Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Martin Kukučín:
Mišo
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 688 | čitateľov |
Mišo rozostrel kožuch na stôl. Čaká, čo Ločmanka povie.
„To nič nepotrvá — to je veru nanič.“
Od rána je ešte nie na mieste. Mišo vidí, že dlho bude takáto neslaná, nemastná.
„Ako chce,“ odpovedá jej celkom neurazene. A medzitým vyťahuje čosi z vrecka na novom kožuchu. „Toto som vám kúpil. Aby vás v ruky neoziabalo, keď pôjdete do kostola.“
Ležia pred ňou rukavice veľmi pestré. Hrajú vo všetkých farbách, iba sú bez prstov. Také ich mávajú kofy po trhoch.
„Ba čo si nešanujete svoj groš!“ vytýka mu Ločmanka. No v tvári je vidno, že ťažko premáha v sebe radosť. „Rozdáte si všetko, vám nič nezostane.“ V tých slovách sa už zračí, že jej osud Mišov zas zaľahol na duši.
„Ojoj — ja mám peňazí dosť,“ búšil sa po vrecku. „Keď budem mať stovku, dám ich na interes.“
„Na interes!“ diví sa, postaviac sa pred neho. Zas pootvorila ústa a šúcha sa po nose. „Ale Dornu,“ dokladá s úsmevom.
„Ja už nebudem piť.“
„Nebudete?“ Zaknísala sa na nohách a utiera dlane o zásteru. „Nebudete, naozaj?“
„Naozaj!“ riekol rozhodne.
„Dneska!“ doložila s hlasitým smiechom.
„Nikdy!“ zdvihol Mišo ruku slávnostne ako k prísahe. „Nikdy, iba keď mi pán farár dovolia.“
Ločmanka sa veľmi rozosmiala.
„Joj — choďte! To ste už sto ráz povedali.“
„Ale teraz už naozaj,“ riekol Mišo veľmi vážne.
Ločmanka otvorila ústa a napráva si šatku na hlave. Hľadí veľmi posmešne naňho.
„Veď sa nahľadíme — nahľadíme.“