ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Izba Tesnošilova.)

HONZÍK (zošíva sáry a spieva):

Johanka a Honzík.

JOHANKA: Veru pekne! Včera mi večnú lásku sľuboval, a dnes — sa mu sníva o Levoči a šabličke.

HONZÍK: He, he, he! (Vstane od verštatu.)

JOHANKA: A beží, vraj, kam ho oči zanesú!

HONZÍK: Áno, až do Levoče, tam sa v kasárni zastavíme — he, he, he! (Uštipne ju v líce.)

JOHANKA (odstrčí ho): Urob si, čo len chceš, ale mňa si nemal tak špatne ošialiť a za nos vodiť až do posledného okamženia. (Fiká.)

HONZÍK: No, to sa mi ľúbi! Johanka, veďže maj rozum!

JOHANKA: Takto sa oklamať vo svojej nádeji! (Zastrie zásterkou oči a fiká.)

HONZÍK (ide k nej a pojme ju za ruku): Daj pokoj, ty blázon, týmto daromným lamentáciám. Aký som bol včera, taký som dnes a toto moje srdce len za teba bije. (Strhne jej zásterku z očí a pohladká na líce.)

JOHANKA (usmieva sa): No tak, Honzíčko, a viacej mi o šabli ani slova, síce si hneď koniec urobím.

HONZÍK: Neboj sa nič; ja nechcem teľa na chrbte vláčiť. A ak by musel teba opustiť, pôjdem svetom a moje oko nikdy viacej neuvidí Kocúrkovo.

JOHANKA: Ty mňa opustiť nesmieš, Honzíčko, nech sa tam pučí tá stará, ako chce.

HONZÍK: A či neodíde dakde ten tvoj anjel strážca? Tak ma od samého rána čosi k vám tiahlo, že si neviem rady.

JOHANKA: Moja pani matka — —

HONZÍK: Panna matka, tuším.

JOHANKA: Ako chceš, ale ja ju len tak zoviem. Moja pani matka teda sa poberá na pohreb a o desiatej sa má vyzváňať. To je to, čo som ti chcela v náhlosti oznámiť.

HONZÍK: Len čo ju uzriem cez most prášiť, nohy na plecia a po záhumní fuk do záhrady!

JOHANKA: No, ostaň zdravý, Honzíčko! Do šťastného videnia!

HONZÍK: Len pozor, aby ťa ani živá duša nevidela.

HONZÍK (sám; sadne k verštatu, hvízda, ale hneď mrští sáry a vstane): Toto je mrzuté remeslo! Len sedieť a sedieť a naťahovať a štichať. A to deň po dni vždy jedna nôta. A tak sa krčiť na tom stolci ako latinské „S“. To nie je pre statočného človeka. Na moju pravdu by sa naozaj zverboval, keby mi to dievča v hlave nevrčalo. — Ale ja moju Johanku viacej neopustím! Musím sa ja len mamičke zdúveriť. Však ona tatuška prekabáti a bude vedieť, čo robiť. — Krem toho, čo som sa stal majstrom, voždy ma k tomu ženeniu nahovára. (Madlena sa vo dverách ukáže a poslúcha.)— Nebudem mnoho okolkovať, ale jej naprosto svoju žiadosť vybúšim. (Sadne k práci.)

Madlena a Honzík.

HONZÍK (zdesí sa): Vy ste tuším všetko počuli.

MADLENA: Len tak spolovice.

HONZÍK: To by som si bol radšej z jazyka odhryzol.

MADLENA (pristúpi a hladí mu hlavičku): No, no, ty blázon! Veď sa mi vari len nebudeš za to hanbiť, že sa máš oženiť. Či to nebude chválitebnejšie, ako sa túlať noc po noci?

HONZÍK: Veď i ja tak myslím a veru radšej budem v poctivej loži odpočívať, ako — —

MADLENA: Tak, Honzíčko, tak, to si múdro povedal. Ale otcovi o tom ešte ani slova!

HONZÍK: Pánboh uchovaj! Ten by ma ešte pred svadbou s lápsikom zosobášil.

MADLENA: To nie; veď on ťa tiež mieni oženiť, ale — vraj — len na fašiangy. A v Kocúrkove sa mu, pravda, ani jedna neľúbi.

HONZÍK: A vždy sa mu len o akomsi Komárne sníva; že tam, vraj, pozná akúsi Maďarku —

MADLENA: A v tom má pravdu, že sa u nás ani jedna pre teba nehodí.

HONZÍK: A ja by vám predsa jednu povedal, tak — v dúvernosti; či ma rozumiete?

MADLENA: Nuž veď ich môžeme všetky precúdiť. — Ty, myslím, tú na dolnom konci rozumieš.

HONZÍK: Len to by mi chybovalo a nič inšieho.

MADLENA: Nuž?

HONZÍK: To by štyri ruky nestačili len na jej cifry zháňať a z každého jarmarku by jej musel dačo po novej móde doniesť trebárs i na mojom vlastnom chrbte.

MADLENA: A tá jej suseda, či je to dačo lepšieho? Ani neučesaná, ani neumytá.

HONZÍK: O tej sa ani nemyslelo. (Po strane.)Musím ju povodiť po celom Kocúrkove, až prídeme na tú opravdivú.

MADLENA: Nuž a kohože by si predsa myslel?

HONZÍK: Tam za Vacovskou bránou, mamička, čože by ste o tej povedali? Hodinárska dcéra! Ale by sa asnáď len i za čižmárskeho majstra uponížila.

MADLENA: Chlape! Či vieš, čo je to „Cti otce svého i matku svú“? A tá sa už svojej vlastnej materi do vlasov nanosila.

HONZÍK: Na moju pravdu, tá by i mužovi šticu nadurila.

MADLENA: Tej pokoj! Tá by ti i oči vydriapala.

HONZÍK: Nuž kohože teda, pani matka?

MADLENA: Bez chyby nie je ani jedna.

HONZÍK: Tá Dorka by ale mala pekný parsún, keby nebola taká jazyčnica.

MADLENA: Veru, jazyk ako meč. A behúň! I tam zíde, kde ju nezaseješ.

HONZÍK: Mamička, toto sme zle premysleli, takto neprídeme ku koncu.

MADLENA: Nuž a čože ty zamýšľaš?

Honzík: Predložím vám ja jednu; tá sa vám veru bude páčiť.

MADLENA: Hovor, srdiečko, hovor! Akú si vyvolíš, na tej i ja pristanem; veď nie ja, ale ty budeš s ňou bývať. Povedzže mi, povedz svoj úmysel.

HONZÍK: Ale sa ja hanbím.

MADLENA: Za to sa hanbiť! Či je to niečo zlého?

HONZÍK: Nuž nechže bude; raz by to predsa muselo vypuknúť. — Tá Johanka, mamička, mi od minulých fašiangov vždy v hlave trčí.

MADLENA: To ste si vy, fiam uram, dobre premysleli.

HONZÍK: A ja som ju časom i navštevoval.

MADLENA: To mi je čosi nového.

HONZÍK: Lenže tá stará panna zle zazerá.

MADLENA: To verím; musel by si mať harmales a erby po stene.

HONZÍK: A Johanka je jediná dcéra.

MADLENA: No a dievča, či sa ukazuje nejako naproti tebe?

HONZÍK: Samá vľúdnosť a túžobné vzdychanie.

MADLENA: Nemožno!

HONZÍK: To vám pečaťou potvrdím.

MADLENA: Tak sme teda vyhrali!

HONZÍK: Ach, ale tá nešťastná tabačnica.

MADLENA: I s tou sa urobí poriadok.

HONZÍK: Tú ani čert neprekabáti.

MADLENA: Nič sa neboj! O pol hodiny uvidíme, či Johanka bude mojou nevestou. — Hneď ta pobežím.

HONZÍK (po strane): Tak by som sotva uvidel. (Škrabe si hlavu.)

MADLENA: Ty na to nič nehovoríš? Nepáči sa ti môj úmysel?

HONZÍK: Nechže bude, keď má tak byť. Len aby sme v hanbe neostali.

MADLENA: To bude moja starosť. Len otcovi o tom ani slova!

HONZÍK: Ani slova.

MADLENA: Veď sa hneď nahľadíme, čo vykonáme. (Odíde.)

HONZÍK (sám): Ja viem, že nič nevyhráme. To by tá harfa bola musela iné struny natiahnuť. Rád by vidieť tie okále, ktoré vyvalí. Len by kohosi metlou nevyčesala! — A teraz do roboty! Síce sa pomelie jedno teremtette za druhým, ak sa tie sáry nezhotovia. (Sadne k veršatu a spieva.)

Tesnošil (vracia sa z jarmarku) a Honzík.

TESNOŠIL (zloží na stôl čižmy z pleca): Vígan, fiam uram, vígan! ^[1]Otec sa musí túlať po jarmarku, a pán syn sebe vyspevuje. Utešený kanálik!

HONZÍK: Pri speve, uram atyám, ^[2]sa i práca lepšie darí, lebo sa z chuti pracuje.

TESNOŠIL: No veď uvidíme, či sa ti pri tom speve ten tvoj remek ^[3]vydaril. — Sem tie sáry!

HONZÍK (podá mu ich): Tá druhá, pravda, je ešte nie hotová, ale sa úfam, že bude slúžiť majstrovi na pochvalu.

TESNOŠIL: Hrom a peklo! To si si ty čosi pekného vyspieval! Veru ti poslúži na pochvalu, lapátos teremtette! ^[4]

HONZÍK: Ale vám sa nič nepáči na svete.

TESNOŠIL: Jedna sára naopak a druhá na líce! Pekný remek od mladého majstra Tesnošila!

HONZÍK: Ale kírem.

TESNOŠIL: Kírem, kírem, akasztófáravaló! ^[5]

HONZÍK: Ach, len toľko nekastofaralujte; radšej mi nabohujte, koľko chcete; aspoň človek rozumie, čo vravíte.

TESNOŠIL: Veď ja tebe nabohujem, semmirevaló! ^[6]Tie dve sáry, či to všetka práca? Zase si sa túlal po noci? A deň po dni plaumontok? ^[7]Takto z nás nič nebude. Sadni a páraj!

HONZÍK: (sadne a pára):I to znamená z jednej práce dve robiť.

TESNOŠIL: Hallgass! ^[8]Párať budeš, dokým môj chlieb jedať budeš; na svojom chlebe rob, čo chceš.

HONZÍK: Veď sa veru i to stať môže.

TESNOŠIL: Ba musí sa stať! (Sadne k nemu.)A teraz dratvu do ruky; to sa musí vyhotoviť ešte dnes.

HONZÍK: Tá jedna sa ľahko zošije. (Pracuje.)

TESNOŠIL: Lepšie že priťahuj a husto že jeden štich popri druhom! Nie ako by zajac poskákal. To nie je do jarmarku. — Tak, hľa! Ako to hneď ináč ide, kadenáhle človek rozum dohromady pozbiera. Ale tvoj blúdi hébe hóba amint a magyar mondja. ^[9]Ty sa, chlape, oženíš! Takto z nás nič nebude, soha, nikdy!

HONZÍK (skočí od radosti): Na moj pravdu, uram atyám, vy, mamička a ja sme jednej mysli. Len čo odišla mamička na vohľady.

TESNOŠIL: Na vohľady? A otec nevie o tom ani slova!

HONZÍK: Veď mi to tak naložila, aby vám o tom ani slova nehovoril.

TESNOŠIL: Hm!

HONZÍK: To nemáte ináč.

TESNOŠIL: A kamže predsa?

HONZÍK (po strane): To je úzka otázka. (Nahlas.)Ja neviem.

TESNOŠIL: Jedno lepšie ako druhé. Dcéra sa, pravda, odsúdi na smrť, ale aby sa syn vydával, to veru patrí do nášho Kocúrkova.

HONZÍK: Len trpezlivosť, uram atyám; mamička sa hneď vráti, hneď uvidíme, kto to byť má.

TESNOŠIL: Mne sa tu nebudeš ženiť! Samé Slováčky! Nem ér egy pipa dohányt, amint a magyar mondja. Maďarku, fiam, Maďarku, magyar menyecskét, amint a magyar mondja. ^[10]

HONZÍK: Akože to môže byť: i maďar i predsa nemečke?

TESNOŠIL: Veď ja povedám! Po maďarsky sa nenaučíme a potom blúznime do sveta, lapátos teremtette.

HONZÍK: Ja za to nemôžem.

TESNOŠIL: Ostoba! ^[11]Ani toľko nezná po maďarsky. V tom veku som ja dávno vedel, čo je to: barna fekete szemü magyar menyecske! ^[12]

HONZÍK: Csak lassan, uram atyám, csak lassan. ^[13]To sa i ja naučím dnes alebo zajtra, ak sa mamičke dobre podarí. Tak zviete, či to bude menečke po vašej vôli. (Ktosi zaklope.)Aha! — Herajn!

TESNOŠIL: Szabad! ^[14]

Rektor a predošlí.

REKTOR: Dobré ráno, pán Tesnošil!

TESNOŠIL: Alászolgája, Milozvuk uram! To je čosi nového. Čože vás ku mne prinieslo, rektor uram?

REKTOR: Prišiel som pre navštívenie, domine Tesnošil, a nič iného.

TESNOŠIL: To máte viac emberšígu ako ten predošlý. I za ten krátky čas by sa len bol mohol aspoň raz do môjho poctivého príbytku uponížiť.

HONZÍK: To bol celý grobian ten Svoboda. Ja som bol už majstrom, a vždy ma len Honzíkom menoval, ako by bol s ním kdesi v Turci svine pásol. (Sadne a pracuje.)

TESNOŠIL: Nebol on naskrze súci do nášho Kocúrkova.

REKTOR: Tam sa on, pravda, lepšie hodí, kde je dnes a má viac poctivosti ako tu.

HONZÍK: My chceme rektora, ktorý by s nami konverzoval tak po priateľsky ako so seberovnými.

TESNOŠIL: Vy len tu medzi nami zostanete. Milozvuk uram. Ten organ vám, pravda, nejde ako nebohému Procházkovi, ale medzi nami sa veru vybrúsi, kto chce.

Madlena a predošlí.

MADLENA: Honzíčko, neviem, ako sa ti to bude ľúbiť, ale by to i tak dobre vypadlo.

TESNOŠIL: Čože to za móres? Či tak privítaš pána rektora?

MADLENA (zdesí sa): Či som oslepla, či čo sa mi stalo? Vítam ponížene. Teší ma, teší, že to šťastie máme, a tým viac, že ste tak príhodne prišli. Vy ste, tuším, tiež v Kežmarku chodili?

REKTOR: V Levoči, k službám, v Levoči, a preto som i mal šťastie vás poznať i nebohého pána kostolníka prv, ako som prišiel do Kocúrkova.

MADLENA: Teda rozumiete po nemecky?

REKTOR: Niečo viac ako celé Kocúrkovo.

HONZÍK (po strane): A na mňa zabudol. To je akýsi veliký horenos.

MADLENA: To ma teší, hľa, tu nesiem list z pošty od mojej Aničky. — Poďte, vraj, sem, poďte! — volal na mňa pán poštár.

TESNOŠIL: Póstamester, nie poštár, amint a magyar mondja.

MADLENA: Či poštár nakrátko, či pošta mešter nadlho, všetko jedno. Dosť na tom, že mi zakýval: „Tu, hľa, vraj, máte list zo Spiša.“ Ach, moja že ti premilená Anička, poviem, to mi veru to dievča píše. Len bež, Honzíčko, a zanes tých päť groší.

TESNOŠIL: Az öt garas, itt van. ^[15] (Vyhodí ich na stôl.)No sem ho, čo tam píše. (Číta adresu.)An me-i-nen He-r-rn (be fene sok „r“) Water Jochanes won Tesno-s-chil ab-su-geben in Ko-surkovo won Ne-u-dorf. ^[16]

REKTOR: He, he, he! Tak čítate až na podivenie! Vy ste tiež museli nemecké školy chodiť.

TESNOŠIL: Isten mentsen meg! ^[17]Za mojich časov sa svet ešte nebol ponemčil ako dnes.

MADLENA: Preto sme i my museli poslať to dievča do Spiša.

TESNOŠIL: Dnes dievča ani šťastia nemá, ak nezná handrkovať. A pravda, že sa vyhľadávalo, aby sa i trochu emberšígu naučilo medzi ľuďmi.

HONZÍK: Naša Anička veru nebude mať páru v Kocúrkove.

MADLENA: To by bola pre rektora!

REKTOR: Len škoda, že to mne nič neosoží.

TESNOŠIL: Veď sa to vie, že ste sa tam kdesi splietli s akousi krajčírskou, či kotlárskou dcérou, ale barónskeho rodu.

REKTOR: Takým činom Kocúrkovo zná viac ako ja.

MADLENA: Ani sa mnoho necifrujte, veď i my vieme, čo vieme.

TESNOŠIL: Predošlý rektor, ten, pravda, dosť vetril za mojou Aničkou.

MADLENA: A mala šťastia ako ktorákoľvek v Kocúrkove.

TESNOŠIL: Ale bola primladá a neskúsená.

MADLENA: Ach, a ako som ju vyštafírovala!

TESNOŠIL: A bola by sebe tú najlepšiu kravu vyviedla z mojej maštale.

HONZÍK: A dobrá krava ako matka.

REKTOR: A vôl ako otec.

MADLENA (vezme list): Ale čo nás tam po ňom! Ako sme sa preňho zakrákorili! Tu, pretlmočte nám ten list, čo tam v ňom stojí.

TESNOŠIL: To viem popredku, že sa chce domov vrátiť.

MADLENA: Za tri štvrte roka sa veru mohla niečo naučiť.

TESNOŠIL: Kérem, prečítajte ho najprv po nemecky.

HONZÍK: Počujme, či sa dačo naučila.

REKTOR (číta): „Mei lieber Herr Fatter!“ ^[18]

MADLENA: Fater, to je pán otec, či je pravda?

REKTOR: „Bin ich gesunt, wenn sie seyn gesunt, winsche Ihnen bald gesunt zu sehen.“ ^[19]

TESNOŠIL: Ebannya fattya de szépen ír! ^[20]

REKTOR: „Denn binn ich hier in Zips schon iber halbes Jahr und hab ich deitsch profitirt und vergessen hab ich schlowakisch!“ ^[21]

MADLENA: Šlovakiš, to je po slovensky, to i ja rozumiem.

TESNOŠIL: No csak nefecsegj! ^[22]

MADLENA: Či feček, či nefeček, ale to je tak.

REKTOR: „Und hab gelehrt tanzen.“ ^[23]

MADLENA: To práve dobre bude na svadbu.

TESNOŠIL: Čo za svadbu?

MADLENA: Hneď počuješ, teraz len poslúchajme.

HONZÍK: Teda tancovať.

MADLENA: Veru, viem, že jej páru nebude v Kocúrkove.

REKTOR: „Und wird mir keine Freile in Kozurkowo gleich sein.“ I sama tak súdi, to teda musí pravda byť. — „Werd ich auch balt heirathen, aber keinen Kozurkowaner Gawalir. Kozurkowo auf Deitsch Krewinkel.“ ^[24]

MADLENA: Čo len toľko opakuje to Kocúrkovo?

REKTOR: „In zwey Wochen bin ich zu Haus, und werd ich mitbringen jemand. Küsz ich tausendmahl unsern Honzik.“ ^[25]

HONZÍK: Dang ich schen, dang ich schen. ^[26]

MADLENA: Ach, to je erdeg, ako melie tú nemčinu.

REKTOR: „Und küsz ihnen, Papa und Mama, die Hend und bin ihre korsame Tochter mit Hochachtung Nanete von Tesnoschil.“ ^[27]— No, to by bolo všetko!

TESNOŠIL: Povedzteže nám teda nakrátce, Milozvuk uram, čože píše? (Šnupe.)

REKTOR: Že sa, vraj, dosť naučila po nemecky, že sa bude vydávať a že kohosi so sebou privedie.

MADLENA: Ale predsa nie mladého zaťa?

HONZÍK: Čert nespí.

TESNOŠIL: Ale by ho špatne privítal.

REKTOR: A že, vraj, o dva týždne doma bude.

HONZÍK: Nuž a list že aké dátum má?

REKTOR: Len to jedno zabudla doložiť.

TESNOŠIL: Nechže to teda parom vie, či sa má dnes, či zajtra očakávať.

MADLENA: Každé okamženie, srdce moje. — Pre mňa i dnes — všetko jedno. — Ja to všetko chytro usporiadam.

REKTOR: Váš list ma dlho pribavil, domine Tesnošil, odpytujem z prekážky.

TESNOŠIL: Ba my vám ďakujeme za poslúženie.

MADLENA: Za to nám nesmiete na svadbe chybovať.

REKTOR: Ďakujem napred za tú úctivosť. Majte sa dobre!

TESNOŠIL: Istenhírével! ^[28]

HONZÍK: Servus humillimus, domine humanissime! ^[29]

Predošlí okrem rektora.

TESNOŠIL: Čože? — Čo to za svadba, na ktorú ho invituješ?

MADLENA: Ja neviem, či sa vám to bude ľúbiť lebo nie.

TESNOŠIL: Mne sa to na žiaden spôsob nemôže ľúbiť.

MADLENA: Dosť na tom, že som ja bola na vohľady.

TESNOŠIL: Hm!

HONZÍK: No, a akože tam, či dobre, či nedobre?

MADLENA: I zle i dobre.

HONZÍK: Len čo z toho vykvitne.

MADLENA: O Johanke nechcela ani počuť, srdce moje.

HONZÍK: Či som vám nepovedal, že všetko pokazíte?

MADLENA: Ale ona sama že vraj vďačne pôjde za teba.

HONZÍK (krčí nos): Malý rozdiel, to pravda. Johanke šestnásť rokov a panna Trasoritka ich do štyridsať na chrbte vláči.

MADLENA: To je sem-tam; ty rozumnú ženu potrebuješ.

TESNOŠIL: A to všetko bez vedomia otcovho?

MADLENA: Nuž veď počujete, srdce moje; tá jedna sa i vám vždycky ľúbila.

TESNOŠIL: Sirota! To je všetko pravda. Mal by som hneď všetko v hrsti.

MADLENA: A nemusel by čakať, až pánboh pána svokra k sebe povolá.

TESNOŠIL: Lenže je to mladé dievča pre takého ľahkomyseľníka. Sotva, že prestala do školy chodiť.

HONZÍK: Ale panna Trasoritka už dávno trinástu vychodila.

TESNOŠIL: To by bolo najmenej. I moja prvá manželka bola o dvadsať rokov staršia odo mňa. A neminulo pol roka, čo ona odišla, odkiaľ sa viacej nevráti; a ja som bol pánom a dostal som peňazí a gruntov ako ktokoľvek v Kocúrkove.

MADLENA: A od nás sa veru nemáš čomu úfať.

TESNOŠIL: Remeslo nejde ako za predošlého času.

MADLENA: A Johanka ťa tiež nespasí, ak ju pani matka z dedičstva vytvorí. Veď mi ona všetko vysvetlila!

HONZÍK: Radšej túto holú ako prst, než tú, čo by u nej zlata na hromadách ležalo.

MADLENA: Urob si, ako chceš, ale pováž dobre, čo robíš.

TESNOŠIL: Také šťastie sa každý deň nenadarí.

MADLENA: Medzitým choď sám a prehovor s ňou slovíčko. Môžbyť, že sa ti šťastnejšie podarí.

HONZÍK: Musím ja sám ta bežať a budem vedieť, čo robiť.

TESNOŠIL: Hurdy, burdy! Veď sa vari len neobesíš, ani nezastrelíš.

MADLENA: Máš ich veru dosť, len by si chcel. Všetko to dobre bude.

HONZÍK (zvlieka šurc, naťahuje nohavice, oblieka kaput): Veď uvidíme, čo bude a ako bude.

MADLENA: Počkaj! Ten holstuch ti akosi krivo stojí. Tu máš do vrecka šatku. Tak! Konček von! Ale si si mohol i ruky umyť. Tam v kuchyni voda na mise.

TESNOŠIL: Tie peniaze na poštu! A zavolaj pána notáriuša. Povedz, že Anička písala. On už bude vedieť, čo to znamená.

HONZÍK: Potom sebe pripíšte, čo sa stane. (Odíde.)

Tesnošil a Madlena.

MADLENA: Len aby nám ten chlapec niečo nevyviedol! A ja by veru nedbala, keby sa dal k tej panne Trasoritke nakloniť.

TESNOŠIL: A ja by sebe i vinšoval. Peňazí má medzi ľuďmi, a človek by sa len mohol úfať nejakej pomoci: tu i tu dva-tri zlaté do remesla. (Šnupe.)

MADLENA: Grunty sme si pomaly pomárnili.

TESNOŠIL: A takto by sme sa zase na nohy postavili. — Ale akože chlapa ženiť. Moja kasa vykypela. A čo vyískaš celé Kocúrkovo, sotva nazháňaš dvadsať zlatých.

MADLENA: Trasoritka i to sľúbila že vraj za svoje peniaze spraví svadbu. A počujte, Janíčko, mohla by sa pri tej príležitosti i Anička odbaviť.

TESNOŠIL: Nem rosz gondolat. ^[30]

MADLENA: Prichystané mám všetko od hlavy až po päty. A za rúcho sa veru nezahanbím, čo by sa mala i za samého kňaza vydávať.

TESNOŠIL: Lenže je to ťažká vec napochytre mladého zaťa stvoriť.

MADLENA: Z rechtora je nič.

TESNOŠIL: Za remeselníka nepôjde.

MADLENA: Pri magistráte niet okrem notáriuša ani jedného.

TESNOŠIL: Eltaláltad, szívem! ^[31]To si dobre uhádla. Mne sa zdá, že mu ona v hlave trčí, čo do Spiša odišla.

MADLENA: Lenže je pristarý, neboráčik.

TESNOŠIL: Ale má pekný úrad a rozumu za celý magistrát.

MADLENA: A „pani urodzená“ — sa dá lepšie počuť ako „pani majstrová“.

Notáriuš a predošlí.

NOTÁRIUŠ (za uchom pero a zväzok písem pod pazuchou, v ruke trstenica): Bonum mane, domine Tesnošil. ^[32]

TESNOŠIL: Jó reggelt, jó reggelt! ^[33]

NOTÁRIUŠ: Akože ste odpočívali jeden i druhý?

MADLENA: Ako myš na vreci, na službu.

NOTÁRIUŠ: To nebolo chýrne, hen to sem to tak a tak.

TESNOŠIL: A vy ako, nótárus uram?

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak, ako osamelý vrabec.

MADLENA: Ožeňte sa, potom bude i samička v hniezde spávať. —

NOTÁRIUŠ: Rogo demisse, ^[34]to nie je zlá rada, ale tá nie je tu, ktorú moje srdce očakáva; hen to sem to tak a tak.

TESNOŠIL: Dali sme vás invitovať, nótárus uram.

NOTÁRIUŠ: Tantum breviter, ^[35]lebo sa ponáhľam po svojej práci.

MADLENA: Dostali sme list od Aničky.

TESNOŠIL: A chceli sme vás poprosiť, aby ste nám ho pretlmočili.

NOTÁRIUŠ: Non currit, ^[36]potom popoludní. Dajte ho sem ad acta. (Vezme ho a vloží medzi iné písma.)Ita! Summitur pro statu notitiae, ^[37]hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Čože to máte za hromadu písem?

TESNOŠIL: To by ja ani za dva roky neprečítal.

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak, to všetko sa musí v dnešnej sessii dokonať, dignetur credere. ^[38]Majú sa dnes tí zbojníci benevolizovať.

TESNOŠIL: Nechcel by som im hrdla požičať.

NOTÁRIUŠ: To by vám certissime ^[39]neradil.

MADLENA: Ha, asnáď sú už na smrť odsúdení?

NOTÁRIUŠ: Práve tak, ako by už viseli, lenže nám chybí corpus delicti a materiáliá.

TESNOŠIL: Ale sa naposledy predsa len priznali.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum. ^[40]Každý z nich po dva centy palíc vydržal, a nie je možné z nich pravdu vydusiť, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Ale sa predsa len majú obesiť?

NOTÁRIUŠ: De eo utrum. 0 tom boli ešte predvčerom veľké debaty.

TESNOŠIL: Ebbadtáznak is az urak oda fel? ^[41]

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak, ja hovorím, že stáli veľké dišputácie quo ad locum, kde sa majú šibenice postaviť.

TESNOŠIL: Nuž na starom mieste, kde boli tie predošlé.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum; toľko rozumu máme i na radnom dome, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Nuž a čože je za prekážka?

NOTÁRIUŠ: Čo sme dostali ius gladii, ^[42]až posaváď nežiadnych šibeníc v Kocúrkove; secus by sme boli praescribovali. ^[43]

TESNOŠIL: Hogy a kőbe, ^[44]juzgladi, a žiadnych šibeníc!

NOTÁRIUŠ: Posaváď sa všetko len peňažitými pokutami alebo palicami odbavilo.

TESNOŠIL: Már a más! ^[45]Tak sa, pravda, musí pohľadať príhodné miesto.

NOTÁRIUŠ: Nuž a čože by ste vy mysleli, exempli gratia? ^[46]

TESNOŠIL: Keby na mne záležalo, pred samým radným domom.

NOTÁRIUŠ: Ecce, magna ingenia conveniunt! Hen to sem to tak a tak. Práve to bola i moja opinia. ^[47]Post latam sententiam ^[48]môže delikvent o štvrť hodiny visieť a netreba až ku šibeniciam ďalekú cestu konať.

MADLENA: Ja aspoň príhodnejšieho miesta neznám.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum, a predsa chcel sám pán polgármester, aby tam stáli na predmestí pred hostincom, opilcom na výstrahu, aby kto nemôže viacej na nohách stáť, v pokoji sa do blata zvalil a ničoho nezačínal, čo by ho mohlo pod šibenicu priviesť, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Pre nás ženy by to zle nebolo; hneď by menej pijákov bolo v Kocúrkove.

NOTÁRIUŠ: Taký egoista ako vy bol i hostinský.

TESNOŠIL: Nuž?

NOTÁRIUŠ: Jeden z radných pánov mu to hneď popoludní prezradil a on vám pripálil ad figuram magistratus cum protestatione, ^[49]že vraj on budúcne nebude môcť takú árendu platiť a slávne mesto že bude mať rok po roku veliký deficit.

TESNOŠIL: Igazsága van! ^[50]

NOTÁRIUŠ: Ale ja som všetko prelomil; hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Veď to veru známe, že vy za šticu držíte celý magistrát.

NOTÁRIUŠ: Veru sebe, assecuro, ^[51]nedáme rozkazovať. A tak ergo quod erat demonstrandum, ^[52]šibenice budú každému pred nosom, nám i našim potomkom. Deliberatum est! ^[53]I o sto rokov sa bude v protokole čítať, že pán notáriuš Kvasivero ten monument postavil.

TESNOŠIL: To vás mnoho práce stálo, nótárus uram.

NOTÁRIUŠ: Quot capita, tot sensus! ^[54]Toľko hláv kapacitovať! Hen to sem to tak a tak. A keby to bola tá najväčšia obtížnosť môjho úradu!

MADLENA: To nemá vaša urodzená milosť nikdy žiadneho odpočinutia.

NOTÁRIUŠ: Subintelligitur! ^[55]— Revera ^[56]ani vo dne ani v noci, hen to sem to tak a tak. — Obtížny úrad, assecuro. Všetko cez moje ruky. Ale čože robiť? Aliis serviendo consumor. Pro bono publico ^[57]musí len človek podstúpiť.

TESNOŠIL: A z kráľovskej rady nič?

NOTÁRIUŠ: Nového dosť, quantum satis; ^[58]ani neviem, kde mi hlava stojí. Lapačka, domine Tesnošil, lapačka!

MADLENA: Preboha!

NOTÁRIUŠ: Dnes-zajtra verbovanci tu! — Insurekcia! — To máte ako bis duo sunt quatuor. ^[59]— Ja by vám radil syna radšej dnes ako zajtra oženiť.

TESNOŠIL: Nem gondolnám. ^[60]

NOTÁRIUŠ: To nemáte ináč. A takým ide najviac o kožu, ktorí školu vychodili — hen to sem ta tak a tak.

MADLENA: Ale preboha! To by po prvý raz ľutovala, že sme ho do toho Kežmarku poslali. (Lomí rukami.)

NOTÁRIUŠ: Hen to sem to tak a tak. Dáte dcéru, he, he, he, a synovi sa vám ani vlas na hlave nepohne. — Veď je i to v mojej moci. Len by vám niekto Aničku nezverboval, hen to sem to tak a tak. A ja by bol v tej veci prešibaný verbunkoš, he, he, he.

MADLENA: Ach, ani sa nám nesníva o tom šťastí.

NOTÁRIUŠ: De eo utrum.

TESNOŠIL: Ona nie je pre takého pána.

NOTÁRIUŠ: Per se ^[61]že je nie; ale keby sa ten pán uponížil a k tomu privolil, he, hen to sem to tak a tak.

MADLENA: Ja viem, že to len číry, čistý žart; ale staň sa vôľa božia.

NOTÁRIUŠ: O tom na druhý raz viac.

TESNOŠIL: Nech sa len ľúbi, Kvasivero uram.

MADLENA: My sme k službám hotoví.

NOTÁRIUŠ: Ako sme sa zakrákorili. Ad revidere, domine Tesnošil.

TESNOŠIL: Istenhirével, nótárus uram!

Tesnošil a Madlena.

TESNOŠIL: Lám megmondtam, ^[62]že pán Kvasivero niečo takého zamýšľa.

MADLENA: Veru by nebola myslela.

TESNOŠIL: Ale dnes len veríš, úgyé Magdolna feleségem? ^[63]

MADLENA: Tak sa predsa môže Anička s Honzíkom naraz odbaviť.

TESNOŠIL: To ľahko povedať, ale teraz čo fígeľ, to groš. Kdeže tu turákov nazháňať?

MADLENA: Veď Trasoritka — —

TESNOŠIL: Iď do pekla s tvojou Trasoritkou! Či tá bude i tvojej dcére svadbu robiť?

MADLENA: Ja teda neviem, čo robiť. Vy ste viacej skúsili, hľadajte nejaký spôsob. —

TESNOŠIL: Oprobujem tu i tam, a ak nepôjde ináče, tedy tie tvoje perly — —

MADLENA: Ani za celý svet! Tie musí mať Anička na sobáši, ako som ich ja mala a moja mati a jej stará matka až na veky vekov amen.

TESNOŠIL: Nuž tedy zastav svoju hlúpu hlavu.

MADLENA: Tá vaša by sa na to lepšie hodila; veď ste ju veru nie jeden raz zastavili v hostinci.

TESNOŠIL: Toto je jazyk! Akosi jej hrubo melie, čo som ju dávno nevyobročil. — Majd megraklak! ^[64]A teraz sa postaraj, ako vieš. Ak dostanem z cechovej lady, dobre; idem hneď k pánu cechmajstrovi; ak nie, ja ti rady neviem. (Odíde.)

MADLENA: A mňa tu nechá jednou nohou v blate a ja mám ísť dakoho pohľadať, čo by ma z neho vytiahol. Musím sa ja len k tej poslednej starootcovskej roli obrátiť. Na tú mi i sám pán richtár požičia svojich pol druha sto zlatých, a nebudem sa prosiť žiadnej živej duše. A svadba, tá mi musí byť cifrovaná, akej ešte nebolo v Kocúrkove. Len čo ten Honzík vykoná? Akosi dlho neprichodí. A to dievča bodaj sa mi len šťastne navrátilo. Všetko to dobre bude. (Odchádza.)

(Opona spadne.)