ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolože dobre Krtovi, kým snil. Zabudol na všetky neresti a biedy svojho života. Veru by nedbal, čo by mohol do súdneho dňa takto za stolom ležať a tak milé snívať. Veď sa mu prisnilo, že jalovica je tu a že ju sám doviedol domov. Ešte keď sa prebudil, držal päsť mocno zavretú, aby sa mu z nej nevytrhla. Snívalo sa mu, že fľašky sú celé a všetok tovar v poriadku. Slovom, Krt, kým snil, bol ako v nebi. Ešte i keď prebudil sa a videl Evu už sedieť pri stole a priasť, uspokojený sám so sebou usmieval sa na ňu. No trhol sa na tvrdej lavici, vidiac, na žŕdke zavesenú včerajšiu tanistru s veľkým mastným fľakom a na stole paklíky včera kúpených a potom umačkaných drobností. A keď teraz už pozrel lepšie na Evu a jej do červena vyplakané oči a smutnú tvár: verte mi, smiechoty mu prešli, ba šlo i jemu skoro do plaču. Ľutoval úprimne všetky včerajšie priestupky svoje, sám sebe nadával v duchu do ožranov a naničhodníkov a dva razy sa pošepky zaprisahal, že viac nikdy rozólišu piť nebude, a čo by celá rieka ho tiekla. Ale čo mu to už dnes osoží? Či si za to kúpi čo i len zápaliek, nieto jalovicu? Svedomie mu správne vytýkalo, že včera ráno mal si to predsavzať a vykonať.

Rozmýšľal, ako by mohol ženinej kázni ujsť. Utíšil sa za stolom, nechcejúc vyjadriť, že je už hore. No zaspať nemožno. Čo Eva raz vzdychla, to ho zakaždým bodlo, akoby ho bol ovad uštipol. Neopovážil sa ani údom pohnúť, hoci holá lavica dosť omínala ho. Tak sa cítil, akoby ležal v tŕni. Ani len nedýchol hlasito, aby neobrátil na seba pozornosť ženinu.

Adama prešiel mráz, lebo Eva šibla už raz okom za stôl, chcejúc snáď presvedčiť sa, či jarmočník ešte spí. Jeho predtým otvorené oči bleskurýchle zapreli sa a tvár, ako len možno, je vážna a spokojná. Od týchto čias neopovážil sa otvoriť oči, bojac sa, že Eva zbadá jeho bdenie a začne mu čítať lekciu. So zavretými očima vzdychá sám sebe:

„Bože, bože, čo som to porobil! Achach, ako pozriem Eve do očí? Čo len fľašky a hrnček, to je ešte málo, ale tridsaťtri zlatky a oldomáše! Ach, ja som do kúpy nešťastný, mne nehodno po jarmokoch chodiť. Raz kúpim starú kravu, raz ukradnutú jalovicu. Veď som ja zasial peniažky! Ja troviteľ naničhodný, sprostý ako obuch! Ale ja utečiem, pôjdem v kraj sveta, nech potom v Adamovciach šije pančuhy, kto chce. Keby len Eva vymkla nohy z izby, ale tu sedí.“

A Eva sedí a pilne pradie. Lecikedy utrie si slzu, ktorá sa jej po istých prestávkach z oka derie.

„Ach, ako plače, nebožiatko! A ešte ani o jalovici, ani o oldomáši nevie. Ó, ja biedny človek, ako jej to vypoviem? Čo jej poviem, keď bude peniaze pýtať? Ja sa pominiem od žiaľu.“

No Adam nemohol tiež do večera ležať. Hodiny ukazujú štvrtú, treba už vstať. Dvíha sa teda; najprv, pravda, ťažkú, ubolenú hlavu. Čo len hlava, bez tej by sa obišiel, ale peniažky!

Chytro sa obliekol, kľakol k stolu a nábožne sa modlí. Nikdy mu modlitba tak zo srdca neprýštila sa ako dnes; prosí z neba pomoc v tejto veľkej biede. Modlí sa dlho-dlho, skoro dva razy toľko ako inokedy, len aby zvadu odtisol. No ani modliť nemohol sa do večera, vstal od stola a bral sa do práce. Riadna ranná práca jeho bývala: švábku škrabať. Inokedy, pravda, kým sa chytil do toho, mohol by i desať ráz naškrabať; musel sa vše aspoň tridsať ráz vytiahnuť a tridsať ráz zazívať, akoby bol chcel tú neškrabanú švábku i s opálkou zjesť. Eva sa ho vše natisla do tej práce ako nadutý mechúr do vody. No dnes nemusela mu ani slovom rozkazovať, lebo sám od seba chytil sa do práce. Inokedy musela mu navyberať čo najväčšej švábky, len aby sa s tým nemilým škrabaním čím skôr odbavil. Dnes navyberal si samého drobizgu a pokorne sadol na nizučký stolček. Škrabe pekne, dočista; vyberá i z jamiek, len aby Eva bola s ním spokojná a nemala príčiny zadrapiť sa doň.

A ona len pradie a pradie, ani len nepozrie na muža. No Adam vie, že neujde jej jazyka, že Eva už len nad tým premýšľa, ako začať harmatanec. Aby sa kázeň odtisla, začal spievať rannú pieseň. Inokedy i Eva chytila sa a obom to išlo lepšie než samému Krtovi, ktorý má aj tak mizerný, zachrípnutý hlas. No dnes ona mlčí ako ryba, a sedí ticho ako krapeň na paňvici. A tak milý Krt spieva a zaťahuje si sám, len lecikedy kohút z pánta jedným kikirikí zamieša sa mu do remesla. Švábky je už dosť, treba rozložiť oheň a k nemu panvu pristaviť. To všetko vykonal Adam sám. I piesne mu vyšli, lebo viac ich už nevedel naspamäť. Sadne k stolu — práve proti žene — a chytí sa prišívať opätok na jeden už ináč vyhotovený kapec. Na škutinu pripevnené dratvy zručne si preťahuje.

Eve je už slovo na jazyku; len nevie, ako má začať. Krt previnil včera toľko, že ťažko jej vynájsť ten najťažší priestupok. Keby bol jedno previnil, iste by sa už bolo sprášilo na ňom.

Krt trpezlive čaká začiatok. Čím ona väčšmi s kázňou odťahuje, tým väčší strach zmocňuje sa ho, lebo vie, že tým ostrejšia bude ona.

Tak nadišiel konečne smutný okamžik. Eva začala, ale len otázkou.

„Šiel si len sám z jarmoku?“

Muž ochotne odpovedá:

„Hej, sám ako palec; živej duše nešlo so mnou.“

„To verím, lebo všetci poriadni ľudia za vidna sa poberajú z jarmoku a netúlajú sa po nociach ako ty. Noc má svoju moc.“

Krt, ako napravený hriešnik, povzdychol zhlboka.

„Povedz mi, človeče,“ pokračovala Eva, „čo si tam robil do polnoci?“

„Ja som sa pobral ešte za vidna, ale…“

Eva nedala mu odpovedať, skočiac mu do reči:

„Nepleť, synku! Ešte vraj za vidna! To ti dosiaľ nevyšumelo z hlavy, keď tak pletieš? On sa pobral za vidna!“

„Nuž dosť dobre sa už bolo zmrklo, keď som sa hýbal. Bol by som včaššie prišiel, ale ma mátalo.“

„Ó, to verím; keď tak doberieš, potom už hlava voľky-nevoľky máta.“

„Nie veru, stará. Ale mi uver, že ma bezhlavá žena tam pri vŕbe mátala. Keď prišla ku mne a hodila sa mi na kolená, ja som ju čugaňou udrel, a ona hneď premenila sa vo psa.“

„Žena premeniť sa vo psa! Braček, nepleť také hlúposti!“

„No, to bolo tak, či veríš, či neveríš. Ja som od strachu padol do bútľavej vŕby a pobil som hrnce i fľašky.“

„Nemysli, že ja ešte raz budem kupovať bryndzu a med,“ vyhrážala mu Eva. „Na Hody budeš jesť pečenú švábku miesto opekancov, a to nie z misky, ale z vahana. Lebo ty nie si hoden, aby ti poriadna žena predložila misku.“

„No, to nebude ešte veľká pokuta,“ pomyslel si Adam a pokorne doložil:

„Ja nedbám; mne môžeš dať, ak chceš, len slanú vodu chlípať, ale sebe musíš navariť poriadneho jedla.“

Tým sa chcel žene trochu zalíškať. No Eva, akoby to ani nebola počula, opýtala sa ho:

„A kde sú peniaze? Ešte mi ani len nepovedal, čo kúpil, čo predal! Povedz, tak robí poriadny muž?“

Adam zbledol a trhol sa pri tejto otázke, akoby sa mu bol niekto vreda týkal. Povzdychol si zhlboka.

„Čože vzdycháš? Čo ti je? Hej, ja už vidím, že si čosi s peniazmi porobil.“

„Peniaze s mešcom boli položené v tanistre, musela si ich už tam nájsť.“

„Mešec som našla, ale peniaze som nepozrela, lebo chcem od teba počuť, čo a ako je.“

„Za kapce som utŕžil štyridsať rímskych a z domu som vzal stopäťadvadsať.“

„Koľko si z nich prepil?“

„Kúpil som jalovicu.“

„Jalovicu! Nuž a kdeže je? Veď si nedoviedol nič!“

Krt miesto odpovede chytil sa do otvárania mešca.

„No, kde je jalovica, há?“

Krt vzdychol zhlboka, akoby chcel zo srdca zhodiť bremä, ktoré ho tlačilo. Prestrašená Eva netušila nič dobrého z týchto častých vzdychov. Pýta sa muža:

„Bože, čo vzdycháš? Čo sa ti stalo? Adam, veď ty plačeš! Kde je jalovica? Povedz!“

Krtovi sa hrdlo zúžilo, že ledva mohol prejsť cezeň zvuk. Hrdúsilo ho tam, takže slová len trasúcim, úryvkovitým hlasom drali sa z neho; konečne vyriekol:

„Zhynula.“

„Zhynula?“

„Zhynula.“

„Kde?“

„Na jarmoku, v Mrhanove.“

„Z ruky ti ju ukradli?“

„Kým sme sa jednali, ktosi ju z obločnice odviazal.“

„Bože, bože, moje mozole sú tam! On ide do krčmy a jalovicu nechá von naverímboha.“

A Eva zalamovala rukami. No zvedavosť prevládala jej žiaľ i hnev a pýta sa ho:

„A od koho si ju kúpil?“

„Od Trnku.“

„Od koho? Od Trnku? Či sa nebojíš boha toto slovo na lačné vypustiť z úst?“

„Veď tak ma aj potrestal pán boh!“

„Kde si sa zišiel s ním?“

„Keď som šiel z rínku.“

„On ti ponúkol kúpu?“

„Nie, ja som sa mu prihovoril. Vieš, že ja dlho nedržím hnev.“

„Mernô ste pili? Šak hej?“

Krt neodpovedal, oči spustil k zemi. Od hanby nemohol na jej tvár pozrieť. Žena pokračovala:

„Oj, sto ráz som povedala, že pri pálenke nemôže sa nikdy dobre robiť. Preto som ťa včera ráno tak prosila, aby si nikde nepil. Ale tebe je všetko darmo! Z dobrej rady sa vysmeješ, z vlastnej škody nezmúdrieš. Tebe hovoriť a hrach na stenu sypať je všetko jedno.“

„Nebolo tej pijatiky toľko, ako si ty myslíš; len mi zaškodilo.“

„Akonáhle niečo zaškodí, už ho bolo mnoho. Keby si bol na raňajšom pristal, mohol si tohto minúť. Koľko si vyplatil za jalovicu?“

„Tridsať…“ Tu Adam pokašľal, rozmýšľajúc, či pravdu povedať a či Evu oklamať. Konečne doložil: „Tridsaťpäť zlatých.“

„Tridsaťpäť zlatých! Ako čo by to dolu vodou pustil, akoby to na smetisko vyhodil! Dal si mu teda tridsatpäť?“

Eva pri tejto otázke prísno pozerala do mužovej tváre, ktorá bola bledá ako stena. No muž zaluhal ešte raz:

„Tridsaťpäť.“

„Sem ostatné peniaze!“

Adam číta peniažky na stôl. Prevracia meštek naopak i na líce, aby videla, že si nenecháva nič. Vyčítal na stôl tridsať zlatých i desať grajciarov. Žena, zhrnúc peniažky do mešteka a schovajúc tento do svojej kešene, podáva mužovi od včerajška petrolejom zafúľaný kožuštek, rozkazujúc mu:

„Obleč sa! Ber halenu, čiapku a palicu! Neukážeš sa mi v dome, kým nedovedieš jalovicu. Von!“

Chudák Krt odel sa, stiahol čapicu na uši a rukavice na ruky, zavesil čugaňu na lakeť a poberá sa von. Vo dverách povedá:

„Žena, dobre sa maj! Už ma viac nevidíš.“

Rozhnevaná Eva ani len nepozrela v jeho stranu. Len počula, keď v tmavom pitvore hrubým, no plačlivým hlasom zakvílil, že ho vyháňajú z domu o hlade a smäde, bez grajciara. Na dvore práve brieždilo a Eva pozerala za ním na cestu a videla, ako si utiera oči hrubou, pletenou rukavicou.

V Krtovie dome nastalo ticho. Eva tíško pri ohnisku plakala: veď všetko v dome upomínalo ju na žiaľ a stratu. Muž ľahkomyseľný, ona opustená.

Keď sa rozvidnilo, nové vráta u Krtov zavŕzgali. Eva skočí k obloku, pozrie na dvor a zhíkne od radosti. To, čo tam vidí, teší ju nesmierne a pudí od nej bôľ a žiaľ. Sused Trnka z polootvorených dverí zavolal do izby:

„Kmotre, jalovica je tu! Bodajže sa chovala! Poďte si ju uviazať!“

Kmotor sa Trnkovi neohlásil, ale Eva sotva tri skoky urobila cez izbu, už bola na dvore. Jalovicu priviazali, obriadili a museli i Trnkovci vojsť do izby, lebo Eva na dvore sa už s nimi pomerila.

„Hej, čiže dávno sme neboli tu!“ ozvala sa kmotra, vstúpiac do Krtovie izby.

„Sadniteže si, sadnite!“ a Eva ometala lavice pre vzácnych hosťov.

„Hej, zlú som ja mal noc! Iba o jalovici sa mi plietlo. A kmotor, viem, že ešte horšiu. Ale kde je kmotor?“ opytuje sa Trnka.

„Kmotor mal i ráno zlé, lebo dostal. Ktovie, kde chodí; musel ísť jalovicu hľadať. Ale kde ste ju vy tak chytro našli? Povedzteže, povedzte!“ prosí ich Eva Krtovie.

Trnkuľa povedá:

„Ja som včera z jarmoku môjho muža i s jalovicou poslala vopred, lebo som si mala ešte jedno-druhé kúpiť. Ale ten zišiel sa akosi s kmotrom, jalovicu uviazali o krčmovú obločnicu a vošli dnu. Keď som si všetko potrebné — ako to pri týchto sviatkoch býva — pokúpila, poberala som sa hore Mrhanovom domov. Idem popri krčme, i akoby sto hromov do mňa udrelo, tak som sa nahnevala, vidiac, že tam stojí moja jalovica. Vojdem dnu, nájdem muža s kmotrom; nahnevalo ma to ešte väčšmi, lebo som sa nazdala, že mernô pijú. Volám ich domov, no tí nechcú sa ani pohnúť: odišla som sama. No jalovice mi bolo ľúto; nebožiatko hovädo veru neprerečie, ani sa nepožaluje, čo mu chybí. A tá sa už triasla od zimy. Pojala som ju teda domov a uviazala do maštale. Muž večer prišiel pod hejnom, nevedel o svete ničoho nič, až teraz ráno keď mi začne čítať tridsať zlatých, čo bol včera za jalovicu dostal.“

„Tridsaťpäť,“ opravovala ju Eva Krtová.

„Akých? Rovných tridsať,“ povedá Trnková.

„No, čo je už ako, môj muž zaplatil tridsaťpäť zlatých,“ dotvrdzovala Eva.

„Ale ja som prijal len tridsať,“ osvedčoval sa Trnka.

„Preto si ma ty nechcel do Krtov pustiť! Bál si sa, že sa s kmotrou dohovorím a vyzviem tvoj klam. Kam si podel piatku? No, povedz! Daj sem! No, povedzte, kmotra, či možno s takýmito oplanmi vyjsť? Aby ho žena vždy na povrázku vodila; ak ho len popustí, už urobí škodu.“

„A var si ju ty vychovala, sečku jej rezala, vodu nosila? Som sa dosť nenatrápil s ňou? A teraz by nesmel z nej ani srsti vidieť? Na, tu je zlatka, dostal som tridsaťjeden zlatých, viac ani pol grajciara.“

Trnka vyhodil z mešca jeden strieborný zlatník. Jeho žena začala ďalej:

„Aha, zlatka je už tu, a tú si chcel nechať; súďte, len súďte! Sem štyri zlatky, ani grajciara ti z nich nenechám. Veru to, aby si ich cez hrdlo prehnal. Ja mám dať tu na sol, tu na porciu; človek nezná, kde prv plátať, a on si chce štyri zlatky schovať! Bože môj, štyri zlatky, toľký groš, miera pšenice za to! Keby to štyri šestáky, ale i to je moc, štyri šestáky! To tiež hodný peniaz! Ja sa nepohnem, kým nedáš všetky štyri.“

Sused Trnka bol v úzkom. Už vedel, že darmo vykrúca sa žene. Držala ho ako v kliešťach, nevedel si rady; vyznal teda:

„Dostal som tridsaťdva, a to verte; viac ani len toľko, čo by mucha na krídle uniesla. Z toho som musel platiť i oldomáš, a tak mi zvýšili len dva šestáky.“

„I tie sem daj! Dva šestáky, a tebe! To akoby ich človek do vody hodil. Či ty znáš, čo sú dva šestáky, na čo je to? Budeš sa s nimi ako dieťa zabávať, vložíš ich do úst a prehltneš. Sem ich daj, budú mi na soľ!“

Trnka sa nahneval, siahol do mešca. V tom slamenom hneve pomýlil sa, lebo miesto dvojšestáčka vytiahol zlatník, a omyl len vtedy zbadal, keď zlatník na stole zacvendžal. Na ženu zavolal surovým hlasom:

„Na, tu máš, rob s ním, čo chceš! Ja už nemám ani grajciara!“

„Pozrite ho, ľudia boží, veď je to zlatník! Hahaha! Veru si mi pochodil. Verá sa, že nemá len dvojšesták, a teraz miesto neho vytiahne zlatník.“

Trnka bol bez všetkej vôle. Vyhodil i tretiu zlatku.

„Na, tu ti je ešte jeden, a ostatný. Nechcem mať z toho ani špetky. Ale ak ty z tých peňazí strovíš len márny grajciar, dám ťa ako márnotratnicu s trúbou po dedine vodiť. A vy, kmotra, nemyslite si, že som ja opitý. Ja som dostal len tridsaťtri zlatky, a že som tie už oddal mojej žene, mi budete svedkom. A ty, Eva,“ obrátil sa k žene, „vyplatíš Jakuba, dáš mu tri zlatky. Tie som chcel dať jemu, lebo nechcem byť nikomu dlžen.“

Trnka, obrátiac sa ku Krtovej, pýta sa:

„Kam odišiel kmotor? Chudák, chudák!“

„Jalovicu hľadá; ani nič nejedol ráno, o hlade sa pobral,“ odpovedá Eva, no zatajila, že ho ona vyhnala.

„Kmotra, je to po kresťansky? Muža vyprášiť z domu, a to na lačný žalúdok?“

„Oj, má on, má. Nebojte sa, veď si nechal tri zlatky z jalovice. Mne povedal, že dal tridsaťpäť za ňu.“

„A z čoho vám oddával peniaze?“

„Z mešca.“

„No, inde nemal ani grajciara. Ja som videl, keď všetky peniaze doň zhrnul. Tie dve zlatky minul pri minulom oldomáši, aj so mnou pri mernom.“

Trnka vyrozprával Eve, ako jej muž pochodil so Šmálkom.

Krtová sa zamyslela. Ľutovala muža, že ho tak ukrutne vyhnala. Trnka sa pýta:

„A bol smutný, keď odchodil?“

Krtová vyznala, že plakal a že povedal, že sa viac nevráti.

„Nuž tak! Najlepšie! Nech gazda ide preč z domu pre jednu srsť. Nech sa ide muž pásť. Či neviete, že kmotor je ľútostivý? A ak si niečo urobí?“

Trnková sa zamiešala do reči:

„Hej, ale sa zastávajú! Dobrí kamaráti, jeden druhému nepokazí. Hja, vrana vrane oko nevykole.“

Krtová začala sa o muža omýšľať, bála sa, že si niečo urobí. Konečne obráti sa ku kmotrovi:

„Choďte za mojím; vyhľadajte ho a povedzte mu, že jalovica je tu. Nech sa len vráti domov, a bude zas dobre.“

„To i bez rozkazu urobím, aby sa moja žena presvedčila, že som len tridsaťtri za jalovicu dostal. U mňa sú kone už na chomútoch. Dobre sa majte, idem!“

A Trnka aj tak urobil. Zameril kroky svoje do Mrhanova, hľadal ho ako ihlu: no Krta nič a nič.

Trnková bola celý deň u Krtovej na priadkach. Obe čakali mužov. Prišiel večer, nedočkali ani posla, ani osla, ani nič.

V druhý deň ráno Trnková pribehla povedať kmotre, že Trnka len neskoro v noci vrátil sa, ale jej muža nikde nenašiel. Dnes ešte za tmy odišiel ho hľadať.

Obom kmotrám tento deň pomaly plynul. Ledva sa domodlili večera. Na mraku prišiel Trnka bez Krta.

V tretí deň zase chytil sa do hľadania. Pochodil všetky okolité dediny, no večer nedoviedol sebou kmotra. To bolo práve dňom pred Luciou.

V nasledujúci deň chodil Trnka po okolitých dedinách, pochodil všetky krčmy i gazdovské domy, vyspytoval sa ľudí, či nevideli takého malého chlapa s čugaňou v ruke, s krivou nohou, dlhým nosom a bez zubov; ukazoval im, aká je jeho chôdza, ako napaduje na jednu nohu a ľavou rukou zametá. Ľudia sa smiali, že takej potvory nikdy ešte nevideli, a prosili Trnku, aby im ho doviedol, ak ho niekde nájde, aby sa naň podívať mohli. No Krta nič a nič, akoby bol vliezol do zeme.

Eva celý deň plakala nad strateným Adamom svojím; ale úfajúc, že predsa len príde, každý deň navarila mu sladkej hriatej. Trnkovi sa veru uhovelo: on ju vše miesto kmotra vypil, keď samotný sa z cesty vrátil. Eva v Luciu večer ani kmotre nedala sa potešiť. Trnka jej už nevyčítal, že zahnala muža, vidiac, ako tá chudinka i beztak sa zožiera preňho. Kmotor Trnka sprvu chválil Krta, že sa žene svojej tak prekryl, ba i sám umienil si niekedy svojej Eve tak strachu nahnať; no po toľkodennom márnom hľadaní dnes pevne verí, že kmotor už nežije.

V dedine rozličné chýry kolovali o stratenom Krtovi. Ženy na priadkach len o ňom sa zhovárali. Jedna povie:

„Čert ho uchytil, že tesné pančuhy strihal.“

„Pamätajte, ten nezíde dobrým koncom zo sveta, lebo bol na nápoj úlipný,“ vravela iná.

Vtom vietor zatriasol oknami, až zhrkotali; totka Räpavie ohlásila sa z prípecka:

„Počujte len, ako vietor duje! Ktosi sa obesil.“

„Obesil, obesil! Akiste Krt,“ dosvedčil jej svák, Adam Räpavý, smrknúc tľapkavým nosom svojím.

„Ktože nám bude kapce šiť?“ nadhodila totka Räpavie: bála sa o Krta, lebo od troch rokov mu je za kapce dlžna.

Starý Adam, jej muž, dosvedčil jej:

„Šiť, a tak lacno ako on! A ten i pozhovel človeku, keď nemal hneď hotových.“

„Nech teraz už tá jeho veľkomožná šije,“ poznamenala jedna nevesta.

„Neviem, ako sa jej bude bez neho gazdovať. Viem, nebude nosiť široké ako šindoľ čepce a na nich červené ako plameň stužky,“ doložila Eva spod zvonice.

„Ale sa aj mazne za ním. Nuž teraz už veru môže vyplakať oči, keď ho raz vyhnala! Už ho nevyplače, a čo by ho nechtami hrabala zo zeme. Už je darmo!“ hovorí Eva Štítomdopotoka, ktorá sa hnevala na Krtovú, že kedysi jej bola Krta predchytila.

„Ale čert ho vezme! Zlá zelina nevyhynie. Nenazdáme sa, iba keď zdakadiaľ prikvitne. Hoci je len ako päsť, ale figliar od koreňa; nikdy pravdou nedýchne, len na samých fígľoch žije,“ rozhodol a dokončil hádku Adam Vrčnaň.

Škoda Krta, preškoda! Kmotor ho už i po horách hľadal, že ak by sa bol zmárnil; no hľadaj-nehľadaj, Krta len nič a nič.

Trnka sa škrabe za ušima, len sebe dávajúc príčinu. Horekoval si:

„Och, keby som mu len bol vrátil tie peniaze v Mrhanove, mohli sme tohto všetkého minúť!“

No horšie sa držala Krtova žena. Chodila po dome ako v trapiech, a nariekala za ním ako na surmách. Ani kúpená jalovica nechcela privyknúť, každý deň bľačala. Eva šla do maštale a oprúc sa o drabinu, nariekala za mužom. Krtova tanistra, už opratá a vysušená, visela na žŕdke. Hej, dala by Eva stovku, keby teraz tak sa vrátil. Ba všetko imanie by vďačne oželela. Už vychvaľuje ho i pred ľuďmi, aký to bol gazda, takto a takto. No Krt nič a nič. Smutne visí šidlo i s dratvou zabodnuté do trámu pod povalou. Pri ňom zavesené veľké nožnice tiež zvlhli a zhrdzaveli, akoby od žiaľu, že nemajú gazdu, ktorý ich každodenne užíval. Ba i staré hodiny zastali, lebo niet toho, kto by ich chúťkam a vrtochom tak rozumel, ako gazda Krt. Eva pokúsila sa natiahnuť ich, no retiazka od pondusa založila sa na ktorési koliesko, a hodiny nedajbaže pohnúť. V izbe všetko smutné; nepočuť buchot mlatčeka, ktorým Krt nabíjal kopýtko na pančuhu. Keď Eva pozrie na tie veci, slzy ju zalejú, a potom len plače a plače.

A akože by neplakala? Pozajtre sú už Hody, a muža nič a nič. Už vylúčila i ostatnú nádej, že by ho kedy videla. Vyše týždňa ho už hľadajú a nemôžu nájsť. Každý človek, čo ako zďaleka, aspoň na tie Hody tiahne sa domov. Keby on žil, iste by aj on už bol prišiel. O seba ona nedbá nič, ku sviatkom nehotuje sa ničím, neobzrie sa o žiadnu vec. Veď ona nemusí mať na Hody zaliepance a parády, keď je len samotná; jej i pečená švábka dostačí.

Trnka ešte vždy chodí po okolitých dedinách a mestách; už toto tretí deň, čo zas ani do domu nenazrel. No Eva neúfa už v návrat mužov. Veď kdeže by sa aj vzal? Ten už niekde zamrzol, tam ho sneh zavial; iba v jar, keď skopnie, nájdu miesto jej Krta zamrznutú krkošku. Už i v noci pletie sa jej s ním. Predstaví sa jej ako mŕtvola, s obmrznutými údmi a s vyďobanými očima. Ona sa strhne, prebudí a začne za ním vykladať, a to potom trvá až do božieho večera.

Dnes po iných domoch hotujú sa už na Štedrý deň. Chlapi rúbu drevo, režú sečku; ženy obstarávajú múku na zajtrajšie pečenie. Len Eva mlčí, ani len neobzrie sa o nič; ide do maštale, tam sa vyplače — to jej dnešná ranná robota. Príduc do izby, vyloží pred seba mužov kabát a vykladá nad ním:

„Ach, kabát, kabát! Veru kabát; či ťa bude kedy môj Krt nosiť? Čo som ho vyhnala! Môj dobrý, drahý Adam! Bože, bože, už sa zmárnil, alebo zamrzol! Neborák Krt, ach, môj milý Adam!“

A zalamovala rukami nad kabátom.

„Eva, žena: čo ti je? Hej, tu som, tu!“

Do izby vkotúľal sa Adam Krt, držiaci v ruke čugaňu, na rukách hrubé rukavice o dvoch palúchoch. Eva myslí, že sa jej to sníva; no nemôže to byť púhy sen, lebo za Adamom vošiel aj kmotor Trnka.

„Kmotra, vidíte, že som ho našiel! Nepovedal som vám: reku, pamätajte, že vám ho dovediem, a doviedol som ho.“

„A kdeže bol?“

„Ťajaj, kmotrička, bolo to na krajsvete, pri samučkej Trantárii. Tam v jednej hore je veľká píla, už tam bol vstúpil do roboty. Hej, kmotre, ale sa tam len napílili tých dosák! A to vám, kmotrička, tými doskami obíjajú kraj Trantárie, aby sa zem neušustla.“

Eva nepočúvala veľmi Trnkové smiechoty, lebo dosiaľ nemohla od divu, že sa Adam vrátil. Pán boh vie ako, dosť na tom: Eva Trnková akosi zavoňala ich príchod. Hoci má zápražku na panvici, predsa v pravý čas dobehla. Čo tam po zápražke, však celý svet nezhorí, ak ona zhorí! No pri všetkej radosti nemohla sa zdržať, aby kmotrovi nenapovedala:

„Kmotre, či to tak robia? Há? Utiecť, ženu i dom nechať a ani len u vlastného kmotra sa neohlásiť! Ej, ej, nebola by sa tomu od vás pozdala.“

„Žena, mlč! Vidíš, i ja ti takto utečiem, ak ešte raz začneš odo mňa tak vystíhať peniaze ako po mrhanovskom jarmoku. V píle, kde bol kmotor, veru dobre platia.“

Kmotre Trnkovie zišlo len teraz na um Krta sa pýtať:

„Ale, kmotorko, povedz mi, koľko ste dali za jalovicu?“

„Triatridsať,“ znela odpoveď.

Krt obrátil sa k žene:

„Eva, tu máš peniaze, čo som vtedy zatajil. Tu sú dve zlatky, v píle som ich vyrobil. Od týchto čias nikdy nik neuvidí ma piť. Vy budete svedkovia.“

„Ale na Hody, takej zohriatej…“ napomína mu Trnka.

„Nikdy, a čo by bola ako med!“ zatákol ho Krt, udrúc sa v prsia.

Trnkovci odišli a Krt sadol k žene a rozprával jej, čo zažil od svojho odchodu v tom širokom svete.

No kmotra Trnkovie nemohla toto všetko zdržať na jazyku. Vedieť, že Krt je doma, a nikomu to nepovedať bol by pre ňu neodpustiteľný hriech. Zápražku nechala zápražkou a bežala do Räpavých na priadky. Všetky tam zídené ženy híkali a híkali nad novinou, ktorú od Trnkovej počuli. Ba i starý gazda Adam, zapekajúc fajočku na kozube, prišiel o nový pipasár, lebo tak pilne počúval, že i fajku v ohni zabudol.

Adam Vrčnaň s radosťou dodal:

„Povedal som, že mrcha zelina nevyhynie.“

Stará totka Räpavie, sediac na prípecku, tak sa trhla od divu nad počutou novinou, že vreteno jej z ruky vypadlo, a za ním zletel aj kužeľ, nadetý pačesami. Ostatné ženy v podivení tak drgli stolcom, na ktorom sedeli, že sa hneď jedna noha na ňom zlomila.

A ako vypočuli všetko od a do zet, trochu pohovorili spolu, ale začali im už pupence na jazyku rásť. Aby nedostali z toho chorobu, rozutekali sa po domoch a všade rozprávali o návrate Krtovom. O hodinu vedela to celá dedina. Celý deň sa len o tom rozprávalo; na večer na priadkach už bolo počuť, že Trnka našiel svojho kmotra až tri dni chôdze za Trantáriou, že tam ľudia aj strechy popradú, že je tam píla, čo pol hory naraz rozpíli, že Krt doniesol žene stovku, čo tam zarobil. Na Hody ľudia dívali sa v kostole naňho ako na nejakú morskú potvoru, a od tých čias zostal váženým občanom v Adamovciach.

Ale on to uváženie aj zaslúži, plniac verne sľub po návrate svojom urobený: nedotkne sa vôbec žiadneho nápoja, okrem vody.

A všetko mu ide ani po masle. Dnes už má štyri voly a oviec ako hmýru, že ani ovčiareň nestačí. A to je pravda; kto neverí, nech ide do Adamoviec a navštívi ho. Pravda, je to priďaleko; kým by ste ta prišli, mnoho by ste krpcov podrali: preto žite tak, ako náš drahý Adam Krt po mrhanovskom jarmoku, a sami na sebe skúsite, že to svätá pravda.