ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam Krt so zvesenou hlavou kráča k svojej dedine, Adamovciam. Hlava mu oťažela od užitých oldomášov a od starostí a trápenia. Nedbal by ju niekam oprieť a pospať si. No ale má do snehu ľahnúť? Nie do snehu, nie ľahnúť; zápasí celou silou s ťažkou cestou, konanou uzučkým, vyhladeným chodníkom. Nohy sú ako centy, ani čo by tie súkenné kapce boli podbité olovom a železom. Do nich vliezol užitý trúnok a zaputnal ich. Nohy podkľakujú, lecikedy i ušmyknú sa do kyprého snehu, no tu nadloží sa čugaňa a zachráni svojho gazdu od pádu. Tá mu slúži za tretiu nohu. Nie, nedal by ju ani za zlého somára.

Ťažká chôdza rozohriala ho a oldomáše zaľahli mu v hlave. Čím ďalej kráčal, tým menej bol povedomý samého seba. Všetko sa mu pomútilo v hlave; nezná, či sníva a či v skutočnosti kráča; len udalosť s jalovicou nezišla mu z umu. Jalovica, kmotor Trnka sú tie predmety, ktoré v jeho hlave strašia; niekedy zjaví sa mu i Eva, a vtedy mráz ho predchodí. Kráča zvoľna, z nohy na nohu, a odvráva si:

„Ty si kmotor? Hej, zlodej, psovi budeš kmotrom a nie mne! Preňho predať kozu, a teraz ma pripraví i o tridsať. — Ozaj, koľko som mu vyplatil? Tridsať, jeden, dva, tri; hej, tridsať. Oldomáš s ním tri rimské a so Šmálkom dva, to je päť. Tak, tak, päť rimských. Eva, Eva, ale ma čakáš? Hej, vediemže ti za jalovicu. Hahaha! Jalovicu vediem. Ale, Evička, tá sa ti bude tvrdo dojiť. Nech som Kubo, tvrdo! Ale ťa nebude kopať — ó, nie, neboj sa, ani ti nevyleje pri dojení mlieko. Ó, nevyleje. A ľahko sa bude od nej mútiť, aspoň neustaneme pri ňom. Ale načo by nám bola tá krava? Kto by jej trávu nosil? Tebe, Evička, škoda by bola s tým sa zapodievať. A kto by jej v zime sečku rezal? Ja veru nie, a ty, Evička, tiež nie! Aspoň strigy nebudú mať čomu u nás porobiť, to už sa nebojím. Ale Trnka je zlodej, cigáň, mrcha človek, o peniaze ma pripravil. Ten zlo-.“ Nedopovedal, lebo sa mu noha pošmykla. „Ale kde je? Či ide, či zostal v meste? Nože sa obzrime!“ A Krt, obzrúc sa, videl Trnku asi na dve strelenia kráčať.

Krt dochodí k plotu, nad ktorým úzka lavička; na druhom brehu stojí stará, bútľavá vŕba. Krt, pozrúc na lavičku, vidí, že mu pred očima tancuje. Nemôže nijako vykročiť na ňu. Čo raz podvihne nohu, to mu kročí mimo.

„Lavička, netancuj, pekne stoj, aspoň kým ja prejdem. Ale tamtoho, čo príde za mnou, zhoď ta, do vody!“

A Krt pekne, pomaly ako malé dieťa, keď sa učí behať, vymeriava rovné kroky po lavičke. Pri každom húta, ako má nohu položiť, až šťastne prešiel na protejší breh.

„Tak už som tu! Chvalabohu, že ma lavička nezhodila; nebol by to užitočný kúpeľ. Odtiaľto pôjdeme voľne, z nohy na nohu. Och, Eva, Eva, čo ti odpoviem, keď budeš pýtať peniaze? Och, och! Chvalabohu, že som kúpil srdce. Keď prídem, sadnem k stolu a poviem jej: ,Na, Evička, kúpil som ti srdce, i za šesták marcipánov.‘ Kým to zje, za ten čas na peniaze zabudne.“

Hľa, tu je bútľavá vŕba. Vôkol nej krovie, prez ktoré Krt razí si cestu, idúc uzučkým chodníkom. Obzerá sa vpravo i ľavo, či nevidí niečo zlého, lebo všetci Adamovia v Adamovciach i všetky Evy povedajú, že tu žena bez hlavy mátava. Obzerá sa Krt, obzerá, či ju niekde nezazrie, no nikde nič. Ej, ba horký nič! Hľa, tamto vrbina sa trasie, z nej zamrznutý srieň sype sa dolu. Spomedzi krovia vyredikalo sa čosi, rovno Krtovi zastanúc cestu. Niet pochybnosti, to je oná mátoha. Zjavila sa mu preto, že Krt nechcel nikdy uveriť iným, keď o nej vyprávali. Ruky tenučké ako paličky, ale hrdlo dlhočizné-dlhé, dlhšie než ostatok tela. Mátoha rovno oproti Krtovi rozšíri ramená, akoby ho objať a so sebou vziať chcela. No nemôže sa akosi až k nemu dopraviť, lebo hodí sa vše na zem, až zamrznutý sneh od toho pádu zvrždí. Krt vidiac nerovné, prežehnal sa po kresťansky. Zuby mu od strachu drkotali, takže jeden na druhý ani nestačil dopadať. Adam mlčí, len sám v sebe myslí:

„Pane bože, to je mátoha! A ako sa hádže, a ide rovno ku mne. Och, Eva, Eva, už som tam! Nikdy ma viac neuvidíš. Škoda peňazí a nového kožúška, čo mám na sebe!“

A Krt, vidiac, že žena ide k nemu, začal ustupovať k bútľavej vŕbe. Tam sa mienil pred ňou schovať. Mátoha rovno za ním. Krt sa oprel o vŕbu a zvolal na mátohu:

„Kto si? Ak si dobré, povedz, a ak zlé, nepochodíš dobre!“ A ukázal jej svoju ťažkú čugaňu.

Mátoha vyskočila vozvysok a padla na zem, aká dlhá bola. Krta opustila všetka smelosť, skrčil sa a hľadal bútľavý otvor vŕby. Na šťastie otvor bol veľký a Krt malý, i tiahol sa do vŕby, a to tanistrou vpred, aby sa jej dajak neuškodilo. Ako sa tak title, nohy sa mu na chodník uvezú, a milý Adam je už, chvalabohu, dnu. Búšil sa hlavou o vŕbu, ba aj tanistru pritisol chrbtom o vnútro vŕby, i schrapšťalo mu to v nej, ako čo by roztrhol razom pol štvrtníka orechov. No on je len rád, že sa pred mátohou ukryl. Ale tá ešte posiaľ neodišla, ba kníše sa mu pred očima zboka nabok. Vypne sa, vyskočí a hodí sa Adamovi na kolená, ktoré v otvore vŕby ako krosna postavil. No ten sa pochlapí, chytí čugaňu a prásk po mátohe. Mocný úder zadunel na jej dlhom hrdle, ktoré sa jej rozsypalo a odpadlo, i pádi od vŕby mátohin krátky driek, ometajúc dlhým chlpatým chvostom. Bol to pes, dlhé hrdlo bola dbanka. Pes vošiel niekam do kuchyne a chcejúc mlieko vychľaptať, vopchal hlavu do dbanky; no nemohol ju stadiaľ vytiahnuť. Nevediac si rady, bežal poľom, až ho Krt od nej oslobodil.

Krt, vidiac, jak udatne bojoval s mátohou, vykríkol:

„Hej, nebudeš ty mňa viac mátať! A jak chytro sa premenila vo psa, keď som ju čugaňou obdaril. Najhlavnejšie je: nebáť sa nikdy.“

Prestrašený Adam chytro sa pozbieral. Vo vŕbe zostala po ňom hodná mláka, ba i dolu kožúškom dosiaľ mu akási masť kvapká. Krt sa berie ďalej, avšak nohy už oťaželi, nevládali chytro kráčať. Hlava chcela ísť, dosť sa vopred nadchyľovala, ale tie nešťastné nohy miatli sa mu popri čugani. Chodník mu je tiež priúzky, i zachodí pozaneň do čerstvého snehu, ktorý sa mu i za sáry tisne. Krt je úplne spitý. Čisté povetrie rozobralo ho a dodalo mu. V hlave sa mu myšlienky pomiatli, no nezabudol ešte o stratenej jalovici; kráča ďalej a odvráva si:

„Hoj, chvalabohu, dedina je tu! Vidím už vežu. Ach, pospímže si po takejto ceste! Ale Eva! Ach, Eva, Eva, čo ja budem robiť? Ani kravy, ani peňazí. Čo ti poviem, keď prídem domov? Oj, nebojím sa, nesiem ti srdce i marcipány, ty to rada. Keby jej bol len ešte šatku kúpil. To rada má, aj oko by si dala za takú olejkovanú vyklať. A mohol som radšej jej kúpiť, než Šmálkovi a Trnkoví oldomáš. Hej, Trnka, kmín, zlodej; počkaj si ho!“

Krt už vchodí práve do dediny. Ide od kraja do kraja, akoby celú cestu mal v árende. Prple sa v čerstvom snehu, akoby celú cestu chcel svojimi kapci preniesť. Akoby s niekým šiel, rozkladá si rukami:

„Veď ja viem, kde mi je dom. Najprv je môj a potom Trnkov. Ale môj je trochu inakší, mám pred ním nové vráta, mne ani vtáča do dvora nepreletí. Trnka, babrák, nemá závristý dvor. Kdeže je môj? Aha, tu je! Oj, nové vráta zabeleli sa mi. A v oblokoch sa ešte svieti. Eva ma čaká. Ach, Evička moja, nuž ma ty čakáš? Teraz len hore, na podstenu. Tak, tak, len pomaly. Najtiaž ta vyjsť, človek je už akoby v izbe. Ale kto rozlial vodu, a to pred samou podstenou? Vari si to ty, Eva, aby som ti tu padol a hrnčeky pobil. Oj, ja nepadnem. Adam, pozor na ľade; Krt, pozor, aby si nepadol! A ty, čugaňa, drž. Tak, tak, tak! No — už som tu, už som na podstene. Pozrimeže, čo tá Eva robí, prečo tak dlho svieti? Potichu, len oblôčkom kuknime, aby nás nezbadala. Aha, aha, ako si sedí a pradie. Ach, moje nebožiatko, ono mi pradie. Ale to nie moja Eva. Nech som Kubo — nie! Krt, Krt, kde sú ti okále, že si ju hneď nepoznal? Bože, strigy mi vzali Evu a miesto nej túto špatu dali! Veď je táto čertu podobná, a moja Eva je pekná. Mne sa všetko pozdáva, že je toto Trnkova žena. Nuž, pravdaže; hej, to je ona s takým roztľapkaným nosom. Ale čo chce v mojom dome? Trnkuľa, a v mojom dome! Už viem, oj, už viem! Akiste prišla žalovať Eve, že som s jej mužom pil. A veru to bude! Ale dobre, žaluj, a ja dbám! Hoj, moja Eva mi neurobí nič, nesiem jej srdce i marcipány. Ale keď mojej tu niet! Iba ak v posteli; už akiste bude spať, lebo si včas líha. Ale kde je posteľ? Nuž veď tu postele niet! Eva posteľ kamsi podela, lebo jej niet pri kozube. Ej, ba je tu, hľa, pri samom stole. Ale naša býva pri kozube. Iba ak by ju bola k stolu priložila dnes, keď mazala. Ale načo by to bola robila? Toto nie môj dom. Ja sa mu nepriznávam. Veď ani šidla niet do povaly zabodnutého, ani hodín. To nie môj dom. Poďme ho hľadať.“

Krt skutočne sa pomýlil o jeden dom, lebo tento je Trnkov, ktorý tiež dal si predeň postaviť podjeseň nové vráta. Pravda, Krtovci neznali o tejto oprave ničoho, lebo v tuhom hneve ani nepozreli na Trnkovie dom. Krt sa pomýlil aj vtedy, keď hádal, že idúc z Mrhanova, najprv k svojmu príde domu. Ten pomer stál vtedy, keď sa vchodilo protivnou stranou do dediny, napríklad z Čepiaroviec. Nuž nedivme sa Krtovi, on chodí viac do Čepiaroviec na jarmoky než do Mrhanova; preto i dnes sa pomýlil, mysliac, že bol v Čepiarovciach. Keď zbadal, že poblúdil, poberal sa zo susedovej podsteny dolu na cestu. Kročí z podsteny na ľad a prv, než by bola čugaňa pomohla, bác! — zabil klin do zeme, ani čo by ho bol podťal. Udrel sa v chrbát, najväčšmi v to miesto, kde visela tanistra. Schrapšťalo to v nej znovu, ani čo by štvrtník orechov bol v zuboch roztĺkol. Krt sa horkoťažko pozbieral a krívajúc, poberal sa k vyšnému domu. Za každým krokom hrklo mu v tanistre, ani židovi, čo skupúva kosti.

„No, tu je môj dom! I nové vráta sú tu. Ale akosi prešiel vyše Trnkovho a Trnkov niže môjho. Počkajte, ako voda tečie, to je najistejšie. Nuž keď ideme do Čepiaroviec, ideme najprv popri mojom, a keď do Mrhanova, popri Trnkovom. Ba nie, prv popri Trnkovom a len tak popri mojom. Ale čo, ten bol Trnkov a toto je môj. Ale či naozaj? Veď tu sa ani nesvieti, a moja Eva by nesvietila! To by bolo! Akokoľvek, tento dom je nie môj. Ja sa mu nepriznávam. Čo sa len od rána v týchto Adamovciach porobilo? Domy akosi popreskakovali. Ale zavolám do izby, povedia mi, čí sú.“

A Krt zaklopal na tmavom obloku a zavolal na spiacich.

„Hej, počujete, máte muža doma?“

Rozospatá Eva, nemohúc sa chytro prebrať, odvetila:

„Hej!“

„Veď povedám, že to nie môj dom. Tu majú muža doma. A ja čí som muž? Odkiaľ? Iba ak by som sa do druhej dediny zatáral. Ach, bože môj, číže som? Ak mám čugaňu, Krt som, a ak palicu, Trnka som. Ale ja som predsa len Adam Krt, kapčiar z Adamoviec. Ale nezaškodí, keď sa opýtam ešte raz.“

A Krt ešte raz zaklopal na oblok a zavolal do tmavej izby:

„Ale naozaj vám je doma?“

Z izby ešte raz ozvalo sa:

„Hej!“

Adam začal sa už pratať od obloka, bojac sa, že ho ešte ubijú, keď im sen kazí; keď v pitvornom bľachu zaškripel kľúč. Eva sa už spamätala, že muža nemá doma, i šla mu otvoriť. Keď prišla až k nemu, nachýlil sa k nej, prizerajúc sa jej pilne do tváre, akoby ju nemohol poznať. V tej neistote pýta sa jej:

„Ktože ste?“

„Ak chceš, sa ma mnoho nevypytuj! Ja viem, kto som; ale ty si zas dobral, že ani už nevieš, čí si.“

„Oj, už som ťa po anjelskom hlase poznal, že si to ty: moja staričká.“

„Len poď dnu, tulák, veď ma ty aj po metle poznáš, že som to ja.“

„No-no-no! Len nebuď taká chytrá do bitky. I ja radšej dávam, než beriem.“

Vošli do izby. Krt ledva sňal čapicu; hlava sa mu uchlopila ako šop. Každý vlas trčal osobitne. Potočil sa raz-dva a ustatý s tanistrou i v halene zavalil sa na lavicu k stolu.

Eva od jedu osinela ako šata. Skočí k mužovi, zodeje mu halenu a pozerá do jeho tváre.

„No, ale si hodný ako kšu. Veď ty, človeče, petrolejom smrdíš!“

Muž sa pekne na ňu usmial. No bolo jej poznať, jak nedobre jej padá hľadieť naň. On odpovedal:

„Čo nosím, musím tým aj smrdieť. Ale aj izba smrdí vápnom a mazivom. Fuj!“

Neuspokojená týmto vysvetlením, odväzuje mu frumbie a sníma tanistru dolu. Pozrie dnu, no okrem pár papierikov a hŕbky črepov nevidí tam nič. Adam jej vezme z ruky tanistru a pozerá do nej. Vytiahne z nej mastný papier, v ktorom je čosi zakrútené. To je marcipán, omastený petrolejom a fištrónom.^[9] Krt chce ním začať, aby ženu udobril.

„Vidíš, Eva, ty na mňa kričíš nič po nič. Ja som ti nikdy ešte neublížil, ale vždy na rukách nosil. Aj teraz som ti kúpil marcipán. Na, vezmi!“

A podáva jej už z papiera vykrútené čosi, čo bolo rozmäknuté.

„To si ty zjedz. Veď smrdí fištránom.“

„Ale tebe dnes akosi všetko smrdí, tu petrolejom, tu fištránom. Do marcipánov len nelejú fištrán? Len zavoňaj, ako vonia pieprom.“

Krt hľadá v tanistre i srdce. No nikde ho niet. Na samom dne jest pár omrviniek z neho. I chváli sa jej:

„Žena i srdce som ti kúpil. A to aké: so zrkadlom!“

Miesto srdca vytiahol bryndzu v mastnom papieri zavinutú.

„Tu je bryndza na zaliepance!“^[10]

„Ale ty sám si ich budeš jesť. Ja veru nie!“

A vytrhla mu tanistru z ruky. Obzerá bryndzu, no smrdí petrolejom. Rozhnevaná sťa fúria, hodila sa k nemu, jej prsty lietali a mihali sa mu popred oči. Adam nadchýlil hlavu a zažmúril oči, čakajúc, kedy mu na hlavu jej dlaň dopadne. No Eva neurobila mu nič, len prehrebá v tanistre a vyťahuje zbytky potlčených fľašiek a nakúpeného tovaru. Horké slzy kanú jej lícami. Na muža ani nepozrie, lebo ak by to urobila, vzkypela by v nej krv a bolo by s ním zle.

Dlhá cesta, prekonané námahy, nemierne užitý nápoj a náhla premena náteplia dotkli sa Krta mocne, takže upadal pomaly v ťažký sen. A preto čo by koľko žena kričala, on z toho nerozumie nič, len z polosna zamumle pod nosom pár nesúvislých slov. Mihalnice sú ako z olova, zaťaželi jedna na druhú, a milý Krt odfukuje si už, ani čo by ho bol ukolísal. Nevyzlečený vyvalí sa na lavicu za stôl a chrápe, ani čo by drapačky driapali. Zarmútená Eva tiež zadusila svetlo a ľahla si. No dlho roj nepokojných a trápnych myšlienok zaháňal žiadúci sen z jej oka. Konečne nado dňom čosi zasnula, ale i to bol sen viac unavujúci než občerstvenie poskytujúci.