ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak, hľa, pochodil náš drahý Adam Krt. Kravy nič, päťdesiatka zmenená a dva rimské v krčmárskej kapse. „Bože, bože,“ vzdychá si, „čo mi Eva povie? Koľko sa neborká natrápila, kým zhonobila päťdesiatku, a ja som ju tak nemilobohu zmenil. Ako jej ukážem toľkú hŕbu červencov? A čo mi povie, keď sa dozvie, že som dva rimské utarmonil? Viem, že mi dá celý týždeň slanú vodu chlípať.“ Potom sa potešil: „Ale ako by žena mohla zvedieť, koľko som peňazí minul; veď nevie, čo som za kapce dostal.“ Horký jeho nezvie! Ona mu na očiach vyčíta každučký grajciar, o ktorý by ju chcel priviesť. A preto sa jej tak bál.

Ako takto v hostinci opretý o stôl premýšľa o svojej biede, hupne mu do hlavy, že treba kúpiť korenia, škorice, medu, kávy, cukru, maku a iných vecí. Vezme čugaňu a berie sa na rínok k šiatru, kde to predávajú. Tam kúpil hrnok na med, lebo vedel, že z papiera vytečie. Dal si ho navážiť dva funty, lebo je to treba na dobrú medovú. Maku kúpil pol holby,^[4] aj škorice hodne. Do fľaše mu naliali za šesť grajciarov octu, kdesi v sklepe kúpil do sklenice rybieho tuku na ženine sviatočné čižmy. Idúc popri medovníkovom šiatri, kúpil Eve ohromné srdce so zrkadielkom a za celý šesták voňavých marcipánov. Takto obložený hrnčekmi poberal sa domov. Ľudia sa z rínku práve rozchádzajú, lebo je už ovŕšených päť hodín. Medzi idúcimi zazrie i suseda Adama Trnku, vedúceho tučnú, rysavú jalovicu.

Krt beží za susedom, že pôjde s ním do Adamoviec. No zíde mu na um, že sa s ním hnevá. Nuž tak, práve dva roky minulo na Michala, čo sa poškriepili. Od tých čias ani nepozreli jeden na druhého. Hnev sa strhol takto:

Trnkovie kohút chodieval do Krtovho dvora; a nebolo ho tam treba, lebo i Krt mal, lenže slabšieho a mladšieho než Trnka. Nuž a kde sú dva kohúty a dve jazyčné ženy, tam kedy-netedy musí povstať zvada. Tak bolo i tu. Kohúty sa vše pochytili a váľali spolu, a Krtov vykochlený, ubitý neraz musel z vlastného smetiska utekať pred Trnkovým. To konečne domrzelo Evu. Či jej kohút nemá byť pánom ani na svojom smetisku a Trnkovie má si dvoriť na dvoch? Nahnevaná odkázala do Trnkov, aby na kohúta dávali pozor. Trnka hneď uznal, že kmotra Krtovie má pravdu. Chytil kohúta, vyniesol na pôjd a prikryl veľkou ličienkou.^[5] Zavčas rána vybral sa do hory a prišiel len na tretí deň domov. Úbohý väzeň čupel tri dni pod riečicou o hlade, o smäde. Na jazyk sadol mu veľký pípeť, takže ledva zdýmal, až kým mu ho Trnkuľa nesňala. No nahnevala sa na Krtovcov a hoci boli duchovní kmotrovia, nesadla si už ku Krtovej, keď v nedeľu prišla do kostola, ale do samej ostatnej lavice. Tak sa predtým tak dobrí kmotrovia rozkmotrili pre kohúta. Naoko boli síce ešte dobrí, no Trnkuľa hľadala zádrapku k ďalšej vojne a dosť skoro ju našla.

Krt mal starú kozu, ktorú od rokov držal pre úžitok. V lete obhrýzala kríky v Trnkovie plote, ktorým je veľká záhumnica jeho obtočená. V zime vláčil jej jedličinu. Kým bol Krt dobrý so susedom, nebál sa do jeho plota uviazať kozu. Veď či by sa svedčilo duchovnému kmotrovi zahnať ju preč? Čože by svet povedal na to? Krtova koza mala v susedovom plote dobré časy: poobhrýzala lístky i mládniky dočista, akoby tam húsenice boli bývali.

I tohto minulého leta v jeden deň ráno Krt zaviedol ju do kmotrovho plota a uviazal o hrubý tŕň. Pozabudol, chudák, že sa hnevá s Trnkovci!

Trnkuľa len to čakala. Ako koza v jej plote zamekotala, pochytí nožnice a, príduc k nej, odstrihla jej dlhú bradu. Odstrihnutú srsť zviaže do choviasla a priviaže nitkou o jeden roh. Takto zneváženú kmotrovu kozu zavedie k humnu a priviaže o vráta. Krt sa len zdivil, keď počul Lízu kdesi blízko zmekotať. Ide pozrieť, kde je, čo je, i nájde ju pri humne.

„Líza, Líza, čože sa nepasieš? Nuž ale i v lete budem ti vari smrečinu nosiť. Oj, to už nie!“ Gazda sprvu myslel, že sa odtrhla. No, príduc k nej, videl, že ju ktosi o vráta priviazal, ba zočil, že má i bradu odstrihnutú. Kto to urobil? Prečo? Konečne zvolal:

„Nuž tak, kmotre, tak ty mne budeš robiť? Hej, to za to, že ti každú zimu ušijem kapce. No, počkaj!“ a tu zahrozil sa na susedov dom.

Kozu zaviedol do maštale a priviazal k žľabu. Choval ju tam týždeň a potom odpoly darmo predal. Šlo mu skoro do plaču, keď sa s ňou lúčil, a od tých čias na susedov dom ani nepozrel. No umienil si, že sa na Trnkovi vypomstí. A to sa mu podarilo.

Trnkovie kohút pozabudol, že sa mu gazda hnevá s Krtovci, i prišiel zas do ich dvora. Gazdiná vovábila ho do izby, posýpajúc mu jačmeň po zrnku, po dve. Tam ho i s mužom chytila. A čo mu urobili? Ona mu odstrihla chvost a on vsadil mu piadlo do zobáka, vyhodiac ho naprostred dvora. Zostrašený kohút preletel Krtovie dom a behal s veľkým škrekotom po svojom dvore, akoby bol rozum potratil; všetky sliepky u Trnkov zleteli z pánta a robili po pôjde krik ani v súdnom dni. Po mnohom trápení Trnkovci dostali kohúta do izby. Žena zvolala:

„Vidíš, ten chýrny kmotor! Takto sa nám odsluhuje.“

„Čo si mala s jeho kozou, há?“

„Ja som ju len vyviedla z plota; ale tento bohaprázdny človek odstrihne môjmu kohútovi chvost a do pysku vsadí mu piadlo.“

„Veru tebe by mohol vsadiť, aby si takto tým jazykom nemlela. Tu sa pozri, akého máš kurtavého kohúta. Všetci ľudia nás vysmejú preň. Nech som Kubo, všetci!“

„Mňa nik nebude vysmievať,“ a nahnevaná Eva pochytí nôž a podreže kohútovi hrdlo. Chudák, potancoval po izbe, utiahol sa dva-tri razy a vystrel nohy ako struny. Pysk mu je rozzevený, v ňom vsadené piadlo.

Trnka bol síce namrzený na kmotrovcov, ale väčšmi dopálila ho žena.

„Teraz si ho ty zjedz! Ja sa ho nedotknem, a čo mi príde dva dni slanú vodu chlípať.“

„Nech si ho tí zjedia!“ a Trnková chytí zdochnutého kohúta a nesie ho do susedov. Otvorí tam izbené dvere a hodí im ho do izby.

Krt sa len vtedy zbadal, keď zarezaný kohút padol mu skoro k samým nohám. No potom chytil ho a zaniesol do Trnkov. Položil im ho na stôl.

„Ja nemám s vami nič, a takúto mrcinu nenoste mi do domu, lebo…“ a zahrozil pani kmotre päsťou a zaškripel zubmi.

To, hľa, stalo sa zalanským na Michala, a už minulo dva roky, čo susedia nestratili k sebe ani slova, a to je už dosť málo!