ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už súmrak padal na rozvlečené Mrhanovo, keď pánom kmotrom zišiel dom na um. Krt vyplatil tri rimské za druhý oldomáš a vzdychol si, výčitkou svedomia trápený, že dve zlatky strovil. Ženy sa bál, že čo mu povie, keď sa dozvie o toľkej útrove; no potešil sa potom, pomysliac sám v sebe:

„Počkaj, Eva, nebudeš ty vedieť, koľko sa minulo! Veru len to, aby ešte i to zvedela. Aby som mal počúvania za pol roka. A ona to vie tak od kraja vytrízňať; nezabudne nič, ani márnu vec. Spomenie i to, čo si až hen pred sobášom urobil. Dobre, oklamem ju. Poviem, že som dal za jalovicu o dve zlatky viac, že som vyplatil tridsaťpäť. Ona sa nedozvie nikdy, čo som Trnkovi dal; s tým sa hnevá, i s kmotrou; veru sa ich nepôjde opýtať! Ale Trnkovi tiež nepoviem nič, ten má nasolený jazyk; nezdrží na ňom, ale všetko vylalotá.“

Trnka si zas myslí:

„Počkaj, Eva, veď ti ja ukážem straku na kole! Myslíš si, že ti dám všetkých tridsaťtri? Ohó — dosť ti bude rovných tridsať. Nuž veď všetky by dľa pravdy mali patriť mne. Ja som vychoval jalovicu, ja som ju kŕmil, ja som predal i oldomáš vypil — a žena mala by sa v peniazoch prehŕňať! Nechám si aspoň tri zlatky a vyplatím Jakuba, lebo mi na krk stúpa. Hej, Jakube, vyplatím ťa do grajciara, ó — neboj sa, vyplatím. Ale Krtovi nepoviem nič, ten by hneď po dedine rozbubnoval, ako klamem ženu. Nik nebude vedieť, len keď Jakuba vyplatím.“

A susedia naradovaní, ako budú Evy klamať, poberali sa domov. Ale čože, Trnkovi je dobre, nemusí niesť domov hrnky, rajnice a iné pletky, lebo všetko to jeho žena zabrala. Horšie je s Krtom! Ukladá do tanistry jedno k druhému dva funty medu, sklenicu s octom a druhú s rybím tukom, zas sklenicu s petrolejom. No on vie, že by sa sklenice jedna o druhú potĺkli, i ukladá medzi ne bryndzu, mak, škoricu, lekvár, sviečku a iné kúpené veci. Na samý vrch vyloží veľké srdce so zrkadielkom a voňavé marcipány, čo za celý šesták bol kúpil. Budeže Eva rada, keď jej donesie toľkoto všeličoho. Či ho nemusí rada vidieť, keď takto stará sa o ňu? Naloženú tanistru uviazal na chrbát, zatiahnuc jej frumbie popod pazuchy a zviažuc ich na prsiach do hrubého uzla. Na uši čapicu, do pravej ruky čugaňu a v mene božom poberá sa preč. Predo dvermi čaká ho Trnka, ktorý prvý bol vyšiel z krčmy. Krt obzerá sa sem i ta, vpravo i ľavo, kde je jalovica; no nevidiac nič, pýta sa Trnku:

„Kmotre, kde je jalovica?“

Trnka mu ukazuje holé dlane:

„Práve ste mi slovo z jazyka vzali. Ja som sa vás chcel to isté opýtať.“

„Nuž veď ste ju sem na túto okenicu uviazali. Nuž či neviete, kam sa podela?“

„Ťaj!“ škrabal sa Krt za ušima. „Veď ste ju vy uviazali. Akože ste ju to uviazali, há?“

„Kmotríčku, verte: dobre. Keby som mal tu povraz a vy rohy, ukázal by vám, ako som ju priviazal.“

„Mňa, mňa! Čo by ste mali viazať mňa? Mohli ste si hovädo radšej uviazať.“

„Nuž veď som ju uviazal, veď som ju uviazal,“ a Trnka obchodil okolo krčmy, „ja neviem, ako sa mohla odtrhnúť. Ale tá sa neodtrhla, lebo tak by bol zostal aspoň kúsok z vôdzky, ale tu nezostalo nič. Kmotre, tú nám ktosi ukradol.“

„Kmotre, to nepovedajte, lebo ja sa zbláznim od strachu. Čo by nám povedala moja Eva?“

Trnka povie Krtovi:

„Kmotre, poďme ju hľadať; veď len nepôjdeme domov bez nej!“

A susedia pobrali sa dolu mestom. Ľudí už nebolo nikde vidno, po celodennom hluku nastalo všeobecné večerné ticho. Jarmočníci odišli domov a páni mešťania strážili pece, aby im niekam do Ameriky neutiekli. Ale predsa naši susedia idú stretnúť jedného mešťana mrhanovského. Práve ide popri nich, i pýta sa ho Trnka:

„Švagre, nevideli ste tu rysavej jalovice? Je celkom červená, dolu chrbtom má biely pás a na čele lampáš, pol huby je tiež bielej.“

„Ba som videl; práve takú, ako vy povedáte. Ani čo by jej bola z oka vypadla.“

Oba susedia priskočili k nemu a vo zvedavosti chytili ho za kepeň. Krt podskočil na krivej nohe od radosti, že jalovica je už tu.

„A kde ste ju videli?“

„Pred obedom som bol na trhu medzi statkom, i videl som ju tam stáť.“

Susedia, v nádeji oklamaní, pustili mešťanov kepeň. Krt bol by mohol čapicu i zahodiť, lebo od strachu mu zo štice len tak tieklo.

„Pred poludním, pred poludním; ale tá sa stratila teraz, pred večerom.“

„Teraz? A odkiaľ?“ pýta sa ich mešťan.

Trnka sa zaokúňal; nechcelo sa mu povedať, že spred krčmy. No potom predsa vyznal:

„Kým sme sa zjednali, vošli sme do krčmy…“

Nedopovedal, lebo mu Krt skočil do reči:

„A ja som už i vyplatil za ňu tridsaťtri zlatky.“

Mešťan pozrel ostro na nich a pýta sa:

„Aj oldomáš ste si vypili, však?“

Susedia neochotne prisviedčali mu:

„Vypili, vypili.“

„A musel byť hodný, keď vám i jalovicu ukradnúť mohli. Teraz si ju hľadajte. Štyria Pucovci ju na kolíkoch niesli.“^[7]

A pán mešťan smial sa na susedoch. V Krtovi zovrela žlč, i kričí za ním:

„Ty si veru Pucovec!“

Pobrali sa dolu mestom ďalej. Stretli akéhosi dedinčana. Krt povie Trnkovi:

„Kmotre, spýtame sa tohto; tento azda nebude taký sprostý ako ten mešťan.“

I obrátil sa Trnka k dedinčanovi:

„Švagre, nevideli ste tu niekde rysavej jalovice?“

„Akú jalovicu? Ja neviem, čo za jalovicu.“

„Bola červená ako plameň, dolu chrbtom biely pás a na hlave lampáš. Kým sme sa jednali, kamsi sa podela.“

Dedinčan sa poškrabal za uchom, bodol pár ráz palicou do zeme, usmial sa pod nos a povedal:

„Ja viem, kde je vaša jalovica.“

Krtovi odľahlo, akoby mu kameň bol padol zo srdca, priskočil k dedinčanovi a div ho neoblapil od radosti.

„Nuž viete, švagorko? Povedzte, kde je, a dáme vám náleznô.“

„Vaša jalovica alebo leží, alebo ide, ak nestojí.“

„Poďte, kmotre,“ ťahá Krt Trnku za halenu. „Poďte, toto sú pohania. Vysmievajú sa z nešťastia iných ľudí. Najprv človeka okradnú a potom vysmejú. To je po kresťansky?“ obrátil sa s otázkou k dedinčanovi.

No ten už kráčal v inú stranu, ale teraz sa obrátil k verným susedom a volal na nich:

„Len jej rohy hľadajte. Keď tie nájdete, už akoby ste ju mali.“

Susedia sa mu ani neohlásili. Len Krt sa prihovoril Trnkovi:

„Kmotre, my ju už nenájdeme.“

„Veru nenájdeme,“ prisvedčil s povzdychom Trnka.

„Bože, bože, čo mi povie Eva? Oh, oh, čo som nepojal na jarmok i ju? Čo som len šiel sám? Tá mňa dočista zabije.“

„No, a moja!“

„Horký vaša, čože vaša! Ale moja! Ó, vy neviete, aký má dlhý jazyk!“

„I moja má dlhočizný, ani deň na Jána.^[8] Mohli by ste sa ním tri razy opásať.“

„Nuž i vaša má taký? Hm, hm,“ pohmkal si Krt. „Ale mojej je i podrezaný.“

„No a mojej naostrený. Viem, že si ho brúsi od rána.“

Takto žalujúc sa jeden druhému, šli dolu Mrhanovom. Nevedeli žiadnej rady v tejto veľkej biede. Konečne Trnka povie Krtovi:

„Kmotre, poďme k richtárovi. Oznámime mu, čo sa nám stalo. Keď je richtárom, musí vedieť, čo sa v meste robí.“

„Ozaj, ozaj, poďme!“

I išli k trhovému richtárovi, lebo v Mrhanove majú troch richtárov. Jeden nad mestom, čo i hodinám môže rozkazovať; druhý nad poľom a horou; tretí nad jarmokmi.

Trhový pán richtár mal dnes mnoho práce, preto sedí si teraz pri ohnisku, ale neoddychuje. Oblečený je v sviatočný šat, obuté má kordovánky. Na kolená prestrel si ženinu zásteru, aby nové nohavice ušetril, lebo práve chytil sa do plátania krpcov. Pán richtár, vytrhnutý z pilnej roboty, pýta sa do izby vkročivších susedov:

„Čože by ste radi? Vari ste sa popriečili a prišli ste na ponos?“

„Ó, nie, my sme sa nezvadili, lebo sme duchovní kmotrovia,“ odpovedá Trnka. „Ale jalovica nám zhynula, i hľadáme ju. Či by ste nevedeli, kde je?“

Pán richtár odložil krpec na lavicu, sňal z očí okuliare a celkom ľahostajne im odpovedá:

„Ja neviem, kde vaša jalovica; ja som ju nemal na motúzku uviazanú.“

Trnka i Krt poškrabali sa za ušima. Bolo im dosť mrkotno, keď počuli, že ani richtár nezná nič o zhynutej jalovici. Domrzený Trnka naskočí teda na pána richtára:

„Nuž to vy neviete, ani čo sa v meste robí?“

„Ku mne veru neprišiel zlodej oznámiť, že vám chce jalovicu ukradnúť. A ktorému z vás patrila?“

Krt sa ohlási:

„Tuto kmotrovi Trnkovi.“

„Ba moja nie, ale vaša.“

„Ej, akože by moja! To bola vaša.“

„Ja už mám peniaze za ňu. Teda je už nie moja.“

„Teda mi dajte jalovicu, keď máte peniaze.“

„Ja jalovicu nemám, teda vám ju nemôžem dať…“

„Vráťte mi teda peniaze.“

„Vráťte vy mne zas jalovicu. Tak pekne, z ruky do ruky.“

„Kmotre, povážte, či ja môžem vám jalovicu vrátiť, keď ste mi ju neoddali? Čo sme neprijali, to ani dať nemôžeme.“

„Ba ste museli prijať, keď ste mu peniaze za ňu vyplatili,“ nadhodil konečne pán richtár.

„Neprijal som nič, len som zaplatil.“

„To ste mačku vo vreci kúpili, a kým ste sa jednali, zlodej vzal.“

A pán richtár zasmial sa na Krtovej biede. Trnka od radosti rástol, že má aspoň groše. Krt bol by zas do myšacej diery vošiel od hanby a ľútosti, že do sveta vysypal svoje peniažky. Na čele sperlil sa mu pot, a v ňom každý vlas sa kúpal, ani čo by ho bol horúcou vodou oblieval. Keď pomyslel na stratenú jalovicu a Evu, zuby mu od strachu zdrkotali. Hoci mu prvej bolo v hlave hmlisto, teraz sa mu dôkladne rozbrieždilo, ani čo by opitého uložil do kvetúcich konopí. Začal pekným spôsobom dorážať na kmotra:

„Kmotre, viete, kto som, čo som. Povážte, že Eva miesto kravy mňa priviaže k žľabu a tieskom zabije. Áno, zabije dočista, ak prídem bez peňazí. Vráťte mi moje peniaze.“

„Kmotre, a vy myslíte, že moja by ma za sklo položila, kebych bez peňazí a jalovice prišiel?“

„Rozdeľme sa teda s peniazmi,“ navrhoval Krt.

„Dobre, ja pristanem, ale vy dajte najprv mne polovicu jalovice.“

„Ale jalovica nenie moja.“

„Ba je vaša,“ tvrdil Trnka.

„Ba je nie jeho,“ ohlási sa pán richtár, „veru tá jeho nezovie pánom. Tá je zlodejova.“

Krt sa mrzute poškrabal za uchom. Už mu plač začal koniec nosa štekliť.

„Pravdaže je nie moja, preto si pýtam nazad peniaze.“

„Hja, ale ja peniaze nedám, lebo tie sú moje.“

Krt i od ľútosti i od hnevu začal skoro plakať. Skočil k Trnkovi a volá naň:

„Ani jalovice, ani peňazí, ani nič! I ubijú človeka, i plakať mu nedajú. Ej, Eva, Eva, čo som ja urobil! Načo som ja šiel samotný na jarmok? Načo som kupoval jalovicu od takéhoto mrcha človeka? Načo som sa spriahol s takýmto pohanom? Ach, Eva moja radostná, už som tam!“

Pri ostatných slovách slzy ako hánky padali mu dolu neoholenou tvárou.

„Vidíte,“ povedá pán richtár, „máme sa najprv obzrieť o statok a len potom o hrdlo. Mali ste si jalovicu zabezpečiť, a len potom oldomáš piť; lebo jalovica má nohy, tá ľahko utečie, ale sklenica neutečie.“

„Pán richtár, vy len tomuto chytáte stranu, a mne nie. Ja mám mrcha ženu: ak bez peňazí sa domov vrátim, dá mi do týždňa slanú vodu chlípať a bude sa vadiť, až mi uši opuchnú od počúvania. Ale ja ju len sem, k vám, pošlem.“

„Kmotre, pánu richtárovi poctivosť, i mne poctivosť! Čo ste ma do krčmy zajali? Keby nie vy, mohol som už byť doma. Ja idem — čo tu budem robiť? Dobrú noc, pán richtár!“

A tak Trnka odišiel, za ním pobral sa i Adam Krt. Na ulici sa zas zišli. Krt chytil Trnku za halenu a začal ho prosiť:

„Kmotre, sme susedia, duchovní kmotrovia: zas sa máme pohnevať?“

„Vidíte, vy začínate hádku. Dajte mi pokoj, a budeme zas dobrí.“

„Kmotre, vráťte mi mojich triatridsať, čo som krvopotne vyrobil. Viete, že mne kozy neorú.“

Trnka mu s hnevom odpovedal:

„A mne vari capy bránia? Nejeden raz doniesol som mojej jalovici sečky, kým som ju vyriadil, a teraz by som ju mal niekomu darovať! Veď vy sa nazdávate, že mne pečené holuby letia do úst. Čo vypytujete toľko akési peniaze? Choďte si radšej od zlodeja vymáhať jalovicu. To!“

Teraz už i Krt zbĺkol spravodlivým hnevom a skríkol na suseda:

„Lakomec, nejdem ďalej s tebou! Veď ti moja žena ukáže — ej, ukáže!“

„A moja ti vari odpustí! Ty me-e-ek!“

A Trnka zamekotal, akoby človek Krtovu kozu počul.

Ani Krt neodpustil, skríkol naň:

„A ty kikirikí!“

Tak sa rozišli dobrí kmotrovia. Krt šiel vopred a Trnka poostal za ním. Dnešné mernô teda bolo im daromné, akoby peniaze bol dolu vodou pustil. Krt, idúc hore mestom a vidiac, že Trnka tiež kráča za ním, obrátil sa a zavolal:

„Kikirikí!“

A kmotor sa mu ohlásil:

„Me-e-ek!“

A hore celým mestom ohlášalo sa: „Kikirikí!“ A zápäť za tým: „Me-e-ek!“