si, zíde sa vám…“

„Ja mám peňazí dosť — ja nemôžem.“

Hľadí mu do očí a tuší čosi, čoho sama sa bojí. Vidí v tých očiach veľké rozpaky.

„Nechcete?“

„Nemôžem,“ odpovedá Mišo. „Pán farár mi zakázali…“

Sám sa zľakol, čo to povedal. Ona stojí na tom istom mieste ako ohlušená.

,Eh, čo sa budem toľko zapodievať,‘ myslí si Mišo. ,Teraz mi už dáš pokoj azda.‘

Pretrel sa pomedzi ľudí a voľnejšie si vydýchol, keď zazrel pred sebou zase rínok.