Zlatý fond > Diela > Všetko naopak alebo Tesnošilová Anička sa žení a Honzík sa vydáva


E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Všetko naopak alebo Tesnošilová Anička sa žení a Honzík sa vydáva

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov

Dejstvo prvé.

Výstup 1.

(Izba Tesnošilova.)

HONZÍK (zošíva sáry a spieva):


Dratva, smola, kopyto,
lápsik, šidlo, forditó.
A čo čiriž zalepí,
to sú čižmárske cepy.

Od rána do večera
krájačka má sekera,
môj pluh mušta z oceli,
to je život kyselý.

Štyri groše na týždeň,
za to pracuj každý deň.
Vem čert muštu, kopyto,
lápsik, šidlo, forditó.

Tá podo mnou úbohá,
so mnou vzdychá trojnoha,
celý chrbát ma bolí,
kto chce, nech dratvy smolí.

Pobežím, kam ma oči
zanesú, do Levoči;
ty, šablička brúsená,
budeš mi verná žena.

Výstup 2.

Johanka a Honzík.

JOHANKA: Veru pekne! Včera mi večnú lásku sľuboval, a dnes — sa mu sníva o Levoči a šabličke.

HONZÍK: He, he, he! (Vstane od verštatu.)

JOHANKA: A beží, vraj, kam ho oči zanesú!

HONZÍK: Áno, až do Levoče, tam sa v kasárni zastavíme — he, he, he! (Uštipne ju v líce.)

JOHANKA (odstrčí ho): Urob si, čo len chceš, ale mňa si nemal tak špatne ošialiť a za nos vodiť až do posledného okamženia. (Fiká.)

HONZÍK: No, to sa mi ľúbi! Johanka, veďže maj rozum!

JOHANKA: Takto sa oklamať vo svojej nádeji! (Zastrie zásterkou oči a fiká.)

HONZÍK (ide k nej a pojme ju za ruku): Daj pokoj, ty blázon, týmto daromným lamentáciám. Aký som bol včera, taký som dnes a toto moje srdce len za teba bije. (Strhne jej zásterku z očí a pohladká na líce.)

JOHANKA (usmieva sa): No tak, Honzíčko, a viacej mi o šabli ani slova, síce si hneď koniec urobím.

HONZÍK: Neboj sa nič; ja nechcem teľa na chrbte vláčiť. A ak by musel teba opustiť, pôjdem svetom a moje oko nikdy viacej neuvidí Kocúrkovo.

JOHANKA: Ty mňa opustiť nesmieš, Honzíčko, nech sa tam pučí tá stará, ako chce.

HONZÍK: A či neodíde dakde ten tvoj anjel strážca? Tak ma od samého rána čosi k vám tiahlo, že si neviem rady.

JOHANKA: Moja pani matka — —

HONZÍK: Panna matka, tuším.

JOHANKA: Ako chceš, ale ja ju len tak zoviem. Moja pani matka teda sa poberá na pohreb a o desiatej sa má vyzváňať. To je to, čo som ti chcela v náhlosti oznámiť.

HONZÍK: Len čo ju uzriem cez most prášiť, nohy na plecia a po záhumní fuk do záhrady!

JOHANKA: No, ostaň zdravý, Honzíčko! Do šťastného videnia!

HONZÍK: Len pozor, aby ťa ani živá duša nevidela.

Výstup 3.

HONZÍK (sám; sadne k verštatu, hvízda, ale hneď mrští sáry a vstane): Toto je mrzuté remeslo! Len sedieť a sedieť a naťahovať a štichať. A to deň po dni vždy jedna nôta. A tak sa krčiť na tom stolci ako latinské „S“. To nie je pre statočného človeka. Na moju pravdu by sa naozaj zverboval, keby mi to dievča v hlave nevrčalo. — Ale ja moju Johanku viacej neopustím! Musím sa ja len mamičke zdúveriť. Však ona tatuška prekabáti a bude vedieť, čo robiť. — Krem toho, čo som sa stal majstrom, voždy ma k tomu ženeniu nahovára. (Madlena sa vo dverách ukáže a poslúcha.)— Nebudem mnoho okolkovať, ale jej naprosto svoju žiadosť vybúšim. (Sadne k práci.)

Výstup 4.

Madlena a Honzík.

HONZÍK (zdesí sa): Vy ste tuším všetko počuli.

MADLENA: Len tak spolovice.

HONZÍK: To by som si bol radšej z jazyka odhryzol.

MADLENA (pristúpi a hladí mu hlavičku): No, no, ty blázon! Veď sa mi vari len nebudeš za to hanbiť, že sa máš oženiť. Či to nebude chválitebnejšie, ako sa túlať noc po noci?

HONZÍK: Veď i ja tak myslím a veru radšej budem v poctivej loži odpočívať, ako — —

MADLENA: Tak, Honzíčko, tak, to si múdro povedal. Ale otcovi o tom ešte ani slova!

HONZÍK: Pánboh uchovaj! Ten by ma ešte pred svadbou s lápsikom zosobášil.

MADLENA: To nie; veď on ťa tiež mieni oženiť, ale — vraj — len na fašiangy. A v Kocúrkove sa mu, pravda, ani jedna neľúbi.

HONZÍK: A vždy sa mu len o akomsi Komárne sníva; že tam, vraj, pozná akúsi Maďarku —

MADLENA: A v tom má pravdu, že sa u nás ani jedna pre teba nehodí.

HONZÍK: A ja by vám predsa jednu povedal, tak — v dúvernosti; či ma rozumiete?

MADLENA: Nuž veď ich môžeme všetky precúdiť. — Ty, myslím, tú na dolnom konci rozumieš.

HONZÍK: Len to by mi chybovalo a nič inšieho.

MADLENA: Nuž?

HONZÍK: To by štyri ruky nestačili len na jej cifry zháňať a z každého jarmarku by jej musel dačo po novej móde doniesť trebárs i na mojom vlastnom chrbte.

MADLENA: A tá jej suseda, či je to dačo lepšieho? Ani neučesaná, ani neumytá.

HONZÍK: O tej sa ani nemyslelo. (Po strane.)Musím ju povodiť po celom Kocúrkove, až prídeme na tú opravdivú.

MADLENA: Nuž a kohože by si predsa myslel?

HONZÍK: Tam za Vacovskou bránou, mamička, čože by ste o tej povedali? Hodinárska dcéra! Ale by sa asnáď len i za čižmárskeho majstra uponížila.

MADLENA: Chlape! Či vieš, čo je to „Cti otce svého i matku svú“? A tá sa už svojej vlastnej materi do vlasov nanosila.

HONZÍK: Na moju pravdu, tá by i mužovi šticu nadurila.

MADLENA: Tej pokoj! Tá by ti i oči vydriapala.

HONZÍK: Nuž kohože teda, pani matka?

MADLENA: Bez chyby nie je ani jedna.

HONZÍK: Tá Dorka by ale mala pekný parsún, keby nebola taká jazyčnica.

MADLENA: Veru, jazyk ako meč. A behúň! I tam zíde, kde ju nezaseješ.

HONZÍK: Mamička, toto sme zle premysleli, takto neprídeme ku koncu.

MADLENA: Nuž a čože ty zamýšľaš?

Honzík: Predložím vám ja jednu; tá sa vám veru bude páčiť.

MADLENA: Hovor, srdiečko, hovor! Akú si vyvolíš, na tej i ja pristanem; veď nie ja, ale ty budeš s ňou bývať. Povedzže mi, povedz svoj úmysel.

HONZÍK: Ale sa ja hanbím.

MADLENA: Za to sa hanbiť! Či je to niečo zlého?

HONZÍK: Nuž nechže bude; raz by to predsa muselo vypuknúť. — Tá Johanka, mamička, mi od minulých fašiangov vždy v hlave trčí.

MADLENA: To ste si vy, fiam uram, dobre premysleli.

HONZÍK: A ja som ju časom i navštevoval.

MADLENA: To mi je čosi nového.

HONZÍK: Lenže tá stará panna zle zazerá.

MADLENA: To verím; musel by si mať harmales a erby po stene.

HONZÍK: A Johanka je jediná dcéra.

MADLENA: No a dievča, či sa ukazuje nejako naproti tebe?

HONZÍK: Samá vľúdnosť a túžobné vzdychanie.

MADLENA: Nemožno!

HONZÍK: To vám pečaťou potvrdím.

MADLENA: Tak sme teda vyhrali!

HONZÍK: Ach, ale tá nešťastná tabačnica.

MADLENA: I s tou sa urobí poriadok.

HONZÍK: Tú ani čert neprekabáti.

MADLENA: Nič sa neboj! O pol hodiny uvidíme, či Johanka bude mojou nevestou. — Hneď ta pobežím.

HONZÍK (po strane): Tak by som sotva uvidel. (Škrabe si hlavu.)

MADLENA: Ty na to nič nehovoríš? Nepáči sa ti môj úmysel?

HONZÍK: Nechže bude, keď má tak byť. Len aby sme v hanbe neostali.

MADLENA: To bude moja starosť. Len otcovi o tom ani slova!

HONZÍK: Ani slova.

MADLENA: Veď sa hneď nahľadíme, čo vykonáme. (Odíde.)

Výstup 5.

HONZÍK (sám): Ja viem, že nič nevyhráme. To by tá harfa bola musela iné struny natiahnuť. Rád by vidieť tie okále, ktoré vyvalí. Len by kohosi metlou nevyčesala! — A teraz do roboty! Síce sa pomelie jedno teremtette za druhým, ak sa tie sáry nezhotovia. (Sadne k veršatu a spieva.)


Štyri groše na týždeň,
za to pracuj celý deň!

Vem čert muštu, kopyto,
lápsik, šidlo, forditó.

Výstup 6.

Tesnošil (vracia sa z jarmarku) a Honzík.

TESNOŠIL (zloží na stôl čižmy z pleca): Vígan, fiam uram, vígan! [1]Otec sa musí túlať po jarmarku, a pán syn sebe vyspevuje. Utešený kanálik!

HONZÍK: Pri speve, uram atyám, [2]sa i práca lepšie darí, lebo sa z chuti pracuje.

TESNOŠIL: No veď uvidíme, či sa ti pri tom speve ten tvoj remek [3]vydaril. — Sem tie sáry!

HONZÍK (podá mu ich): Tá druhá, pravda, je ešte nie hotová, ale sa úfam, že bude slúžiť majstrovi na pochvalu.

TESNOŠIL: Hrom a peklo! To si si ty čosi pekného vyspieval! Veru ti poslúži na pochvalu, lapátos teremtette! [4]

HONZÍK: Ale vám sa nič nepáči na svete.

TESNOŠIL: Jedna sára naopak a druhá na líce! Pekný remek od mladého majstra Tesnošila!

HONZÍK: Ale kírem.

TESNOŠIL: Kírem, kírem, akasztófáravaló! [5]

HONZÍK: Ach, len toľko nekastofaralujte; radšej mi nabohujte, koľko chcete; aspoň človek rozumie, čo vravíte.

TESNOŠIL: Veď ja tebe nabohujem, semmirevaló! [6]Tie dve sáry, či to všetka práca? Zase si sa túlal po noci? A deň po dni plaumontok? [7]Takto z nás nič nebude. Sadni a páraj!

HONZÍK: (sadne a pára):I to znamená z jednej práce dve robiť.

TESNOŠIL: Hallgass! [8]Párať budeš, dokým môj chlieb jedať budeš; na svojom chlebe rob, čo chceš.

HONZÍK: Veď sa veru i to stať môže.

TESNOŠIL: Ba musí sa stať! (Sadne k nemu.)A teraz dratvu do ruky; to sa musí vyhotoviť ešte dnes.

HONZÍK: Tá jedna sa ľahko zošije. (Pracuje.)

TESNOŠIL: Lepšie že priťahuj a husto že jeden štich popri druhom! Nie ako by zajac poskákal. To nie je do jarmarku. — Tak, hľa! Ako to hneď ináč ide, kadenáhle človek rozum dohromady pozbiera. Ale tvoj blúdi hébe hóba amint a magyar mondja. [9]Ty sa, chlape, oženíš! Takto z nás nič nebude, soha, nikdy!

HONZÍK (skočí od radosti): Na moj pravdu, uram atyám, vy, mamička a ja sme jednej mysli. Len čo odišla mamička na vohľady.

TESNOŠIL: Na vohľady? A otec nevie o tom ani slova!

HONZÍK: Veď mi to tak naložila, aby vám o tom ani slova nehovoril.

TESNOŠIL: Hm!

HONZÍK: To nemáte ináč.

TESNOŠIL: A kamže predsa?

HONZÍK (po strane): To je úzka otázka. (Nahlas.)Ja neviem.

TESNOŠIL: Jedno lepšie ako druhé. Dcéra sa, pravda, odsúdi na smrť, ale aby sa syn vydával, to veru patrí do nášho Kocúrkova.

HONZÍK: Len trpezlivosť, uram atyám; mamička sa hneď vráti, hneď uvidíme, kto to byť má.

TESNOŠIL: Mne sa tu nebudeš ženiť! Samé Slováčky! Nem ér egy pipa dohányt, amint a magyar mondja. Maďarku, fiam, Maďarku, magyar menyecskét, amint a magyar mondja. [10]

HONZÍK: Akože to môže byť: i maďar i predsa nemečke?

TESNOŠIL: Veď ja povedám! Po maďarsky sa nenaučíme a potom blúznime do sveta, lapátos teremtette.

HONZÍK: Ja za to nemôžem.

TESNOŠIL: Ostoba! [11]Ani toľko nezná po maďarsky. V tom veku som ja dávno vedel, čo je to: barna fekete szemü magyar menyecske! [12]

HONZÍK: Csak lassan, uram atyám, csak lassan. [13]To sa i ja naučím dnes alebo zajtra, ak sa mamičke dobre podarí. Tak zviete, či to bude menečke po vašej vôli. (Ktosi zaklope.)Aha! — Herajn!

TESNOŠIL: Szabad! [14]

Výstup 7.

Rektor a predošlí.

REKTOR: Dobré ráno, pán Tesnošil!

TESNOŠIL: Alászolgája, Milozvuk uram! To je čosi nového. Čože vás ku mne prinieslo, rektor uram?

REKTOR: Prišiel som pre navštívenie, domine Tesnošil, a nič iného.

TESNOŠIL: To máte viac emberšígu ako ten predošlý. I za ten krátky čas by sa len bol mohol aspoň raz do môjho poctivého príbytku uponížiť.

HONZÍK: To bol celý grobian ten Svoboda. Ja som bol už majstrom, a vždy ma len Honzíkom menoval, ako by bol s ním kdesi v Turci svine pásol. (Sadne a pracuje.)

TESNOŠIL: Nebol on naskrze súci do nášho Kocúrkova.

REKTOR: Tam sa on, pravda, lepšie hodí, kde je dnes a má viac poctivosti ako tu.

HONZÍK: My chceme rektora, ktorý by s nami konverzoval tak po priateľsky ako so seberovnými.

TESNOŠIL: Vy len tu medzi nami zostanete. Milozvuk uram. Ten organ vám, pravda, nejde ako nebohému Procházkovi, ale medzi nami sa veru vybrúsi, kto chce.

Výstup 8.

Madlena a predošlí.

MADLENA: Honzíčko, neviem, ako sa ti to bude ľúbiť, ale by to i tak dobre vypadlo.

TESNOŠIL: Čože to za móres? Či tak privítaš pána rektora?

MADLENA (zdesí sa): Či som oslepla, či čo sa mi stalo? Vítam ponížene. Teší ma, teší, že to šťastie máme, a tým viac, že ste tak príhodne prišli. Vy ste, tuším, tiež v Kežmarku chodili?

REKTOR: V Levoči, k službám, v Levoči, a preto som i mal šťastie vás poznať i nebohého pána kostolníka prv, ako som prišiel do Kocúrkova.

MADLENA: Teda rozumiete po nemecky?

REKTOR: Niečo viac ako celé Kocúrkovo.

HONZÍK (po strane): A na mňa zabudol. To je akýsi veliký horenos.

MADLENA: To ma teší, hľa, tu nesiem list z pošty od mojej Aničky. — Poďte, vraj, sem, poďte! — volal na mňa pán poštár.

TESNOŠIL: Póstamester, nie poštár, amint a magyar mondja.

MADLENA: Či poštár nakrátko, či pošta mešter nadlho, všetko jedno. Dosť na tom, že mi zakýval: „Tu, hľa, vraj, máte list zo Spiša.“ Ach, moja že ti premilená Anička, poviem, to mi veru to dievča píše. Len bež, Honzíčko, a zanes tých päť groší.

TESNOŠIL: Az öt garas, itt van. [15] (Vyhodí ich na stôl.)No sem ho, čo tam píše. (Číta adresu.)An me-i-nen He-r-rn (be fene sok „r“) Water Jochanes won Tesno-s-chil ab-su-geben in Ko-surkovo won Ne-u-dorf. [16]

REKTOR: He, he, he! Tak čítate až na podivenie! Vy ste tiež museli nemecké školy chodiť.

TESNOŠIL: Isten mentsen meg! [17]Za mojich časov sa svet ešte nebol ponemčil ako dnes.

MADLENA: Preto sme i my museli poslať to dievča do Spiša.

TESNOŠIL: Dnes dievča ani šťastia nemá, ak nezná handrkovať. A pravda, že sa vyhľadávalo, aby sa i trochu emberšígu naučilo medzi ľuďmi.

HONZÍK: Naša Anička veru nebude mať páru v Kocúrkove.

MADLENA: To by bola pre rektora!

REKTOR: Len škoda, že to mne nič neosoží.

TESNOŠIL: Veď sa to vie, že ste sa tam kdesi splietli s akousi krajčírskou, či kotlárskou dcérou, ale barónskeho rodu.

REKTOR: Takým činom Kocúrkovo zná viac ako ja.

MADLENA: Ani sa mnoho necifrujte, veď i my vieme, čo vieme.

TESNOŠIL: Predošlý rektor, ten, pravda, dosť vetril za mojou Aničkou.

MADLENA: A mala šťastia ako ktorákoľvek v Kocúrkove.

TESNOŠIL: Ale bola primladá a neskúsená.

MADLENA: Ach, a ako som ju vyštafírovala!

TESNOŠIL: A bola by sebe tú najlepšiu kravu vyviedla z mojej maštale.

HONZÍK: A dobrá krava ako matka.

REKTOR: A vôl ako otec.

MADLENA (vezme list): Ale čo nás tam po ňom! Ako sme sa preňho zakrákorili! Tu, pretlmočte nám ten list, čo tam v ňom stojí.

TESNOŠIL: To viem popredku, že sa chce domov vrátiť.

MADLENA: Za tri štvrte roka sa veru mohla niečo naučiť.

TESNOŠIL: Kérem, prečítajte ho najprv po nemecky.

HONZÍK: Počujme, či sa dačo naučila.

REKTOR (číta): „Mei lieber Herr Fatter!“ [18]

MADLENA: Fater, to je pán otec, či je pravda?

REKTOR: „Bin ich gesunt, wenn sie seyn gesunt, winsche Ihnen bald gesunt zu sehen.“ [19]

TESNOŠIL: Ebannya fattya de szépen ír! [20]

REKTOR: „Denn binn ich hier in Zips schon iber halbes Jahr und hab ich deitsch profitirt und vergessen hab ich schlowakisch!“ [21]

MADLENA: Šlovakiš, to je po slovensky, to i ja rozumiem.

TESNOŠIL: No csak nefecsegj! [22]

MADLENA: Či feček, či nefeček, ale to je tak.

REKTOR: „Und hab gelehrt tanzen.“ [23]

MADLENA: To práve dobre bude na svadbu.

TESNOŠIL: Čo za svadbu?

MADLENA: Hneď počuješ, teraz len poslúchajme.

HONZÍK: Teda tancovať.

MADLENA: Veru, viem, že jej páru nebude v Kocúrkove.

REKTOR: „Und wird mir keine Freile in Kozurkowo gleich sein.“ I sama tak súdi, to teda musí pravda byť. — „Werd ich auch balt heirathen, aber keinen Kozurkowaner Gawalir. Kozurkowo auf Deitsch Krewinkel.“ [24]

MADLENA: Čo len toľko opakuje to Kocúrkovo?

REKTOR: „In zwey Wochen bin ich zu Haus, und werd ich mitbringen jemand. Küsz ich tausendmahl unsern Honzik.“ [25]

HONZÍK: Dang ich schen, dang ich schen. [26]

MADLENA: Ach, to je erdeg, ako melie tú nemčinu.

REKTOR: „Und küsz ihnen, Papa und Mama, die Hend und bin ihre korsame Tochter mit Hochachtung Nanete von Tesnoschil.“ [27]— No, to by bolo všetko!

TESNOŠIL: Povedzteže nám teda nakrátce, Milozvuk uram, čože píše? (Šnupe.)

REKTOR: Že sa, vraj, dosť naučila po nemecky, že sa bude vydávať a že kohosi so sebou privedie.

MADLENA: Ale predsa nie mladého zaťa?

HONZÍK: Čert nespí.

TESNOŠIL: Ale by ho špatne privítal.

REKTOR: A že, vraj, o dva týždne doma bude.

HONZÍK: Nuž a list že aké dátum má?

REKTOR: Len to jedno zabudla doložiť.

TESNOŠIL: Nechže to teda parom vie, či sa má dnes, či zajtra očakávať.

MADLENA: Každé okamženie, srdce moje. — Pre mňa i dnes — všetko jedno. — Ja to všetko chytro usporiadam.

REKTOR: Váš list ma dlho pribavil, domine Tesnošil, odpytujem z prekážky.

TESNOŠIL: Ba my vám ďakujeme za poslúženie.

MADLENA: Za to nám nesmiete na svadbe chybovať.

REKTOR: Ďakujem napred za tú úctivosť. Majte sa dobre!

TESNOŠIL: Istenhírével! [28]

HONZÍK: Servus humillimus, domine humanissime! [29]

Výstup 9.

Predošlí okrem rektora.

TESNOŠIL: Čože? — Čo to za svadba, na ktorú ho invituješ?

MADLENA: Ja neviem, či sa vám to bude ľúbiť lebo nie.

TESNOŠIL: Mne sa to na žiaden spôsob nemôže ľúbiť.

MADLENA: Dosť na tom, že som ja bola na vohľady.

TESNOŠIL: Hm!

HONZÍK: No, a akože tam, či dobre, či nedobre?

MADLENA: I zle i dobre.

HONZÍK: Len čo z toho vykvitne.

MADLENA: O Johanke nechcela ani počuť, srdce moje.

HONZÍK: Či som vám nepovedal, že všetko pokazíte?

MADLENA: Ale ona sama že vraj vďačne pôjde za teba.

HONZÍK (krčí nos): Malý rozdiel, to pravda. Johanke šestnásť rokov a panna Trasoritka ich do štyridsať na chrbte vláči.

MADLENA: To je sem-tam; ty rozumnú ženu potrebuješ.

TESNOŠIL: A to všetko bez vedomia otcovho?

MADLENA: Nuž veď počujete, srdce moje; tá jedna sa i vám vždycky ľúbila.

TESNOŠIL: Sirota! To je všetko pravda. Mal by som hneď všetko v hrsti.

MADLENA: A nemusel by čakať, až pánboh pána svokra k sebe povolá.

TESNOŠIL: Lenže je to mladé dievča pre takého ľahkomyseľníka. Sotva, že prestala do školy chodiť.

HONZÍK: Ale panna Trasoritka už dávno trinástu vychodila.

TESNOŠIL: To by bolo najmenej. I moja prvá manželka bola o dvadsať rokov staršia odo mňa. A neminulo pol roka, čo ona odišla, odkiaľ sa viacej nevráti; a ja som bol pánom a dostal som peňazí a gruntov ako ktokoľvek v Kocúrkove.

MADLENA: A od nás sa veru nemáš čomu úfať.

TESNOŠIL: Remeslo nejde ako za predošlého času.

MADLENA: A Johanka ťa tiež nespasí, ak ju pani matka z dedičstva vytvorí. Veď mi ona všetko vysvetlila!

HONZÍK: Radšej túto holú ako prst, než tú, čo by u nej zlata na hromadách ležalo.

MADLENA: Urob si, ako chceš, ale pováž dobre, čo robíš.

TESNOŠIL: Také šťastie sa každý deň nenadarí.

MADLENA: Medzitým choď sám a prehovor s ňou slovíčko. Môžbyť, že sa ti šťastnejšie podarí.

HONZÍK: Musím ja sám ta bežať a budem vedieť, čo robiť.

TESNOŠIL: Hurdy, burdy! Veď sa vari len neobesíš, ani nezastrelíš.

MADLENA: Máš ich veru dosť, len by si chcel. Všetko to dobre bude.

HONZÍK (zvlieka šurc, naťahuje nohavice, oblieka kaput): Veď uvidíme, čo bude a ako bude.

MADLENA: Počkaj! Ten holstuch ti akosi krivo stojí. Tu máš do vrecka šatku. Tak! Konček von! Ale si si mohol i ruky umyť. Tam v kuchyni voda na mise.

TESNOŠIL: Tie peniaze na poštu! A zavolaj pána notáriuša. Povedz, že Anička písala. On už bude vedieť, čo to znamená.

HONZÍK: Potom sebe pripíšte, čo sa stane. (Odíde.)

Výstup 10.

Tesnošil a Madlena.

MADLENA: Len aby nám ten chlapec niečo nevyviedol! A ja by veru nedbala, keby sa dal k tej panne Trasoritke nakloniť.

TESNOŠIL: A ja by sebe i vinšoval. Peňazí má medzi ľuďmi, a človek by sa len mohol úfať nejakej pomoci: tu i tu dva-tri zlaté do remesla. (Šnupe.)

MADLENA: Grunty sme si pomaly pomárnili.

TESNOŠIL: A takto by sme sa zase na nohy postavili. — Ale akože chlapa ženiť. Moja kasa vykypela. A čo vyískaš celé Kocúrkovo, sotva nazháňaš dvadsať zlatých.

MADLENA: Trasoritka i to sľúbila že vraj za svoje peniaze spraví svadbu. A počujte, Janíčko, mohla by sa pri tej príležitosti i Anička odbaviť.

TESNOŠIL: Nem rosz gondolat. [30]

MADLENA: Prichystané mám všetko od hlavy až po päty. A za rúcho sa veru nezahanbím, čo by sa mala i za samého kňaza vydávať.

TESNOŠIL: Lenže je to ťažká vec napochytre mladého zaťa stvoriť.

MADLENA: Z rechtora je nič.

TESNOŠIL: Za remeselníka nepôjde.

MADLENA: Pri magistráte niet okrem notáriuša ani jedného.

TESNOŠIL: Eltaláltad, szívem! [31]To si dobre uhádla. Mne sa zdá, že mu ona v hlave trčí, čo do Spiša odišla.

MADLENA: Lenže je pristarý, neboráčik.

TESNOŠIL: Ale má pekný úrad a rozumu za celý magistrát.

MADLENA: A „pani urodzená“ — sa dá lepšie počuť ako „pani majstrová“.

Výstup 11.

Notáriuš a predošlí.

NOTÁRIUŠ (za uchom pero a zväzok písem pod pazuchou, v ruke trstenica): Bonum mane, domine Tesnošil. [32]

TESNOŠIL: Jó reggelt, jó reggelt! [33]

NOTÁRIUŠ: Akože ste odpočívali jeden i druhý?

MADLENA: Ako myš na vreci, na službu.

NOTÁRIUŠ: To nebolo chýrne, hen to sem to tak a tak.

TESNOŠIL: A vy ako, nótárus uram?

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak, ako osamelý vrabec.

MADLENA: Ožeňte sa, potom bude i samička v hniezde spávať. —

NOTÁRIUŠ: Rogo demisse, [34]to nie je zlá rada, ale tá nie je tu, ktorú moje srdce očakáva; hen to sem to tak a tak.

TESNOŠIL: Dali sme vás invitovať, nótárus uram.

NOTÁRIUŠ: Tantum breviter, [35]lebo sa ponáhľam po svojej práci.

MADLENA: Dostali sme list od Aničky.

TESNOŠIL: A chceli sme vás poprosiť, aby ste nám ho pretlmočili.

NOTÁRIUŠ: Non currit, [36]potom popoludní. Dajte ho sem ad acta. (Vezme ho a vloží medzi iné písma.)Ita! Summitur pro statu notitiae, [37]hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Čože to máte za hromadu písem?

TESNOŠIL: To by ja ani za dva roky neprečítal.

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak, to všetko sa musí v dnešnej sessii dokonať, dignetur credere. [38]Majú sa dnes tí zbojníci benevolizovať.

TESNOŠIL: Nechcel by som im hrdla požičať.

NOTÁRIUŠ: To by vám certissime [39]neradil.

MADLENA: Ha, asnáď sú už na smrť odsúdení?

NOTÁRIUŠ: Práve tak, ako by už viseli, lenže nám chybí corpus delicti a materiáliá.

TESNOŠIL: Ale sa naposledy predsa len priznali.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum. [40]Každý z nich po dva centy palíc vydržal, a nie je možné z nich pravdu vydusiť, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Ale sa predsa len majú obesiť?

NOTÁRIUŠ: De eo utrum. 0 tom boli ešte predvčerom veľké debaty.

TESNOŠIL: Ebbadtáznak is az urak oda fel? [41]

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak, ja hovorím, že stáli veľké dišputácie quo ad locum, kde sa majú šibenice postaviť.

TESNOŠIL: Nuž na starom mieste, kde boli tie predošlé.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum; toľko rozumu máme i na radnom dome, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Nuž a čože je za prekážka?

NOTÁRIUŠ: Čo sme dostali ius gladii, [42]až posaváď nežiadnych šibeníc v Kocúrkove; secus by sme boli praescribovali. [43]

TESNOŠIL: Hogy a kőbe, [44]juzgladi, a žiadnych šibeníc!

NOTÁRIUŠ: Posaváď sa všetko len peňažitými pokutami alebo palicami odbavilo.

TESNOŠIL: Már a más! [45]Tak sa, pravda, musí pohľadať príhodné miesto.

NOTÁRIUŠ: Nuž a čože by ste vy mysleli, exempli gratia? [46]

TESNOŠIL: Keby na mne záležalo, pred samým radným domom.

NOTÁRIUŠ: Ecce, magna ingenia conveniunt! Hen to sem to tak a tak. Práve to bola i moja opinia. [47]Post latam sententiam [48]môže delikvent o štvrť hodiny visieť a netreba až ku šibeniciam ďalekú cestu konať.

MADLENA: Ja aspoň príhodnejšieho miesta neznám.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum, a predsa chcel sám pán polgármester, aby tam stáli na predmestí pred hostincom, opilcom na výstrahu, aby kto nemôže viacej na nohách stáť, v pokoji sa do blata zvalil a ničoho nezačínal, čo by ho mohlo pod šibenicu priviesť, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Pre nás ženy by to zle nebolo; hneď by menej pijákov bolo v Kocúrkove.

NOTÁRIUŠ: Taký egoista ako vy bol i hostinský.

TESNOŠIL: Nuž?

NOTÁRIUŠ: Jeden z radných pánov mu to hneď popoludní prezradil a on vám pripálil ad figuram magistratus cum protestatione, [49]že vraj on budúcne nebude môcť takú árendu platiť a slávne mesto že bude mať rok po roku veliký deficit.

TESNOŠIL: Igazsága van! [50]

NOTÁRIUŠ: Ale ja som všetko prelomil; hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Veď to veru známe, že vy za šticu držíte celý magistrát.

NOTÁRIUŠ: Veru sebe, assecuro, [51]nedáme rozkazovať. A tak ergo quod erat demonstrandum, [52]šibenice budú každému pred nosom, nám i našim potomkom. Deliberatum est! [53]I o sto rokov sa bude v protokole čítať, že pán notáriuš Kvasivero ten monument postavil.

TESNOŠIL: To vás mnoho práce stálo, nótárus uram.

NOTÁRIUŠ: Quot capita, tot sensus! [54]Toľko hláv kapacitovať! Hen to sem to tak a tak. A keby to bola tá najväčšia obtížnosť môjho úradu!

MADLENA: To nemá vaša urodzená milosť nikdy žiadneho odpočinutia.

NOTÁRIUŠ: Subintelligitur! [55]— Revera [56]ani vo dne ani v noci, hen to sem to tak a tak. — Obtížny úrad, assecuro. Všetko cez moje ruky. Ale čože robiť? Aliis serviendo consumor. Pro bono publico [57]musí len človek podstúpiť.

TESNOŠIL: A z kráľovskej rady nič?

NOTÁRIUŠ: Nového dosť, quantum satis; [58]ani neviem, kde mi hlava stojí. Lapačka, domine Tesnošil, lapačka!

MADLENA: Preboha!

NOTÁRIUŠ: Dnes-zajtra verbovanci tu! — Insurekcia! — To máte ako bis duo sunt quatuor. [59]— Ja by vám radil syna radšej dnes ako zajtra oženiť.

TESNOŠIL: Nem gondolnám. [60]

NOTÁRIUŠ: To nemáte ináč. A takým ide najviac o kožu, ktorí školu vychodili — hen to sem ta tak a tak.

MADLENA: Ale preboha! To by po prvý raz ľutovala, že sme ho do toho Kežmarku poslali. (Lomí rukami.)

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak. Dáte dcéru, he, he, he, a synovi sa vám ani vlas na hlave nepohne. — Veď je i to v mojej moci. Len by vám niekto Aničku nezverboval, hen to sem to tak a tak. A ja by bol v tej veci prešibaný verbunkoš, he, he, he.

MADLENA: Ach, ani sa nám nesníva o tom šťastí.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum.

TESNOŠIL: Ona nie je pre takého pána.

NOTÁRIUŠ: Per se [61]že je nie; ale keby sa ten pán uponížil a k tomu privolil, he, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Ja viem, že to len číry, čistý žart; ale staň sa vôľa božia.

NOTÁRIUŠ: O tom na druhý raz viac.

TESNOŠIL: Nech sa len ľúbi, Kvasivero uram.

MADLENA: My sme k službám hotoví.

NOTÁRIUŠ: Ako sme sa zakrákorili. Ad revidere, domine Tesnošil.

TESNOŠIL: Istenhirével, nótárus uram!

Výstup 12.

Tesnošil a Madlena.

TESNOŠIL: Lám megmondtam, [62]že pán Kvasivero niečo takého zamýšľa.

MADLENA: Veru by nebola myslela.

TESNOŠIL: Ale dnes len veríš, úgyé Magdolna feleségem? [63]

MADLENA: Tak sa predsa môže Anička s Honzíkom naraz odbaviť.

TESNOŠIL: To ľahko povedať, ale teraz čo fígeľ, to groš. Kdeže tu turákov nazháňať?

MADLENA: Veď Trasoritka — —

TESNOŠIL: Iď do pekla s tvojou Trasoritkou! Či tá bude i tvojej dcére svadbu robiť?

MADLENA: Ja teda neviem, čo robiť. Vy ste viacej skúsili, hľadajte nejaký spôsob. —

TESNOŠIL: Oprobujem tu i tam, a ak nepôjde ináče, tedy tie tvoje perly — —

MADLENA: Ani za celý svet! Tie musí mať Anička na sobáši, ako som ich ja mala a moja mati a jej stará matka až na veky vekov amen.

TESNOŠIL: Nuž tedy zastav svoju hlúpu hlavu.

MADLENA: Tá vaša by sa na to lepšie hodila; veď ste ju veru nie jeden raz zastavili v hostinci.

TESNOŠIL: Toto je jazyk! Akosi jej hrubo melie, čo som ju dávno nevyobročil. — Majd megraklak! [64]A teraz sa postaraj, ako vieš. Ak dostanem z cechovej lady, dobre; idem hneď k pánu cechmajstrovi; ak nie, ja ti rady neviem. (Odíde.)

MADLENA: A mňa tu nechá jednou nohou v blate a ja mám ísť dakoho pohľadať, čo by ma z neho vytiahol. Musím sa ja len k tej poslednej starootcovskej roli obrátiť. Na tú mi i sám pán richtár požičia svojich pol druha sto zlatých, a nebudem sa prosiť žiadnej živej duše. A svadba, tá mi musí byť cifrovaná, akej ešte nebolo v Kocúrkove. Len čo ten Honzík vykoná? Akosi dlho neprichodí. A to dievča bodaj sa mi len šťastne navrátilo. Všetko to dobre bude. (Odchádza.)

(Opona spadne.)



[1] 1; maď.Veselo, syn môj, veselo!

[2] 2; maď.môj pán otec.

[3] 3; maď.majstrovský kus.

[4] 4; maď.tisíc hrmených!

[5] 5; maď. skom.Prosím, prosím, šibenec!

[6] 6; maď.naničhodník!

[7] 7; maď. skom.Blaumontag, doslovne modrý pondelok.

[8] 8; maď.Čuš!

[9] 9; maď.kade-tade, ako vraví Maďar.

[10] 10; maď.Nestojí za fajku tabaku, ako vraví Maďar. Maďarku, syn môj, Maďarku, maďarskú nevestičku, ako vraví Maďar.

[11] 11; maď.Trubiroh!

[12] 12; maď.tmavú černookú maďarskú nevestičku!

[13] 13; maď.Len pomaly, pán otec, len pomaly.

[14] 14; maď.Slobodno!

[15] 15; maď.Tu je päť groší.

[16] 16; nem.nespr. adresa: Môjmu pánu (do frasa, toľko „r“) otcovi Johannovi von Tesnošil odovzdať v Kocúrkove z Novej Vsi.

[17] 17; maď.Bože uchovaj.

[18] 18; nem. nespr.Môj milý pán otec.

[19] 19; nem. nespr.Som zdravá, ak ste vy zdraví, želám si vás skoro zdravého vidieť.

[20] 20; maď.Psia mať, fagan, ale pekne píše!

[21] 21; nem. nespr.Lebo na Spiši som už vyše pol roka a som sa po nemecky naučila a zabudla som po slovensky.

[22] 22; maď.Nože nepapuľuj!

[23] 23; nem. nespr.A naučila som sa tancovať.

[24] 24; nem. skom.A v Kocúrkove mi nebude žiadna slečna roveň. Aj skoro sa vydám, ale nie za kocúrkovského gavaliera. Kocúrkovo po nemecky je Krewinkel.

[25] 25; nem. nespr.O dva týždne budem doma a privediem so sebou kohosi. Na tisíckrát bozkávam nášho Honzíka.

[26] 26; nem. skom.Ďakujem pekne.

[27] 27; nem. nespr.A bozkávam vám, tata a mama, ruky a som vaša poslušná dcéra s úctou Naneta von Tesnošil.

[28] 28; maď.V mene božom!

[29] 29; lat.Ponížený sluha, šľachetný pane.

[30] 30; maď. Nie zlá myšlienka.

[31] 31; maď.Uhádla si, srdce moje.

[32] 32; lat.Dobré ráno, pán Tesnošil!

[33] 33; maď.Dobré ráno, dobré ráno!

[34] 34; lat.Prosím ponížene.

[35] 35; lat.Čím kratšie,

[36] 36; lat.Neuteká.

[37] 37; lat.Tak! Nech sa vezme do zápisnice.

[38] 38; lat.ráčte uveriť.

[39] 39; lat.celkom isto.

[40] 40; lat.Otázka, či hej.

[41] 41; maď.Kľajú páni aj tam hore?

[42] 42; lat.právo meča.

[43] 43; lat.zle by sme boli predpísali.

[44] 44; maď.Kde do diabla!

[45] 45; maď. skom.To je už iné!

[46] 46; lat.na výstrahu.

[47] 47; lat.mienka.

[48] 48; lat.Po obšírnom priznaní.

[49] 49; lat.pred tvárou magistrátu s protestom.

[50] 50; maď.Má pravdu!

[51] 51; lat.zaiste.

[52] 52; lat.A tak aby sa teda ukázalo.

[53] 53; lat.Uvážilo sa.

[54] 54; lat.Koľko hláv, toľko názorov.

[55] 55; lat.Samozrejme.

[56] 56; lat.Naozaj.

[57] 57; lat.V službe iným sa vyžívam. Pre verejné dobro

[58] 58; lat.až dosť.

[59] 58a; lat.ako že dvakrát dva sú štyri.

[60] 59; maď.Nemyslel by som.

[61] 59a; lat.Samo sebou

[62] 60; maď.Hľa, povedal som,

[63] 61; maď.všakže, Magdaléna, manželka moja?

[64] 62; maď.Veď ti ja nakladiem!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.